Mikroskop mám za odmenu (rozhovor s MUDr. Ivetou Mečiarovou, PhD.)

Hoci pôvodne plánovala ostať pri patológii len na nevyhnutnú dobu, kým sa uvoľní miesto na inom oddelení, dnes už by ju na iný odbor nikto nenahovoril. Patológia sa stala jej srdcovkou – prácou aj koníčkom, skrátka oblasťou, v ktorej sa skutočne našla. S cieľom podeliť sa o vedomosti s ostatnými odborníkmi sa pravidelne aktívne zapája do takzvaných sklíčkových seminárov a svoje poznatky spolu s kolegami prezentuje aj prostredníctvom publikovania v renomovaných medzinárodných periodikách. Predstavujeme vám dámu, ktorej nerobí problém skočiť do dvojstupňového Váhu – sympatickú manažérku Diagnostického centra patológie na Poliankach v Bratislave, MUDr. Ivetu Mečiarovú, PhD.

Prečo ste sa rozhodli študovať medicínu?

Nebolo to moje prvotné rozhodnutie. Váhala som medzi technikou a medicínou. Pôvodne som sa rozhodla pre chemicko-technologickú fakultu, pretože som milovala matematiku. V treťom ročníku som si povedala, že toto nie je úplne moja šálka kávy... Cítila som to tak, že chcem pomáhať ľuďom. Keď ma prijali na LF UK, preorientovala som sa na medicínu. Bolo to správne rozhodnutie, v tom som sa našla.

Bola práca patológa odjakživa vaším snom alebo ste sa rozhodovali aj medzi inými možnosťami, ktoré ponúkala medicína?

To práveže vôbec. (smiech) Patológovia sa delia na dve skupiny. Takí, čo to chceli robiť azda od malička a tí, ktorí sa k tomu dostali náhodne a potom si to zamilovali. Ja som ten druhý prípad. Úspešne som ukončila štúdium, popri ktorom som stihla mať dve deti a tak som sa potrebovala zamestnať v blízkosti bydliska, kde prichádzala do úvahy NsP v Galante. V tom čase bolo voľné miesto len na patológii. Prijala som ho, ale išla som do toho s predstavou, že tam nejako vydržím pár týždňov a veľmi rýchlo prebehnem na inú špecializáciu. Celkom som verila tomu, že sa za ten krátky čas k mŕtvemu telu aktívne nedostanem. V tej dobe ešte bola súčasťou patológie aj nekropsia, teda patologicko-anatomické pitvy. Popri tom som dúfala, že sa uvoľní miesto v inej špecializácii, najviac ma lákala pediatria alebo gynekológia. Postupom času som viac a viac prenikala do ,tajov’ odboru patológie, mnohé veci som začala vidieť v inom svetle, objavovala som hĺbku tohto odboru a nielenže som ostala pri patológii, ale už by ma nikto na iný odbor nenahovoril. 

Hoci dnes pracujete v prostredí laboratória, museli ste si počas štúdia a kariéry prejsť aj mnohými hodinami strávenými v pitevni. Ako ste vnímali pitvy?

Áno, pitiev sme sa zúčastňovali. Počas štúdia to bola viac-menej len pasívna účasť, prvú reálnu pitvu, ktorú som vykonávala aktívne, som zažila práve v Galantskej nemocnici. Môj kolega a primár ma hneď na druhý deň postavili do pitevne – ,nech sa páči, ideš pitvať‘! Bol to pre mňa poriadny šok. Samozrejme si ma popri tom doberali, lebo som v začiatkoch veľmi zručná nebola... Spätne sa nad tým usmievam aj ja, aj keď vtedy mi to jedno nebolo. Je mnoho patológov, ktorí sú radi, že sa udiala zmena ohľadom pitiev v rámci patológie a súdneho lekárstva v roku 2004. Pitvy teraz patria pod Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Ja som však pitvy svojím spôsobom napokon začala mať rada. Samozrejme, vždy som ku každej pitve a ku každému zosnulému pristupovala s najväčšou úctou. Pitvy totiž prinášajú strašne veľa poznatkov. Prostredníctvom nich som sa mnohé naučila, mala som väčší kontakt s klinickou časťou medicíny. Organizovali sme aj klinicko-patologické semináre, ktoré boli pre nás zdrojom poučenia a predchádzania omylom v budúcnosti. Hovorí sa, že mŕtvi učia živých a je to veľká pravda – najmä v patológii. Pre medicínu je stratou, že sa vykonáva už podstatne menej pitiev, najmä je omnoho menej patologicko-anatomických pitiev pri výuke. Súdne pitvy sú iné, skúmajú iné pomery než patologicko-anatomické. Z pitiev som nemala traumy, robila som to rada, bola to práca, ktorú musel niekto robiť a mala obrovský význam.

Zastávate teda názor, že aj patológovia, ktorí pracujú priamo v diagnostických centrách patológie v Alphe, by si mali ísť z času na čas osviežiť vedomosti aktívnou účasťou na pitve?

Teraz bude na mňa nadávať strašne veľa patológov, najmä tých, ktorí vyhlásili, že ich už nikdy živých do pitevne nedostanú... (smiech) Ale myslím, že áno. Určite by to malo svoj význam. My sa už totiž s pitvami absolútne nestretávame. Napríklad v Českej republike je tento systém stále prepojený a má to svoj význam. U nás sú pitvy stále súčasťou predatestačnej prípravy patológov, ale vykonávajú ich naši mladí kolegovia na pracoviskách ÚDZS. 

Aká bola vaša cesta do Alphy?

V Galante som pracovala 5 rokov po ukončení lekárskej fakulty, úspešne som absolvovala dve atestácie v odbore Patologická anatómia a súdne lekárstvo (vtedy ešte dve, dnes je systém zmenený a vykonáva sa len jedna atestácia po približne 5 a viac rokoch prípravy). Po druhej atestácii som bola menovaná do funkcie vedúceho primariátu oddelenia Patologickej anatómie. Bolo to dosť náročné, lebo patológ potrebuje mať veľa skúseností. Ja som mala záchranné lano v podobe kolegu z Bratislavy – je to aj môj terajší kolega MUDr. Gál. Keď som mala ťažké prípady, raz do týždňa chodil do Galanty a konzultačne mi pomáhal s diagnostikou. Bol veľmi ochotný a všetko potrebné so mnou konzultoval, vďaka čomu som získavala prax aj rozhľad. Viedla som oddelenie štyri roky. Potom ma pán docent Ondriaš (bývalý manažér DCP Alpha medical v Bratislave, rozhovor s ním si môžete prečítať v inVitre 4/2016, pozn. red.) začal prehovárať, aby som išla pracovať do Alphy. Musím neskromne povedať, že vo mne videl určité kvality a potenciál a veľmi chcel, aby som sa pridala k jeho tímu. Ja som napokon v roku 2009 súhlasila a nikdy som to neoľutovala.

V roku 2018 ste sa stali manažérkou a odbornou zástupkyňou Diagnostického centra patológie v Bratislave na Poliankach. Čo sa zmenilo, keď porovnáte svoju aktuálnu pracovnú náplň s prácou predtým?

Vrátim sa ešte kúsok späť. Od nástupu do Alphy som zažila šťastných deväť rokov, počas ktorých som bola súčasťou vysoko kvalifikovanej diagnostiky zo zaujímavého materiálu, nakoľko máme medzi klientami veľké nemocnice – časť Univerzitnej nemocnice Bratislava v Ružinove, v Petržalke a aktuálne aj väčšie NsP v oblasti juhozápadného Slovenska. Je iné robiť rutinnú diagnostiku bežných znamienok, ľudovo povedané, a je diametrálne odlišné, keď sa človek môže dostať k zaujímavým nálezom, nádorom, pri ktorých sa zapotí, kým urobí diagnózu. To pátranie je úžasné. Keď som sa stala manažérkou, veľa vecí sa zmenilo. To, čo ma bavilo, mi do veľkej miery, nie z vlastnej vôle odbudlo. Vedenie centra, administratíva a každodenné riešenie množstva problémov zaberajú veľké množstvo času. Preto sa k mikroskopu dostávam v oveľa menšej miere. Hovorieval to aj docent Ondriaš a ja to musím s ľútosťou zopakovať – na tejto pozícii je mikroskop za odmenu. (smiech) 

Patológia s genetikou už strašne dlho spolu randia a momentálne sú tesne pred svadbou. Už bez seba skrátka nemôžu existovať.

Ako teda vyzerá váš typický pracovný deň?

Keď som bola ,len patológom‘, dni boli štandardné – excidovať, sedieť za mikroskopom, telefonovať s klinikmi, študovať – knihy, publikácie v počítači, robiť diagnózy... Odkedy som vedúci pracovník, ráno sa zobudím s tým, že nikdy neviem, čo daný deň prinesie. Takže typický pracovný deň ani neviem opísať. Zvyknem chodiť do práce skoro ráno, okolo piatej, pol šiestej. Vtedy môžem v pokoji robiť, lebo nevyzváňajú telefóny. Ako odbije siedma hodina, už som v jednom kolotoči. Riešim rôzne e-maily, nikdy nekončiace telefonáty, sedenia s lekármi, s vrchnou sestrou, na prevádzke. Naša nová vrchná sestra je tu od marca tohto roku, musím ju pochváliť a touto cestou sa jej poďakovať. Veľmi mi pomáha s chodom prevádzky. To sú totiž veci, v ktorých ja nie som až tak doma, je to skôr jej parketa. Je doslova mojou pravou rukou. 

Ako postupujete pri riešení ťažkých prípadov? 

Sú to tie prípady, nad ktorými sedíme s kolegami a lámeme si hlavy niekoľko dní. Využívame špeciálne vyšetrovacie metódy a niekedy si veru s nimi neporadíme sami, musíme zapojiť aj kolegov z iných laboratórií. Som veľmi rada, keď to zvládneme sami, ale, samozrejme, nemám problém poradiť sa so skúsenými patológmi, ktorých vnímam ako autority v danej oblasti. Väčšinou na základe náročných prípadov vznikajú publikačné materiály alebo štúdie, ktoré potom prezentujeme na seminároch a konferenciách. 

Keď sme pri publikáciách, nedávno ste zaznamenali nemalý úspech – váš článok bol zverejnený v International Journal of Surgery Case Reports. Povedzte nám o ňom viac.

Publikovaný prípad, respektíve diagnóza nebola až taká ťažká, zato bola veľmi zriedkavá a vzácna. Tento nádor prsníka sa vyskytuje veľmi raritne, má incidenciu menej ako 0,15 % všetkých karcinómov prsníka. Bol to veľmi zaujímavý, ukážkový prípad, špeciálny typ prsníkového karcinómu, sekrečný karcinóm, variant s priaznivou prognózou. Prípad sa nám podarilo naozaj pekne zdokumentovať, vrátane fotodokumentácie z predoperačných zobrazovacích vyšetrení, fotografií resekátu, mikroskopickou dokumentáciou vrátane imunohistochemickej analýzy a s podrobným cytogenetickým potvrdením (špecifická translokácia fúzneho génu). Spolupracujem s profesorom Pohlodkom, najmä pri takýchto publikáciách, aj kvôli tomu, že sa špecializujem na prsníkovú patológiu. Toto nie je jediná úspešná publikácia s ním, kedysi sme mali spoločný článok v renomovanom International Journal of Surgical Patology. Bolo to pred troma rokmi a to bol opäť raritný tumor, prsníkový karcinóm s neuroendokrinnou diferenciáciou a zároveň aj s fokálnou skvamóznou diferenciáciou. A nemôžem nespomenúť zaujímavú recentnú publikáciu v ďalšom známom časopise – European Journal of Radiology, kde sme sa podelili o skúsenosti s inovatívnymi technológiami v detekcii nepalpovateľných prsníkových lézií magnetickými metódami. Publikácia je naozaj ešte čerstvá, vyšla len začiatkom októbra.

Sama vnímam, že spolu s klinikmi aj s mojimi kolegami sa všetci snažíme o jeden cieľ – poskytnúť pacientovi čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť.

Spomenuli ste, že sa diagnosticky zameriavate na ochorenia prsníka. Máte okrem toho ešte nejakú špecifickú oblasť alebo všeobecne diagnostikujete široký okruh ochorení?

Sú patologické centrá, v ktorých sa lekári špecializujú vyslovene len na konkrétne oblasti – napríklad na mäkké tkanivá, alebo kosti. U nás sme skôr univerzálni a robíme široký diagnostický okruh. Musíme vedieť zdiagnostikovať všetko. Každý z nás má, samozrejme, obľúbené oblasti záujmu. Okrem prsníka sa špecializujem aj na lézie pečene, bronchoskopické vzorky a osobitou špecialitou je u mňa svalová biopsia. To je úplne mimo bežnej diagnostiky. Odber, spracovanie vzorky aj diagnostika sú v tomto prípade absolútne odlišné. Bežné vzorky sa fixujú vo formalíne, v tomto prípade naši asistenti prichádzajú priamo do odberovej miestnosti a prevezmú natívny – nefixovaný materiál – excíziu svalu realizovanú v lokálnej anestéze, aby ju mohli previezť v chladiacom médiu okamžite k nám. Pokiaľ viem, komplexnú diagnostiku svalovej biopsie robíme ako jediní na Slovensku. Neuromuskulárnu jednotku zastrešuje docent MUDr. Peter Špalek v Ružinove a túto, často komplikovanú a nie vždy jednoznačnú diagnostiku, vykonávame v úzkej spolupráci s ním. On má aj svojho dvorného chirurga, ktorý vie špecifickú vzorku správne odobrať z presne lokalizovaného miesta.  

V akých prípadoch, respektíve pri akých diagnózach sa vykonáva svalová biopsia?

Svalová biopsia je indikovaná u pacientov s primárnym myogénnym (svalovým) ochorením, kde morfologická diagnostika môže prispieť k vysloveniu správnej diagnózy. Je súčasťou diagnózy zápalových, metabolických, vrodených myopatií a väčšiny svalových dystrofií. Aktuálne je okruh dystrofických ochorení, ktoré je možno diagnostikovať na základe presnej genetickej informácie, pričom pacienti sú ušetrení invazívnej diagnostiky. 

Za akých okolností diagnózu stanovíte jednoznačne a bezproblémovo a za akých okolností sa radíte s kolegami?

To závisí od toho, či je to rutinná diagnostika ako znamienko (väčšinou melanocytový névus), gastrointestinálne vzorky s reaktívnymi zmenami, či bežným zápalom, benígne polypy, a podobné bežné záležitosti alebo či je to niečo špeciálne. Avšak aj pri rutinnej diagnostike treba byť vždy v strehu, lebo pri nepozornosti môžete niečo prehliadnuť. To je úskalie bežnej denno-dennej diagnostiky. Potom sú tu náročné prípady ako napríklad raritné nádory. Máme tu veľmi šikovných kolegov, ktorí sa špecializujú na určité oblasti, napr. na nádory mozgu, čo je naozaj úzko špecializovaná diagnostika, s ktorou má praktické skúsenosti málo patológov v rámci celej SR. Ale aj množstvo iných diagnóz vzájomne konzultujeme – kvôli prínosným podnetom pri pátraní po správnej diagnóze a diferenciálnej diagnóze. Často ide o vzájomné zdieľanie zaujímavých, nevšedných diagnóz, našich patologických ,pikošiek’. Je lepšie vzácny nález raz vidieť, než o ňom stokrát čítať v literatúre, preto sa snažíme medzi sebou podeliť o takéto zaujímavé nálezy, posúvame sa tým vzájomne ďalej a odborne rastieme.

Neustále vzdelávanie je pre patológov nevyhnutné. Aké možnosti vzdelávania majú v súčasnosti k dispozícii patológovia z Alphy?

Máme tu knižnicu – najnovšiu literatúru máme aj v tlačenej, aj v elektronickej podobe. Okrem toho máme online prístup k odborným časopisom, v ktorých naši patológovia nájdu najnovšie informácie zo sveta patológie v globálnom meradle. Organizuje sa niekoľko slovenských aj česko-slovenských konferencií, takzvané sklíčkové semináre, na ktorých sa prezentujú nevšedné prípady a vzdelávame sa navzájom. Okrem toho aj naša spoločnosť Alpha medical organizuje interný bioptický seminár 1-krát ročne a tento rok to bol už IV. ročník. Všetci vedia, že keď majú nejaký zaujímavý prípad, je dobré si ho odložiť na sklíčkový seminár. (smiech) Prezentujúci si problematiku komplexne naštudujú, vrátane diferenciálnej diagnostiky, a týmto spôsobom veľmi efektívne vzdelávajú ostatných.

Počas peroperačných biopsií musíte vyhodnotiť vzorku vo veľmi krátkom čase, predstavujú teda pre patológa veľký stres. Ako sa vám darí bojovať s nervozitou a priniesť vždy korektné výsledky?

To je asi jedna z najadrenalínovejších disciplín v patológii. Mladí začínajúci kolegovia z toho majú úplnú paniku a vôbec sa tomu nečudujem. Pri peroperačnej biopsii musíte v krátkom časovom úseku vysloviť záver, informáciu, ktorá ovplyvní ďalší priebeh operácie. Nie je totiž jedno, či pacientovi zoberú malý kúsok pľúc alebo celý pľúcny lalok. Vyšetrujeme napríklad lymfatické uzliny. Ak je uzlina pozitívna, počas operácie sa musí zobrať viac uzlín, čo znamená väčšie zaťaženie pre pacienta v rámci rekonvalescencie po operácii. Často je náročné rozhodnúť o dignite vyšetrovaného nádoru (či ide o nádor zhubný, či nezhubný). Naozaj to nie je jednoduché. Človek musí byť najmä pokojný. Treba však povedať, že aj peroperačná biopsia má svoje limity. Vždy sa snažíme chirurgom vysvetliť, že sú veci, ktoré sa jednoducho takýmto spôsobom nedajú diagnostikovať. Napríklad pri hrudníkovej chirurgii odoberú nádor z pľúc a chcú vedieť, či je to nádor pľúc, alebo metastáza z iného nádoru. Pri niektorých typoch sa to jednoducho zo zmrazeného rezu počas peroperačnej biopsie nedá stanoviť. Vtedy im povieme, že si musia počkať na definitívnu diagnostiku.

Ako často chodíte na tieto biopsie a kam?

Odkedy som na manažérskej pozícii, podarilo sa nám získať viacero nemocníc, pre ktoré vykonávame bioptické vyšetrenia a to je spojené aj s ich požiadavkou o peroperačné biopsie. Napriek tomu, že máme s nimi dohodnuté konkrétne dni v týždni, kedy tieto ,rýchle‘ biopsie robíme, nakoľko ide vždy o elektívne (plánované) výkony, je toho celkovo dosť veľa a je to záťaž pre laborantov aj lekárov. V rámci peroperačných biopsií sme predtým pôsobili len v Ružinovskej a Petržalskej nemocnici, teraz už zastrešujeme aj Galantu, Dunajskú Stredu a Zlaté Moravce. Do týchto nemocníc chodíme raz až dvakrát do týždňa. Našťastie, je nás tu viac lekárov, tak sa to stíha. Niekedy je toho však naozaj veľa. Napríklad dnes som strávila hodinu tým, že som plánovala rozpis peroperačných biopsií na tento mesiac, aby bolo všetko zaradené podľa priorít. 

Aké progresívne vyšetrenia ponúkajú DCP Alpha medical v súčasnosti klientom? 

Jedno z progresívnych je vyšetrovanie LBC (liquid-based cytológia) špeciálnou metódou, ktoré jedna z našich spolupracujúcich poisťovní plne hradí pre svoje poistenky. LBC patrí medzi progresívne skríningové vyšetrenia patológie krčka maternice. Vyžaduje si isté technické zázemie a v rámci našej spoločnosti je centralizované v našom laboratóriu v Košiciach. Progresívne sú vyšetrenia molekulárno-genetické, nadstavba diagnosticky nádorových ochorení gastrointestinálneho traktu, prsníka, pľúcnych nádorov, ako aj iných oblastí. Všetky tieto vyšetrenia sa stávajú nutnosťou v rámci diagnostiky a terapie onkologických ochorení. Do budúcnosti sa črtajú aj ďalšie projekty, ako hodnotenie prognostickej úlohy karbonickej anhydrázy IX v nádoroch prsníka. Treba spomenúť aj čím ďalej, tým viac žiadanú diagnostiku enzýmov tráviaceho traktu, ktorú erudovane zastrešuje PhDr. Betáková. 

Akú úlohu zohráva patológia v prevencii chorôb?

Gynekologická cytológia, jednak konvenčná, ale samozrejme aj LBC, je významnou súčasťou prevencie. Nedávno prišla z Ministerstva zdravotníctva iniciatíva cielená na včasný záchyt dysplastických lézií v krčku maternice, aby sa predišlo jeho prechodu do rakovinového štádia. Je to úžasná metóda, pretože pri dôslednom dodržiavaní odporúčaných postupov, by preventívna diagnostika tohto typu mohla výrazne zminimalizovať výskyt rakoviny krčka maternice. Množstvo rakovinových procesov prebieha postupne a vždy je žiaduce zachytiť predinvazívne štádium, čiže štádium, v ktorom nádorové ochorenie už síce začína, ale zatiaľ sa nedostalo do orgánu celou silou. Voláme to prekancerózy. Často sú to predinvazívne – dysplastické ochorenia v rôznych lokalitách, napr. v hrubom čreve, v otorinolaryngologických lokalitách, v pľúcach, prsníku, koži  a podobne. Keď sa včas diagnostikujú a liečia, je veľká šanca na uzdravenie. 

Aký je význam využívania špeciálnych metód v diagnostike?

Imunohistochemické farbenia idú ruka v ruke s molekulárnymi a genetickými vyšetreniami. Vďaka nim vieme presnejšie diagnostikovať ochorenie a poskytnúť onkológovi natoľko presnú informáciu, aby vedel pacientovi podať cielenú terapiu. Celá diagnostika už nie je len o tom, že iba určíme, aký to je nádor. Chceme ho tak vyšpecifikovať, aby onkológ následne mohol terapiu našiť priamo na telo konkrétnemu pacientovi. Personalizovaná terapia je budúcnosťou liečby onkologických ochorení. Celosvetovo sa začína aj s veľkými genómovými štúdiami, ktoré chcú priniesť čo najvyšší stupeň optimalizácie terapie. Výstup imunoprotilátok a molekulárno-genetický výstup vedia onkológovi napovedať, či zvolený terapeutický prístup bude zaberať, alebo nie. Vďaka tomu vieme, kde je vhodný ktorý druh chemoterapie, prípadne, či má vôbec zmysel chemoterapia, alebo treba uplatniť radšej biologickú liečbu a podobne.

V patológii teda nastal v posledných rokoch citeľný pokrok, podobne ako v genetike. 

Určite áno. Patológia s genetikou už strašne dlho spolu ,randia‘ a momentálne sú tesne pred svadbou. (smiech) Už bez seba skrátka nemôžu existovať.

Treba, aby sa všetci ľudia dozvedeli, že patológia je v dnešnej dobe veda o živých a pre živých. Ako patológovia sa teda musíme snažiť túto pravdu prezentovať a šíriť.

Aké sú hlavné predpoklady úspešnej spolupráce medzi klinickým lekárom a patológom? Na čo treba dbať pri vzájomnej komunikácii? 

Dôležité je pochopiť vzájomné potreby. My musíme formovať klinikov tým smerom, aby nám podávali viac informácií. V ideálnom prípade nám lekári o pacientoch vedia poskytnúť omnoho viac informácií, ktoré my nevyhnutne potrebujeme na stanovenie diagnóz. Bez týchto informácií totiž často zložito pátrame, napríklad pri zle diferencovanom, čiže veľmi divokom nádore. Nedá sa jednoznačne zatriediť – či je v danom orgáne primárny, alebo je to už metastáza, a podobne... Pritom by stačila jedna informácia od klinika, ku ktorej sa zvyčajne dopátrame po niekoľkých týždňoch. Stačilo by na začiatku povedať – áno, pred troma rokmi pacientovi vyberali malígny melanóm.  Ak by sme mali túto konkrétnu informáciu od lekára, vieme diagnózu urobiť oveľa skôr a v konečnom dôsledku aj lacnejšie. Naopak, z druhej strany, my lekárom chceme čo najviac vychádzať v ústrety. Spolu s kolegami sa snažíme dať im maximum informácií podľa najnovších odporúčaní, ktoré máme k dispozícii v rámci medzinárodného priestoru. Vynakladáme každodennú snahu na to, aby sme lekárom dali relevantné podklady k zahájeniu čo najefektívnejšej terapie pre každého pacienta. Sme otvorení ich požiadavkám, ak by to aj bolo niečo nad rámec, prípadne nejaké špeciality. Komunikácia je veľmi dôležitá. Sama vnímam, že spolu s klinikmi aj s mojimi kolegami sa všetci snažíme o jeden cieľ – poskytnúť pacientovi čo najlepšiu zdravotnú starostlivosť.

Sme otvorení požiadavkám našich klientov – aj v prípade, ak je to niečo nad rámec, prípadne nejaké špeciality. Komunikácia je veľmi dôležitá.

Počas marca získalo aj DCP na Poliankach status akreditovaného laboratória s flexibilným typom akreditácie. Čo to znamená pre našich klientov? 

Akreditácia je doklad o kvalite laboratória. Naše laboratórium požadované štandardy už spĺňalo aj predtým, no teraz to už máme aj oficiálne písomne na papieri. V rámci našej akreditácie musíme neustále dodržiavať nastavenú úroveň služieb, nesmieme poľaviť v ničom. Akreditácia laboratória je najmä pre našich klientov znakom toho, že služby, ktoré im poskytujeme, sú na skutočne vysokej úrovni a spĺňajú všetky požiadavky zo strany pomerne prísnych akreditačných komisií. 

Ako by ste opísali typického patológa?

Takmer všetci patológovia na Slovensku sa vzájomne poznajú. A musím povedať, že je to veľmi rôznorodá komunita – tak, ako všeobecne u ľudí, aj u patológov sú rôzne povahy. Typický patológ asi neexistuje. Určite to nie je žiadny ,mrzuťák‘ s rukávmi od krvi v márnici. (smiech) Väčšinou sú to ľudia, ktorým nechýba dávka morbídneho humoru, ale ktorí zároveň väčšinu času strávia bádaním nad mikroskopom.

Čo sa týka morbídneho humoru, platí to aj vo vašom prípade?

Myslím, že dávku čierneho humoru mám aj ja – ale nie vždy sa to stretne s pochopením. Môžem sa však vyhovárať na to, že som patológ  a preto si to môžem dovoliť. (smiech)

Čo je v dnešnej dobe najväčšou výzvou pre patológov?

Treba, aby sa všetci ľudia dozvedeli, že patológia je v dnešnej dobe veda o živých a pre živých. Ako patológovia sa teda musíme snažiť túto pravdu prezentovať a šíriť. Treba vedieť, že patológia má okrem diagnostickej aj prognosticko-prediktívnu úlohu. Prognóza je o tom, že vyšetrím nejaký nádor a poviem, že tento nádor je naozaj zlý, veľmi zle sa správa. Predikcia je o tom, že vyslovím fakt, že nádor sa síce správa zle, ale zároveň ho už viem bližšie špecifikovať. Vyšetrím markery a do čo najväčšej možnej miery sa snažím ovplyvniť terapiu tým správnym smerom, čo v konečnom dôsledku zlepší priebeh ochorenia a pomôže predĺžiť pacientovi život vo významnej miere. V tom zároveň spočíva aj nádhera patológie. Vývoj v tejto oblasti je nezastaviteľný, predpokladám, že už čoskoro sa bude upúšťať od ťažkých chemoterapií, ktoré pacientov ničia fyzicky aj psychicky, a posunieme sa k prirodzenejšej, biologickej a najmä cielenej liečbe.  

Rozprávate sa o práci aj s rodinou či s priateľmi? Ako vnímajú vašu profesiu? 

Je pravda, že veľká časť ľudí si stále myslí, že patológ ráno príde do práce – pitevne, dá na seba zásteru, ktorá je večer celá krvavá, lebo sa celé dni hrabe v mŕtvolách. Vnímajú to teda pomerne exoticky. Mojim blízkym som vysvetlila, že realita je už dnes diametrálne odlišná. Mám známych, ktorí vyslovene vyhľadávajú rozhovory o tejto problematike, a na druhej strane sú takí, ktorí si radšej začnú nahlas spievať, keď im chcem rozprávať o práci. (smiech)

Ako zvyknete relaxovať?

Času je naozaj málo. Snažím sa ho využiť na aktivity, ktoré mám rada. V zime sa otužujem, patrím medzi Ľadových nadšencov. Sme taká vcelku veselá skupina a chodíme si užívať kúpanie v studenom Váhu. Vodu delíme takto: 12 – 8 °C je chladná voda, 8 – 4 °C je studená voda a 4 – 0 °C je ľadová voda. Najnižšia teplota, ktorú som zatiaľ zniesla, boli dva stupne. Človek by ani nepovedal, aké je to rozšírené – viem o ďalších dvoch kolegoch priamo u nás na Poliankach, ktorí sa takto tiež chodia otužovať. Okrem toho som členom Slovenskej federácie pétanque, takže po víkendoch holdujem tomuto športu. Tam sa stretávame s priateľmi z celého Slovenska, je to pre mňa veľmi príjemný relax. 

foto: Ladislav Rybár

Hodnotenie článku
Rezistencia v brušnej dutine

inVitro 4/2019

Rezistencia v brušnej dutine

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2019 Rezistencia v brušnej dutine. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro