Moje dieťa je trans a navštevuje základnú školu. Minulý rok som školu upovedomila o tom, že je transsexuálne dieťa. Najprv ma zaviazali k potvrdeniu od detského psychiatra. Tak som si sadla a týždne – deň za dňom – som obvolávala psychiatrov po celom Slovensku. Nikde ho neboli ochotní vyšetriť, či som prosila, či namietala. Až kým som zúfalá nenapísala poslednému z nich, ktorý nás vzal.
Škole môjho syna to však nestačilo. Čo všetko sa dialo a deje by bolo na tri blogy, zo všetkého vyberám len stretnutie, na ktorom sa o mojom maloletom dieťati vyjadrili ako o „hybridovi“ a iná pedagogička s dlhoročnou praxou hodinu riešila len to, aké spodné prádlo moje dieťa používa. Skúste si to predstaviť... Ten deň si pamätám dosť presne. Večer som schúlená na schodoch, fajčiaca novú škatuľku, v 32 rokoch ošedivela.
Pedagogička s dlhoročnou praxou hodinu riešila len to, aké spodné prádlo moje dieťa používa. Skúste si to predstaviť
Moje dieťa počas vyučovania väčšinu dní nepije, aby nebolo nútené použiť školské WC. Na mužské predsa nepatrí a na tom dievčenskom sa mu jednostaj niekto vysmieva. Preto som od školy žiadala, aby mohol chodiť na záchody počas vyučovacej hodiny. Neprešlo. Lebo „ja som ju predsa videla piť“.
Na moje dieťa pred dvoma rokmi v škole deviataci uzatvárali stávky, či je chalan alebo dievča. Keď sme to o rok nato spomenuli ako šikanu, oznámili nám, že to už nemusíme hovoriť, lebo tie deti tam už nie sú.
Moje dieťa je to, ktoré príde domov často s tým, že mu niekto v meste nadával. Že ten a ten naňho kričal, že je lesba. A ja tŕpnem. Tŕpnem vždy, keď domov mešká.
Moje dieťa nemôže chodiť na kúpaliská. Nemôže ísť v lete na tábor. Moje dieťa sa vyhýba MHD ako čert krížu. Lebo už aj tam naň niekto pokrikoval.
Moje dieťa je to, ktoré jeho základná škola núti viesť dva životy. Jeden tak, ako ho vidia oni a druhý, keď skončí vyučovanie. Vtedy môže byť taký, aký je naozaj.
Moje dieťa nemôže chodiť na kúpaliská. Nemôže ísť v lete na tábor. Moje dieťa sa vyhýba MHD ako čert krížu. Lebo už aj tam na neho niekto pokrikoval
Moje dieťa je to, ktoré sklopí hlavu vždy až niekde k zemskému jadru, keď sa napríklad ideme ubytovať do hotela. Oslovujem ho mužským menom a rodom a v tom príde tá chvíľa, keď treba ukázať doklad so ženskými údajmi.
Moje transsexuálne dieťa je v prvom rade dieťa, ktoré nechce nič iné než všetky ostatné deti v jeho veku. Ale o tom by vám povedal najlepšie sám.
Ja by som ako jeho matka chcela, aby ho ľudia okolo neho nenútili žiť dva životy. Hlavne nie tí v školách. Tí, ktorým má okrem mňa dôverovať. Nie na mieste, kde trávi polovicu svojho dňa. Nie od ľudí, ktorí si hovoria špeciálni pedagógovia, školskí psychológovia, školskí poradcovia. V mojich očiach to boli vždy ľudia, za ktorými moje a každé dieťa môže prísť bez strachu z hanby a ponižovania. Ostatne, počúvam to na každom rodičovskom združení. Predtým som tam chodila roky pravidelne, teraz to nejak vynechávam. A nie preto, že by som sa o svoje dieťa nezaujímala...
Chcela by som sa dožiť dňa, keď ho budú oslovovať nielen tak, ako si sám vybral, ale najmä tak, ako odporúčali viacerí odborníci aj s priloženými správami o tom, aký veľký dopad na neho môže mať to, do čoho ho núti jeho okolie. Zaujímali ste sa niekedy o to, koľko transsexuálnych detí a mladých spácha samovraždu kvôli takej banalite, ako je možnosť ísť na záchod, kvôli šikane a kvôli iným veciam, ktoré s trans statusom súvisia?
Chcela by som, aby sa mohol prejsť po meste držiac za ruku svoje dievča bez toho, aby ho chcel niekto naháňať, alebo na neho kričal. Chcela by som, aby sa to nedialo ani vtedy, keď tým mestom kráča sám.
Chcela by som, aby sa mohol previesť MHD tak ako iné deti. Aby sa mohol kdekoľvek ubytovať. Aby mohol letá stráviť pri vode. Aby mohol ísť bez posmeškov do divadla, do kina či do tábora. Aby ho už nikto nikdy nenazval „hybridom“. Možno si poviete, že preháňam. Ale byť matkou môjho transsexuálneho dieťaťa na Slovensku je práve takéto.
Toto sú jedny z mnohých dôvodov, pre ktoré som ošedivela. Dôvody, prečo v sebe vždy nájdem silu znovu a znovu bojovať. Dôvody, prečo je také dôležité aspoň sa snažiť porozumieť a spoznať. Tých, čo nie sú takí, ako ja. Dôvody, pre ktoré mám strach. Napríklad strach z uverejnenia tohto článku pod mojím skutočným menom.
Na jednej strane si je človek vedomý, že kým bude mlčať, šanca na zmenu je oveľa menšia. Na druhej strane, keď tým žije deň čo deň, naučí sa báť. Napríklad aj diskusie pod článkom. Nie preto, že iné názory neberie, nie preto, že nedokáže akceptovať, ak niekto neakceptuje jeho alebo jeho dieťa. Sloboda – aj prejavu – by však mala končiť tam, kde začína sloboda toho druhého. A hlavne jeho srdce a duša. No strach rozožiera, zväzuje a nikam neposúva. A ak aspoň jednému človeku ponúknem iný pohľad na to, čo môže pre jednu detskú ľudskú bytosť a jeho mamu znamenať odsudzovanie a posmešky z niečoho, čomu ľudia nerozumejú, potom som vyhrala.
A nabudúce sa už možno budem báť menej. Aj o svoje transsexuálne dieťa. Lebo som bytostne presvedčená, že báť by sa mali tí, čo bijú, ponižujú a hania. Pohľadu do svojich duší a do zrkadla.
