„Nieže raz takto dopadneš,“ dohovárala mi moja mama, keď sme niekedy na začiatku 90-tych rokov míňali ženu, ktorá sa hrabala na našej ulici v odpadkovom koši. „Nie, to sa nestane,“ odpovedal som s detským presvedčením. O dve desaťročia neskôr sa môj jedálniček odvíjal z prevažnej časti od toho, čo som našiel v kontajneri. A celkom som si to užíval.
Ako to celé začalo
Niekedy na jeseň 2010 navštívil náš malý prenajatý byt v islandskom Reykjavíku anglicky priateľ Ed. „To ste ešte nevideli,“ zdieľal svoj úžas a vyťahoval zo škatule jogurty, cestoviny, tropické ovocie a čerstvo vyzerajúcu zeleninu. „Nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať – kontajner za samoobsluhou je plný jedla s dnešným dátumom spotreby. Predstavte si, čo za kvantá jedla sa len dnes vyhodia v celom meste!“
Všetko do koša!
Jahody pestované v delte egyptského Nílu, ručne vkladané do obalov vyrobených v nemeckých strojoch v Jordánsku zo saudskoarabskej ropy, sa v zime loďou exportujú cez holandský Rotterdam do islandského Reykjavíku, kde s nimi urobia čo? Všetky vyhodia do kontajnera, lebo niektoré z nich sa cestou poškodili a začali hniť. A nikomu sa v tom nechce babrať a ručne ich triediť. A čo si myslíte, že sa urobí s prepravkou koly, keď jedna v sklade supermarketu praskne a obleje tie ostatné? A s ekvádorskými banánmi, ak sú príliš zrelé alebo dokonca zelené? A ak sa zle predvída dopyt baklažánov alebo brazílskych melónov na Islande a jednoducho je ich na sklade príliš veľa? Áno – všetko ide do kontajnera.
Morálna dilema
Pred tým, ako som začal vyberať jedlo z kontajnerov obchodov, musel som sám sebe zodpovedať pár otázok:
Prvá: Čo moja vlastná dôstojnosť?
Život v zahraničí má tú výhodu, že ak aj máte určité predsudky z robenia vecí, ktoré ste nikdy predtým nerobili, vždy sa to dá odbiť argumentom – aj tak ma tu skoro nikto nepozná a ak ma aj pozná, bude mu to jedno a ak aj nie, tak to bude jedno mne. Záver: Je to prijateľné.
Druhá: Je to legálne?
Logika vraví, že ak niekto niečo odhodí do odpadu, znamená to, že sa vzdáva vlastníctva k tejto veci a tá už od tohto momentu nikomu nepatrí. A vždy si to môžeš doplniť vetou: „Veď toľko ľudí vo svete hladuje!“ Hoci na Islande nikto nehladuje a posielať jogurty a banány po záruke do pracovných táborov v Severnej Kórei predstavuje určitú logistickú výzvu, ako vlastná obhajoba vyberania odpadkov to postačí. Záver: Asi áno a určite je to etické.
Tretia: Je to hygienické?
Väčšinu roka sú vonkajšie teploty na Islande v rozmedzí 3 – 12 stupňov Celzia, teda sa dá povedať, že celý ostrov je jedna veľká ekologická chladnička. Hmyz je tu takmer neznámy pojem a kontajnery sú zabezpečené proti hlodavcom. Prakticky všetky potraviny sú balené. Záver: Malo by to byť v poriadku, treba byť ale opatrný.
Lov
Je tesne pred polnocou, ideálny čas na „lov“. Povinná výbava predstavuje pracovné oblečenie, čelové lampy, tašky na tovar a pre fajnovky aj gumené rukavice. Prvá zastávka je supermarket v tesnom susedstve – dnes jeho „back office“ ponúka štandardne dobrý výber jogurtov, jogurtových mliek, kefírov, do toho tri kilá prezretých banánov, múku a balené obedy. Všetko zabalené v jednom plastovom vreci, z ktorého treba zobrať to najlepšie, opäť zavrieť a rýchlo odísť. Na začiatok slušný úlovok. Na ďalšie dve zastávky už treba ísť autom – prvá je veľký supermarket a cieľom sú dva kontajnery – jeden na zmiešaný tovar a druhý na ovocie a zeleninu. Tretia zastávka je sklad a firma na spracovanie ovocia a zeleniny pri prístave s obrovským kontajnerom, väčšinou plným dobrôt. Hoci druhá zastávka dnes bola sklamaním, celkový dojem nie je zlý – chladnička je plná, takže sa môžeme podeliť aj s priateľmi. Všetko teraz treba ešte umyť a pretriediť, okamžite sa zbaviť pokazeného jedla a čo treba, zavrieť do chladničky.
Nutnosť, hobby alebo životný štýl?
Na zber jedla a iných predmetov z kontajnerov (angl. dumpster diving) sa dá pozerať z dvoch pohľadov – ako na snahu minimalizovať svoje životné náklady a ako na životný štýl spojený so snahou znížiť svoju spotrebu, recyklovať a používať znovu všetko, čo sa dá. Alebo ako kombináciu oboch – často sa z toho stane viac ako hobby a človeka to pohltí. Aj ja sám som si začal stanovovať méty. S priateľmi sme absolvovali päťdňový výlet po Islande, v rámci ktorého sme žili výhradne z toho, čo kontajner dal – islandský vidiek je obzvlášť štedrý. Začal som sa tešiť z toho, keď som v kontajneri našiel 5 litrov pomarančového džúsu čerstvo po záruke, trojkilové jahňacie stehno v čučoriedkovej omáčke alebo tridsať balení chipsov. Od momentu, keď som začal s vyberaním kontajnerov, jedol som tak, ako na Islande nikdy predtým – chutné ovocné jogurty, zeleninu, melóny, mangá, banány na všetky spôsoby boli na dennom poriadku... Dokonca sme si z druhej ruky kúpili odšťavovač na ovocie, aby sme prebytky nemuseli vyhadzovať a v januári sme varili jahodový lekvár – ich cena bola v tom čase v obchodoch 25 eur za kilogram. Odvrátenou stranou mince bola nutnosť jedlo umývať, triediť, skladovať, znova triediť a tepelne upravovať.
Najmenej tretina skončí na skládke
V ostatných desaťročiach väčšina ľudstva výrazne zbohatla. Spolu so zvýšenou efektivitou poľnohospodárskej výroby, spracovania, distribúcie a predaja to viedlo k tomu, že potraviny v pomere k príjmu neuveriteľne zlacneli a niečo, čo naši predkovia považovali za hriech, jedlo vyhodiť, sa stalo samozrejmosťou. Rôzne zdroje predpokladajú, že v rozvinutých krajinách sa viac ako 30 % potravín „stratí“ v reťazci výroba – preprava – skladovanie – predaj – konzumácia. Ako sa vyjadril môj známy, Greg, manažér veľkého supermarketu v USA: „Suma potravín, ktoré náš obchod denne vyhodí by stačila na nasýtenie všetkých ľudí v núdzi v našom meste. Ale naše interné pravidla nám to nedovoľujú. Teoreticky by sa mohlo stať, že niekto z ich konzumácie bude mať zdravotné problémy, zažaluje nás a budeme mať vážny problém. Alebo sa na druhý deň vráti s tovarom, ktorý dostal zdarma a bude požadovať refundáciu, ktorú samozrejme automaticky dostane. Časť jedla si ale preberajú mimovládne organizácie, ktoré ich ďalej distribuujú a to už je potom ich zodpovednosť.“ Trend z vyspelej časti sveta, ktorá jedlom tiež plytvá, je taký, že producenti jedla a obchodné reťazce sú zákonom nútení odovzdávať svoje nadbytky charitatívnym organizáciám, ktoré ich ďalej distribuujú ľudom v núdzi.
Kto sú to „tí“ ľudia?
Hľadanie jedla, ktoré malo byť znehodnotené, je niečo, čo v rôznej podobe robili generácie po stáročia. Zbieranie klasov po žatve bola bežná činnosť chudoby a ešte aj dnes na Slovensku uvidíte ľudí hľadajúcich zemiaky či kukuricu, ktoré stroje nedokázali z polí zozbierať. V 90. rokoch vznikla vo vyspelých krajinách subkultúra, ktorá sa nazvala freegani (zo slov free – zdarma a vegan – človek, ktorý nekonzumuje mäso ani mliečne výrobky) a bola postavená na ideológii antikonzumerizmu a prepojená s antiglobalistickými a environmentálnymi myšlienkami a hnutiami. Freeganstvo si na Západe rýchlo našlo veľa sympatizantov a nasledovateľov. Nie všetci, ktorí jedlo z kontajnerov vyberajú sú samozrejme odredovaní antiglobalisti s Che Guevarom na tričku. Medzi tými, ktorých som poznal ja, boli IT špecialistka, recepčný, prekladateľka či doktorand práva. Všetci mali triezvy pohľad na svet, univerzitné vzdelanie, prácu a platili dane.
Polievka pre dušu
Nie, nechcem nasilu moralizovať, ani vás nabádať k tomu, aby ste hneď navštívili kontajner za najbližším supermarketom. Pravdepodobne by ste sa k nemu aj tak nedostali – bude uzamknutý, alebo sa potraviny likvidujú lisovaním už v priestoroch obchodu. A určite máte aj nejakú hrdosť. Ale ako zistila aj moja sestra – deti nemajú! Vždy, keď s nimi navštívi blízke trhovisko, jej malí synovci škôlkari sa vrhnú k najbližšiemu stánku, zoberú si odtiaľ plastové vrecúško a pátrajú po spadnutom ovocí a zelenine – na zemi a v škatuliach s nepredajným tovarom. „Na chvíľu si od nich oddýchnem, baví ich to a neveril by si, už dvakrát som z toho, čo našli, uvarila polievku! A bola to ich vlastná iniciatíva,“ pochválila sa mi.
PRAVIDLÁ KONTAJNERÁRNE
Každá disciplína má svoje pravidlá a tak je to i s vyberaním kontajnerov za obchodmi. Nie sú nikde napísané, ale uvedomelý človek ich časom pochopí aj sám.
Je to bezkontaktný šport – tak, ako ty netúžiš stretnúť personál obchodu, ani oni netúžia stretnúť teba. Toto stretnutie by bolo bizarné – ani jedna strana by celkom dobre nevedela, ako reagovať. Preto je dobré chodiť neskoro večer alebo ešte lepšie v noci, po záverečnej hodine. Ak sú v okolí kamery a bezpečnostná služba, treba konať obzvlášť rýchlo a obozretne. Opakované stretnutia môžu viesť k tomu, že manažment začne kontajnery lepšie zabezpečovať
Po akcii nechaj všetko v najlepšom poriadku. Nenechaj v okolí rozhádzané potraviny ani obaly – je to neslušné a nehygienické. Ak otváraš plastové vrecia, po zbere ich opäť zatvor, rovnako ako aj samotné kontajnery.
Ber len toľko, koľko sám (prípadne spolu s priateľmi) spotrebuješ – hlad má veľké oči, ale mysli aj na kolegov. Nakoniec si len narobíš problémy a dilemu s odstránením neskonzumovaných potravín.
Ak (náhodou) stretneš kolegov – podeľ sa s nimi. Máš síce možnosť prvej voľby, ale to neznamená, že by si mal byť egoista. Spolu tvoríte komunitu.
Ber len zabalené jedlo, nebalené ovocie a zeleninu poriadne umy, ošúp, alebo tepelne uprav. Mäso je obzvlášť nebezpečné. Svojim zmyslom ver ale viac ako dátumu na obale. Mlieko je nepitné, keď má zvláštnu vôňu alebo chuť a nie, keď tak hovoria čísla. Vajcia sú pokazené, ak plávajú na hladine a nejdú ku dnu.
Vyberaj len kontajnery obchodov, obchodných sietí, firiem a korporácii – predsa len nejakú zvyškovú dôstojnosť ešte máš.
Ak už musíš prekonať prekážky (napríklad uzamknutý kontajner, od ktorého máš kľúč), buď obzvlášť opatrný – môžeš tým niekoho nahnevať.
Ak (náhodou) niekto privolá políciu, nerob paniku – snaž sa situáciu vysvetliť a muži či ženy zákona zvyčajne pochopia, že ich spoločenská potreba je niekde inde, ako strácať čas s pár „bláznami“, ktorí vyberajú odpadky.
