Miesto, kde obyčajný penicilín zachraňuje ľudský život – rozhovor s doc. MUDr. Mariánom Bartkovjakom, PhD. a MUDr. Alexandrou Mamovou

Na svete sú aj také krajiny, kde je zázračným liekom penicilín či infúzia. Ľudia tam dennodenne bojujú o život, a tak sú na smrť viac-menej zvyknutí, doslova s ňou žijú. Jednou z takýchto krajín je aj Južný Sudán, kde už niekoľko rokov pôsobia lekári vyslaní Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce (VŠZaSP) sv. Alžbety v Bratislave. O tom, ako slovenský lekár vedie humanitárnu misiu v Afrike, ako vyzerá bežný deň lekára v nemocnici v Južnom Sudáne, ale aj o zmenách v pohľade na to, čo je v živote skutočne dôležité, sme sa rozprávali s docentom Bartkovjakom (DB) a doktorkou Mamovou (DM).

Kedy a za akých podmienok vznikol projekt v juhosudánskej nemocnici v Marial Lou?

DB: Prvú verziu nemocnice v Marial Lou postavili ešte počas občianskej vojny v Sudáne (vojna trvala od roku 1983 do roku 2005, pozn. redakcie) švajčiarski Lekári bez hraníc, tuším v roku 1997. Keď skončila vojna, odišli odtiaľ a v roku 2007 nemocnicu prevzala kenská organizácia AAA, ktorá je najväčším poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v Južnom Sudáne, má v krajine najviac nemocníc a zdravotných stredísk. Odvtedy sa nemocnica neustále rozrastá a zveľaďuje. Na Slovensku ich finančne podporuje najmä Dobrá novina, ktorá podporila výstavbu detského oddelenia, administratívnej budovy, ubytovacieho zariadenia pre personál a výstavbu novej operačnej sály. Dobrá novina detského hnutia ERKO robí na Slovensku osvetu a pravidelné zbierky.

Akým spôsobom podporuje projekt nemocnice v Marial Lou VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave?

DB: VŠZaSP sv. Alžbety má od roku 1998 dohodu so spomínanou organizáciou AAA o personálnej pomoci, čo znamená, že tam posiela lekárov a zdravotnícky materiál. Pri 5 000 pacientoch ročne to je veľmi drahý projekt, takže sa na tom podieľa viacero subjektov z celého sveta. VŠZaSP sv. Alžbety svoju činnosť financuje prevažne zo školného, čo je často málo. Našťastie, občas sa objaví veľký sponzor, ktorý prekryje projekt aj na rok.

Kedy a ako ste sa dostali do Južného Sudánu?

DB: Keď v roku 2007 prevzala nemocnicu organizácia AAA, prišiel som sem pracovať hneď, ako sa spustil nový projekt, to znamená vo februári 2008. Boli sme tam ako prví lekári zo Slovenska. 

DM: Južný Sudán som spoznala počas prázdnin po štvrtom ročníku, takže v roku 2011. Nikto tam nechcel ísť a ja som povedala, že mi to je jedno, takže nebolo o čom. Južný Sudán je dosť špecifický, nie je tam internet, je tam minimálny kontakt s rodinou, jedlo je veľmi jednostranné, skoro vôbec tam nie je ovocie ani zelenina. Bolo však super, že som išla so spolužiačkou, s ktorou som dobre vychádzala, čo je oveľa lepšie ako ísť s niekým neznámym. Keď som išla do Južného Sudánu prvýkrát, pôsobila som v meste Gordim v špeciálnej tuberkulóznej nemocnici, ktorá bola spojená s ambulanciou všeobecného lekára. 

Čo vás dvoch dalo dokopy?

DM: Nemocnica v Marial Lou, kam som šla s pánom docentom na ďalšie leto, to znamená po piatom ročníku. Musela som ísť s takpovediac hotovým lekárom, pretože v Marial Lou sú veľmi ťažké podmienky, je to v podstate jediný chirurgický projekt. Pán docent operoval a ja som tam bola kvázi v zácviku, pretože sa od začiatku rátalo s tým, že sa tam po škole vrátim. A tak sa aj stalo – po ukončení medicíny som tam odišla na pol roka. Po kratšej prestávke som sa do Marial Lou znovu vrátila, keďže som si u pána docenta Bartkovjaka robila doktorandúru a ako tému práce som mala Prenos pohlavných chorôb v tropických populáciách. Časť výskumu som mala v Južnom Sudáne a časť v Keni.

Mama tomu nechcela veriť. Vždy som vravela, že pôjdem do Afriky a ona na to áno jasné. Myslím si, že jej to došlo až vtedy, keď som sa začala baliť. Nebola veľmi nadšená, ale zvykla si. 

Mali ste už predtým skúsenosti s humanitárnou činnosťou?

DB: Samozrejme. Po štvrtom ročníku na medicíne som na rok prerušil štúdium a šiel som do Kene. Tam sme nemocnicu postavili prakticky na zelenej lúke, predtým také niečo nikto na Slovensku nerobil. Začala s tým Trnavská univerzita, no v roku 2008 prevzala väčšinu projektov VŠZaSP sv. Alžbety. V Keni som bol dohromady trikrát. Kým som prišiel do Marial Lou, bol som ešte v podobnej juhosudánskej nemocnici v Mapourdite, spolu 3-krát po 3 mesiace, vtedy ešte v rámci projektu Trnavskej univerzity.

DM: Keď som skončila tretí ročník na medicíne, hľadali niekoho na leto, kto bude robiť antimalnutričný program pre podvyživené deti v Etiópii a ako kvalifikácia stačila aj stredná zdravotná škola, ktorú som mala ukončenú, a tak som išla. To bolo ešte v roku 2010, išla som na 3 mesiace ešte s jednou medičkou, ktorá bola o ročník vyššie.

Mladé dievča v africkej divočine. Nemali ste strach z náročných podmienok alebo tropických ochorení? Ako na vaše rozhodnutie reagovala rodina?

DM: Mama tomu nechcela veriť. Vždy som vravela, že pôjdem do Afriky a ona na to áno jasné. Myslím si, že jej to došlo až vtedy, keď som sa začala baliť. Nebola veľmi nadšená, ale zvykla si. Ja som strach nemala, pretože to bol vždy môj sen. Čo sa týka tropických ochorení, absolvovala som očkovanie proti meningitíde, týfusu, tetanu, besnote či zimnici. Proti malárii sa očkovať nedá, berú sa len antimalariká, ktoré buď zaberú, alebo nezaberú. Maláriu som mala, tuším, šesťkrát. (Smiech.) Z Afriky som si odniesla akurát áčkovú žltačku, to bolo asi najnepríjemnejšie. Ale tú som chytila na dovolenke v Keni, kde to nebolo úplne tip top.

Čo vás motivovalo začať sa venovať humanitárnej činnosti už počas štúdia medicíny?

DB: Keď som bol štvrták, štúdium bolo dosť únavné a situácia na Slovensku bola veľmi zlá. Krajina sa rútila smerom k tretiemu svetu. Popri štúdiu som sa staral o pacienta so sklerózou multiplex vo Viedni, kde som za dva dni práce dostal viac peňazí než môj otec s vysokou školou a s mnohoročnými skúsenosťami. Vtedy som si povedal, že tu nie som ochotný žiť a plánoval som, že sa ako lekár odsťahujem do zahraničia, najlepšie do západného sveta. Už počas školy som si chcel vyhliadnuť nejaké miesto a práve vtedy som sa dozvedel, že pán profesor Krčméry z VŠZaSP sv. Alžbety chce začať nejaký humanitárny projekt v treťom svete. Tak som za ním prišiel ešte s jedným spolužiakom na Onkologický ústav sv. Alžbety a povedali sme mu, že máme záujem. Pán profesor povedal, že je to skvelé, ale že až keď skončíme školu a prejdeme kurzmi. Na to môj spolužiak odvetil, že po škole na nás môže zabudnúť. On si to za päť minút spočítal a povedal dobre, ideme do banky a kupujeme letenky. O mesiac sme odleteli do Kene stavať zdravotné strediská a ihriská pre deti zo slumov. Od septembra 1997 som tu strávil mojich prvých deväť afrických mesiacov.

Docent Bartkovjak so šťastnou novorodičkou s manželom a pohľad na východ z nemocnice v Marial Lou.
Docent Bartkovjak so šťastnou novorodičkou s manželom a pohľad na východ z nemocnice v Marial Lou.

DM: Asi v 13 rokoch som na STV 2 videla taký medailónik s pánom profesorom Krčmérym o humanitárnej práci a uvedomila som si, že to chcem robiť. Išla som teda študovať medicínu. 

Pán docent, nebola Keňa trochu mimo vášho pôvodného plánu vyhliadnuť si perspektívne miesto v západnom svete?

DB: To áno, ale keď som sa dopočul o plánoch profesora Krčméryho, povedal som si, že západný svet neutečie a že aspoň uvidím, k čomu sa schyľuje k tejto krajine. Neskôr som si všimol, že sa pomery na Slovensku výrazne zlepšili a menila sa aj moja motivácia. Niežeby som predtým nechcel pomôcť. Od začiatku som to bral aj tak, že som na Slovensku dostal vzdelanie zadarmo a bez akejkoľvek viazanosti. Bolo to zlaté vajíčko a vzhľadom na to, že som nemal žiadne väčšie záväzky, bol som ochotný sa o neho podeliť.

Spomínate si ešte na to, ako ste prežívali vaše prvé misie? Aký je to pocit ocitnúť sa ďaleko od domova, v úplne inej kultúre a v podmienkach, ktoré si azda ani nedokážeme predstaviť?

DB: Na to sa nedá zabudnúť. Keď som v Keni začínal, myslel som si, že horšie miesto na zemi už neexistuje. Robil som v hlavnom meste Nairobi, kde boli slumy, v ktorých žilo 100-tisíc ľudí ako králiky. Navyše tam bola obrovská kriminalita. V noci sme nechodili von a ráno sme ošetrovali dobité deti. Keď som prišiel do Južného Sudánu, zistil som, že Keňa je vysoká civilizácia, kam sa teším na dovolenku. A skutočne, keď si chcú humanitárni pracovníci oddýchnuť, idú do hlavného mesta Kene alebo k moru. V tomto regióne je to ekonomický líder, na ktorého sú okolité krajiny naviazané.
DM: Keď som o štvrtej nadránom vystúpila na letisku v Etiópii, cítila som úplne iný, tropický vzduch a na každom kroku stáli černosi so samopalmi. Cítila som sa ako v inom svete a sama seba som sa pýtala, kam som to prišla. Letisko v Addis Abeba je síce medzinárodné, ale ak hľadáte záchody, nájdete iba diery v zemi. Všetci úradníci boli strašne nepríjemní, že načo sme tam a čo chceme. Potom prišiel nejaký miestny chlapec, že čau, ja som Abuš, posiela ma Petra a mám vás doviezť k autobusu. Tí chalani boli, samozrejme, vybavení ako náš odvoz, ale to mohol povedať hocikto. Starou Ladou nás doviezli na autobusovú stanicu, kde bolo asi 300 autobusov, kúpili nám lístky a naložili do autobusu so slovami, že toto ide k vám. A my že OK a to je kde. Inak, v Afrike odchádzajú autobusy nie na čas, ale až kým sa nenarvú do posledného miesta. Potom sme išli asi nejakých 13 hodín autobusom, bola to stará Karosa s rozbitými lavicami – najhoršia cesta v mojom živote. Cikpauzu sme mali raz, medzitým sme ešte zapadli v blate. O nejakej deviatej večer sme dorazili na miesto projektu, kde nás už čakali Slováci, takže to bolo super.

Keď som o štvrtej nadránom vystúpila na letisku v Etiópii, cítila som úplne iný, tropický vzduch a na každom kroku stáli černosi so samopalmi. Cítila som sa ako v inom svete a sama seba som sa pýtala, kam som to prišla.

Vráťme sa teraz k nemocnici v Marial Lou v Južnom Sudáne. Mohli by ste popísať význam zariadenia v regióne? 

DB: Na začiatok treba povedať, že Južný Sudán je rozdelený na 10 štátov. Nemocnica v Marial Lou je jediná a koncová nemocnica pre všetkých obyvateľov federálneho štátu Warrap, ktorý je veľký asi ako tretina Slovenska a žije v ňom približne pol milióna obyvateľov. Keďže ide o koncovú nemocnicu, musíte robiť všetko, od starostlivosti o deti až po operácie dospelých.

Pani doktorka, ženy zvyknú vnímať prostredie citlivejšie. Skúste nám teda popísať, ako to v Marial Lou vyzeralo. Na čo si spomínate najživšie?

DM: Marial Lou je takpovediac úplná diera, jedna škola, jeden kostol, jeden trh, ale keď sme tam prišli, vrhlo sa na nás 100 ľudí, najmä deti. Keď to porovnám s Etiópiou, kde som bola prvýkrát, v Marial Lou mali ľudia menej, ale boli milší a viac životaschopní. Etiópia je síce zelená, majú veľa ovocia, je tam úrodne, ale tí ľudia sú leniví, nasadia kukuricu, o ktorú sa netreba starať a potom iba vysedávajú pred chatkami. Keby mali aspoň trochu snahy, tak majú úrodu aj trikrát alebo štyrikrát do roka. V Južnom Sudáne majú buď extréme dažde alebo extrémne sucho, takže tam nedopestujú nič – samozrejme, hovorím o oblastiach, v ktorých som pôsobila. V realite máte vonku 45 stupňov vonku a 50 stupňov na operačke. Určite vás prekvapí aj to, keď vám pridelia kruhový hlinený domček s jedným stolom, stoličkou a truhlicou na veci. K tomu je latrína, ktorú obývate spolu s hadmi a škorpiónmi, takže si na záchod beriete stále baterku. V Marial Lou však bolo super to, že sme mali sprchu, z ktorej ste síce najprv museli poodháňať žaby, ale vždy tam bola voda. Ráno tiekla studená, pretože sa cez noc ochladila a večer zasa teplá. Bolo to také betónové S rovno pod hviezdami, takže keď sa človek sprchoval, mohol pozerať na hviezdy. To bolo top.

Docent Bartkovjak robí ultrazvukové vyšetrenie v nemocnici v Marial Lou.
Docent Bartkovjak robí ultrazvukové vyšetrenie v nemocnici v Marial Lou.

A čo samotná nemocnica? Aké má oddelenia a kapacitu? 

DB: Je tu chirurgické oddelenie, gynekologické a pôrodnícke oddelenie, potom také všeobecné a detské oddelenie. Toto všetko sú lôžkové oddelenia v rámci nemocnice. Potom tam je aj ambulantná časť, ktorá sa skladá zo štyroch ambulancií, ktoré vybavia tak 100 pacientov denne. Čo sa dá, to sa vybaví ambulantne a ostatné prípady idú na lôžko, ktorých je asi 60. Na lôžko sa dostane iba taký pacient, ktorý je v bezvedomí, prípadne je ťažko chorý, kontinuálne vracia, je dehydrovaný a potrebuje infúziu. A potom aj ženy, ktoré rodia. Nemocnicou prejde približne 5 000 pacientov ročne, čo je okolo 15 prijatých pacientov denne. Hospitalizácie trvajú väčšinou do 5 dní. Povedzme, že príde pacient, ktorý trpí maláriou a je v bezvedomí. Prijmeme ho do nemocnice, kde je hospitalizovaný a infúzne mu podávame antimalariká. Keď sa preberie a môže brať tabletky, prepustíme ho a ide domov. 

Pán docent, za čo všetko ste ako lekár boli v Marial Lou zodpovedný? Na jednej fotke som vás dokonca videl opravovať strechu. 

DB: Tá fotka zo strechy je z Gordimu pri juhosudánskom mesta Aweil, kde sme v roku 2013 rozbiehali pôrodnicu. Na tej streche sme montovali solárne panely. Ale to nie je štandard, lekár robí obyčajne medicínu, hoci prihodiť sa môže hocičo. V Mole St. Nicolas na Haiti som musel vypracovať pracovnú náplň pre zamestnancov a viesť schôdze. Čo sa týka pôsobenia v Marial Lou, tam som riešil prakticky všetkých pacientov, ktorí boli prijatí do nemocnice, s výnimkou detí. Najčastejšie išlo o pôrody a operačné zákroky. Keď napríklad v jeden deň priviezli 32 rozstrieľaných ľudí, na niekoľko dní som sa zmenil na chirurga. 

To vám bežne vozili 32 rozstrieľaných ľudí v takomto počte? Do Južného Sudánu ste predsa prišli až po vojne. 

DB: Toto nemalo s vojnou nič spoločné, to bol normálny kriminálny čin. Niektoré kmene spolu odjakživa bojovali už pred vojnou. Ja som ich vnímal ako indiánov, ktorí sa ako vo westernoch napádali, kradli ženy a podobne. Tam to takto funguje dodnes. Okrem toho tam je teraz zase občianska vojna medzi Kiirom a povstalcami. Pritom už asi 10-krát podpísali mier.

DM: Spomínam si, že vtedy sme boli na operačke 2 dni nonstop. Vytriedili sme ich podľa vojnovej klasifikácie na tých, ktorí sa už nedali zachrániť, potom tých, ktorých bolo možné zoperovať a takých, ktorým stačilo nenáročné ošetrenie. 

Je vôbec v okolí nemocnice nejaká infraštruktúra? Ako sa k vám pacienti obyčajne dostávajú?

DB: Vysoká technická úroveň nemocnice v Marial Lou je aj v tom, že táto nemocnica spolupracuje s ďalšou talianskou organizáciou, ktorá má dopravný systém zabezpečený asi 6 sanitkami. Na druhej strane, ten polomer, z ktorého do nemocnice zvážajú, je asi iba 60 kilometrov, ale inak to funguje celkom dobre. Tých 32 rozstrieľaných nám doviezli na 4 sanitkách behom 3 hodín. To však neboli také sanitky ako u nás. Išlo v podstate o terénne autá. Okrem toho sa k nám pacienti dostávali z okolitých dedín, kde funguje sieť health workers, ktorí síce nemali bohvieaké vzdelanie, no dvakrát alebo trikrát do roka sa všetci stretli v nemocnici, boli školení a vymieňali si skúsenosti. Vďaka tomu poznali základné choroby a princípy, napríklad taký, že keď žena neporodí do niekoľkých hodín, majú ju poslať do nemocnice. Dokonca mohli podávať aj niektoré lieky, napríklad paracetamol pri horúčke alebo rehydratačný roztok na hnačku. Ak nejaký pacient potreboval niečo viac, vysielačkou zavolali sanitku.

DM: Mňa osobne zarazilo to, že niektorí pacienti museli do nemocnice putovať pešo aj niekoľko dní. Mala som napríklad pacientku, ktorá potratila, tuším, vo štvrtom mesiaci. Išla dva dni pešo do nemocnice, zatiaľ čo jej manžel palicou odháňal hyeny, ktoré ich prenasledovali, keďže cítili krv. To je hrozná predstava.

DB: Nezriedka sa stáva, že človek príde a po namáhavej ceste rovno umrie. Keď niekto zomrie na Slovensku, je okolo toho haló. Tam prinesú dieťa, ktoré je na pokraji smrti, lebo ho doma nechali choré tri dni, medzitým sa ešte zastavili u šamana a to dieťa vám zomrie. Na druhej strane, mnohé prípady, aj také, za ktoré by ste takpovediac nedali ani 5 korún, zachránime. Jednoduché lieky ako infúzie a antibiotiká tam zachraňujú životy. Príde dehydrované malé dieťa, je úplne vyschnuté, má vpadnuté oči, je ako zošúverený list, pustíte mu infúziu a o pár dní je v poriadku.

Z koľkých lekárov a iných zdravotníkov pozostáva personál nemocnice?

DB: V Marial Lou sme boli dvaja lekári, jedna medička a zdravotné sestry, ktoré majú rôzne stupne vzdelania. Tým najvyšším je registered nurse, ktorá má kompletné zdravotnícke vzdelanie a je veľmi vážená. Na tejto úrovni sú u nás prakticky všetky zdravotné sestry, ktoré ukončia ošetrovateľstvo na vysokej škole. Takáto sestra dokáže v mnohých veciach zastúpiť lekára, napríklad aj v rozhodnutiach ohľadom liečby jednoduchých stavov. Sestry s týmto statusom tam boli 3, pričom každá z nich bola vedúcou niektorého nemocničného oddelenia. Keď musel personál oddelenia niečo riešiť, obyčajne to riešil s ňou. Okrem toho tam bolo asi 45 pomocných sestier s dvojročným kurzom, ale tie robili všetko, čo zvládne bežná zdravotná sestra u nás. Navyše, na tých ambulanciách nie sú vždy lekári. Keď príde napríklad pacient s maláriou, antimalariká mu vie na ambulancii podať aj zdravotná sestra. Ak ide o závažnejšie stavy, na druhom stupni pracuje lekár. Nemocnica a lôžka sú až tretí stupeň.

To znamená, že v nemocnici nie sú žiadni špecialisti?

DB: V takejto nemocnici prakticky nerozlišujeme lekárske odbory a v rámci odborov špecialistov. Lekár je jednoducho lekár. Samozrejme, máme aj takých, ktorí sú na Slovensku špecialisti, ale tam musia robiť všetko. Ja ako gynekológ som napríklad bežne robil aj traumatologické a chirurgické operácie.

DM: To môžem potvrdiť. Keď som do Marial Lou prišla druhýkrát, bola som už lekárka. Na detskom som sa učila robiť sonografiu, rodiť a robiť jednoduché gynekologické zákroky. Všetko ma naučil pán docent Bartkovjak. Ale urobili zo mňa aj šéfa chirurgie. Donútili ma robiť také veci, ktoré som predtým považovala za nezvládnuteľné. Na Slovensku som asi len 20-krát asistovala pri nejakých črevných resekciách, ale v živote by som si netrúfla ísť niekoho sama operovať. Tam však príde človek, ktorého treba súrne otvoriť a operovať a vy ste postavený pred voľbu, že ho buď otvoríte a možno to prežije, alebo ho necháte tak a určite zomrie. Takže keď tam nebol chirurg, musela som aj operovať, keďže zistili, že viem rezať aj šiť.

Ako vyzerá operačná sála v takejto nemocnici?

DM: Operačka? To sú dve skrine, jeden stôl, žiadny anestéziologický prístroj. Pacient sa uspí, zaintubuje a celú operáciu ho ručne predýchava niekto z miestneho personálu, keďže tam nemajú prístroj na dýchanie. Nemáte tam vlastne nič, žiadne monitory, aj tlak musíte pacientovi odmeriavať ručne. Pomedzi to vám nad hlavou preletí netopier alebo vám pod nohami prebehne myš. Okrem toho máte k dispozícii slabé osvetlenie a staré nástroje, ale na základné úkony to stačí. Teraz tam, našťastie, vybudovali nové operačky, ktoré budú mať aj klimatizáciu, takže odpadne aspoň tých 50 stupňov.

Má nemocnica aj svoje laboratórium? Ako je vybavené a aké testy v ňom rutinne realizujete?

DB: Laboratórium je, ale funguje ako za čias Louisa Pasteura. Nie je priemyselného charakteru ako u nás. Je tam mikroskop, centrifúga a ďalšie vybavenie, ktoré laborantky poznajú spred roka 1980. Máme však starší automatizovaný analyzátor na krvný obraz a malý biochemický analyzátor. Samozrejme, pri diagnostike myslíme na to, že kvalita laboratórnych vyšetrení nie je na dostatočne vysokej úrovni a spoliehame sa hlavne na to, čo máme v hlave. Na druhej strane, rýchle diagnostické testy – napríklad na maláriu alebo tehotenský test – by vás nemali oklamať. Na analýzu moču zasa bežne používame obyčajné močové papieriky – aj tie vám môžu veľa napovedať. Máme tiež ultrazvuk, ktorý som tam osobne doviezol a zapojil. Röntgen tam síce nie je, ale veľa vecí sa dá pozrieť aj ultrazvukom, je to veľká pomôcka a základ každej nemocnice. My gynekológovia zvykneme hovoriť, že ultrazvuk je polovica gynekologického mozgu, ale v týchto podmienkach je ultrazvuk ešte viac. Robíte ním napríklad vstupnú kontrolu každej tehotnej a každému zložitejšiemu pacientovi.

Ako s pacientmi komunikujete?

DB: Rozprávame sa s nimi cez miestne zdravotné sestry, ktoré vedia po anglicky. V oblasti totiž funguje aj katolícka misia, ktorá prevádzkuje školu, na ktorej sa miestni učia angličtinu.

DM: Ja už hovorím rečou dinka, keďže som tam bola viackrát. Viem sa opýtať, kde ich bolí, ako dlho majú ťažkosti, či majú aj horúčku a tak. Ak si neviem poradiť, miestna sestra to pretlmočí.

Pohľad na hlinené tukuly zvnútra a zvonku.

Ak má niekto ukončené 3 triedy základnej školy, je to už miestna inteligencia a taký človek si veľmi dobre rozmyslí, či pôjde k šamanovi alebo do nemocnice, kde mu môžu reálne pomôcť.

Ako riešite situácie, keď kapacita lôžkovej časti nestačí? Napríklad keď dovezú 32 rozstrieľaných ľudí.

DB: Jednoducho – dáme dvoch na jedno lôžko a takých, ktorí môžu chodiť na druhý deň prepustíme domov, prípadne im odporučíme, aby sa od nemocnice nevzďaľovali, keby sa ich stav náhodou zhoršil. Mimochodom, s každým hospitalizovaným pacientom je v nemocnici aj jeho rodina. Cez deň sedia pred nemocnicou v noci spia na zemi medzi lôžkami a po chodbách. V noci je to teda totálne preplnené.

Prečo je s každým pacientom aj jeho rodina?

DB: Aby sa o neho postarali. Keď prijmeme muža, je tam s ním žena aj deti. Tá žena totiž musí pacientovi variť. My tam stravu vôbec neriešime. Za celý čas, čo som tam bol, sme mali asi iba dvoch pacientov, o ktorých sme sa kompletne starali my. A to sme pocítili výčitky zo strany miestneho personálu, ktorý sa pýtal, prečo sme prijali pacientov, ktorých zavrhla aj rodina. Ak sa to totiž stane, obyčajne to znamená, že sa už človeku nedá pomôcť. Samozrejme, často sa dá. Vtedy musí lekár hľadať iných príbuzných, ktorí by sa o pacienta počas hospitalizácie postarali. 

Mohli by ste mimo operačných zákrokov menovať najčastejšie akútne a dlhodobé stavy v nemocnici?

DB: Najčastejšie akútne stavy sú malária, zápal pľúc, hnačka, infekčné ochorenia kože, abscesy, zápaly slepého čreva, črevná nepriechodnosť, mimomaternicové gravidity a iné ochorenia súvisiace s tehotnosťou. Prípady s dlhodobou hospitalizáciou, čo sú v Južnom Sudáne 2 týždne, sú napríklad brucelóza alebo antrax. Dlhšie než 14 dní väčšinou v nemocnici nikto nie je, pretože to nie je nemocnica na chronické ochorenia.

Stretli ste sa tam s nejakým raritným medicínskym prípadom?

DM: Videla som veci, ktoré sa na Slovensku bežne nevidia, keďže u nás sa očkuje. Teraz sa síce objavujú trendy neočkovať, ale myslím si, že keby mamičky videli dieťa s tetanom alebo s besnotou, tak by si to veľmi rýchlo rozmysleli. Tie deti sú svetloplaché, majú strašné bolesti hlavy, kŕče a je veľmi ťažké sa na to pozerať. Dieťa s tetanom zomrie na to, že sa zadusí. Nie je na to v podstate žiadny liek a jeho šanca na prežitie je 50 %. Verte mi, že každý, kto by to videl, by okamžite pochopil, prečo očkujeme. 

Ako sa mladá baba vyrovnáva s nekonečnými obrazmi zomierajúcich detí, ktoré predtým navyše nepredstaviteľne trpia?

DM: Dlho som nespala, tie obrazy ma veľmi dlho budili zo sna. Ale stojí to za to, lebo keď z tých 20 zachránite 17, poviete si, že to má zmysel. Na Južnom Sudáne a ďalších rozvojových projektoch je krásne to, že tam hneď vidíte výsledky svojej práce. Príde podvyživené dieťa a za 3 dni behá a hrá futbal, alebo príde človek v bezvedomí s maláriou a po podaní správnych liekov sa rýchlo uzdraví. Na Slovensku tento pocit chýba, pretože tu zachraňujeme pacientov, ktorí sú starí a polymorbídni, ich čas dávno vypršal a my to nevieme pochopiť. V rozvojových projektoch je na každých 10 detí, ktoré nedokážete zachrániť, ďalších 100, ktorým pomôžete. A toto vám pomáha vydržať.

Je percento pooperačných komplikácii v porovnaní so Slovenskom vyššie?

DB: Viete, títo ľudia žijú takpovediac v prachu a sú na špinu zvyknutí. Je to asi prekvapujúce, ale nepostrehol som, že by tam komplikácie po operáciách a po prepustení z nemocnice boli častejšie ako napríklad na Slovensku. Pacienti vedia, že operačnú ranu majú doma trikrát denne umývať mydlom a vodou, sú edukovaní. Navyše, čo sa týka nejakých infekcií, táto krajina nemala nikdy kontakt s rozvinutým zdravotníctvom, čiže niečo také ako rezistencia na antibiotiká tu neexistuje. To je obrovská výhoda, pretože v Južnom Sudáne fungujú antibiotiká, ktoré sa u nás používali aj pred 30 rokmi. Taký penicilín funguje úplne super.

Do akej miery sú pre vás konkurenciou šamani?

DB: To závisí od vzdelania pacienta. Ak má niekto ukončené 3 triedy základnej školy, je to už miestna inteligencia a taký človek si veľmi dobre rozmyslí, či pôjde k šamanovi alebo do nemocnice, kde mu môžu reálne pomôcť. Ale aj tí šamani majú svoje racio. Stalo sa už aj to, že ženu do nemocnice priviedol sám šaman. My sme šamanov veľmi nemuseli a mali so svojimi praktikami zakázaný vstup do nemocnice. To bolo jedno z pravidiel. Inde so šamanmi kooperujú. Samozrejme, keď prišiel šaman so svojou ženou alebo s deťmi, tak sme ich prijali. Mali sme však aj veľmi zlé skúsenosti. Jeden chlapec mal na hlave hubovú infekciu a šaman mu polial hlavu kyselinou sírovou z autobatérie. Alebo prišla za šamanom žena, ktorú bolelo brucho, tak zobral nôž, rozrezal jej brucho, „vypadli“ jej črevá a nakoniec to neprežila.

DM: Šamani sú rozptýlení po dedinách a práve kvôli nim sa bežne stáva, že k nám prídu pacienti neskoro, lebo najprv idú k čarodejníkovi. Mali sme napríklad malého chlapca, ktorý mal zlomenú ruku, rodičia ho zobrali k šamanovi, obetovali mu kozu a šaman tú ruku natieral nejakým olejom z baterky, dával mu na to zeminu, vriacu vodu a neviem čo všetko. Zarážajúce pre mňa je, že jeho rodičia boli vzdelaní, obaja boli učitelia, jeho otec dokonca ani nemal viac žien a on bol ich jediné dieťa, čo je tam výnimočné. Po dvoch týždňoch prišli s chlapcom do nemocnice, ale tá ruka už bola kompletne odhnitá, takže sme ju museli amputovať. Na toho chlapca nikdy nezabudnem, bolo to zvláštne dieťa. Veľmi statočne zvládal bolesť a aj keď sme mu vysvetľovali, že o tú ruku príde, niesol to veľmi pekne.

V období dažďov je najviac prípadov malárie, pretože komáre, ktoré ochorenie prenášajú, sa rozmnožujú vo vode.
V období dažďov je najviac prípadov malárie, pretože komáre, ktoré ochorenie prenášajú, sa rozmnožujú vo vode.

Čo sa týka nejakých infekcií, táto krajina nemala nikdy kontakt s rozvinutým zdravotníctvom, čiže niečo také ako rezistencia na antibiotiká tu neexistuje.

Sú špecifiká práce v takejto nemocnici dané aj tým, či je práve obdobie sucha alebo obdobie dažďov?

DB: Áno, v období dažďov majú všetci maláriu, lebo prší a sú rozšírené komáre a keď je sucho, je rozšírená meningitída, respektíve zápal mozgových blán, keďže Južný Sudán leží v oblasti, ktorá sa nazýva meningeal belt (pásmo meningitídy, pozn. redakcie). To znamená, že v tejto oblasti je endemicky prítomná meningitída, de facto tu žije. Ťažká forma ochorenia je často smrteľná, ale v počiatočných štádiách sa dá liečiť antibiotikami. V Južnom Sudáne sa ročne vyskytuje 100-násobne viac prípadov než na Slovensku. Aj my sa proti prítomným kmeňom musíme dať zaočkovať.

Je možné podať v takýchto podmienkach transfúziu krvi?

DB: Práve toto je high-tech nemocnice v Marial Lou, že dokážeme podať transfúziu krvi. V takýchto podmienkach to znamená, že musíte každého vhodného darcu otestovať na HIV, hepatitídu B, hepatitídu C, na syfilis a na maláriu. Predtým musíte nájsť kompatibilného donora. Ak niekomu chcete podať transfúziu krvi, poviete mu, alebo jeho rodine, aby priviedli ôsmich príbuzných a tých otestujete najprv na krvnú skupinu a vhodných darcov aj na spomínané choroby. Nie je to však vždy jednoduché. Darovať niekomu krv, to je v Sudáne ako darovať obličku. Krv je považovaná za niečo veľmi cenné. Príbuznému síce darujú, ale cudziemu nie. Iba raz som videl, že by niekto z miestnych daroval krv cudziemu a aj to bol protestantský pastor, na ktorého sme museli veľmi apelovať. Zásoby krvi, samozrejme, nemáme.

DM: Keď tam prijmete postreleného pacienta, častokrát mu musíte dať vlastnú krv, lebo ste široko-ďaleko jediný neinfekčný človek. Ja mám krvnú skupinu 0 pozitív, takže som mohla darovať v podstate každému. Potom som tam často pobehovala o operovala o pol litra krvi ľahšia. A aj tak nedokážete pomôcť všetkým.

Ako funguje materiálne zabezpečenie nemocnice? Je vždy postačujúce?

DB: Lieky sa objednávajú na rok dopredu. Nedá sa to presne odhadnúť, ale s tými základnými liekmi si obyčajne vystačíme. Okrem toho, ak niečo chýba, obyčajne to dovezie ďalšia skupina lekárov, ktorí sa striedajú väčšinou po troch mesiacoch.

Humanitárna činnosť asi pre väčšinu záujemcov nie je otázkou peňazí, ale ako je to v takýchto misiách s platmi? Dostávajú lekári mesačný honorár?

DB: Samozrejme, tie platy sú porovnateľné s platmi lekárov na Slovensku. Väčšinou tam totiž chodia mladí doktori a všetci dobre vieme, ako je to s platmi mladých doktorov na Slovensku. A uznávaní špecialisti nechodia na misie kvôli peniazom. 

Ako sa v nemocnici stravujete?

DB: Väčšinou jedávame fazuľu s ryžou, inokedy ryžu s fazuľou a sem-tam kozie mäso. Na raňajky zvykneme jesť tzv. mandazi, čo je v podstate vyprážané cesto. Niekedy máme špagety, zemiaky, dusenú zeleninu alebo konzervy.

Niekedy stačí podať jednoduchú infúziu a podvyživené dieťa na pokraji smrti sa o pár dní hrá spolu s kamarátmi.
Niekedy stačí podať jednoduchú infúziu a podvyživené dieťa na pokraji smrti sa o pár dní hrá spolu s kamarátmi.

Ako je to v Marial Lou a v podobných nemocniciach s bezpečnosťou? Je toto miesto vnímané ako mierová zóna aj z pohľadu bojujúcich strán?

DB: Budem hovoriť o Marial Lou. Nemocnica je celá ohradená a na bráne je ozbrojená ochranka. Samozrejme, keby tam chcel niekto vniknúť násilím, nejakým veľkým autom, asi by sa mu to podarilo, ale už aj miestni nemocnicu rešpektujú ako mierové miesto. Keď som bol prvýkrát v Mapuordite, mali všetci samopal AK47. Jeden kus stál 4 doláre a zásobník 5 dolárov, takže za 9 dolárov ste sa mohli slušne ozbrojiť. Ako lekári sme mali ochranku so zbraňou proti hyenám, keď sme v noci išli do nemocnice asi 10 minút pešo. Samozrejme, zbrane museli vždy ostať pred bránou do nemocnice, kde ich odobral strážnik, takže keď ste ráno vchádzali do objektu, videli ste vedľa seba aj 30 naskladaných samopalov. 

Nestáva sa, že máte v lôžkovej časti na jednom oddelení pacientov zo znepriatelených kmeňov, ktoré proti sebe bojujú a medzi ich príslušníkmi potom dochádza k zrážkam aj v nemocnici?

DB: Stáva sa to, ale potenciálny problém je skôr medzi personálom a pacientami z iných kmeňov. Keď som spomínal tých 45 pomocných zdravotných sestier, to sú vlastne zdravotní bratia, všetko bývalí vojaci. A keď ošetrujú pacienta z iného kmeňa, prípadne mu podávajú lieky, pacienti pozorne sledujú, či ich náhodou nechcú otráviť. V Marial Lou fungujú dva kmene a v rámci nich sú ešte klany. V zložení personálu preto musia byť spravodlivo zastúpené oba kmene, respektíve všetky klany. A keď vám niekto vypadne, musíte vziať rovnakého príslušníka, aby nikto nemohol povedať, táto nemocnica je červená, zelená alebo modrá a slúži iba jednému kmeňu. Ak sa zistí, že nemocnica slúži jednému kmeňu viac než druhému, je to katastrofa. V inej juhosudánskej nemocnici sa napríklad stalo, že jeden kmeň počas nepokojov podrezal dve zdravotné sestry z druhého kmeňa. 

Keď som spomínal tých 45 pomocných zdravotných sestier, to sú vlastne zdravotní bratia, všetko bývalí vojaci.

Dostával som sa do situácií, do ktorých by som sa za normálnych okolností nedostal a musel som ich rýchlo a racionálne riešiť. Musel som premýšľať 5 krokov dopredu, naučil som sa praktickému životu.

Vráťme sa v závere ešte trošku k vám. Čo vám práca v Afrike dala?

DB: Získal som veľa. Dostával som sa do situácií, do ktorých by som sa za normálnych okolností nedostal a musel som ich rýchlo a racionálne riešiť. Musel som premýšľať 5 krokov dopredu, naučil som sa praktickému životu. Niektoré hodnoty som úplne zavrhol a iné som si naopak začal viac vážiť. Nechýbajú mi také tie statusové záležitosti ako mať moderný dom, dobré auto, drahý mobil... Mať nie je dôležité.

DM: Už po prvej skúsenosti som sa vrátila ako iný človek. Ale aj neskôr, vždy keď som sa vrátila na Slovensko a prešla sa trebárs po Auparku, bola som udivená, ako je tu čisto a že tí ľudia sú nejakí iní. Nemám potrebu riešiť, či si kúpim kabelku za 200 alebo 30 eur, keď viem, že inde ľudia hladujú. Určite to človeka zmení a stratí aj veľa priateľov. Tam vlastne zistíte, kto sú vaši ozajstní priatelia.

Dá sa napriek tomu povedať, že vám humanitárna práca niečo vzala?

DB: V mojom prípade to bol hlavne vzťah, ktorý som na Slovensku stratil, taký, ktorý sa dotýkal môjho srdca. Viete, lekári sú často povolaní obetovať časť svojho života v prospech iných a ten čas potom niekde jednoducho chýba. A nejde len o nejaké partnerské vzťahy, ale aj o možnosť mať vlastnú rodinu. Veď kto je dobrým otcom? Ten, kto trávi čas so svojimi deťmi. Toto boli moje straty

Pani Mamová, čo o vás ako mladú lekárku posúvalo počas misií vpred a čo vám odoberalo najviac síl?

DM: Vpred ma posúva hlavne to, keď vidím, že niekomu pomôžem, to je super pocit. A silu mi dodáva aj vidina toho, že to nie je navždy a že potom pôjdem na dovolenku a od rána do večera budem piť mojito na pláži v Keni. Demotivovalo ma to, keď som sestričkám aj šesťkrát povedala, aby zmerali teplotu, ale pokiaľ som ich neskontrolovala, tak to neurobili. Tá mentalita je úplné iná, nemajú vypestovanú disciplínu, niekedy je komunikácia ťažká, ale ak si človeka vážia, dajú mu to pocítiť inak – mne napríklad zapletali vlasy. Na druhej strane sú Sudánci veľmi skromní, pokorní, veľmi vďační, milí a usmievaví. Málokedy tam stretnete nahnevaného človeka. Keď prídem na Slovensko, zrazu každého obťažujem, predavačky, čašníkov, nikto sa neusmeje, neodzdraví, to by sa mi v Južnom Sudáne nestalo.

Pán docent, hoci dlhoročná vojna v Sudáne skončila a v roku 2011 vznikol najmladší štát Južný Sudán, vy ste spomínali, že sa v Južnom Sudáne stále bojuje, momentálne medzi aktuálnym prezidentom a povstalcami. Ako to vplýva na vás a vašu motiváciu, keď sa tam neustále vraciate, zachraňujete životy, ale oni sú akoby nepoučiteľní a neprestávajú bojovať? Má to nejaký zmysel?

doc. MUDr. Marian Bartkovjak, PhD.

Kvôli humanitárnej činnosti prerušil štúdium medicíny. Prvýkrát odišiel do Kene, kde sa zúčastnil výstavby nemocnice prakticky na zelenej lúke. V Južnom Sudáne bol dohromady 7-krát, z toho 3-krát v nemocnici v Marial Lou, kde prišiel po občianskej vojne ako prvý lekár. V treťom svete strávil viac ako 3 roky. 

Štúdium medicíny ukončil na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v roku 2000. Atestoval v odbore gynekológia a pôrodníctvo na Slovenskej zdravotníckej univerzite. V súčasnosti pôsobí ako lekár a pedagóg na Gynekologicko-pôrodníckej klinike pri Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.

DB: Čo v živote má zmysel? Jeden človek chodil po pláži a videl, že more vyhadzovalo na breh hviezdovky. Vždy keď po tom brehu išiel, hodil niektoré z nich naspäť do mora. Raz stretol iného človeka, ktorý sa ho pýtal, prečo to robí, že to nemá zmysel, veď pobrežie je strašne dlhé a leží na ňom priveľa hviezdoviek. Odpovedal mu, že to robí kvôli tým pár, ktoré zachráni. Verím, že každý ľudský život má svoju hodnotu a neverím, že človek, ktorý nie je vzdelaný a prípadne sa z môjho uhla pohľadu správa hlúpo, má menšiu hodnotu. To je základ mojej viery, ktorej sa držím, a preto to robím. Okrem toho, táto kultúra, v ktorej žijeme, nie je úplne dobrá. Nastúpili sme na cestu prepočítavania, peniaze majú často väčšiu cenu ako ľudský život. Takže je to pre mňa taký refresh, aby som zo zreteľa nestratil to, čo je dôležité.

A nie je hodnota ľudského života dehonestovaná práve v Južnom Sudáne, kde ľudia proti sebe neustále bojujú a zabíjajú sa?

DB: Ťažko povedať. Juhosudánci síce žijú so smrťou, vidia ju na každom kroku, ale napriek tomu si život veľmi vážia. U nás staviame obrovské detské domovy, diskutujeme o interrupciách... V Južnom Sudáne sa však nikto nezriekne vlastného dieťaťa. Nech sa narodí za akýchkoľvek okolností, nech mu hoci aj zabijú rodičov, vždy sa určí, kto je jeho otec a matka, respektíve, kto sa oň postará. Detské domovy nie sú potrebné, pretože tam sa ráta bohatstvo na deti. Ale nerád by som moralizoval. Každá kultúra má svoje bohatstvá, aj svoje zlyhania.

DM: Pre mňa bolo na začiatku ťažké zvyknúť si na to, ako ľahostajne berú smrť človeka. Na druhej strane sa im nemôžeme čudovať, keďže asi 15 – 20 % detí do piatich rokov v Južnom Sudáne neprežije, pretože ešte nemajú dostatočne vyvinutú imunitu. Ak sa dieťa za túto vekovú hranicu dostane, je takpovediac za vodou, lebo má plne rozvinutú imunitu a 6-ročné dieťa sa tam z lekárskeho hľadiska berie ako dospelý. Takže ak tam zomrie dieťa do 5 rokov, neberie sa to ako tragédia, doma majú ďalších 10. Neskôr som si uvedomila, že vnímať smrť ako súčasť života a byť s ňou zmierený, nie je úplne na škodu. My Európania sme sa s ňou nezmierili a zachraňujeme aj nezachrániteľné prípady.

MUDr. Alexandra Mamová

Už ako medička sa počas prázdnin po 3. ročníku zapojila do antimalnutričného programu pre podvyživené deti v Etiópii. Ďalšie prázdniny už patrili Južnému Sudánu –najprv antituberkulóznej nemocnici v meste Gordim a o rok neskôr v Marial Lou, kam sa vrátila aj po skončení štúdia.

Štúdium medicíny ukončila na Slovenskej Zdravotníckej Univerzite. Po ukončení štúdia pôsobila na chirurgii a momentálne začala špecializačné štúdium v odbore gynekológia a pôrodníctvo.

Chceli by ste sa ešte po tom všetkom do Marial Lou vrátiť?

DM: Určite hej, aj mi odtiaľ píšu, kedy už prídem. Teraz však čakám dvojičky, takže sa nikam nechystám. To by som svojim deťom neurobila, že by som ich zobrala na prvú dovolenku do Južného Sudánu

Hodnotenie článku

inVitro 4/2015

Pediatria

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2015 Pediatria. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro