USMIEVAJ SA, ALEBO ZOMRI!

Article image

„Ak na vás spadne žeriav, optimizmus vám veľmi nepomôže,“ napísal pred 25 rokmi zakladateľ a najväčší guru pozitívnej psychológie profesor Martin Seligman. 

Myslel to ako metaforu tvrdenia, že smrteľná choroba alebo choroba v konečnom štádiu sa nedá ovplyvniť psychologickým stavom pacienta. To je dosť zvláštne od niekoho, kto si kariéru založil na pozitívnom myslení a v ktorého prácach sa dočítate napríklad o tom, že hráči basebalu, ktorí sa v roku 1952 na fotkách v oficiálnom basebalovom registri úprimne usmievali, žili o sedem rokov dlhšie než tí, ktorí sa neusmievali. 

Dôležité je však dodať ešte aj B. Teda, druhú časť tej jeho metafory, v ktorej tvrdí, že ak by vás zrazil bicykel, tak optimizmus pri liečení by mohol hrať kľúčovú úlohu. Alebo polopate – v štádiách, keď je nádor malý, choroba je na začiatku, môže optimizmus znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Možno.  

Aj keď pozitívna psychológia je už dnes menej vysmievaná ako pred tými 25 rokmi, má stále mnoho kritikov. Medzi nich patrí americká novinárka Barbara Ehrenreichová, ktorá napísala knihu Smile or Die o tom, ako tvrdohlavé presadzovanie pozitívneho myslenia podkopalo Ameriku. Barbara sa definitívne zatvrdila, keď ju po diagnostikovaní rakoviny prsníka zdravotníci nabádali, aby myslela pozitívnejšie, inak sa nevylieči. Od tej chvíle „políciu šťastia“ doslova neznáša. Ona sa veru nasilu usmievať nebude! Seligmanovi to poriadne natrela a zožala potlesk v radoch skeptikov. 

Seligmanovi to nedalo a vo svojej najnovšej knihe Flourishing (v češtine vyšlo ako Vzkvétaní: nové poznatky o podstate štěstí a duševní pohody) skúma, aký je skutočný stav dôkazov o pozitivite a rakovine. Spomína viacero novších štúdií a metaanalýz zbierajúcich dáta z množstva štúdií zameraných na optimizmus a telesné zdravie. Priznáva, že ich výsledky sú protichodné. Na rozdiel od Ehrenreichovej, ktorá si účelovo vyberá len tie výsledky, ktoré potvrdzujú jej predpoklady, on berie do úvahy všetky. 

Vo všeobecnosti z nich vyplýva, že optimizmus, respektíve pesimizmus a cynická hostilita majú veľký vplyv na úmrtnosť v dôsledku srdcovo-cievnych chorôb, zlyhania obličiek a HIV. Prejavuje sa i pri rakovine, ale nie štatisticky významne. Najdramatickejšie sa prejavuje pri ľahkých ochoreniach. Vychádza z odvážnej štúdie Sheldona Cohena, ktorý infikoval ľudí vírusmi nádchy aj chrípky. Odvážnej preto, že so všetkými týmito výskumami sú ťažkosti práve v etike – nakaziť ľudí za účelom skúmania čohokoľvek je dosť sporné. V každom prípade preukázal, že čím vyššia bola úroveň pozitívnych emócií, tým nižší bol rozsah nakazenia. Pritom vylúčil vplyv udávaného zdravia, extraverzie, depresie a sebadôvery.  

Prečo sú optimisti menej náchylní k chorobám? Podľa Seligmana z troch dôvodov. Po prvé sú prirodzene akcieschopnejší a majú zdravší životný štýl. Optimisti sa snažia, pesimisti upadnú do pasívnej bezmocnosti. Optimisti pohotovejšie konajú na základe lekárskych rád, aktívne sa nepriaznivým udalostiam vyhýbajú. Po druhé je to sociálna podpora. Čím viac priateľov a lásky máme v živote, tým menej sme chorí. Ak máme aspoň jedného človeka, ktorému môžeme o tretej nadránom zatelefonovať a zveriť sa s problémami, budeme zdravší. Spoločnosť nemá rada frflošov, podľa istého výskumu, ak sa do slúchadla ozveme pesimistickým hlasom, volaný zavesí skôr. A do tretice – ale tu sa už dostávame do sféry neotestovaných hypotéz – optimisti majú iné biologické mechanizmy, napríklad vykazujú silnejšie imunitné reakcie na ohrozenie.  

No dobre, ale čo máme robiť my, čo optimizmus nemáme v DNA? Máme sa silene usmievať a dúfať, že funguje prechod od formy k obsahu? Teda že mozog si začne pri silenom úsmeve myslieť, že ten je ozajstný, a tak sa aj naozaj začneme šťastnejšie cítiť? Nežartujem, aj také štúdie sú – skúste si pozdĺžne zahryznúť do ceruzky – akoby ste cerili zuby – vraj to účinkuje. Seligman sa však na ceruzky nespolieha a vysvetľuje, že tu došlo k zásadnému nepochopeniu jeho učenia a zamieňaniu sileného úsmevu za niečo, čo on nazýva PERMA. Je to kombinácia pozitívnych emócií, zmysluplného života, pozitívnych vzťahov a úspešného výkonu – takže aj keď úsmev jeho kritičke nejde od srdca, môže ju napĺňať šťastím a pocitom zmysluplnosti, keď môže písať kritické knihy plné jedu voči pozitívnej psychológii. 

Mimochodom, jedného dňa prišiel profesorovi list, ktorý začínal takto: „Vážený pán Seligman, padol na mňa žeriav a dnes som živý len vďaka svojmu optimizmu.“ Takže držme sa úsmevu, dobrej roboty a priateľov, ktorí v noci nevypínajú telefóny. Bez ohľadu na žeriavy a bicykle.  

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2016

Onkológia

Prinášame vám jubilejné, desiate číslo časopisu inVitro s hlavnou témou Onkológia. Opäť v ňom môžete nájsť množstvo praktických a zaujímavých informácií. Dočítate sa napríklad o zhubných…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora