JEDLO VÝZNAMNE OVPLYVŇUJE KVALITU NÁŠHO ŽIVOTA

Article image

Nominácia v ankete Slovenka roka 2018 ju prekvapila aj potešila. Priznáva, že svoj dôsledný prístup k pracovným povinnostiam prenáša aj do domácnosti a, rovnako ako na seba, je prísna aj na synov. Počas praxe v Amerike sa naučila postupy, ktoré dnes v záujme pacientov uplatňuje aj na Slovensku. Spolu s kolegami bojuje proti šíreniu obezity a s ňou súvisiacich ochorení. Rozprávali sme sa s MUDr. Adelou Penesovou, PhD. z Ústavu klinického a translačného výskumu v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied.

Na čo sa zameriavate vo svojich výskumných projektoch?

Momentálne sa zaoberáme dvoma väčšími výskumnými okruhmi. Jedným je obezita. Robíme intervenčnú štúdiu, v ktorej sa zameriavame na zmenu stravovacích návykov, pacient dostáva individualizovaný jedálniček a tréningový plán. Máme dva modely stravovania – jeden je podľa navrhnutý podľa WHO a druhý, tzv. metabolické schody, má nízky obsah sacharidov. V týchto modeloch porovnávame vplyv stravy na kardio-metabolické parametre. Druhým okruhom nášho výskumu je skleróza multiplex, pri ktorej tiež riešime zmeny metabolických parametrov. Inzulínová rezistencia, ktorá sa pri skleróze multiplex objavuje už vo včasných štádiách, sa netýka len metabolického zdravia a svalov, ale aj centrálneho nervového systému a jeho fungovania. Snažíme sa skúmať, ako vplývajú metabolické parametre na regeneráciu CNS u týchto
pacientov a podobne.

Učíte na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave. O čo majú študenti v dnešnej dobe najväčší záujem? Ako ich motivujete, aby ostali na Slovensku alebo aby sa vrátili na Slovensko po praxi v zahraničí?

Je to veľmi ťažké. Štyridsať percent absolventov lekárskej fakulty odchádza do zahraničia. Na to, aby ostali, musia byť presvedčení o tom, že ich to naozaj baví a že túto profesiu chcú robiť doma. Hlavne platové podmienky zatiaľ nie sú ideálne. Lekár po skončení školy má plat porovnateľný s pokladníkom v supermarkete. To nie je veľmi motivujúce. Viac než deväťdesiat percent absolventov chce ísť do reálnej praxe a do výskumu sa veľmi nehrnú, pretože tam je to s platmi ešte horšie. Na druhej strane, aj na Slovensku sú inštitúcie, ktoré robia špičkový výskum. Absolventi, ktorí študujú doktorandský stupeň, majú možnosť praxovať v zahraničí. Potom viac než polovica ostáva v zahraničí, no zvyšná časť sa vracia späť na Slovensko. Ja mám minimálne štyroch kolegov, ktorí sa takto vrátili. Napokon, je to aj môj prípad. Je však pravda, že spätne rozmýšľame, či sme urobili dobre, pretože momentálne sú veľké problémy s transformáciou. SAV mala prejsť transformáciou na verejné výskumné inštitúcie k 1. júlu 2018. Dodnes sa tak nestalo. Zákonom vyžadované podklady potrebné na transformáciu jednotlivých ústavov SAV na VVI mali, až na štyri výnimky, množstvo nedostatkov. No ani tie 4 organizácie, ktoré všetko splnili, neboli zapísané do registra verejných výskumných inštitúcií. V praxi to znamenalo uzavrieť účty, čiže momentálne nemôžeme nakladať s financiami a, čo je horšie, SAV to vylúčilo z možnosti podávania žiadostí o granty. Od jari to neustále predstavuje obrovskú administratívnu záťaž a blokovanie našej práce.

Aká bola vaša osobná motivácia vrátiť sa z Ameriky na Slovensko?

Rozhodne osobná – rodina a priatelia. Všetci sú na Slovensku. Ak nie sú vašou prioritou peniaze, tak je rozhodne lepšie sa vrátiť späť. V každej krajine je výskum platený inak a každá krajina má svoje špecifiká, čo sa týka bežného života. My sme boli na juhu USA, v Arizone – v podstate na púšti. Čo sa týka vyžitia pre deti, nebolo to nič moc. Navyše som mala nárok len na dva týždne dovolenky za rok. Sú veci, ktoré radšej obetujete, napríklad lepšie finančné ohodnotenie, a vrátite sa späť. Druhou vecou, ktorá rozhodla o návrate, bola reálnejšia možnosť kariérneho postupu. V Amerike je o dosť ťažšie sa vypracovať vyššie. Ak by som sa o to chcela pokúšať, musela by som robiť aj praktickú medicínu, čiže zabezpečiť si nostrifikáciu – to znamená niekoľko rokov učenia a skúšok a to len na to, aby som mala uznaný univerzitný diplom. Okrem toho by som potrebovala ďalšiu špecializáciu. To je dlhý proces a ja som už vtedy mala dve deti. Rozhodla som sa teda vrátiť.

Vyštudovať na Slovensku, vybrať sa do zahraničia a ostať tam pracovať a žiť zrejme nie je až také ideálne, ako si to mnohí študenti predstavujú?

Veľmi to závisí od toho, čo očakávate od života, či ste žena alebo muž, či plánujete alebo už máte rodinu a podobne. Muž – živiteľ rodiny si môže dovoliť robiť 12 – 16 hodín denne, ak sa manželka postará o deti a o domácnosť. Ja som bola veľmi frustrovaná napríklad z toho, že ak by som náhodou otehotnela, tak prvých šesť týždňov, počas trvania materskej dovolenky, nemáte zaplatené vôbec nič. Po uplynutí tejto doby buď rozviažete pracovný pomer, alebo nastúpite do práce. Pre mňa je nemysliteľné odísť do práce od 1,5-mesačného bábätka.

Poďme sa pozrieť aj na pozitíva – v čom by sme si mali v našom výskume zobrať príklad od Američanov?

Čo sa týka výskumu, problémom je, že zatiaľ čo v USA majú dlhodobý výskum, u nás tento chýba. Sú schopní financovať aj výskum trvajúci 25 rokov. Ja som mala šancu pracovať s výsledkami výskumu, ktoré
siahali dlhodobo do minulosti. Keď sme skúmali napríklad takzvaných Native Americans, čiže Pima indiánov, mali sme šancu sledovať výsledky troch generácií týchto ľudí. Tým pádom sa dalo brať do úvahy omnoho viac faktorov a celý výskum mal úplne iný rozmer. Tu výskumné agentúry pokryjú výskum v trvaní maximálne 4-5 rokov. Dosiahnuť relevantný výsledok a opublikovať ho v rámci 4-5 rokov je veľmi náročné. Samotné sledovanie pacienta môže prebiehať maximálne 1 – 1,5 roka. Čo sa týka medicínskeho výskumu, mali by sme si ako krajina určiť priority, zadefinovať tri oblasti, čiže ochorenia, ktoré nás najviac trápia, a ich výskum podporovať. Rovnako ako USA, ani my nie sme tak bohatí, aby sme podporovali všetky oblasti medicínskeho výskumu.

Je badať zmenu k lepšiemu v posledných rokoch v súvislosti s popularizáciou zdravého stravovania a športu?

Ja môžem hovoriť prevažne za bratislavský región. Ľudia v meste sú na tom príjmovo lepšie a investujú do zdravia viac. Povedomie o zdravom životnom štýle je rozhodne vyššie než v minulosti, no stále nie je dostačujúce. Prostredníctvom internetu sa ľudia dostanú k množstvu informácií, žiaľ, veľká časť z nich je zmätočná a nesprávna. Lekári tomu hovoria efekt ‚doktor Google‘. My ako odborníci by sme proti tomu mali bojovať. Ja sa so svojimi synmi tiež často hádam o tých ‚odborných článkoch‘. (smiech) Kedysi odborné články mohol písať iba odborník a všetky prešli recenzným konaním. Dnes informácie, najmä prostredníctvom blogov a videokanálov, môže beztrestne napísať a zverejniť ktokoľvek a potom sa do sveta šíria nezmysly. To má obrovský dosah na mnohých, najmä na mladú generáciu.

Povedomie o zdravom životnom štýle je rozhodne vyššie než v minulosti, no stále nie je dostačujúce. Prostredníctvom internetu sa ľudia dostanú k množstvu informácií, žiaľ, veľká časť z nich je zmätočná a nesprávna.

Vedia ľudia rozlišovať pojmy z oblasti výživy? Nie je zriedkavé, že človek si myslí, čo je sladké, to je sacharid, ale v zemiakoch či v ryži sacharidy nehľadá...

Je to, žiaľ, veľmi častý problém. Množstvo ľudí nedokáže rozlíšiť základné zložky našej stravy. Reálne sa stretávam s tým, že pacient nevie napríklad to, že laktóza je cukor. Jeho zmetabolizovaním sa z neho stávajú galaktóza a glukóza. Preto nielen človek, ktorý trpí laktózovou intoleranciou, by si mal dávať pozor na mlieko. Napríklad ani diabetik by nemal vypiť naraz pollitra či liter mlieka. Pretože to ovplyvní jeho glykémiu. Stretávam sa s tým, že ľudia majú triviálne nedostatky vo vedomostiach. Preto by sme chceli pretlačiť to, aby sa už na základných školách zaviedol predmet Zdravý životný štýl alebo aby sa v rámci biológie deti učili základné fakty o potravinách, výžive, o pohybe a podobne. Prekvapivé je, že veľké nedostatky v tejto oblasti majú aj študenti medicíny. Čiže aj tam musíme zapracovať.

Aké ďalšie kroky podnikáte na podporu vedomostí o výžive?

V treťom ročníku medicíny sa v rámci patofyziológie tejto téme venuje len jedna prednáška a to je málo. Napríklad u našich českých susedov sú tomu venované štyri prednášky a semináre. Uvažuje sa, že sa aj na farmaceutickej fakulte bude viac priestoru venovať súvislosti ochorení s výživou a doplnkami výživy. Mnohí lekárnici v lekárňach sú zároveň aj poradcami. Veľa ľudí ich kontaktuje a pýta sa ich na doplnky výživy. Preto treba aj v tomto odbore posunúť vzdelanie o čosi ďalej. V mnohých sférach sa snažíme trošku to posunúť k lepšiemu. Vydávame jednoduché brožúrky, ktoré sú dostupné na webe, v ambulanciách pediatrov, všeobecných lekárov, na školách a podobne. Je v tom veľa práce a vyžaduje to veľa času. Snažíme sa, ale ide to pomaly.

Ako sa má človek zorientovať v oblasti zdravej stravy? Na čo sa zamerať, ak chce stravu využiť ako liek alebo, v rámci prevencie, ako kvalitné palivo pre svoj organizmus?

Človek by mal predovšetkým používať zdravý rozum. Ak vás bude niekto presviedčať o paleo diéte s argumentom, že v dobe kamennej ľudia takto jedli, treba sa zamyslieť nad tým, čo vtedy ľudia mali k dispozícii a kedy v skutočnosti vzniklo poľnohospodárstvo. Viac než 5000 rokov je evidované, že ľudia boli schopní si dorábať obilniny. Čiže tisíce rokov máme zabehnuté poľnohospodárstvo a žijeme aj na obilninách. Nie je celkom pravda, že sme boli iba lovci zvierat. Strava nikdy nebola úplne jednostranná, využíval sa zber plodov, ovocia, bylín. To, čo chýba ľuďom, je striedmosť v jedení. Čo sa týka ketodiéty, je v tom dosť chaos. Pri striktnej nízkosacharidovej diéte, pri ktorej sa vytvárajú v tele ketolátky, je to na hrane medzi zdravým a nezdravým stavom organizmu. Takáto diéta je opodstatnená v liečbe niektorých foriem epilepsie. Je tu riziko, že dôjde až k takému metabolickému rozvratu, ktorý už je škodlivý, preto takýto pacient má byť počas diéty pod dohľadom lekára. Krátkodobo je ketogénna diéta vhodná aj pri redukcii hmotnosti. Dlhodobo však určite nie. To, čo veľa ľudí považuje za ketogénnu diétu, je v skutočnosti zónová diéta, pri ktorej nedochádza k tvorbe ketolátok, lebo príjem sacharidov je približne 30 %. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorej sa dá veriť, by mala mať strava takéto zloženie: 40 – 45 percent sacharidov, 20 – 30 percent tukov a 20 – 30 percent bielkovín. Závisí to, samozrejme, aj od zdravotného stavu, pohybovej aktivity, ale v zásade to platí. Naše telo je vybudované aj z ďalších stavebných látok. Keď staviame dom z kvalitného materiálu, vydrží naozaj dlho. Rovnako je to s naším telom. Trvá asi desať rokov, kým sa obnovia všetky bunky. Čo do tela dávame, to od neho môžeme očakávať. Jedlo významne ovplyvňuje kvalitu krvi, jednotlivých tkanív, orgánov, ale aj výkonnosť, psychiku, náladu, a iné – jednoducho kvalitu nášho života.

Ako je to s mliekom a s mliečnymi výrobkami – sú pre človeka prirodzené alebo škodlivé?

Mlieko pijeme už tisíce rokov. Mnohé populácie, napríklad v Afrike alebo na blízkom východe, sú závislé od konzumácie mlieka, či už ide o kozie, ovčie, ťavie alebo kravské mlieko. Mnohé štúdie dokázali, že konzumácia mliečnych výrobkov je prospešná pre ľudí. Musia to však byť mliečne výrobky, ktoré sú vyrobené klasickým spôsobom. To znamená, že proces zrenia syru musí byť dodržaný. V Spojených štátoch kúpite syry, ktoré sú vyrobené chemickou cestou za 24 hodín. Tie nemajú so zdravou stravou nič spoločné. Rovnako jogurty – klasické biele, bez škrobu či farbív a aditív. Výborná pre zdravie je aj domáca, poctivá bryndza. Všeobecne, najlepšie sú poctivé, domáce a pokiaľ možno čerstvé mliečne výrobky.

Ste garantom nutričného softvéru PLANEAT. Ako tento softvér funguje a čo je jeho cieľom?

Tento program vymyslel Michal Páleník, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu, pôvodne pre športovcov. Bolo to preto, lebo zistil, že športovci sa stravujú strašne. (smiech) Neskôr vznikla sekcia pre lekárov ako súčasť liečby rôznych ochorení. PLANEAT je soft­vér, ktorý lekárom a odborníkom z oblasti klinickej výživy umožňuje poskytovať pacientom rôzne typy diét s presným rozpisom, dnes je ich dostupných vyše 20 druhov – diéta pre diabetikov, celiatikov, antihistamínová diéta, rozpisy pre pacientov s dyslipidémiou, so zvýšenou kyselinou močovou, so zníženou funkciou obličiek a podobne. Softvér zohľadňuje množstvo potravinových alergií. Program je špecifický v tom, že sa dostane do rúk iba špecialistom. Tí, ktorí ho chcú používať, musia byť edukovaní. Poskytujeme týždňové školenie, ktoré je určené najmä pre lekárov, zdravotné sestry a nutričných poradcov.

Na koho sa môže obrátiť človek, ktorý by rád svoje stravovanie zmenil, zbavil sa obezity a vzdelal sa v oblasti výživy? K dispozícii je množstvo výživových poradcov, ktorí však často nemajú dostatočné vzdelanie a svojim vedením môžu človeku aj uškodiť. Na akých odborníkov sa dá obrátiť?

Na rozdiel od Českej republiky, u nás nemáme akreditovaný odbor, ktorý by vzdelával výživových poradcov a terapeutov, existuje len bakalársky stupeň na SZU. U našich susedov musí nutričný poradca byť licencovaný. Na Slovensku si kdekto spraví trojdňový kurz a už núka svoje rady ľuďom, pričom nemá ani páru o fyziológii človeka a narobí viac zla, než dobra. Je skutočne ťažké zorientovať sa a zistiť, kto je skutočný odborník a kto sa na neho len hrá. V tomto prípade je zásadným krokom zmena legislatívy. Musíme docieliť, aby aj na Slovensku jestvovala povinnosť mať oficiálne akreditované vzdelanie, ak niekto chce byť výživovým poradcom. Oficiálny register certifikovaných výživových terapeutov neexistuje, je to úloha pre SAVP niečo také vytvoriť.

Človek musí pochopiť, čo ho vedie k tomu, že v stravovaní zlyháva a opakovane siaha po nesprávnych potravinách. Závislosť od sladkých potravín je veľmi podobná závislosti od drog.

Čoraz viac detí je obéznych. Aké sú príčiny tohto nepriaznivého trendu? Čo môžu rodičia urobiť pre to, aby ich deti nezačali trpieť obezitou?

Obezita a nadváha u detí sú veľkým problémom. Trpí nimi štvrtina slovenských detí. Dobrou správou je, že v posledných rokoch sa situácia stabilizovala, nemá stúpajúcu tendenciu. Najdôležitejšia je edukácia – nielen rodičov, ale aj lekárov a zdravotníkov. Stretávam sa s tým, že tak rodičia a niekedy aj pediatri na detskú obezitu reagujú slovami: ‚Však z toho vyrastie.‘ Ale ak trinásťročné dievča má stopäť kíl, čiže päťdesiat kíl navyše, tak z toho nevyrastie. Tento problém je často veľmi podceňovaný. Rizikových faktorov vzniku obezity u dieťaťa je viacero, okrem genetickej predispozície je to obezita u rodičov, ale aj to, koľko matka priberie počas tehotenstva (rizikový prírastok je 20 a viac kg), či má tehotenskú cukrovku, pôrodná hmotnosť viac než 4 000 g alebo menej než 2 500 g, nedonosené deti, alebo deti menšie na svoj gestačný vek, samozrejme nízky socio-ekonomický status, nedostatok pohybu, spánku a jednoznačne bol potvrdený negatívny vplyv reklám na jedlo počas detských programov. Genetika však dnes k obezite prispieva len dvanástimi percentami. Primárna obe­zita, spojená s nesprávnymi návykmi, tvorí viac než 90 percent prípadov. Sekundárna, ktorá sa spája so zdravotnými problémami, ako sú ochorenia endokrinného systému, centrálneho nervového systému, či ako následok liečby – napríklad kortikoidmi u onkologických pacientov – sa vyskytuje oveľa zriedkavejšie. Čiže príčiny treba hľadať inde, rozhodujúci je životný štýl. Deti aj dospelí trávia priveľa času sedavým spôsobom, podiel tohto času je omnoho vyšší než bol kedysi. Deti sa už takmer vôbec nechodia hrať von. To je katastrofa. Prostredie, v ktorom žijeme, tomu veľmi nepomáha. Nie sú vybudované bezpečné cyklotrasy, chýbajú parky a ihriská. V poslednej dobe sa, našťastie, na tieto veci začína prihliadať a postupne pribúdajú ihriská aj športoviská pre deti. Rovnako je to s plavárňami – v Bratislave ich nemáme dostatok na počet obyvateľov. Čiže rodičia musia prácne vyhľadávať miesta a spôsoby, ako budú ich deti aktívne tráviť svoj čas. Ďalšou vecou je obmedzenie konzumácie sladených nápojov. Štát by mal byť v tomto smere aktívnejší a zaviesť odstupňovane vyššiu DPH na sladené nápoje a potraviny s vysokým obsahom cukru, ako je to v mnohých krajinách, napríklad v niektorých štátoch USA, v Mexiku, vo Francúzsku, v Belgicku či v Maďarsku. Dnes deti pijú neporovnateľne viac sladených nápojov než kedysi. Ukrýva sa v nich enormné množstvo jednoduchých cukrov. Vo výžive treba obmedziť aj dostupnosť rýchleho občerstvenia, sladkostí a polotovarov v školách. Rodičia často nemajú kontrolu nad tým, čo deti konzumujú. Zároveň je čoraz menej detí, ktoré sa stravujú v školských jedálňach, menej sa pripravuje jedlo doma, viac sa kupujú hotové jedlá. Zmenila sa veľkosť porcií. To, čo ma šokovalo po príchode do Ameriky, už začína byť bežné aj u nás. Obrovské autá, obrovskí ľudia, obrovské porcie jedla. V Amerike sme sa z jednej porcie polievky najedli štyria a ešte nám ostalo. (smiech) Problém, samozrejme, vidím nielen vo veľkosti porcií, ale aj v cenovej politike. Zdravšie veci bývajú v priemere drahšie. Mne by sa páčilo urobiť experiment – prehodiť ceny celozrnného a bieleho pečiva. Biele pečivo by bolo dvojnásobne drahšie. Zaujímalo by ma, ako by to zmenilo preferencie v populácii.

Ak by u nás vznikli centrá pre liečbu obezity, povedzme v podobnom duchu ako máme centrá pre liečbu drogových závislostí, ako by mali vyzerať?

Takáto myšlienka už, našťastie, začína nadobúdať reál­­ne rysy. Ak máme na Slovensku dve tretiny populácie s obezitou a nadváhou, treba, aby sa týmto ľuďom venovali špecializované centrá. Plánujeme založiť Centrá pre manažment obezity. Ak už má pacient ďalšie ochorenie, napríklad cukrovku, je manažovaný iným odborníkom – v tomto prípade diabetológom. Ak je to však obezita, ktorá zatiaľ nemá pridružené komplikácie, nerieši ju nik a to je obrovská škoda. Obézni ľudia bez komplikácií sú ešte v štádiu, v ktorom sa preventívnymi opatreniami dá zabrániť množstvu ďalších ochorení, ktoré sa s obezitou spájajú, ako napríklad cukrovka, srdcovo-cievne choroby, vysoký krvný tlak, urýchlená ateroskleróza, desiatky onkologických ochorení, kĺbové poruchy, gynekologické ťažkosti, choroby zažívacieho traktu, neplodnosť, psychiatrické diagnózy a mnohé iné. V Biomedicínskom centre sa momentálne snažíme vybudovať prvé takéto centrum a postupne by ich malo pribudnúť viac po celom Slovensku.

Aké špecializácie a aké vybavenie v nich nesmú chýbať?

Centrá by mali zastrešovať odborníkov z rôznych oblastí – internistov, diabetológov, nutričných poradcov, fyzioterapeutov a v neposlednom rade psychológov. Problémy súvisiace s obezitou môžu mať aj psychický pôvod – napríklad zajedanie stresu, depresií a podobne. Ja sama som absolvovala kurz behaviorálno-kognitívnej metódy liečby psychických príčin obezity. Človek musí pochopiť, čo ho vedie k tomu, že v stravovaní zlyháva a opakovane siaha po nesprávnych potravinách. Treba individuálne rozpoznať tieto spúšťače a hľadať riešenie, akým spôsobom to zmeniť. Závislosť od sladkých potravín je veľmi podobná závislosti od drog. Okrem toho treba mať sieť nemocníc, v ktorých by sa v indikovaných prípadoch robili takzvané bariatrické operácie.

Ako by mohli byť centrá financované?

Momentálne fungujeme tak, že máme projekty, ktoré sú venované manažmentu obezity a redukcii hmotnosti. Financované sú z grantov. Centrá by mali byť financované z viacerých zdrojov. V prvom rade z verejného sektora, čiže zo zdravotného poistenia. Potom by mal byť finančne zainteresovaný aj pacient, pretože naša skúsenosť hovorí o tom, že ak niekto dostane niečo zadarmo, neskončí to úspešne. Skrátka si to neváži. Ak by si pacient na túto liečbu prispieval, bude to oveľa efektívnejšie a zároveň motivujúce, lebo človek si povie – keď som si už zaplatil, tak nevynechám cvičenie a idem!

Čo hrozí ľudom, ktorí síce nie sú obézni, ale takmer vôbec sa nehýbu?

Mali sme skupinu dobrovoľníčok, ktoré na prvý pohľad mali ideálnu postavu. Keď sme im zmerali percento tuku v tele, ostali sme veľmi prekvapení – mali 30 až 40 percent telesného tuku! Nie je teda podstatné len to, aký mám index telesnej hmotnosti. Dôležité je aj percento tuku v tele a aká je naša fyzická zdatnosť. Na druhej strane pacient, ktorý má obezitu, môže byť fyzicky zdatnejší, než štíhly človek. Zloženie tela je veľmi podstatné. Muži by mali mať pod 20 percent tuku, ženy okolo 25 percent, no nie viac než 30 percent. Určite je zdravotne na tom horšie štíhly človek bez kondičky, než obézny s kondičkou. Je to známe – ‚rather be fat and fit than unfat nad unfit‘. Pohyb je základom života. Pre zdravie by sme mali denne urobiť 10 000 krokov a aspoň 5-krát do týždňa vykonávať 30 minút fyzickej aktivity strednej až vysokej intenzity. Jednoducho povedané, treba sa pravidelne poriadne spotiť.

foto: Ladislav Rybár

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2018

Diabetológia

Posledné vydanie roka 2018 časopisu inVitro prináša aktuálne informácie z oblasti diabetológie. Odbor, ktorý v posledných rokoch závratne naberá na význame, zastrešuje témy…

author

Mgr. Anna Martausová

Všetky články autora