Bábätko je stále v Benátkach

Čo sa asi odohráva v tej jej hlavičke? Rozmýšľala som pri pohľade do veľkých očí čerstvého bábätka mojej kamarátky. Tvárila sa neuveriteľne vážne a tie oči! Akoby prišla z inej galaxie robiť tu audit. Potom zaplakala a ja som ju tíšila: „Áno, život je ťažký, len si poplač, kukurička moja!“ Kamarátka ma zahriakla. „Nehovor jej také veci, nikdy nevieš, čo si z toho zoberie do života.“

Začalo ma to zaujímať. Čo si môže myslieť malé bábätko? Čo vníma a čo si z toho berie do života? Ako to zistíme, keď ešte nevie hovoriť? Napríklad cez brokolicu. Tú brokolicu treba dať do jednej misky a sušienky do druhej. Všetkým deťom bez rozdielu nechutí to prvé a chutí to druhé. Lenže čo ak sa dospelý po ochutnaní tvári opačne? Mňam, mňam, brokolica! Fuj, bléé, sušienky! Potom natiahne ruku k dieťaťu a povie: „Podáš mi ešte?“ 15-mesačné deti na neho budú dlhú dobu skúmavo pozerať, ale potom podajú sušienky, teda to, o čom si mysleli, že musí chutiť všetkým. 18-mesačné deti podajú to, nad čím mňamká, brokolicu. Len tri mesiace im stačia na to, aby zistili, že nie všetci chcú to isté, a naučili sa dať druhému to, čo chce.

Túto brokolicovú štúdiu popisovala na konferencii TED profesorka psychológie z Berkley Alison Gopniková. Tvrdí, že deti myslia rovnako ako vedci. Na začiatku majú hypotézu. Vezmú ju a otestujú na dôkazoch. Dôkazy ich prinútia hypotézu zmeniť. Potom otestujú novú hypotézu a tak ďalej. Malé deti robia zložité výpočty s podmienenými pravdepodobnosťami, ktoré vyhodnocujú, aby zistili, ako funguje svet. To zas testovali na skrinke, ktorá svieti a hrá, keď na ňu položia tie správne predmety. Robí to však len pri dvoch zo šiestich opakovaní. Ak ale kockou zamávajú nad detektorom, čo by na začiatku nikomu nenapadlo, kocka sa aktivuje dvakrát častejšie. Štvorročné deti prídu na túto nepravdepodobnú hypotézu skôr ako dospelí. Stále skúšajú všetko možné. Overujú hypotézy. Hrajú sa. Keď dáme škôlkarovi do rúk hračku-hlavolam, bude sa s ňou hrať oveľa radšej a dlhšie, ak mu predtým neukážeme trik, ako funguje, ale musí na to prísť sám. A aj príde.

Malé deti vnímajú viac vecí ako dospelí. Pozornosť a vedomie dospelého pripomína svetlo baterky. Keď sa rozhodneme, že je niečo dôležité, venujeme tomu sústredenú ciaľavedomú pozornosť. Naše uvedomenie tej veci sa stane extrémne jasným a živým a všetko ostatné sa akoby ponorí do tmy. Kôra čelového laloku pošle signál, ktorý malú časť nášho mozgu urobí omnoho prispôsobivejšou, lepšou v učení a vypne aktivitu vo zvyšku mozgu. Bábätká a malé deti sú iné. Podľa Gopnikovej ich vnímanie nie je ako zacielená baterka, ale ako lampáš, ktorý osvetľuje všetko dookola. Ťažko sa teda sústreďujú len na jednu vec. Ale sú veľmi dobré v zbieraní množstva informácií z rôznych zdrojov naraz. Ich mozog je zaplavený neuroprenášačmi, ktoré podnecujú učenie a tvárnosť, ale nespúšťa sa ešte žiadne obmedzenie. Z vonku to vnímame tak, že malé deti sa nevedia sústrediť, v skutočnosti len nevedia nedávať pozor na všetko naraz. Nevedia sa zbaviť všetkých zaujímavých vecí, ktoré by im mohli niečo povedať.

Do takej situácie sa my dospelí dostaneme len zriedka, zväčša keď zažívame niečo nezvyklé a nové. Napríklad, keď sa čerstvo zamilujeme, alebo keď sme na novom mieste. Naše vedomie sa vtedy nestiahne, ale rozšíri, takže tie tri dni v Benátkach s milovanou osobou sa zdajú byť plnšie zážitkov než mesiace, počas ktorých sme doma či v práci sústredení ako baterky. Bábätko je zamilované v Benátkach sústavne.

No a čo s tým vnímaním konkrétnych slov? Zatiaľ vieme, že už štyri a polmesačné bábätko vníma svoje meno a do roka rozoznáva asi 50 slov. Samozrejme oveľa viac vníma nálady a tón, akým na neho hovoríme. Podľa vedeckej novinárky Anne Paul Murphy to vlastne vníma ešte predtým, ako sa narodí. Tie pokusy s púšťaním Mozarta sú už otrepané, ale vedeli ste, že dieťa spozornie, keď začuje znelku seriálu, ktorý matka sledovala počas tehotenstva? Deti tiež od momentu pôrodu plačú v prízvuku materinskej reči matky. Francúzske bábätká plačú v stúpajúcom tóne, nemecké v klesajúcom tóne, čím napodobňujú melodický rámec týchto jazykov. To preto, lebo chcú, aby im žena, na ktorej budú pravdepodobne najbližšie roky bytostne závislé, dobre rozumela.

Učenie sa je jedna z najzákladnejších vecí v živote a začína sa omnoho skôr, než sme si kedy predstavovali. Takže čokoľvek pred deťmi hovoríme, mali by sme pamätať na vetu z jedného staršieho kresleného filmu: Človek je človek bez ohľadu na to, aký je malý.

Hodnotenie článku

inVitro 4/2015

Pediatria

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2015 Pediatria. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro