Toto číslo je venované všeobecnému lekárstvu, ktoré som začal študovať ešte za socializmu. Vtedy sme boli rozdelení na zubárov – tí študovali 5 rokov – a pediatrov a všeobecných lekárov, ktorí študovali 6 rokov. Revolúcia ma zastihla na patológii v pitevni. Hneď po ukončení školy sa na mňa viacero známych obrátilo s prosbou, aby som bol ich rodinným všeobecným lekárom. Tento trend však na Slovensku nemal také zázemie ako napríklad v západnej Európe, a tak som si nakoniec vybral internú medicínu...

... ktovie, ako by som dopadol, keby som študoval trebárs vo Francúzsku alebo v Nemecku, kde je rodinný lekár bežnou praxou a má aj adekvátnu úctu. Takýto všeobecný lekár má náležité právomoci a určite to nie je iba dispečer, ktorý odosiela chorého špecialistom. Rodinné lekárstvo sa tam často dedí a lekári poznajú zdravotné problémy daných rodín aj niekoľko generácií dozadu. Dnes vieme, že mnohé ochorenia majú psychosomatický pôvod a aj z tohto pohľadu je koncept rodinného lekárstva perfektný. Rodinný lekár pozná prostredie, v ktorom rodina žije, a tak je jeho prístup prirodzene osobnejší. Tým však nechcem podceňovať úlohu všeobecných lekárov u nás. Podobne ako sa v laickej verejnosti považuje operácia slepého čreva za triviálnu, čo nie je vôbec pravda, tak sa u nás podceňuje úloha všeobecného lekára.
Na jednej strane síce môže byť iba dispečerom, na strane druhej však môže dobrý „všeobecňák“ doslova zachrániť život. Všetko záleží od prístupu a šikovnosti lekára — ale to platí aj v iných odbornostiach.

„Šaman je všeobecným lekárom kmeňa a je vždy veľmi uznávaný. Je to on, kto z generácie na generáciu predáva know-how ohľadne prírodných liečiv a postupov pri jednotlivých príznakoch chorôb.“ 

Šaman ako všeobecný lekár kmeňa

Keď chodím po svete a dostanem sa do oblastí, kde žijú ľudia ako v dobe kamennej, vyhľadám tam vždy aj šamana. Šaman je všeobecným lekárom kmeňa a je vždy veľmi uznávaný. Je to on, kto z generácie na generáciu predáva know-how ohľadne prírodných liečiv a postupov pri jednotlivých príznakoch chorôb. Šaman — podobne ako francúzski rodinní lekári — pozná svojich pacientov dokonale. Rýchlo odhadne, či daný človek simuluje, disimuluje, vie, čo v poslednom období robil a či mu to nemohlo priniesť nejaký zdravotný problém. No hlavne pozná rodinnú záťaž. Aj moderná medicína si stále viac uvedomuje obrovské percento vplyvu dedičnosti. Šaman vie, či mal otec alebo dedo cukrovku a keď sa objavia príznaky, vie sa rýchlo dopracovať k diagnóze. Ľudia mu absolútne veria a už tá dôvera je liečivá. Preto by mal byť každý všeobecný lekár tak trochu šamanom. Šamanizmus predsa nepretrval náhodou. Šamani i všeobecní lekári majú byť tým placebo efektom, ktorý pacienta priaznivo ovplyvní ešte skôr, než bude zahájená samotná liečba.

Najzdravší ľudia nežijú v Japonsku, ale v Afrike

Keď hovorím o šamanizme, mám namysli hlavne Afriku a práve Afrika mi pripadá ako kontinent najzdravších ľudí. Popri mediálnom masírovaní o ebole a najväčšej prevalencii malárie a AIDS-u sa toto vyhlásenie môže zdať čudné. No keď si uvedomíme, že v Afrike prežije iba najsilnejší jedinec, je to jasné. Keď som mal vo Rwande – na mieste kde sa rozdeľuje povodie riek Níl a Kongo – malú potýčku s miestnym podnapitým mladíkom, hneď som pocítil inú stavbu tela. Bol chudý, no bol ako z ocele. Európske svaly sú mäkké, černosi ich majú ako z kameňa. Západná medicína vypiple aj neduživé dieťa. Medzi Afričanmi, kde je boj o život rovnako prirodzený ako na pláňach Serengeti, však prežijú iba tí najsilnejší. A títo splodia silnejšie potomstvo než my Európania. Napriek tomu zvykneme Afričanov podceňovať. Ak vám Afričania pripadajú hlúpi, pozrite sa do očí ich detí — tá inteligencia z nich priam žiari. Bohužiaľ, chýba im adekvátna starostlivosť, o vzdelaní nehovoriac, a tak to s nimi od desiatich rokov ide dole vodou. V dvadsiatich rokoch sa už v očiach mladých mužov nezračí chuť do života, ale totálna dezilúzia — iba vysedávajú a popíjajú palmové víno.

Príďte, keď vyjde slnko

V súvislosti s Afrikou si spomínam na čerstvú príhodu, keď jednu účastníčku zájazdu zastihli gastrointestinálne problémy uprostred púšte. Boli sme na severe Etiópie, v oblasti, kde sa našli najstaršie pozostatky našich predkov. Púšť Danakil je veľmi ťažko dostupným miestom a vy idete ako keby do pekla. Odmenou je nádherná príroda a najstaršia aktívna sopka sveta, Erta Ale. Sopiek je na svete veľa, ale také niečo nájdete iba tu či na ostrove Tana patriacom republike Vanuatu (tam som bol v máji). Aktivitu týchto sopiek ste mohli vidieť vo filme Súboj Titanov, keď išiel Perzeus do sveta mŕtvych. Práve tu jednu účastníčku prepadli žalúdočné problémy, a tak sme sa zastavili za africkým lekárom v strede púšte. Takýto všeobecný lekár robí všetko. Natrel stolicu na sklíčko a vložil ho pod mikroskop. „Už je tma, príďte ráno, keď vyjde slnko. Vtedy niečo uvidím.“ Bola to amebióza a nasadené antibiotikum zázračne zabralo.

EKG a ultrazvuk uprostred svätého mesta

Keď som bol v indickom svätom meste Varanasi, kde spaľujú mŕtvych, všeobecný lekár tam mal veľmi jednoduchú ambulanciu. Bola to len akási plenta, za ktorou mal EKG a ultrazvuk, čo ma dosť prekvapilo. Čo ma zaskočilo ešte viac, bola úroveň vzdelania miestneho lekára. Ja — ako lekár z Európy — som poznal najaktuálnejšie novinky v medicíne, no on to vedel tiež. Uprostred nášho profesionálneho rozhovoru za ním prišiel nejaký rikšiar, teda veľmi chudobný človek. Lekár bol k pacientovi veľmi milý a riadne ho vyšetril. Potom ho však poslal domov, hoci potreboval liečbu. Jednoducho si ju nemohol dovoliť — aj takéto býva zdravotníctvo v Indii. V indickom Assame na ostrove Madžuli som zasa videl zubnú vŕtačku na nožný pohon — neuveriteľné. Aj v indickom zdravotníctve však platí, že táto krajina je plná extrémov. V luxusnom dištrikte Gurgaon na predmestí Dilí totiž dostanete také ošetrenie, akého sa vám nedostane ani v Európe.

Diaľkové lekárstvo ako budúcnosť medicíny?

Celkom zaujímavo fungujú všeobecní lekári v Austrálii. Prestavte si, že by ste s pacientom komunikovali výlučne cez telefón alebo skype a v akútnych prípadoch by ste boli vždy pripravení nasadnúť do malého osobného lietadielka a letieť za chorým. To je v Austrálii bežná rutina, keďže tam ľudia žijú takpovediac ďaleko od seba. Toto je vraj perspektíva medicíny vo všeobecnosti. Nakoniec pacient nebude musieť komunikovať s lekárom vôbec. Do počítača napíše, čo ho trápi, doplní anamnézu a program vyhodí diagnózu. Mimochodom, moji rodičia žili rok v austrálskom Melbourne — otec tu ako vedecký pracovník pracoval vo veľkej firme Comalco. Nekúrilo sa tam a v júli a auguste tam bola strašná zima. Mama ochorela, bolela ju hlava a zdalo sa jej, že má teplotu. Obehla susedov, no pri desiatom to vzdala. Nikto z nich nemal teplomer. Maródka je totiž drahá záležitosť a v kapitalizme nikto „banálnu chorobu“ netoleruje. Jednoducho musíte pracovať. K lekárovi sa ide iba vtedy, keď už naozaj musíte, alebo keď vás tam odnesú. 

Očkovanie na cestách rozhodne nestačí

Ľudia sa ma často pýtajú, aké ochorenia im na cestách hrozia a proti čomu sa majú dať zaočkovať. Ja hneď myslím na maláriu, horúčku dengue, žltú zimnicu, trichinelózu či ebolu. Až na dve posledné sa všetky prenášajú komármi, takže stačí nedať sa ním pichnúť. Ako som už viackrát písal, my lekári máme výhodu, že chápeme, ako choroba vzniká, a tak sa jej vieme vyhnúť. Očkovania totiž zďaleka nestačia a proti týmto chorobám sa ani zaočkovať nedá. Ak sa však na rovníku o piatej poobede poriadne oblečiete, dáte si dlhé nohavice a dlhé rukávy, ako to robil v Afrike Hemingway, natriete si hánky rúk, krk a uši kvalitným repelentom (dávka DEET vyššia než 30 %) a podobne ako Hemingway si dáte džin s tonikom či pivo, ste v pohode. V toniku je chinín a aj keď sú jeho dávky v malých množstvách neúčinné, je to dobra výhovorka. No a v pive je vitamín B — keď sa z vás potom vyparuje, komárom to smrdí. Takúto „liečbu“ obľubuje každý klient. Ak však zároveň užívate antimalarickú profylaxiu, nesmiete to preháňať — záťaž pečene je vtedy vyššia. Ja osobne užívam antimalariká málokedy — radšej si dávam pozor na komáre Anopheles — viem, kde sú a kedy tam sú (iba vtedy užívam antimalariká). Ak by som mal predsa len odporúčať nejaké základné cestovateľské očkovanie, tak v prvom rade proti hepatitíde typu A a proti brušnému týfusu.

Najlepší očkovací systém majú na Kube

Hoci ako cestovateľ očkovanie bežne nevyužívam a spolieham sa skôr na skúsenosť, neznamená to, že som proti očkovaniu. Práve naopak. Vďaka očkovaniu sme predsa vykynožili obrovské množstvo chorôb. Je preto zarážajúce, že vo vyspelých krajinách ako Nemecko alebo Taliansko nie je povinné detské očkovanie proti záškrtu. Ich očkovací systém je oveľa „voľnejší“ než náš, čo je podľa mňa zlé. Najprepracovanejší systém je naopak na Kube. Kubánski lekári majú vo svete vo všeobecnosti vynikajúce meno. Ich kredit ešte viac zvyšujú rôzne charitatívne akcie, ktoré pravidelne organizujú. Keď vypukla ebola v západnej Afrike, Kuba bola štátom, ktorý vyslal najviac odborníkov. Uznáva ich celá Stredná a Južná Amerika a dokonca aj USA. Znie to zvláštne, keď si uvedomíme, že na Kube vládne socializmus. Je to asi iné, keď niečo buduje nevzdelaný stolár ako Klement Gottwald, ktorý vlastne nikdy nepracoval a bol synom chudobnej poľnohospodárskej robotníčky a keď tú istú ideu realizuje vzdelaný právnik Castro, ktorý bol z bohatej agrárnej rodiny, jeho otec bol španielsky latifundista, s lekárom Che Guevarom, ktorý pochádzal takisto z dobrej rodiny. Tí dvaja sa reálne snažili, aby socializmus prospel celému ľudu, veľa dobrovoľníkov učilo na Kube zadarmo a Kubánci sú dodnes vzdelanejší než Američania. Samozrejme, nechcem propagovať socializmus, ktorý má svoje vážne negatíva. Sám som ten režim neznášal – bol som na barikádach a strihal som ostnatý drôt. Hoci to Castro a Che Guevara mysleli dobre, keď si pán Hilton na Kube postavil hotel, Castro s Che Guevarom mu ho vzali a znárodnili a to isté sa stalo s pánom Bacardim, ktorému znárodnili výrobňu rumu — nakoniec odišiel do Portorika. V súčasnosti je už režim na Kube totálne prehnitý a je len otázkou času, kedy sa z neho stane kapitalizmus ako u nás.

„Ak by som mal predsa len odporúčať nejaké základné cestovateľské očkovanie, tak v prvom rade proti hepatitíde typu A a proti brušnému týfusu.“

Zdravotníctvo funguje najefektívnejšie v Japonsku

Hoci je sláva kubánskych lekárov nepopierateľná, zdravotníctvo tam funguje totálne socialisticky, čo je — pochopiteľne — neefektívne. Ak je teda reč o najefektívnejšie fungujúcom zdravotníctve, treba sa pozrieť do USA alebo do Japonska. V USA síce pacient dostáva perfektnú zdravotnú starostlivosť, Spojené štáty však majú najdrahšie zdravotníctvo na svete. Oveľa lepšie — ak nie najlepšie — to funguje v Japonsku, kde si pacient platí 30 % z každého zákroku. Prídem k lekárovi, ktorý mi vysvetlí, v akej som situácii, pošle ma tam a tam a ja si už rozmyslím, či to všetko potrebujem. Takisto sa mi páči, ako riešia starnutie populácie. V Japonsku je totiž veľmi veľa dôchodcov, tým myslím ľudí vo veku nad 80 až 90 rokov. Keďže ich potomkovia pracujú od rána do noci, chýba im starostlivosť. Vlastne nechýba. Japonci si totiž už počas produktívneho veku platia za starostlivosť v dôchodku. Čo sa teda týka pomeru nákladov a výsledkov, zdravotná starostlivosť je najlepšia v Japonsku.

„Keď chcem lepšieho ekonóma, právnika alebo architekta, priplatím si. To isté by malo platiť, keď mám podstúpiť operáciu a nechcem mladého lekára, ale skúseného primára s 30-ročnou praxou.“

Kam sa podela úcta k lekárom?

Najznámejší všeobecní lekári boli napríklad Louis Pasteur, James Parkinson alebo Albert Schweitzer. Mnohí založili nové vedné odbory a boli to veľkí filantropi — vtedy boli ešte lekári uznávaní. Azda najznámejším všeobecným lekárom bol však sir Arthur Canon Doyle, Škót, ktorý stvoril Sherlocka Holmesa. Prax mu veľmi nešla, pacientov bolo málo, a tak pri čakaní na pacientov písal. Nie medicína, ale jeho literárne dielo mu prinieslo večnú slávu. Zvláštne. No chápem to, veď aj ja som opustil stabilné vody istého biznisu (ľudia budú chorí vždy) a vrhol som sa do sprostredkovania intenzívnych cestovateľských zážitkov, čím sa živým dodnes. Týchto pánov však spomínam kvôli niečomu inému. Keď som ako jednotkár končil gymnázium a šiel som na medicínu, aj ja som chcel byť ako Louis Pasteur či Martin Kukučín — polyhistori, ktorí boli na špici spoločnosti a zároveň jej pomáhali. Bolo to pre mňa povolanie, zmysel života v pomoci druhým — dnes je z toho bežné zamestnanie. Súčasná generácia našich lekárov je pritom veľmi vzdelaná. Viem to, lebo za mojich čias sa dostali na medicínu len tí najlepší a najmúdrejší ľudia, ktorí mali navyše drive, pretože chceli byť v spoločnosti vysoko. Po štúdiu sme na sebe veľmi tvrdo pracovali a dnes sme dehonestovaní. Ako inak sa dajú vysvetliť nafúknuté mediálne kauzy ohľadom prijímania darov zo strany všeobecného lekára alebo prednostu urologickej kliniky? Prečo Peter Lipták, ktorý celý život tvrdo pracoval a nakoniec žije v panelákovom byte a nemá ani auto, nemôže od pacienta prijať dar? Prečo si Vlado Polák nemôže vypýtať za operáciu viac peňazí, keď je najlepší? Prečo sa tí šikovnejší nemôžu prejaviť? Azda preto, že na Slovensku — rovnako ako na Kube — stále vládne socializmus. Keď chcem lepšieho ekonóma, právnika alebo architekta, priplatím si. To isté by malo platiť, keď mám podstúpiť operáciu a nechcem mladého lekára, ale skúseného primára s 30-ročnou praxou. Ľudia si predsa nie sú rovní. Aj Harvard si berie poplatky a je to v poriadku. Samozrejme, každý by mal mať prístup k zdravotnej starostlivosti, ale pacient by mal mať možnosť, aby si mohol za nadštandard zaplatiť. Ja by som platy lekárov pokojne ešte znížil, ale za tých lepších nech si pacienti priplácajú a lekári nech riadne odvádzajú dane. Potom by sa možno nestávalo, že hoci mnohí lekári tvrdo a nadpriemerne pracujú, oni a ich rodiny vedú totálne priemerný život. A pacient potom vníma iba to, že sa na neho lekár v ambulancii nedokázal usmiať.