Ak tvorivý človek prestane tvoriť, tak kúsok z neho zahynie

Keď výtvarníčka Ivana Šáteková začiatkom roka nazvala svoju výstavu „Môj milý koniec sveta“, netušila, ako veľmi predpovie to, čo sa po vypuknutí koronakrízy bude v spoločnosti diať. Jej kresba Slovenky v myjavskom kroji, s plastovou fľašou na hlave a plnou nákupnou taškou v ruke odštartovala na facebooku skupinu Coronart, kde výtvarníci stopnutí vo verejných aktivitách vystavujú práce inšpirované karanténou, či vytvorené počas nej.

Ako sa ti zmenil tvoj život počas karantény?

My sme s partnerom (rapper Branči Kováč – Vec, pozn. red.) umelci na slobodnej nohe. Robíme z domu alebo z ateliéru, až také radikálne zmeny u nás nenastali. Navyše, mala som veľmi akčný minulý rok, bola som vyčerpaná a plánovala som menej vystavovať. Takže našťastie u mňa nenastali veľké tragédie kvôli zrušeným výstavám. Smutno mi je len z toho, že som mala naplánovaného veľa cestovania. Mala som dokončiť medzinárodný projekt, takže momentálne som mala byť vo Švédsku, v Glasgowe a padla mi aj jedna stáž v Holandsku. Ale ja som taký človek, že príde-odíde. Keď to nebude, tak sa mi svet nezrúti.

Aj tvoj muž to má tak?

U neho je to ťažšie, zrušili sa mu všetky koncerty a festivaly. Hoci aj on mal veľmi, veľmi aktívny minulý rok a mám pocit, že si to ticho užíva. Je zavretý v štúdiu, niečo vytvára, nechce mi o tom hovoriť, možno preto, že viac prokrastinuje, ako robí. (Smiech) Každý máme svoju zašívareň. Tvorba sa musela skrátiť na pár hodín cez deň a na večer, keď dieťa zaspí. Inak sa venujem domácnosti.

Do ateliéru si vôbec nechodila?

Prvé týždne karantény som bola len doma. Keď už sa to na mojej psychike začínalo odzrkadľovať, bola som stále nervóznejšia, tak mi Branči naznačil, že choď, prosím ťa, robiť! Takže teraz sa striedame, buď ide Branči do štúdia a ja sa venujem Fedorovi, alebo ja idem do ateliéru a on je doma.

Syn chodí ešte do škôlky?

Do škôlky, a až teraz som ju docenila. Vždy som ju mala rada, ale teraz ešte viac. Predtým nám aj rodičia veľmi pomáhali, zobrali ho zo škôlky a ja som si mohla poobede v kľude maľovať, robiť, mala som kopec času. Večer som syna nakŕmila, uspala a išla si ďalej robiť. Ale zrazu cvak a ja som celodenne gazdinka. Užijeme si spolu veľa zábavy, syn je rád s nami a my sme radi s ním, ale je to veľa. Trošku veľa.

Predtým, ako si otehotnela, veľmi si sa chcela vyhnúť osudu, ktorý výtvarníčkam na VŠVU predpovedali vaši mužskí pedagógovia – že keď stretneš princa na bielom koni, od toho momentu prestaneš tvoriť a už budeš len matka. Už si matka, darí sa ti stále nebyť len ňou?

Možno práve preto, že mi to toľko vtĺkali do hlavy, tak darí. Nemám rada nariadenia, idem vždy hlavou proti múru. Aj keď padám na hubu a som unavená, aspoň si vytiahnem náčrtník a niečo robím. Aby som nevyhasla v tvorbe. To je pre mňa alfa a omega. Ak tvorivý človek prestane tvoriť, tak kúsok z neho zahynie.

Pár dní po začiatku karantény si na facebooku založila skupinu Coronart. Prečo?

Vnímala som okolo seba, koľkým ľuďom sa postupne rušia výstavy a prišlo mi hrozne ľúto, že si nemôžeme ísť tie veci pozrieť, očuchať, pochytať. My, výtvarníci, potrebujeme spätnú väzbu a tá zrazu neprichádzala. To je ubíjajúce. Vytvorila som platformu a vôbec netušila, či to bude fungovať, alebo to bude len moja bublina, pár mojich kamarátov. Zrazu to začalo masívne pribúdať.

Koľko je to teraz ľudí?

V máji skupinu sledovalo už cez 8 000 ľudí. Neviem, koľkí dohromady tam už uverejnili svoje práce, ale cez deň príde okolo 30-40 nových príspevkov. Už to teraz vo veľkom filtrujem. Začalo to mojím naivným prístupom – bola som prvýkrát administrátor – robte si, čo chcete! Sloboda! Veľkodušnosť! Nevedela som, čo som spôsobila. Lenže postupne sa to začalo meniť a pribúdali všelijaké zdieľané vtípky a meme obrázky, veci, ktoré už každého otravujú. Umenie z toho začalo vypadávať. Vravím si, naozaj budem ja tá zlá teta, čo to bude musieť selektovať? A aj som. Je veľmi kruté byť človekom, ktorý musí povedať: prepáčte, nie je to dosť dobré. Potom mi píšu urazení autori a ja im musím vysvetľovať, že prepáčte... Je to hrozné. Zasahujem aj do konfliktov, vymazala som ľudí, ktorí sa tam hádali. Čo som si toto vymyslela? Akoby som nemala dosť vlastnej roboty.

Je veľmi kruté byť človekom, ktorý musí povedať: prepáčte, nie je to dosť dobré.

Niečo podobné začalo fungovať súčasne aj na instagrame.

Spojila som sily s francúzskou art direktorkou fungujúcou pod menom Nakissa, ktorá nezávisle odo mňa vytvorila podobný projekt na instagrame. Robí to veľmi dobre. Vyberá obsah tak, že zverejní len päť obrázkov za deň a tie spolu ladia, niekedy tematicky alebo ďalší deň zas farebne. Aj ako celok je to veľmi krásny obsah. Na facebooku sa to takto nedá, tam je veľa textu, navyše nechcem vyhadzovať niekoho len preto, že píše povedzme poéziu.

Zmenili sa za dva mesiace tie práce? Posunuli sa inam?

Niektoré témy sa začali točiť dokola. Keď už tam bolo denne dvadsať portrétov s rúškami, ľudia sami vycítili, že už sa varí z vody, už sa opakujeme všetci a začína sa to obmieňať. Už tam je aj iný obsah, nemusí to byť len téma korony alebo karantény, prijmeme aj vec, ktorá je vytvorená počas domáceho tvorenia – karantény.

Ty si vďaka karanténe niečo vo svojej tvorbe zmenila?

Pokračujem v programe, ktorý som si vytvorila ešte pred karanténou. Moja posledná výstava v DOTe začiatkom tohto roka sa volala Môj milý koniec sveta. Akoby som to predpovedala. Bola to séria obrazov s malými mikrosvetmi, samostatné postavičky vo veľkom priestore, akože osídľujeme inú planétu, lebo tu sa už žiť nedá. Moja romantická predstava o konci sveta sa teraz začala napĺňať! Ako sme vzdialení, nemôžeme sa objať, stojíme sami, rozprávame sa a nerozumieme si cez tie rúška, nevieme, či sa pod nimi usmievame. Pokračujem v tej téme, ktorá sa stala aktuálnou.

Nič si nezmenila?

Tematicky mi zostali tieto minimalistické kresby. Nestíham maľovať, kresba je najrýchlejšie médium, ktoré zvládam. Ale už som si dneska bola kúpiť plátno. Veľký zlom.

V obľúbenom obchode?

Ten je bohužiaľ za hranicami v Rakúsku, bola som v inom, kde majú plátna hodené na zemi, je to na zaplakanie, ale momentálne nie je iná možnosť.

Bude mať Coronart nejaké pokračovanie aj po zrušení všetkých opatrení?

Oslovil ma grafický dizajnér Braňo Matis a fundriserka Zuzana Suchová, vymysleli sme si knižnú publikáciu ako pamiatku na toto otrasné obdobie. Snáď to bude len pamiatka na minulosť a nie prirodzená súčasť nášho ďalšieho života. Oslovili sme kurátorov, aby vyselektovali najlepšie obrázky, čo tam boli zverejnené a k tomu pridáme sprievodné texty sociológov, psychológov o tom, ako to ľudia zvládajú alebo
nezvládajú.

Nebojíš sa samotnej choroby, že ochorieš?

Bojím sa o rodičov a svokrovcov. Najväčšia hádka, ktorú sme mali doma v čase karantény, bola kvôli tomu, že Branči nevyváral rúška. Aj susedia to museli počuť. Stalo sa to, keď som asi po mesiaci zistila, že on to svoje rúško zavesí k ostatným vyvareným! Skoro som sa zrútila. Toto sú nové hádky a nové témy. To chránenie rodiny mi tak trošku udrelo na mozoček. Vidím dieťa, že si ide šúchať tvár a už po ňom ziapem, opováž sa! Veci, ktoré by som predtým neriešila, umývanie rúk, alebo že kontaminované oblečenie treba vyzliecť a dať na balkón vyvetrať. Veci, ktoré možno nepomôžu, ale pre pokoj na duši som spravila maximum, aby som ochránila svojich blízkych.

Mám takú úchylku, na RTVS rada pozerám reláciu Moja diagnóza. O chorobách tak viem všetko, nemusím ani googliť.

Odhliadnuc od korony, aký máš vzťah k lekárom a chorobám?

Mám takú úchylku, na RTVS rada pozerám reláciu Moja diagnóza. Ja a doktor House vieme veľmi dobre diagnostikovať. (Smiech) Vďaka tomu ani nechodíme často k lekárovi. Nie som úzkostlivá matka, aj cez telefón vyriešim s detskou lekárkou, že dieťa dostalo ovčie kiahne. Ona povie, dobre, ani sem nechoď, príď, keď to zaschne. Baví ma čítať si o chorobách. Jedna z mojich obľúbených kníh v detstve bola Zdravoveda, večne som si v nej listovala a pozerala všetky tie vady pokožky, nádory. V rodine som nenašla pochopenie. Moja mama radšej nechce vedieť nič, vyhýba sa aj dôležitým informáciám. Ja jej vždy vyselektujem z chorobopisu, čo má užívať, načítam si o tom ďalšie informácie. Momentálne riešime jej nízky počet bielych krviniek. Pýtala sa ma, či sa to dá doplniť potravinami. Červené krvinky áno, biele nie, hovorím jej pohotovo. Všetko som vedela z Mojej diagnózy, ani som nemusela googliť. Samozrejme, úsudok lekárov je pre mňa najdôležitejší, som veľmi poslušný pacient, lebo si ich vážim.

Nechcela si byť lekárkou?

To zase nie, som asi príliš veľký egoista, aby som sa vedela plnohodnotne celodenne starať o iných ľudí. Obdivujem lekárov a zdravotné sestry, že to vedia. Ja som vyčerpaná, len keď sa starám o jedno dieťa, a to je moje a mám k nemu vrúcny vzťah. Mať za deň 100 pacientov, to by som sa zbláznila.

Čím si teda chcela byť?

Na strednej som chodila na všetky možné krúžky, v hre bola aj pantomíma. Rodičia sa smiali, že trikrát sa mi niečo podarilo nakresliť a už chcem ísť na VŠVU. Tri roky som bola na bábkarskej scénografii. Divadlo milujem, ale neviem robiť v kolektíve. Nemala som rada mrnčiace herečky – priši mi gombík, v tomto mám veľký zadok, hoci doteraz sú to moje najlepšie kamarátky. Ale ten kolektív, starať sa o niekoho iného, aby mu sedel kostým, aby mal bábku, ktorá bude fungovať pre neho čo najjednoduchšie, musieť ukrajovať zo svojej vlastnej veľmi kreatívnej idey, aby som vyhovela iným, to ma odtiaľ veľmi rýchlo dostalo.

Ani po rokoch sa k tomu nechceš vrátiť?

Ja sa k tomu vraciam, keď chodím na letné sústredenia divadelného krúžku Gong, kde som vyrástla ako dieťa. Teraz robím vedúcu, pomáham pri výtvarných realizáciách predstavení, tam si to vynahradím.

Tvoj muž je známy rapper, ale ty máš radšej muzikály. Naozaj si nikdy nebola jeho fanúšička?

Nedávno sa mi vyjavili spomienky, že prvýkrát som počúvala jeho kapelu Trosky ako 14-ročná vo vyťahanom svetríku so slúchadlami s walkmanom pred chatkou práve v tom spomínanom letnom tábore. Nahrala som si ho z rádia Ragtime, ani neviem ako, taký mišung, niekde medzi Robbiem Wiliamsom a Nirvanou. Až potom, po rokoch som zistila, že ahá, to bol on! Napokon som sa jeho fanúšičkou stala. Naozaj sa mi jeho tvorba veľmi páči a vážim si jeho názory, ktoré nemusia byť vždy populárne, ale nebojí sa nahlas veci pomenovávať.

Syn je tiež jeho fanúšik?

Hip hop má rád, ale inak je najväčším fanúšikom skupiny Gorillaz, akého kedy táto skupina mala. Aj v tejto karanténe zisťujem, že je to šťastie, keď nemusíme 24 hodín počúvať Mira Jaroša. Vybral si dobrú hudbu, dá sa to, aj keď mi už jemne prepína, že s tým zaspávam aj vstávam.

Stále si veľmi aktívna na facebooku.

Je to moje spojenie so svetom, tým, že inak som väčšinou sama v ateliéri, nestretávam sa veľmi s ľuďmi. Pokiaľ prišlo dieťa, bola som veľmi spoločenský človek. Teraz mi facebook nahrádza bratislavskú kaviareň, ktorú mám rada a ktorá mi chýba.

Polovica tej bratislavskej kaviarne počas karantény doma kváskovala. Ty ešte stále odolávaš?

Karanténa veľmi vylepšila moje kulinárske schopnosti. Predtým nebol čas, urobila som len niečo ľahké a poďme rýchlo von. Teraz nemáme kam ísť, tak som sa ponorila do varenia. Branči je v šoku, má pocit, že som mu to roky tajila, že viem tak dobre variť. Vymýšľam veci, ktoré mi predtým ani nenapadlo kúpiť, pečené kačacie prsia, trhané bravčové mäso, ktoré sa 4 hodiny pomaly pečie v rúre a predtým je 24 hodín namočené v páci, vyrobila som aj vlastný pita chlieb. Ale pred kváskovým chlebom som zastala. Zuzana Fialová tvrdí, že kvások je dnešné tamagoči, o to sa treba rovnako starať. Tak, ako o kvetiny. V karanténe mi začal balkón rozkvitať, normálne je zelený, doteraz tam nič nebolo. Nezabúdam teraz polievať.

Plánuješ si tieto zvyky udržať?

Neviem, či je to trvalo udržateľné, ale bola by som rada. Dnes som prvýkrát rozmnožila kvetinu!

Stala si sa v poslednej dobe ešte na niečo iné expert?

Vďaka dieťaťu sa začínam orientovať v kameňoch. Máme už prvú príručku mladého geológa. Už som si začala pozerať, koľko stojí malé geologické kladivko, zaskočilo ma, aké je to drahé. Začína to byť moja nová záľuba. Môjho syna to už pomaly prechádza. Som inak celkom dobrá aj v pokémonoch. A počas karantény som si naobjednávala papiere a skladám origami. Tajne.

Čím ešte dokážeš ľudí prekvapiť?

Ľudí prekvapí, keď ma pošlú na pódium. Z toho, ako pôsobím, majú pocit, že som veľmi extrovertná a zaskočí ich, že ja si musím dať tabletku na ukľudnenie a týždeň predtým nespím. Ešte dve hodiny po tom sa chvejem. Najväčšia výzva bol pre mňa TEDxBratislava. Peklo. Mesiac som sa prehadzovala v posteli a rozmýšľala, ako to zruším. Potom som videla, že už to je na plagátoch, tak to už nie je cesty späť, nemôžem ich potopiť.

Ľudia majú čas a ako ja nakupujem hovadiny cez internet, tak iní nakupujú obrázky.

Ako to dopadlo?

Prežila som to, len som nepovedala všetko, čo som chcela. Až na konci som zistila, že na pódiu je obrazovka, čo diváci nevidia, kde môžu prednášajúci vidieť texty, ktoré hovoria. Tam môže ísť úplne iná prezentácia, ako obrázky za mnou. To mi nikto nepovedal! V živote som nerobila prezentáciu v powerpointe, netušila som, že to tak ide a že si môžem takto pomôcť.

To ťa na prezentáciu nikto nechystal?

Chystali ma, ale asi si mysleli, že toto vie každý.

Z čoho máš ešte strach?

Mám fóbiu z krídel. Z vtákov a hmyzu, čo lieta. Je to iracionálne. Raz mi v tábore vletel do chatky vtáčik a musela dojsť kamarátka Rebeka Poláková a vyhnať ho, bola som úplne hysterická. Odkedy mám dieťa, pracujem s tým, Branči ma upozornil, aby som na neho neprenášala svoje strachy, aby sa nebál vecí, ktorých sa bojím ja. Najhorší moment môjho života som zažila, keď sme spolu boli v Španielsku na ostrove v ZOO, kde bola prehliadka vtákov. Tie vtáky voľne lietali a sadali si na nás, vedľa mňa si sadol velikánsky pelikán, to je taký sup. Prežívala som totálne muky, ale nedala som to na sebe znať, iba som bola veľmi bledá. Vtedy mi hralo v hlave: Non stop, já chci žít non stop...

Prečo práve Non stop?

Máme s kamarátmi takú hru, keď sa veľmi nudíme. Vychádza z toho, že keď zomrieme, človek už si nemôže povedať, akú pieseň mu budú hrať a tak sme si povedali, že ja ti vyberiem, nechaj to na mňa! A vybrali sme si navzájom tie najhoršie pesničky. Non stop, já chci žít non stop, alebo Ja sa vrátim – to vybrali mne. A ďalšie ohyzdné pesničky. Téma pohrebu ma inak veľmi baví, baví ma vo vnútri sa s tým zaoberať. Som s tým stotožnená, že si svoju urnu pekne vystajlujem, ako som to videla v egyptskom múzeu.

Keby si mohla na svojom živote niečo spätne zmeniť, čo by to bolo?

Minule som nad tým rozmýšľala, keď sa niekoho pýtali, že čo by odkázal svojmu mladšiemu ja. To viem presne. Ten moment, keď som prvýkrát prišla o vzťah a ako som to tragicky niesla. Dnes viem, že to bola sprostosť, zbytočne stratený čas na trúchlenie nad vzťahom. A vôbec, koľko času som do toho vzťahu investovala a nešla na Erazmus, len aby som bola s tým chlapcom. Vôbec to za to nestálo. Bola som strašne zaľúbená. To by som si spätne facku dala.

To, že si odišla z bábkariny a išla na maľbu na VŠVU, spätne neľutuješ?

Rodičia mi dlho vyčítali, že som odtiaľ odišla a že som si mohla aspoň bakalára spraviť. Kde by som ja teraz mávala s bakalárskym titulom z bábkariny, čo by sa tým zlepšilo v mojom živote? Nič lepšie, ako ísť na maľbu, sa mi nemohlo stať. Aj keď zo začiatku som si nebola istá, či mi to pôjde, neprežila som tam ľahké roky, dobiehala som mnohé, čo som zameškala gymnáziom. No neľutujem ani sekundu.

Máš nejaké odložené sny, ktoré by si ešte rada splnila?

Chcela by som robiť rezbársku prácu. Mám v hlave všelijaké rezbárske nápady, ale neviem to zrealizovať. To som si hovorila, že raz, keď príde čas... Aj keramiku by som chcela vedieť robiť. Ja by som všetko chcela ovládať, čo sa týka tvorivých činností. Žiaľ, nebolo mi dopriate toľko času. Ani sa toľko nedá. Na škole som mohla viac experimentovať, ale nestihla som.

Myslíš to tak, že už si sa vyhranila a už sa nedá ísť iným smerom?

Mala som na škole profesora, ktorý hovoril, že výtvarník môže len dvakrát za život zmeniť svoj štýl a to si myslím, že je blbosť. Myslím si, že na tvorbe je práve to zaujímavé, keď človek celý život skúša a hľadá. Mňa by to asi veľmi brzdilo. Každá moja výstava je iná, vizuálne, používam iné médium, raz výšivky, animácie, sklo. Vždy je to iný materiál aj téma, tomu prispôsobujem techniku.

Tak prečo potom ľutuješ, že si na škole viac neexperimentovala?

Lebo škola je najlepšie prostredie na skúšanie si vecí a treba si to užiť. Ja som brala všetko smrteľne vážne, až som si uhnala všelijaké žalúdočné neurózy a podobne. Potom sa už človek musí živiť a splácať hypotéky a tam už nastáva krutá realita a na experimentovanie nie je čas. Najlepšiu radu mi dal do života profesor Fisher: Nikdy nerozmýšľaj nad obrazom ako nad predajným artiklom, lebo vtedy už nevyrábaš umenie, ale produkt. Toho sa držím.

Teraz si však doslova vyrobila obraz na predaj pre dobročinnú aukciu, nie?

To áno, ale nesmie to byť prvý krok v tvorbe rozmýšľať nad tým, ako to strelím. Robila som to ako kolekciu na výstavu, kde som chcela niečo odkomunikovať, nie ako doplnok do izby. To, že sa to aj predá, je krásny bonus, lebo živiť sa niečím musím.

Predávaš sa dobre?

Počas karantény sa paradoxne naskytli nové príležitosti. Aj galéria, ktorá ma zastupuje, zistila, že zafungoval online predaj. Ľudia majú čas a ako ja nakupujem hovadiny cez internet, tak iní nakupujú obrázky.

Hodnotenie článku

inVitro 2/2020

Koronavírus

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2020 Koronavírus. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro