Realizácia je dôležitejšia než geniálne nápady

Tvrdí o sebe, že by neprežil ako lekár, pretože sa nevie odosobniť. Preto pomáha ľuďom inak – vedou. Vďaka svojmu výskumu priniesol natoľko dôležité zistenia, že ich publikoval jeden z najprestížneších vedeckých časopisov na svete, americký Science. Rozprávali sme sa s Tomášom Eichlerom, neurogenetikom z Konrad Lorenz Institute for Evolution and Cognition Research (KLI) a Research Institute of Molecular Pathology (IMP) vo Viedenskom Biocentre.

Vyštudovali ste biológiu a genetiku. Prečo práve toto zameranie?

Bakalára mám z biológie, potom som sa špecializoval na genetiku. Bola to však dlhá cesta, pretože som vždy chcel byť učiteľom, psychológom a v poslednej chvíli som sa rozhodol, že by som chcel lepšie pochopiť neurobiológiu. Na strednej škole som nenávidel genetiku, pretože som ju vnímal ako nudnú, a zároveň ňou boli posadnutí moji rovesníci, lebo si mysleli, že iba v nej sa dá uplatniť. Na vysokej škole však nastal zvrat, inšpirovali ma učitelia a zistil som, že genetika je o niečom úplne inom. Uvedomil som si, že genetické techniky sú všeobecne najlepšie na skúmanie v akejkoľvek oblasti súvisiacej s biológiou. Genetika je centrálou pre všetky biologické disciplíny. Študoval som teda genetiku a na záver som sa cez ňu znova dopracoval k neurobiológii. Samotná biológia mi vždy išla a uvedomil som si až neskôr, že keď mi niečo ide ľahko, mal by som sa tomu venovať do hĺbky.

Snívali ste o práci psychológa. Prečo ste od toho napokon upustili?

Neprežil by som dlho ako psychológ, ale ani ako lekár, psychiater, pretože sa neviem odosobniť od ľudí. Vyhorel by som teda asi do piatich rokov. Pochádzam z rozsiahlej zdravotníckej rodiny, takže som si mohol dotvoriť predstavu o práci v zdravotníctve aj zo zákulisia. Môj starý otec, Pavol Eichler, bol pokrokový lekár a hrdina, ale ja nie som. Často riskoval život, aj životy zachraňoval. Aj v biológii ide o život, ale inak. S odstupom usudzujem, že som pre spoločnosť prospešnejší vhľadom do fungovania mozgu a zjednodušovaním komplikovaného tak, aby to všetci pochopili. (smiech)

Na Slovensku to vnímame tak, že keď človek stále mení pracovisko, je problémový alebo prelietavý a nevie sa udržať. Na Západe sa to berie tak, že človek je neschopný alebo protekčný, keď nestrieda pracoviská. Lebo nemá na to, aby išiel niekde inde.

Po vyštudovaní vysokej školy v Bratislave ste pokračovali v doktorandskom štúdiu vo Viedni. Čo vás k tomu viedlo?

Dôvodov bolo veľa. Hlavný dôvod bol, že na to, aby ste mohli vo vede robiť to, čo chcete, mali by ste ísť vo svete tam, kde je to na najvyššej úrovni. Profesori, vybavenie a know-how sú ojedinelé, a preto sa vedci často sťahujú naprieč krajinami. Zároveň ako vedec musíte dokázať, že sa viete prispôsobiť a uspieť v rôznych podmienkach s ľuďmi všetkých kultúr – a to sa dokazuje ťažko, keď zostanete celé štúdium alebo väčšinu kariéry na tej istej univerzite pod tým istým šéfom. Na Slovensku to vnímame tak, že keď človek stále mení pracovisko, je problémový alebo prelietavý a nevie sa udržať. Na Západe sa to berie tak, že človek je neschopný alebo protekčný, keď nestrieda pracoviská. Lebo nemá na to, aby išiel niekde inde.

Prečo by mal vedec vyskúšať pracovať v rôznych prostrediach?

Je to súčasť psychohygieny a rozvíjania otvorenosti. Vedecký pracovník by mal každých pár rokov zmeniť prostredie, respektíve pracovisko. Ideálne by mal zmeniť aj krajinu. Ak uspel v rôznych krajinách, pri rôznych kultúrach, je to dôkaz, že bude vedieť úspešne riadiť medzinárodné a rôznorodé vedecké tímy.

Čo vám najviac vyhovuje vo Viedni?

Vo Viedni som našiel najlepšiu kombináciu šéfa, kolegov, projektu, témy v danom momente. Viedeň je veľmi medzinárodná a multikultúrna, nešiel som síce ďaleko, ale mentálne je to obrovský rozdiel a myslím, že mi to dalo rovnako, ako keby som išiel napríklad do Ameriky. Viedeň je výnimočná v tom, že v práci je to Amerika, ale mimo práce samotná Viedeň nie je Amerika. Nie je hektická, ale prítulná ako veľká Nitra, moje rodné mesto. Aj človek s podpriemerným platom vo Viedni vyžije veľmi dobre, čo som pôvodne ani nevedel. Počas doktorandského štúdia som využil všetky moje predošlé znalosti zo Slovenska a spojil ich do niečoho nového. Prepojil som znalosti z mikrobiológie, molekulárnej biológie, genetiky, etológie, programovania a mnohé iné na štúdium spánku.

Aj znalosti z programovania?

Programovanie som sa musel učiť od základov. Naprogramoval som originálny softvér, ktorý som využil pri svojom výskume. Najmä som však dokázal prepojiť ďalších expertov a tlmočiť rôzne úkony medzi nimi, aby sme to dotiahli tam, kde to je.

Čo ste skúmali?

Vyvinul som úplne novú metódu na štúdium spánku červov. Mnohí mi hovorili, že som blázon, že červy nespia, a môj výskum považovali za neuskutočniteľný. Bol to dobrý tréning na prijímanie spätnej väzby od iných vedcov a na argumentovanie a dizajn experimentov. Vyvrátil som teda predpoklad, že červy nespia a ukázal som, ako sa prebúdzajú – nielen teo­reticky, ale aj prakticky – dôkazom. Neustála vzájomná kritika medzi vedcami posunula naše projekty výrazne dopredu. Keďže som aktívne kritizoval výskum ostatných vedcov, o to radšej oni kritizovali ten náš. Postupne som sa dopracoval ku všetkým dôkazom. Bez kritiky iných vedcov by možno môj výskum tak nenapredoval.

Mnohí mi hovorili, že som blázon, že červy nespia, a môj výskum považovali za neuskutočniteľný. Bol to dobrý tréning na prijímanie spätnej väzby od iných vedcov.

Vaša metóda bola natoľko unikátna, že bola publikovaná v jednom z najprestížnejších vedeckých časopisov na svete – Science. Nebolo pre vás ťažké prijať počiatočnú kritiku? Na Slovensku sa prílišné kritizovanie vedcov navzájom veľmi nenosí.

Na Západe je akademická pôda ako vojna. Všetci sa tam neustále vzájomne napádajú a spochybňujú svoje idey, a to veľmi tvrdo. Nie sú to však klasické bezduché intrigy, skôr vedci bojujú proti sebe nápadmi, a väčšinou to neberú osobne. Mentálne sa prefackajú, potom idú spolu na pivo a zase naspäť do labáku. Keď sa pýtajú otázky, väčšinou je to preto, lebo ich to zaujíma, alebo chcú niekomu pomôcť, prípadne sa chcú ukázať. Alebo sú to všetky tieto tri veci dokopy. Tak isto, ako sa ľudia veľa pýtali mňa, som sa pýtal aj ja ich. Čiže je to dobrá výmena, človek sa výrazne vyvíja aj po komunikačnej stránke a tá je rovnako dôležitá ako schopnosť robiť experimenty. To, že nekladiete otázky, sa považuje za úplný nezáujem, a berie sa to extrémne vážne. Hovorí sa, že hlúpe otázky neexistujú a sú len hlúpe odpovede, ale kvalita vašich otázok o vás veľmi veľa napovie a často rozhodne, či získate prácu.

Vedci bojujú proti sebe nápadmi, a väčšinou to neberú osobne. Mentálne sa prefackajú, potom idú spolu na pivo a zase naspäť do labáku.

Čo zaváži pri rozhodovaní tvorcov časopisu Science publikovať konkrétny článok?

Jednoznačne článok musí priniesť veľkú novinku, niečo prekvapivé a natoľko dôležité, aby si to musel prečítať každý jeden vedec – nešpecialista. Nejde len o to, aby to bolo prekvapivé a nové, ale musí to byť podložené silnými dôkazmi. Hľadí sa aj na možnosť využitia záverov výskumu v klinickej praxi, nakoľko je to užitočné a aplikovateľné. Preto som aj ja veľmi dlho rozmýšľal nad tým, čomu budem venovať svoj doktorát, čo by bolo najprínosnejšie. Rozhodol som sa skúmať spánok. Zameranie môjho výskumu bolo napokon natoľko dôležité, že sa mi podarilo získať významné štipendiá ako Boehringer Ingelheim Fonds PhD fellowship a Konrad Lorenz Institute writing-up fellowship. Nie je umenie mať nápady, ale vedieť ich zrealizovať. A realizujú sa experimentami.

Prečo ste skúmali práve spánok?

Spánok som si vybral preto, lebo je to veľmi slabo objasnená téma s obrovským medicínskym významom. Veda sa nerobí len pre vedu. Na PubMed (databáza biomedicínskej literatúry, pozn. red.) bolo v čase, keď som začal, čiže koncom roka 2011, len sedem článkov o spánku červov. Zistenia aj metodika tých článkov mali značné obmedzenia a aj preto boli odmietané vedeckou komunitou neurobiológov, ktorí nepracovali na červoch a ďalej tvrdili, že červy aj tak nespia a snažili sa nás potopiť. Citovať len sedem článkov priamo z odboru, a nemať sa poriadne o čo oprieť, je neslýchaná trúfalosť, ale zároveň cítite pulz dotvárania odboru, ktorý sa ešte len rodí a musíte si väčšinu vytvoriť sami. Teraz je článkov priamo v tomto odbore okolo 50. Stále je to veľmi málo, v porovnaní s desaťtisícami článkov v databáze PubMed na mnohé iné témy ako napríklad rakovina. V roku 2011 to bol teda extrémne riskantný plán s veľkým potenciálom, ktorý sa nakoniec podaril.

Prečo ste si pre svoj výskum vybrali práve červy?

Vo vede sa vždy snažíme vybrať ten najjednoduchší možný model, na ktorom sa snažíme adresovať otázku výskumu. To, ako funguje spánok, je veľká a ťažká otázka. Ľudia majú toho v hlave príliš veľa a študujú sa oveľa ťažšie, než červy. (smiech) Červy sú jednoduché, tieto červy sú jediný modelový organizmus, ktorý má kompletne zmapovaný nervový systém a zároveň aj genóm. Má takmer rovnaké neurotransmitery ako ľudia. Predpokladáme, že základné funkcie jeho nervového systému sú rovnaké ako u nás. Ľudia majú v mozgu miliardy nervových buniek, červ ich má len 302. Dohromady má okolo 960 somatických buniek, pričom všetky sú zmapované. Aj prepojenia medzi nervovými bunkami sú zmapované, je ich približne 7000. Na porovnanie, jeden neurón hipokampu človeka má desaťtisíc spojení. A nemáme ich zmapované. Výhodou červov je aj to, že ich vieme naraz pozorovať veľa a výskum má teda relevantný záver. Je iné, keď urobím záver zo vzorky 10 myší a zo vzorky 10 000 červov. Ako jediní na svete sme zatiaľ pozorovali stovky zvierat paralelne za rôznych podmienok. Takisto sme ako prví dokázali zobraziť celý mozog s jednobukovým rozlíšením v intaktnom zvierati a poskytnúť rozhodujúce dôkazy pre niektoré spánkové hypotézy, o ktorých sa špekulovalo desaťročia. Aj preto sa náš článok umiestnil tak vysoko.

Ako prebiehal váš výskum?

Keď poznáme celý nervový systém, vieme pozorovať, ako sa signály šíria z bunky do bunky a zároveň to vieme na červoch dosiahnuť pri neporušenom zvierati. Červ sa voľne hýbe, nemá zapichnutú elektródu v mozgu. Čiže je tu predpoklad najprirodzenejšieho možného spánku. Červy sú priesvitné a malé, vidíme im rovno do hlavy v zornom poli mikroskopu. Genetickými technikami sme označili konkrétne nervové bunky, aby svietili len vtedy, keď sú aktívne. Sme schopní ich od seba odlíšiť, vidíme teda aktivitu celého mozgu s jednobunkovým rozlíšením. Nervový systém červa je zmapovaný už 30 rokov, avšak doteraz sa podarilo označiť len jednotlivé bunky a pozorovať červa len s jednou svietiacou bunkou a pochopiť tak vlastnosti mozgu bunkou po bunke. My sme ho dokázali pozorovať s celým svietiacim mozgom a zároveň označiť činnosť každej jednej bunky samostatne.

Pozorovali sme funkciu jednotlivých génov pomocou sledovania správania červov – na úrovni celého organizmu, čiže je to doslova behaviorálna genetika. Pomocou nej dokážeme geneticky rozpitvať nervové dráhy, ktoré si možete predstaviť ako elektrické obvody pre určité činnosti. Vyzerá to, akoby ste nevedeli ako funguje rádio, rozbili ho a postupne do neho vkladali nové súčiastky a sledovali, kedy začne hrať. Tak zistíte, ktorá súčiastka funguje na ktorom mieste a s akou funkciou. Červy s rozbitými génmi, teda mutanty, ktoré zle spia, dokážeme geneticky zachrániť podobným spôsobom. Vieme zacieliť génovú expresiu prostredníctvom génového spínača (promótora), tak, aby sa tento gén tvoril iba v jednej bunke. Volá sa to genetic rescue, čiže genetická záchrana. Vďaka tomu vidíme, čo robí konkrétny gén v konkrétnej bunke a aký to má dosah na celé zviera – aj na úrovni správania sa navonok, a paralelne aj na úrovni zodpovedajúcej nervovej aktivity v mozgu.

Zjednodušene povedané?

Dokážeme predpovedať a overovať, čo chce červ urobiť na základe aktivity zodpovedajúcich neurónov, pretože ho vidíme v zornom poli mikroskopu celého – nielen jeho mozog, ale aj pohyb celého tela. Keď sa chce otočiť, svieti mu táto bunka, keď chce cúvnuť, svieti mu iná bunka a podobne. Keď červíka zasekneme do špeciálneho kanálika, aby sa nehýbal, vidíme, že chce uniknúť podľa toho, ako mu zasvietia jednotlivé bunky. Napríklad sme odpozorovali, že keď červy spia, väčšinou sa nehýbu, no občas sa pohnú dopredu a dozadu – vždy však rovnako. Tento fakt sme neskôr už vedeli predpovedať na základe vysvietených buniek.

Čiže červy sa počas spánku prehadzujú podobne ako ľudia?

Áno, presne tak, prehadzujú sa ako ľudia v posteli. Keď je červík bdelý, ide prevažne dopredu a cúva len občas. Zistili sme aj to, že aktivita mozgových buniek pre súvislý pohyb dopredu je počas spánku potlačená.

Čo ste napokon objavili?

Zamerali sme sa na dráždivosť nervového systému. To znamená proces, ktorým sa mozog zobudí, ale aj udržiava pri vedomí a dokáže vďaka nemu uvedomelo reagovať na podnety okolia. Vďaka tomu napríklad nie sme stále v kóme. Zistili sme, že počas spánku niekoľko mozgových buniek zostáva v pozore, aby dokázali okamžite prebudiť celý nervový systém, ak je to nevyhnutné pre prežitie. Veľkou otázkou v neurobiológii bolo aj to, či spánok zasahuje celý mozog globálne, alebo len lokálne. Poskytli sme rozhodujúci dôkaz že spánok je globálny mozgový stav. Unavený mozog pri nedostatku dráždivých stimulov z okolia zákonite upadne do módu spánku, prípadom čoho sú mikrospánky pri šoférovaní na jednoduchej rovnej ceste, teda diaľnici.

Ak sa však vyskytuje niečo, čo človeka núti zostať bdelým, napríklad nejaký signál nebezpečenstva, tak nezaspí. U červa je to rovnako. Ak si nemôže zdriemnuť, lebo ho to ohrozuje, tak nezaspí. Zistili sme aj to, že prvá polovica jeho spánku je oveľa hlbšia, než druhá. Počas druhej polovice sa hýbe o trochu viac. Aj u ľudí je začiatok spánku oveľa hlbší, než neskorší spánok.

Okrem toho sme vďaka rôznorodej práci s génmi zistili, že aj maličké mutácie spôsobia napríklad to, že červy sú buď sociálne, čiže sú stále spolu, alebo sú solitárne, čiže samostatné. Podarilo sa to zámenou len jedného písmenka v DNA, čiže bola zamenená jedna aminokyselina v celom proteíne, a zviera sa zo solitárneho zmenilo na sociálne a hyperaktívne. To bol v našej práci prelomový moment.

Prečo?

Kvôli tomuto zisteniu sme mali obrovskú prekážku presadiť to, ale zároveň sme článok pretlačili do Science. O sociálnych červoch publikovalo laboratórium na Harvarde v časopise Neuron, s tým, že majú insomniu. Tvrdili, že červy vôbec nespia, ani nepotrebujú spánok, a tvrdo odbíjali hocijaké protirečenie. My sme preukázali, že červy určite spia a zistili sme, aké sú pre ne prirodzené a ideálne podmienky na spánok, za ktorých vždy spia.

Ako dlho výskum trval?

V našom prípade tieto dáta zozbierali 4 ľudia za 3 roky, pričom princíp fungovania nervových dráh červa je na základnej úrovni rovnaký ako u človeka. Všeobecne by takýto výskum trval na ľuďoch aj 200 rokov – ak by bol legálny, čo nie je.

Sú aj veci, ktoré na červoch nedokážete študovať?

Samozrejme, napríklad známe striedanie spánkových fáz REM a non-REM majú iba cicavce a vtáky. U ľudí je to pri týchto fázach tak, že časť mozgu je online, časť je offline. Potom sa prestriedajú, aby sa každá oblasť čo najefektívnejšie upratala a obnovila. Takže nemáme predstavu napríklad o snívaní u červov. Ľudia potrebujú počas spánku spracovať spomienky, zbaviť sa odpadu, ale zároveň stále vyhodnocovať prostredie, či im nehrozí nebezpečenstvo. Na základe toho sa mozog rozhoduje, či bude potláčať pohybovú aktivitu. Volá sa to sleep spindles, špecifické záblesky nervovej aktivity. Predpokladá sa, že aktívne potláčajú pohyby človeka. Propriocepcia vo forme vnímania pohybov vlastného tela je silný signál na prebudenie. Ak sa príliš veľa hýbeme, zobudíme sa. U červov je to podobné, len o dosť jednoduchšie. Aj tie aktívne potláčajú nervovú aktivitu a väčšinu pohybov počas spánku.

V čom vidíte hlavný rozdiel v živote vedca na Slovensku a v Rakúsku, respektíve na západe?

Ako vedec sa tam cítim menej odsudzovaný ako čudák alebo socka. Ľudia sú z vedcov nadšení, berú ich viac ako seberovných alebo ich viac rešpektujú. Ako som spomínal, v Rakúsku sa dá aj zo samotného vedeckého platu slušne vyžiť, myslím, že na Slovensku to nie je možné. Na Slovensku sú vedci braní skôr, expresívne vyjadrené, ako sociálne slabšie prípady. U našich rakúskych susedov sa ľudia vedcov pýtajú, čo môžu urobiť, aby aj oni boli vedci. Podľa mňa má väčšina Slovákov spoločný problém v potláčanom prejave, v pasivite, sťažovaní sa a prílišnej negativite. Vedec to bezpodmienečne musí prekonať a v tomto máme obrovskú nevýhodu oproti Američanom, ktorí sa síce prezentujú ako majstri sveta, ale sú odmalička vedení k otvorenej komunikácii. Je pre nás ťažké otvorene komunikovať, pretože ľudia sa boja pýtať. Nechceme totiž vyzerať ako hlupáci a nechceme, aby nás ponižovali. Ľahko posudzujeme ostatných aj bez rozhovoru s nimi, snažíme sa čo najviac domnievať a odhadovať ostatných. Máme niekomu vidieť na očiach, čo mu je, a keď to správne neodhadneme, máme problém. U nás sa bežne stáva, že ako odpoveď na otázku príde výsmech s komentárom, ako sme sa mohli opýtať takúto hlúposť. Na západe je to iné, tam nám zase vyčítajú, prečo sa pýtame tak málo. Určite bude trvať ešte dlhú dobu, kým prekonáme túto našu mentalitu potláčania. Každý jeden vedec ju musí prekonať a lepšie komunikovať, najmä sa pýtať. V medzinárodnej vede sa nosí otvorený spôsob komunikácie, nie zakríknutosť. Skromnosť sa väčšinou nevypláca.

Podľa mňa má väčšina Slovákov spoločný problém v potláčanom prejave, v pasivite, sťažovaní sa a prílišnej negativite.

Učiť sa komunikovať je tiež jedným z dôvodov, prečo vedci chodia do sveta. Aké sú ďalšie?

Každý vedec by mal ísť aspoň na pár rokov do zahraničia, aby videl, ako to funguje inde. Nielen kvôli komunikácii, ale aj kvôli praxi. Vedci odchádzajú aj preto, aby ukázali, že sú schopní uspieť inde. Zároveň sa tým bráni aj takzvanému rodinkárstvu. Pohybom vedcov zo všetkých krajín do všetkých krajín by si vedci najlepšie a najrýchlejšie odovzdávali know-how. Slovensko, žiaľ, momentálne nie je dostatočne atraktívne na to, aby k nám chodili zahraniční vedci a prinášali Slovensku to, čo Slováci prinášajú zahraničiu. Preto sa veľa ľudí sťažuje – šéfovia si nás vychovali a niekto iný si nás zje. Skrátka, že to, čo sme sa tu naučili, teraz zužitkujeme a odovzdáme niekde inde. Pritom my sme to odovzdávali aj tu, keď sme na tom pracovali. Problém však nie je v nás, čo sme odišli, ale v tom, že výmena funguje len jednostranne – slovenskí vedci odovzdávajú vedomosti do zahraničia, ale neprichádzajú k nám zahraniční odborníci, ktorí by pomáhali zvyšovať slovenský blahobyt. Jediný zdroj ľudí zvonku sú slovenskí vedci, ktorí žili v zahraničí a vrátili sa naspäť. Prečo? Väčšinou z iracionálnych dôvodov, ako rodina, priatelia a podobne. Človek musí byť veľmi silná osobnosť, aby sa dokázal vrátiť a ustáť oveľa horšie prostredie na prácu, než by mal v lepších podmienkach v zahraničí.

Aké problémy sú u nás vo vedeckom svete najvýraznejšie?

Rodinkárstvo, klientelizmus, netransparentnosť, nesprávna súťaž, alebo sú vypísané pozície pre niekoho konkrétneho, čiže nie je šanca, aby sa tam dostal človek z vonku. Toto najviac škodí slovenskej vede.

Ako by sa to dalo zmeniť?

V slovenskej vede treba vyvetrať a nasadiť mentalitu investora. Treba dozerať na to, aby sa zdroje rozdeľovali len pre tých najproduktívnejších vedcov. Investovať najviac tam, kde sa investície vrátia, teda do vedcov a pracovísk, čo predošle výrazne uspeli. Tým prideliť viac možností a zavrieť väčšinu ostatných pracovísk a slabých univerzít. Ak sa zbavíme väčšiny parazitov, investujeme viac do produktívnych, a najmä zabezpečíme nezávislú kontrolu nad využívanými zdrojmi, môžeme očakávať okamžité pozitívne zmeny s dlhodobými niekoľkonásobnými návratmi investícií. Zásadná zmena je, aby sme začali byť kontrolovaní zvonka medzinárodnou komisiou, ktorá by rozhodovala o posudzovaní grantov a prideľovaní pracovných miest. Aby sa už viac nestávalo, že určití domáci vedci rozhodnú o nepridelení grantu iným domácim vedcom, aby ho dopriali tým svojim. Šanca na zmenu bude vtedy, ak sa o tom začne viac hovoriť a okamžite konať. Treba odbúrať komunistickú mentalitu, ktorá pretláča priemer a trestá výnimočných.

Ste členom apolitickej platformy Žijem vedu. Prečo vznikol tento projekt a čo je jeho cieľom, prečo ste sa pridali?

Cieľom je, aby sa čo najviac vedcov a záujemcov o vedu vzájomne spoznalo a aby títo vedci diskutovali o problémoch vedy na Slovensku a prinášali návrhy na ich zlepšenia. Zároveň chcú vedci tieto zmeny presadiť a komunikovať o nich smerom k verejnosti. Podľa mňa to mierne stroskotáva práve na apolitickosti a slovenskej mentalite, pretože veľa vecí Slováci berú osobne – aj tie, ktoré tak netreba brať. Keď sa vedci nevedia presvedčiť navzájom, nemôžu presvedčiť ani verejnosť. Projekt vnímam ako reaktor, ktorý prepája ľudí a vytvára platformu na diskusiu. Veľa vecí je v štádiu riešenia.

Ako konkrétne problémy riešite?

Sme presvedčení, že treba vyvíjať tlak zhora aj zdola. Tak, aby bola o problémoch informovaná verejnosť a zároveň aj ľudia na najvyšších pozíciách. Toto však nestačí riešiť iba na Slovensku. Tak, ako sme v Európskej únii a v NATO, ktoré nás korigujú, by sme mali zabezpečiť, aby aj naša veda bola do väčšej miery nezávislá od štátu. Možno by sa to dalo pomenovať odlukou vedy od štátu. Vedci si vedia manažovať rozpočet, aj ostatné potrebné náležitosti.

Nedávno bola zverejnená informácia, že Slovensko zrejme príde o niekoľko desiatok miliónov eur z eurofondov, ktoré boli určené na vedu a výskum. Uvádza sa, že neboli vyčerpané kvôli byrokracii a komplikovanému spôsobu schvaľovania žiadostí. Aké riešenie by to mohlo mať?

Treba, aby sa odstránili rôzne nezmyselné byrokratické kroky – konkrétne veľmi komplikovane nastavené grantové výzvy, ktoré sú príliš neskoro oznamované a tým vzniká nedostatok času na ich vypracovanie. Kvôli byrokracii vedci musia pracovať ako sekretárky, potom nemajú čas na experimenty. Okrem toho funguje vo veľkom korupcia, a granty sa prideľujú podľa známostí a nesprávnych kritérií. To sa najmä teraz vo väčšom meradle ukazuje. Práve týmto trpia vedci, ktorí často neuspeli v žiadaní o slovenské granty. Avšak často ich dostali zo zahraničia, robia fantastickú vedu, majú úžasné výsledky, robia to dlho. A tu opäť nastáva problém. Všade na západe sa odmeňujú najlepší, čím viac niekto dosiahol, tým viac do neho investujú, pretože táto investícia sa zákonite vráti. Na Slovensku sa na to berie takto – tento človek ešte grant nedostal, tak ho dáme jemu... Podporujeme priemer a dávame granty ľudom, ktorí v podstate nič nedosiahli a často ani nedosiahnu. Je to veľká škoda.

Čiže je problém v objektívnom posudzovaní kvality vedeckej práce?

Áno. Zo zahraničia si môžeme brať príklad aj v oblasti objektivity. Neprihliada sa na konexie, kladie sa dôraz na kvalitu, a posudzovatelia musia byť zvonka. Na Slovensku sa vedec musí orientovať v tom, kto, s kým, kedy, kde a s kým nie, a prečo... Často jedna skupina ľudí nedopraje tej druhej a príliš zasahujú do udeľovania grantov.

Podľa čoho by sa mala merať kvalita vedcov?

Najmä podľa publikácií. Podľa toho, v akom časopise bola práca publikovaná, aký má impact factor. Na Slovensku sa preferuje salámová veda. To znamená, že krájam salámu na čo najviac koliesok, aby som mal čo najviac publikácií. Je ich síce veľa, ale sú o ničom. Žijeme v omyle, že to je takto lepšie, než keď má niekto jednu publikáciu, hoci v najprestížnejšom časopise. Pritom tento jeden publikovaný článok môže mať 50-násobne vyššiu hodnotu, než desať iných článkov dohromady. V tomto smere by sme nemuseli vynachádzať koleso, západní susedia už majú spoľahlivo zabehnuté mechanizmy na posudzovanie kvality publikačnej činnosti. Okrem publikácií treba pozerať aj na to, kde vedci pracovali, kde uspeli, čo ďalej robili, ako učili a podobne. Treba posudzovať aj spätne – ak človek dostal grant, treba po čase zhodnotiť, na čo boli peniaze použité, čo vyprodukovali, skrátka, aké výstupy z grantov podal. Aj to by malo rozhodnúť o tom, či vedec získa ďalší grant. Je to komplexný systém, ale veľmi jednoducho ho môžeme skopírovať a aplikovať cez zahraničných nezávislých posudzovateľov.

Foto: Ladislav Rybár

Hodnotenie článku

inVitro 2/2019

Adynamia, slabosť a únava

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2019 Adynamia, slabosť a únava. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro