Odpoveď na otázku položenú v nadpise vyzerá byť jednoduchá a logická: medzi nárastom počtu onkologických ochorení na jednej strane a vystaveniu populácie neustále sa zvyšujúcemu množstvu chemických produktov vytváraných človekom [1] na druhej strane existuje veľmi úzka a historicky preukázaná korelácia. [2] Napriek tomu sa na celkovom trende nič významnejšie nemení: výrobky chemického priemyslu naďalej a v narastajúcej miere zaplavujú naše životné prostredie. Zámerom tohto príspevku je bližšie popísanie dnešnej reality a polemika s postojom časti vedeckej komunity, ktorá tvrdí (tvrdila), že vystavenie populácie produktom chemického priemyslu má iba minimálny dopad na nárast prípadov rakoviny. Podľa nich, zvyšovanie počtu pacientov s onkologickými ochoreniami súvisí najmä so starnutím populácie, dedičnosťou a niektorými spoločenskými fenoménmi, ako sú fajčenie alebo alkoholizmus. Idú ale ešte ďalej a tvrdia, že v minulosti nebolo menej prípadov rakoviny ako je dnes, problém je v neexistujúcich, respektíve nespoľahlivých štatistikách a v obrovskom rozdiele v kvalite a presnosti diagnostických metód.

Je skutočnosťou, že rakovina je veľmi starou chorobou. Najstarší písomný popis choroby pochádza približne z roku 1600 pred naším letopočtom (na egyptskom papyruse) a samotný výraz „rakovina“ vynašiel Hippokrates (460 – 370 pre Kristom).

Ak bola choroba dobre známa už v staroveku, zostáva na druhej strane „obdivuhodne vzácna alebo neexistujúca“ u národov, ktoré boli nedotknuté priemyselným rozvojom, tak ako to veľmi lapidárne ukazuje kniha „Rakovina: civilizačná choroba?“ [3] napísaná islandským etnológom a polárnym bádateľom Vilhjalmurom Stefanssonom (1879 – 1962). Autor cituje početné svedectvá lekárov – cestovateľov, medzi ktorými figuruje dr. John Lyman Bulkley, ktorý uviedol, že „počas svojho dvanásťročného pobytu u rôznych pôvodných kmeňov z Aljašky sa nestretol ani s jedným prípadom rakovinového nádoru“. Rovnako dr. Joseph Herman Romig v roku 1939 svedčil, že „za 36 rokov kontaktov so skutočne primitívnymi Eskimákmi a Indiánmi sa nikdy nestretol s prípadom zhubnej choroby, pričom k nim začalo dochádzať často, akonáhle sa začali modernizovať“. Ďalším citovaným je dr. Eugene Payne, ktorý v priebehu štvrťstoročia vyšetril asi 60 000 pacientov v odľahlých častiach Brazílie a Ekvádoru a nestretol sa ani s jedným prípadom rakoviny. Podobné svedectvo priniesol dr. Frederick Hoffman v súvislosti s bolívijskými ženami. Uvedené skúsenosti potvrdil i svetovo známy dr. Albert Schweitzer, ktorý v jednej zo svojich kníh [4] popisuje svoje skúsenosti z rovníkovej Afriky, kde počas deviatich mesiacov roku 1914 liečil asi 2 000 pacientov: zistil, že v danej krajine sa vyskytuje väčšina európskych chorôb, ale nestretol sa ani s jedným prípadom rakoviny.

Je skutočnosťou, že rakovina je veľmi starou chorobou. Najstarší písomný popis choroby pochádza približne z roku 1600 pred naším letopočtom (na egyptskom papyruse) a samotný výraz „rakovina“ vynašiel Hippokrates (460 – 370 pre Kristom).

O náraste počtu prípadov onkologických ochorení v priemyselne rozvinutých krajinách v priebehu a najmä koncom 19. storočia existujú početné a pomerne spoľahlivé štatistiky: medzi rokmi 1880 a 1900 sa podľa všetkého úmrtnosť na rakovinu na 100 000 obyvateľov vo väčšine týchto krajín zdvojnásobila. V Anglicku, ktoré je považované za kolísku priemyselnej revolúcie, sa podľa správy publikovanej v The British Medical Journal [5] zvýšil medzi rokmi 1840 a 1884 počet úmrtí na rakovinu zo 177/milión obyvateľov na 713/milión. Bolo to všetko ešte v čase, keď medzi patológiami výrazne dominovali infekčné choroby. Ušetrený nebol ani „Nový svet“: v roku 1899 napísal prof. Roswell Park v The Medical News, že „ak bude pokračovať dnešný vývoj, o 10 rokov spôsobí rakovina v štáte New York viac úmrtí ako tuberkulóza, pravé kiahne a brušný týfus dokopy“. Posledná dekáda 19. storočia sa takto stala obdobím začiatku boja proti rakovine. [6]

Prelomovou udalosťou boja proti zhubným ochoreniam bol kongres o rakovine, ktorý sa v roku 1936 uskutočnil v Bruseli a ktorého sa zúčastnilo okolo 200 najlepších onkológov z celého sveta. Medzi prednášajúcimi bol i Brit William Cramer, ktorý už vtedy dospel k záveru, že „rakovina nie je dedičným ochorením“! [7] Okrem toho uviedol, že po tom, ako preštudoval registre úmrtí v Spojenom kráľovstve, zistil, že počet prípadov zhubných nádorov stúpol od začiatku storočia o 30 %, pričom už vtedy sa k tomuto číslu dopracoval po zohľadnení zvýšenia počtu obyvateľov a priemernej dĺžky života. Všetci účastníci kongresu už vtedy dospeli k záveru, že hlavnou príčinou nárastu je vystavenie chemickým činidlám! Keď už v tej dobe kompetentná vedecká komunita toto všetko vedela (vrátane toho, ako postupovať v záujme obmedzenia škôd spôsobených predmetnými jedmi), je kardinálnou otázkou, prečo nebola vypočutá. Odpoveď je veľmi jednoduchá: od rokov 1930 sa priemysel začal organizovať v záujme kontroly a manipulácie výskumu o toxicite jeho produktov, pričom viedol nemilosrdnú vojnu proti všetkým vedcom, ktorí si chceli uchovať svoju nezávislosť v mene ochrany verejného zdravia. [8] Vedci poplatní veľkým chemickým firmám zároveň produkovali produkovali rôzne zmanipulované štúdie, ktoré mali relativizovať a bagatelizovať toxicitu predmetných produktov.

Autormi asi najznámejšej z nich boli v roku 1981 dvaja britskí onkológovia a epidemiológovia sir Richard Doll a sir Richard Pietro. Títo na základe objednávky „Komisie hodnotenia technologických volieb“ Kongresu USA vypracovali asi stostranový dokument nazvaný „Príčiny rakoviny: kvantitatívne posúdenie zamedziteľných rizík rakoviny v dnešných USA“. [9] Podľa tejto štúdie predstavuje vystavenie chemickým činidlám iba 4 % všetkých úmrtí na rakovinu. Hoci bola zjavne zmanipulovaná a o Richardovi Dollovi sa neskôr preukázalo, že bol dlhodobo na výplatnej listine chemického priemyslu, bola táto štúdia dlho považovaná kompetentnými orgánmi za najdôležitejšiu referenciu a zámienku neprijímať účinnejšie opatrenia voči chemickým produktom. Ešte v roku 2007 vydali prestížne francúzske akadémie medicíny a prírodných vied v spolupráci s Medzinárodným centrom pre výskum rakoviny správu v podobnom duchu nazvanú „Príčiny rakoviny vo Francúzsku“ [10]. V tomto oficiálnom dokumente vydanom ctihodnými inštitúciami sa bolo možné dočítať napríklad to, že „onkologické ochorenia spôsobené znečistením ovzdušia, vody a potravín nepredstavujú viac než 0,5 % všetkých prípadov rakoviny, pričom hlavnou príčinou zostáva fajčenie (33,5 % všetkých úmrtí na rakovinu)“.

Ale už o dva roky neskôr, pod tlakom množiacich sa dôkazov a názoru väčšiny členov vedeckej komunity, začali i oficiálne vedecké inštitúcie na celom svete spievať úplne inú pesničku: hlavnou príčinou stúpajúceho počtu prípadov onkologických ochorení je znečistenie životného prostredie (vrátane potravín), a to najmä produktmi chemického priemyslu. V tejto súvislosti je možné citovať Správu prezidentského onkologického panelu v USA [11] i Medzinárodné centrum pre výskum rakoviny. [12] Problém sa tým ale ani zďaleka nevyriešil, iba sa posunul, ako to uvidíme ďalej, z roviny všeobecného „zbavovania viny“ chemických produktov do roviny ich individuálneho posudzovania (a ospravedlňovania). Ako uvidíme, veľmi neslávnu úlohu hrá v tomto ohľade Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA), ktorý v poslednej dobe systematicky vydáva stanoviská, ktoré sú v rozpore nielen so závermi iných vedeckých inštitúcií, ale i s väčšinou vedeckých štúdií publikovaných v renomovaných časopisoch (per review).

Treba zdôrazniť, že všetko, o čom sa písalo na predchádzajúcich riadkoch, sa týka environmentálneho znečistenia vo všeobecnosti a nie iba potravín, hoci tie sú pevnou súčasťou životného prostredia človeka. Platí však, že zhruba do polovice 20. storočia sa nárast prípadov onkologických ochorení týkal najmä osôb, ktoré pracovali v kontaminovanom prostredí, pričom do potravín sa nové chemické produkty dostávali predovšetkým nepriamo z ovzdušia, z pôdy a z vody. Asi od konca Druhej svetovej vojny ale začalo v stále zvýšenej miere dochádzať k priamym vstupom produktov syntetickej chémie do potravinárskeho reťazca, čo súvisí s fenoménom, ktorému sa zvykne hovoriť „zelená revolúcia“. Išlo a ide najmä o pesticídy široko používané v poľnohospodárskej prvovýrobe, potravinárske aditíva využívané spracovateľským priemyslom a kontaktné materiály s potravinárskymi výrobkami.

Pesticídy

Je nepochybné, že pesticídy sa výrazne pričinili o zvýšenie hektárových výnosov, a tak i k výrobe dostatku potravín pre všetkých. Nevinné označenie „fytosanitárne produkty“ zakrýva skutočnosť, že ide o vysoko toxické substancie, ktoré boli vyvinuté so zámerom zabíjania, na čom nič nemení skutočnosť, že cielené organizmy sú považované za „škodcov“. Podstata problému ich používania je v tom, ako zabezpečiť, aby ničili iba cielené organizmy a neškodili ostatným (vrátane človeka). Ročne sa ich do životného prostredia vypustí skoro milión ton.

Napriek arogancii a moci chemického priemyslu boli za posledných 60 rokov mnohé pesticídy zakázané, pretože ich obhajoba sa pod ťarchou dôkazov ukázala ako neudržateľná. Napríklad, kým v roku 2000 bolo v EÚ povolených asi 1 000 pesticídov, dnes je to iba 250. [13] Veľa z nich bolo uznaných za kancerogénne. To na prvý pohľad hovorí, že systém ich posudzovania spoľahlivo chráni spotrebiteľov, ale na druhej strane to znamená, že v minulosti bolo i niekoľko desaťročí povolené používanie pesticídov, ktoré sú dnes považované za nebezpečné pre ľudské zdravie. V mnohých prípadoch ale vážne vedecké indície o škodlivosti existovali dávno pred ich zákazom.

Symbolom dnešného sporu o pesticídy je najviac používaná aktívna látka glyfosát, ktorá je zložkou hviezdneho herbicídu Monsanta Roundup, na ktorom je postavená celá dnešná stratégia GMO. 20. marca 2015 najprv vyvolalo senzáciu rozhodnutie Medzinárodného centra pre výskum rakoviny (MCVR) zaradiť glyfosát medzi „pravdepodobné kancerogény“. Rozhodnutie bolo založené na veľkom množstve toxikologických a epidemiologických štúdií publikovaných vo vedeckých časopisoch. Podľa nich, vystavenie glyfosátu spôsobuje viaceré onkologické ochorenia, najmä krvné ochorenie, tzv. non-Hodgkinov lymfóm, ktorého výskyt sa za posledných 45 rokov zvýšil o 80 %.

Pobúrenie u mimovládnych organizácií potom vyvolalo stanovisko EFSA ku glyfosátu, ktoré bolo zverejnené 12. novembra 2015. Podľa neho „je nepravdepodobné, že je glyfosát génotoxický (toxický pre DNA) alebo že predstavuje kancerogénnu hrozbu pre človeka.“ Na základe tohto stanoviska Európska komisia pravdepodobne povolí používanie glyfosátu v EÚ na najbližších 10 rokov.

Okrem ekonomických a lobistických súvislostí je predsa len tak trochu záhadou, ako je možné takéto vysoko sporné stanovisko vedecky obhájiť. Vysvetlenie má najmenej tri aspekty. [14]

V prvom rade sú to vedecké práce, na ktorých je expertíza založená. Na rozdiel od MCVR, podkladom pre posúdenie EFSA sú najmä štúdie, ktoré boli financované
agrochemickými firmami, ktoré ale nie sú verejné, pretože sa na ne vzťahuje „obchodné tajomstvo“. 

Druhým aspektom sú konflikty záujmov. Nie síce priamo u EFSA, ktorá v nedávnej minulosti čelila viacerým škandálom tohto druhu, a preto je pod drobnohľadom, ale u Nemeckého federálneho inštitútu pre hodnotenie rizika (Bundesinstitut für Risikobewertung BfR), ktorý bol európskou agentúrou poverený vypracovaním základného posudku: štyria z dvanástich expertov výboru BfR pre pesticídy sú zároveň zamestnanci agrochemických spoločností alebo súkromných laboratórií, ktoré s týmito firmami spolupracujú. Ide o firmy ako sú BASF alebo Bayer, ktoré patria medzi významných výrobcov i užívateľov glyfosátu. Na druhej strane, experti MCVR (17 z jedenástich štátov) sú vyberaní nielen na základe kritérií týkajúcich sa ich vedeckej kompetentnosti, ale tiež na základe striktnej absencie stretov záujmov. A napokon, predmetom hodnotenia EFSA je iba glyfosát, ktorý sa ale nikdy samotný nepoužíva. Glyfosát totiž nemá schopnosť preniknúť až do bunky organizmu, a preto sa pri skúmaní na laboratórnych zvieratách môže javiť ako neškodný. Používané produkty na ochranu rastlín však okrem glyfosátu obsahujú i ďalšie chemické látky, ktoré majú práve zabezpečiť jeho „dopravenie“ do bunky. Je to, samozrejme, prípad i Roundupu, ktorý nikdy nebol predmetom úradného hodnotenia! [15]

Aditíva

Veľká väčšina potravinárskych prísad (aditív) sú, podobne ako pesticídy, produkty syntetickej chémie. V EÚ je ich povolených asi 300 a sú označené písmenkom E. Dôvodom boomu ich používania je radikálne zníženie výrobných nákladov. Napríklad ochutenie jednej tony zmrzliny prirodzenou vanilkou vychádza na 780 eur, ale vyjde iba na 4 eurá, ak sa použije etylvanilín. [16] Aditíva plnia rôzne technologické funkcie ako „konzervačné látky“, „antioxidanty“, „korektory kyslosti“, „stabilizátory“, „sladidlá“ a podobne. Na rozdiel od pesticídov však nejde a priori o toxické látky, hoci pre väčšinu aditív je stanovená denná akceptovateľná dávka, čo znamená, že nie sú považované ani za úplne neškodné. Zároveň sú s nimi spojené všetky známe systémové i metodické riziká dnešného systému posudzovania bezpečnosti potravín. [17] Asi najlepším príkladom je umelé sladidlo aspartám.

Aspartám alebo E951 je syntetické sladidlo, ktorého sladiaca schopnosť je 200-krát vyššia ako u cukrovej trstiny. Je súčasťou viac než 6 000 potravinárskych výrobkov (raňajkové cereálie, žuvačky, sýtené nápoje ako Coca-Cola light a iné nápoje „bez cukru“, jogurty, priemyselné dezerty, vitamíny) alebo viac než 300 liekov a na celom svete ho konzumuje asi 200 miliónov osôb. Táto syntetická látka, ktorá sa skladá z 3 molekúl, bola náhodne objavená istým chemikom americkej farmaceutickej spoločnosti G.D. Searle, ktorá sa aspartám snažila presadiť od začiatku sedemdesiatych rokov. Kompetentná americká inštitúcia FDA [18] však skoro 10 rokov odmietala aspartám schváliť z dôvodu početných nedostatkov a nezrovnalostí v toxikologických štúdiách spoločnosti G.D. Searle. Nakoniec bol presadený politicky. Sladidlo má množstvo potenciálnych škodlivých účinkov, medzi nimi i onkologických, ktoré sa i klinicky potvrdili, o čom existuje bohatá literatúra. [19]

Pôvodne bolo prehodnotenie bezpečnosti aspartámu naplánované v EÚ až na rok 2020. Na základe viacerých medializovaných štúdií (tri zrealizoval známy inštitút Ramazzini z talianskej Bologne a jedna bola uskutočnená v Dánsku), z ktorých vyplynuli viaceré závažné zdravotné problémy súvisiace s konzumáciou tohto sladidla v množstve zodpovedajúcom „dennej akceptovateľnej dávke“ (40 mg na 1 kg telesnej váhy), Európska komisia EFSA požiadala, aby bolo prehodnotenie vykonané skôr. Práce Ramazziniho inštitútu poukázali na závažné onkologické riziká. [20]

Európsky úrad pre potravinovú bezpečnosť zverejnil svoje stanovisko na konci roku 2013 a podľa neho „dnes stanovená miera konzumácie aspartámu nepredstavuje pre spotrebiteľov žiadne riziko“.

V súvislosti so štúdiami Inštitútu Ramazzini poukázali európski experti na viaceré údajné metodologické nedostatky, ktoré vraj výrazne skreslili výsledky. O adekvátnosti argumentácie EFSA si možno urobiť názor na základe rozhovorov investigatívnej novinárky Marie-Monique Robin so všetkými zainteresovanými. [21] Výsledok nevyznieva pre EFSA v žiadnom prípade lichotivo…

Plastové látky prichádzajúce do kontaktu s potravinami

Tretím zdrojom kontaminácie potravín produktmi chemickej syntézy sú plasty. Na rozdiel od aditív, ktoré sú pridávané cielene, a pesticídov, kde je kontaminácia považovaná za nutné zlo, sa o plastoch, ktoré sa široko využívajú ako potravinové obaly, v minulosti myslelo, že kontaminovať nemôžu, a preto boli považované za neškodné. Až v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa pri výskumoch, ktoré neskôr viedli k objaveniu fenoménu „endokrinné disruptory“, zistilo, že mnohé z nich nie sú inertné a najmä pri vyššej teplote majú schopnosť migrovať do okolitého prostredia, teda i potravín. Jednou z prvých látok, u ktorých sa to preukázalo, bol nonylfenol. Inou široko používanou plastovou látkou, dôvodne podozrivou z karcinogenity, je teflón. Z dôvodu jeho obrovského ekonomického významu ho však priemysel (najmä spoločnosť DuPont) do krvi obhajuje. Dnes je už ale preukázané, že pri vysokých teplotách, ktoré sa pri varení bežne dosahujú, sa môže teflón rozkladať na toxické produkty, ktoré sú veľmi ťažko odbúrateľné a akumulujú sa v potravinovom reťazci. Ja sa však vrátim k bisfenolu A (BPA), o ktorom som písal i v predchádzajúcom článku [22], pretože v roku 2015 došlo v súvislosti s ním k viacerým znepokojujúcim udalostiam.

Pre zhrnutie, svetová komunita endokrinológov BPA jednomyseľne považuje za preukázaný endokrinný disruptor. Vystavenie BPA môže u osôb, u ktorých sa vyvíja hormonálny systém, v neskoršom veku viesť okrem iného i k hormonálne podmieneným onkologickým ochoreniam. Napriek odporu chemického, ale aj potravinárskeho priemyslu, od roku 2007 uzákonili viaceré štáty (i EÚ ako taká) zákazy predaja dojčenských fliaš z BPA a 1. januára 2015 nadobudol vo Francúzsku účinnosť dokonca plošný zákaz jeho používania. K zákazu došlo na základe stanoviska národného úradu pre bezpečnosť potravín ANSES, ktoré sa už vtedy výrazne odlišovalo od stanoviska jeho „staršej sestry“ EFSA. Toto už ale bola pre priemysel príliš silná káva, pretože hrozila reťazová reakcia v ďalších krajinách. Použil preto všetky svoje páky a výsledok bol, že v januári tohto roku (teda v čase nadobudnutia účinnosti francúzskeho zákona) vydala „nezávislá“ EFSA nové stanovisko k BPA [23], ktoré je už v príkrom rozpore s výsledkom expertízy francúzskeho úradu: konzumácia BPA je v množstve predstavujúcom „dennú akceptovateľnú dávku“ úplne bezpečná pre všetky vekové kategórie obyvateľstva vo všetkých aplikáciách (teda i ohrievané dojčenské fľaše!). EFSA týmto hrubo odignorovala obrovské množstvo publikovaných vedeckých prác a svoju expertízu oprela predovšetkým o dve štúdie priaznivé pre BPA, ktoré financoval priemysel. [24] Tieto štúdie, ktoré boli výnimočne verejne dostupné, mali ale také evidentné slabiny, že boli tvrdo skritizované vo vedeckom článku, pod ktorý sa podpísalo 30 špičkových svetových expertov. [25]

Vedecký redaktor denníka Le Monde, Stéphane Foucart, to ironicky okomentoval nasledovne: „Podobne ako v nejakom zmanipulovanom súdnom procese bolo jedno svedectvo vylúčené, pretože bola tma, iné pre krátkozrakosť svedka, tretí mal vypité pohár vína atď. Čo na tom, že všetky tieto svedectvá sú navzájom kompatibilné a ukazujú tým istým smerom? Na druhej strane súd pripisuje mimoriadnu váhu svedectvu, ktoré je zjavne pochybné a svedok je okrem toho blízky príbuzný hlavného podozrivého…“ [26]

Určitú možnosť pre spotrebiteľov ako predsa len trochu znížiť chemickú záťaž svojho organizmu predstavujú biopotraviny, ktoré musia byť podľa definície vyrobené z produktov ekologického poľnohospodárstva.

Niekoľko mesiacov po zverejnení stanoviska EFSA vyzvali zástupcovia chemického a potravinárskeho priemyslu Európsku komisiu (EK), aby prinútila Francúzsko zrušiť jeho zákaz komercializácie produktov z BPA, pretože to údajne „narušuje vnútorný trh“. EK vo svojej odpovedi zdvorilo uznala oprávnenosť požiadavky priemyslu, ale ku konkrétnym krokom sa akosi nemá. V atmosfére zhoršujúcej sa krízy dôveryhodnosti EÚ je to viac než delikátne... Sťažnosť proti predmetnému zákonu medzitým riešil i francúzsky najvyšší súd, ktorý na jeseň rozhodol, že zákon nemôže zakazovať vyrábať na území Francúzska výrobky z BPA, ak sú určené na export, pretože v tomto prípade nie je zdravie Francúzov ohrozené. Na druhej strane potvrdil oprávnenosť zákazu komercializovať výrobky z BPA na území republiky.

Záver

Ako vidno, kauzy (a škandály) týkajúce sa troch vysoko kontroverzných produktov (glyfosát, aspartám i bisfenol A) majú viacero spoločných menovateľov: vo všetkých prípadoch ide o syntetickú látku, ktorá má pre priemysel obrovský ekonomický význam, existuje u nich dôvodné podozrenie, podložené veľkým množstvom vedeckých štúdií, že sú kancerogénne, tieto štúdie sú však kritizované agentúrami zodpovednými za hodnotenie rizika z dôvodu údajných „metodologických nedostatkov“. Neškodnosť týchto produktov je na druhej strane obhajovaná inými vedeckými štúdiami financovanými priemyslom, na ktoré sa ale väčšinou vzťahuje obchodné tajomstvo. V konečnom dôsledku je ich používanie stále povolené, hoci by kompetentní mohli nájsť tisíc dôvodov na uplatnenie aspoň princípu opatrnosti. Uvedené nedáva spotrebiteľom veľa dôvodov na optimizmus.

Na druhej strane, pri náraste onkologických ochorení sa dnes už vo všeobecnosti nepochybuje o významnej úlohe chemického priemyslu, pretože klasické argumenty poukazujúce na starnutie populácie a nespoľahlivosť diagnostických metód minulosti sú i pre laikov nepresvedčivé: za posledných tridsať rokov, keď sa už diagnostické metódy nedajú paušálne haniť, došlo k výraznému nárastu prípadov rakoviny u detí a mladých ľudí.

Osobitne zlou správou pre spotrebiteľov je to, že stigmatizovaným produktom sa nemožno vyhnúť, pretože sú všade: napríklad herbicíd Roundup je v merateľnom množstve prítomný i v pitnej vode, čo podľa výsledkov medializovanej štúdie prof. Seralíniho stačí na zvýšenie pravdepodobnosti vzniku onkologického ochorenia. [27] Riešením môže byť iba dlhodobé systematické úsilie na globálnej úrovni (prísne a objektívne posudzovanie „nových produktov“), ku ktorému sa ale kompetentní nijako nemajú. I toto by ale mohlo priniesť svoje ovocie až po dlhej dobe, pretože predmetné látky sú väčšinou ťažko odbúrateľné. Je však – bohužiaľ – realitou, že krátkodobé ekonomické záujmy veľkých firiem sú uprednostňované pred zdravotnými prioritami obyvateľstva.

Určitú možnosť pre spotrebiteľov ako predsa len trochu znížiť chemickú záťaž svojho organizmu predstavujú biopotraviny, ktoré musia byť podľa definície  vyrobené z produktov ekologického poľnohospodárstva (bez pesticídov, syntetických hnojív alebo GMO). Na rozdiel od konvenčných potravín teda neobsahujú ani rezíduá pesticídov a ani syntetické aditíva. Z biopotravín sa však globálne stáva výnosný biznis, a preto sa i v tomto prípade možno obávať tlaku nadnárodných spoločností na zníženie náročnosti ich kritérií (samozrejme v záujme zníženie nákladov).

Najväčšou hrozbou dneška je ale nepochybne snaha o liberalizáciu medzinárodného obchodu za každú cenu: hlavným zámerom pripravovanej dohody o Transatlantickom partnerstve (TTIP) je odstránenie tzv. netarifných bariér. Z tohto pohľadu sú zákony a normy zamerané na ochranu ľudského zdravia a životného prostredia najmä „prekážky obchodu“, ktoré treba v najväčšej možnej miere odstrániť (a samozrejme zabrániť prijatiu prísnejších noriem).

1. Podľa rôznych autorov bolo za posledných asi 60 rokov uvoľnených do životného prostredia viac než 100 000 molekúl produktov syntetickej chémie.
2. Pozri napríklad Geneviève Barbier, Armand Farrachi, „La société cancérigène“
3. Vilhjalmur Stefansson, „Cancer: Disease of Civilisation? An Anthropological and Historical Study“, Hill and Wang, New York, 1960
4. Albert Schweitzer, „A l'orée de la forêt vierge“, La Concorde, 1923
5. Roger Williams, „The continued increase of cancer with remarks as to its causations“, British Medical Journal, 1896, str. 244
6. Pierre Darmon, „Le mythe de la civilisation cencérogène (1870 – 1970)“, Communications, no 57, 1993, str. 73
7. William Cramer, „The importance of statistical investigations in the campaign against cancer“, Rapport of the Second International
   Congress of Scientific and Social Campaign against Cancer, Brusel, 1936
8. Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paríž, 2011, str. 140
9. Doll Richard & Peto Richard, „The cause of the cancer: quantitative estimates of avoidable risks of cancer in the United States today“, The Journal of the national Cancer institute, vol. 66, no 6, jún 1981, str. 1191 – 1308
10. Académies nationals de medicine et des sciences, „Les causes du cancer en France“, 2007
11. President´s Cancer Panel, „Reducing Environmental Cancer Risk, What We Can Do Now. 2008 – 2009 Annual Report“, U.S. Department of Health and Human Services, National Institute of Health, National Cancer Institute, apríl 2010
12. Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paríž, 2011, str. 230
13. Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paríž, 2011, str. 73
14. Stéphane Foucart, „Pour les experts européens, le glyphosate est sans danger“, Le Monde, 14. november 2015 
15. Pozri vysvetlenie molekulárneho biológa prof. Roberta Bellé v Stéphane Foucart, „L'herbicide qui sème la discorde“, Le Monde, 28. október 2015
16. Charles Wart, „L'envers des étiquettes. Choisir son alimentation“, Editions Amyris, Brusel, 2005
17. Igor Šarmír, „Problematické aspekty dnešného systému garantovania bezpečnosti potravín v EÚ“, inVitro, Endokrinológia, 4/2014, str. 128 – 135
18. Food and Drug Administration, v oblasti bezpečnosti potravín americký ekvivalent EFSA
19. Celkovo je preukázaných 91 negatívnych vedľajších účinkov konzumácie aspartámu
20. Mornado Sofirritti at alii, „First experimental demonstration of the multipotential carcinogenic effects of aspartame administered in the feeds of Sprague-Dawley rats“, Environmental Health Perspectives, vol. 114, no 3, marec 2006, str. 379 – 385, Fiorella Belpoggi, Mornado Sofirritti at alii, „Results of long-term carcinogenicity bioassay on Sprague-Dawley rats exposed to aspartame administered in feeds“, Annals New York Academy of Sciences,
    vol. 1056, 2006, str. 559 – 577, Mornado Sofirritti at alii, „Life-Span exposure to low dose of aspartame beginning during prenatal life increases cancer effects in rats“, Environmental Health Perspectives, vol. 115, 2007, str. 1293 – 1297
21. Marie-Monique Robin, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paris, 2011, str. 317 – 326
22. Igor Šarmír, „Problematické aspekty dnešného systému garantovania bezpečnosti potravín v EÚ“, inVitro, Endokrinológia, 4/2014, str. 128 – 135
23. „Scientific Opinion on the risks to public health related to the presence of bisphenol A (BPA) in foodstuffs“, EFSA Journal 2015;13(1):3978 doi:10.2903/j.efsa.2015.3978
24. Rochelle Tyl, „Three-generation reproductive toxicity study of dietary bisphenol A in CD Sprague-Dawley rats“. Toxicological Sciences, vol. 68, 2002, str. 121 – 146 a Rochelle Tyl, „Two-generation reproductive toxicity evaluation of bisphenol A in CD-1 (Swiss mice)“, Toxicological Sciences, vol. 104, no 2, 2008, str. 362 – 384
25. John Peterson Myers et alii, „Why public health agencies cannot depend on good laboratory practices as a criterion for selecting
    data: the case of bisphenol A“, Environmental Health Perspectives, vol. 117, no 3, marec 2009, str. 309 – 315
26. Stéphane Foucart, „A qui profite le doute“, Le Monde, 3. február 2015
27. Séralini Gilles-Eric, Emilie Clair, Robin Mesnage, Steeve Gress,
    Nicolas Defarge, Manuela Malatesta, Didier Hennequin, Joël Spiroux de Vendômois: „Long term toxicity of a Roundup herbicide and a Roundup-tolerant genetically modified maize“, Food and Chemical Toxicology Journal (2012)

Literatúra:

1. Académies nationales de medicine et des sciences, „Les causes du cancer en France“, 2007
2. Barbier Geneviève, Farrachi Armand, „La société cancérigène“
3. Belpoggi Fiorella, Sofirritti Mornado at alii, „Results of long-term carcinoge nicity bioassay on Sprague-Dawley rats exposed to aspartame adminis tered in feeds“, Annals New York Academy of Sciences, vol. 1056, 2006, str. 559 – 577
4. Cramer William, „The importance of statistical investigations in the campaign against cancer“, Rapport of the Second International Congress of Scientific and Social Campaign against Cancer, Brusel, 1936
5. Pierre Darmon, „Le mythe de la civilisation cencérogène (1870 –1970)“, Communications, no 57, 1993, str. 73
6. Doll Richard & Peto Richard, „The cause of the cancer: quantitative estimates of avoidable risks of cancer in the United States today“, The Journal of the national Cancer institute, vol. 66, no 6, jún 1981, str. 1191 – 1308
7. EFSA, Scientific Opinion on the risks to public health related to the pre sence of bisphenol A (BPA) in foodstuffs", EFSA Journal 2015;13(1):3978 doi:10.2903/j.efsa.2015.3978
8. Foucart Stéphane, „A qui profite le doute“, Le Monde, 3. február 2015
9. Foucart Stéphane, „L'herbicide qui sème la discorde“, Le Monde, 28. október 2015
10. Foucart Stéphane, „Pour les experts européens, le glyphosate est sans danger“, Le Monde, 14. november 2015
11. Myers John Peterson et alii, „Why public health agencies cannot depend on good laboratory practices as a criterion for selecting data: the case of bisphenol A“, Environmental Health Perspectives, vol. 117, no 3, marec 2009, str. 309 – 315
12. President´s Cancer Panel, „Reducing Environmental Cancer Risk, What We Can Do Now. 2008 – 2009 Annual Report“, U.S. Department of Health and Human Services, National Institute of Health, National Cancer Institute, apríl 2010
13. Robin Marie-Monique, „Notre poison quotidien“, Arte Editions, Paríž, 2011
14. Séralini Gilles-Eric, Emilie Clair, Robin Mesnage, Steeve Gress, Nicolas Defarge, Manuela Malatesta, Didier Hennequin, Joël Spiroux de Vendô mois: „Long term toxicity of a Roundup herbici de and a Roundup-tole rant genetically modified maize“, Food and Chemical Toxicology Journal (2012)
15. Schweitzer Albert, „A l'orée de la forêt vierge“, La Concorde, 1923
16. Sofirritti Mornado at alii, „First experimental demonstration of the multi potential carcinogenic effects of aspartame administered in the feeds of Sprague-Dawley rats“, Environmental Health Perspectives, vol. 114, no 3, marec 2006, str. 379 – 385
17. Sofirritti Mornado at alii, „Life-Span exposure to low dose of aspartame be ginning during prenatal life increases cancer effects in rats“, Environ mental Health Perspectives, vol. 115, 2007, str. 1293 – 1297
18. Stefansson Vilhjalmur, „Cancer: Disease of Civilisation? An Anthropological and Historical Study“, Hill and Wang, New York, 1960
19. Šarmír Igor, „Problematické aspekty dnešného systému garantovania bez pečnosti potravín v EÚ“, inVitro, Endokrinológia, 4/2014, str. 128 – 135
20. Tyl Rochelle, „Three-generation reproductive toxicity study of dietary bisphenol A in CD Sprague-Dawley rats“. Toxicological Sciences, vol. 68, 2002, str. 121 – 146
21. Tyl Rochelle, „Two-generation reproductive toxicity evaluation of bisphenol A in CD-1 (Swiss mice)“. Toxicological Sciences, vol. 104, no 2, 2008, str. 362 – 384
22. Wart Charles, „L'envers des étiquettes. Choisir son alimentation“, Editions Amyris, Brusel, 2005
23. Williams Roger, „The continued increase of cancer with remarks as to its causations“, British Medical Journal, 1896. str. 244