Bolesť

Bolesť je v podstate zdravá vec. Nezáleží na tom, čo si o nej väčšina ľudí myslí a ako veľmi sa jej boja, bolesť je dôvod, prečo nezostaneme sedieť na rozpálenej platni elektrického sporáku, kým nám tú najcennejšiu časť tela spáli. Bolesť má varovnú funkciu, upozorní nás dosť nešetrným spôsobom, že nám práve močovod upchal kameň alebo sme dostali srdcový infarkt. V oboch prípadoch je to väčšinou dôvod na návštevu lekára, ktorý s tým, azda, niečo urobí. Nebolestivé choroby sú omnoho zákernejšie. Taká cukrovka alebo obličková nedostatočnosť, ale aj mnohé typy rakoviny vás zožerú úplne nepozorovane, pretože nebolia.

Lekári, ktorí ošetrujú bolestivé stavy, sa majú dobre. Pacienti k nim chodia a nechávajú sa liečiť, pretože bolesť je nepríjemná. Kým nefrológ či diabetológ by umieral od hladu, ortopéd, neurológ či fyzioterapeut nemá o zákazníkov, čiže pacientov, núdzu.

Chronická bolesť však svoju pozitívnu funkciu stráca a stáva sa kontraproduktívnou. Unavuje, vysiľuje, zhoršuje náladu, znervózňuje, zvyšuje emócie. A preto by sa mala liečiť.

Nie je však nič subjektívnejšie ako posúdenie bolesti. Kde sa začína skutočne neznesiteľná bolesť, ktorú treba liečiť? Čo je pre jedného človeka malá nepríjemnosť, ktorá jednoducho patrí k životu, pre iného je neznesiteľným utrpením. Priznajme si, že od istého veku je človek, ktorého nič nebolí, podozrivý. Závidíme mu, alebo mu neveríme, že je úprimný. Do kelu, päťdesiatnika predsa niečo musí bolieť, prinajmenšom ráno. Porekadlo hovorí, že človek v tomto veku, ak sa ráno zobudí a nič ho nebolí, je mŕtvy.

Ako povedal Albert Einstein, sú len dve nekonečné veci – vesmír a ľudská hlúposť, pravda, pri vesmíre si tento génius nebol až tak úplne istý.

Na posudzovanie bolesti je zavedená škála bolesti. Má desať stupňov. Prvý stupeň je nepríjemný pocit, čiže niečo pobolieva práve tak, aby sme si to všimli. Desiaty stupeň je neznesiteľná bolesť, napríklad pri amputácii nohy bez narkózy či pri akútnom zápale pankreasu. Samozrejme, existujú pacienti, dámy odpustia, ale predovšetkým ženského pohlavia, ktorí aj pri zádere na prste nariekajú, ako keby umierali, a na desaťstupňovej škále určia bolesť intenzity dvadsať. Je to zvláštne. Ak sú mladé ženy väčšinou voči bolesti odolnejšie ako muži, je to zrejme tým, že príroda ešte stále počíta so stále zriedkavejším fenoménom pôrodu, v starobe sa to otáča. Starí páni sa v prítomnosti mladých a krásnych sestričiek hrajú na hrdinov, ktorí veľa vydržia, kým postaršie dámy, ktorým kedysi muži ležali pri nohách a obdivovali ich krásu, bojujú o pozornosť svojho okolia nárekom o neznesiteľných bolestiach. Samozrejme nechcem zovšeobecňovať, ale hlavne staré bezdetné dámy, niekdajšie „second first ladies“ bohatých mužov, u ktorých žili v zlatej klietke a chodili do vyberanej spoločnosti, sa ako vdovy (bohatí muži sú zvyčajne podstatne starší ako ich krásne druhé či tretie manželky a navyše ženy žijú zo štatistického pohľadu o 7 rokov dlhšie ako muži) ocitli v spoločenskom aute a nemajú v úmysle sa s tým zmieriť. A dávajú doktorom a zdravotníckemu personálu zabrať. Najmä vtedy, ak si platili (alebo im platili ich manželia) zdravotné pripoistenie. V tom prípade boh ochraňuj sestričky a lekárov (a ešte viac lekárky, predovšetkým tie mladé a pekné).

Muži sa, naopak, zosypávajú pri minimálnych bolestiach prevažne v mladom veku. Starší muži v snahe zaimponovať sestričkám či lekárkam (prinajmenšom ich z takej motivácie upodozrievam) necítia žiadnu bolesť, ani keď im z očí tečú slzy. Existujú ale aj tvrdí chlapci. Liptovská Teplička je dedina na konci sveta. I z poslednej ďalšej dediny Šuňavy tam vedie desaťkilometrová cesta plná serpentín. Ak tam volali záchranku, išlo väčšinou o život. Keď tam kolega prišiel, našiel sediaceho Tepličana, ktorý si tlačil uterák na krvácajúcu ruku. „Pán doktor, obviažte mi to, aby som mohol ďalej robiť.“ Doktor s hrôzou zistil, že mužovi chýbajú tri prsty na ľavej ruke. „Tie sú tam za plotom,“ ukázal mu chlap. „Odrezala mi ich cirkulárka.“ „Musíte ísť do nemocnice,“ vyrazil zo seba doktor. „To neprichádza do úvahy. Ja mám tú pílu požičanú len na dnes, musím to dorobiť.“ Bolo veľmi ťažké tohto tvrdého chlapa prinútiť, aby sa nechal odviezť do nemocnice.

Niekedy, pravdaže, bolesť stratí svoju kontrolnú činnosť, zvrhne sa na samoúčelnú a môže sa stať naozaj príšernou vecou. Sú choroby, ktoré sú sprevádzané neznesiteľnými bolesťami a keď vidím ľudí, ktorých postihli, tlačia sa mi slzy do očí. Či už sú to niektoré druhy rakoviny alebo „len“ spondylodiscitída, teda hnisavý zápal miechových nervov. Našťastie existujú opiáty, čo sú najsilnejšie prostriedky proti neznesiteľným bolestiam a chvalabohu sa ešte nenašiel nejaký blbec, ktorý by sa ich snažil zakázať so zdôvodnením, že ich použitie skracuje život – v tom by mal totiž pravdu. Ale ak človek zomrie o niečo skôr bez bolestí, namiesto toho, aby sa nekonečne dlho trápil, je to výraz ľudskosti v liečbe. To isté platí pri používaní marihuany pri nevyliečiteľne chorých. Modlím sa, aby sa nejaký taký jurista nenašiel, ale istý si nie som. Ako povedal Albert Einstein, sú len dve nekonečné veci – vesmír a ľudská hlúposť, pravda, pri vesmíre si tento génius nebol až tak úplne istý.

Bolesť je úplne inak vnímaná v Európe než na Blízkom Východe. My sme vychovávaní po vzore Sparťanov, ktorí nesmeli ani muknúť, keď boli zranení v bojovej línii (aby nezneistili svojich susedov vo formácii), i keď to samozrejme nie vždy funguje a aj medzi Európanmi nájdeme dosť zbabelcov, ktorí umierajú už pri pohľade na injekčnú ihlu. V Oriente je to však úplne inak. Nie je náhoda, že Peržania a všetky nimi podrobené východné národy bojovali pri Thermopylách na opačnej strane. Emócie sa v Oriente nekrotia, emócie musia von. Pred pôrodnicou v meste Graz, kde už rodia takmer výlučne len ženy orientálneho pôvodu, stoja muži a počítajú výkriky rodiacich žien. Podľa intenzity a početnosti výkrikov potom ženy dostávajú za porodené dieťa (najmä ak je to syn) odmeny v zlate. Robiť kolonoskopiu u pacienta Shakaschwilliho, pôvodom z Gruzínska, je zážitok na celý život. Európanovi stačí normálne v priebehu vyšetrenia dávka 30 – 50 miligramov Propofolu, aby celé vyšetrenie spokojne prespal (Propofol navyše zabezpečuje krásne, často aj erotické sny). U nášho milého Gruzínca som potreboval 150 miligramov, len aby som mu mohol siahnuť prstom do konečníka a na celé vyšetrenie sme spotrebovali 550 (slovom päťstopäťdesiat) miligramov tejto narkotickej látky. Pretože pri prvom vyšetrení potreboval len 380 miligramov, bojíme sa všetci chvíle, kedy bude u neho kolonoskopia potrebná tretíkrát. Potrebná je, pretože milý Gruzínec trpí Crohnovou chorobou, ktorá pravidelné kontroly vyžaduje. Všeobecne je spotreba narkotík u orientálcov, ale aj u ľudí pochádzajúcich z Balkánu, dvojnásobná v porovnaní so Stredoeurópanmi. Prežívajú to jednoducho inak.

Nezabudnem, ako som robil gastroskopiu manželke jedného kolegu, ktorá pochádza z Iránu. Distingvovaná, upravená a pekná dáma. Intelektuálka, hudobne nadaná, k láske k hudbe vychovala aj svoje dve dcéry. Vyštudovala právo, ovládala poéziu, proste s ňou bola radosť diskutovať. Avšak v okamihu, kedy mala prehltnúť tú hadicu, o ktorej sme jej tvrdili, že je to gastroskop, vyrazili jej orientálne rysy na povrch v netušenej intenzite. Bolo to ako výbuch sopky. Darmo sme zvyšovali dávku Midazolamu a Propofolu, kopala, hrýzla a škrabala. Dve sestričky a jeden kolega ju držali, aby som vôbec bol schopný doviesť vyšetrenie do zdarného konca. Keď sa to podarilo a ona sa po vytiahnutí gastroskopu z jej tráviaceho traktu ako zázrakom v jednej sekunde upokojila, utrel si kolega Feyerl spotené čelo a povedal: „Dokážeš si predstaviť pracovať v týchto krajinách v pôrodníctve?“

Nedokázal som to.

Niekedy je dosť ťažké bolesť lokalizovať, čo inak veľmi pomáha pri stanovení diagnózy. Mnoho pacientov ale bolí „všetko“. Potom je to ťažké. Často je to len výkrik osamelého starého človeka, aby na seba upútal pozornosť. A keď ho potom prehmatávam a jeho bolí hrudník, brucho, hlava, nohy aj ruky, neostáva mi, než konštatovať: „Babička, vás nebolí telo, ale duša.“

Samozrejme, ani lekár nie je uchránený od bolestivých syndrómov. Je to praktické. Ak sa môžete rozprávať s pacientmi na základe vlastnej skúsenosti, zvyšuje to dôveru i optimizmus pacienta. Pán doktor to mal tiež a žije a dokonca ani nevyzerá až tak zle. Šanca na prežitie sa tak zvyšuje a niekedy sa zlepší dokonca aj ochota pacienta podieľať sa na liečebnej gymnastike. Ale to iba niekedy. Väčšina pacientov túži po ničnerobení a zázračnej tabletke. Tú máme k dispozícii len zriedkakedy. Opiáty tlmia bolesť a zlepšujú náladu. Po mojej operácii kolena som dostal na týždeň tabletky Hydalu. Bolesti som síce nemal žiadne, ale nikomu som to nepovedal, pretože som bol týždeň v skvelej nálade, skrátka „high“.

Ak sa môžete rozprávať s pacientmi na základe vlastnej skúsenosti, zvyšuje to dôveru i optimizmus pacienta. Pán doktor to mal tiež a žije a dokonca ani nevyzerá až tak zle.

Niekedy, a to dosť často, sú bolestivé stavy zavinené športom. „Sport ist mord,“ hovoria Rakúšania a napriek tomu sa stále stavajú na lyže a lozia po horách. Ja som si roztrhol skrížený väz v ľavom kolene pri volejbale na pláži v Turecku. Pravdaže, ak môže Čech nastúpiť do tímu sveta proti Rusom, tak neodolá. Ešte som v prvom sete dokázal zaraziť loptu na 13:8, ale po dopade do piesku som sa už odplazil po štyroch. Menisky v tom istom kolene mi praskali pri tenise. Ale odolajte za stavu 5:4 a 40:30, keď súpera zatlačíte na základnú čiaru a on sa pokúsi o lob. Nevyskočte! Vyskočil som.

Burzitída v pravom bedrovom kĺbe bola následkom prehnaného lyžovania a neskôr som ju dokázal dvakrát aktivovať pri horských výstupoch, prvýkrát na Eisenhut v Turracher Höhe, keď bol výstup skomplikovaný čerstvým snehom, ktorý občas dosahoval až výšku bedier. A môjmu bedrovému kĺbu sa niečo také vôbec nepáčilo. Pri výstupe na Triglav síce žiadne komplikácie nenastali, ale bedrový kĺb bol toho názoru, že prevýšenie 1 800 metrov je na neho skrátka priveľa. A inak než tou šialenou bolesťou, pri ktorej sa mi tlačili slzy do očí a napínalo ma na zvracanie, mi svoju nevôľu nevedel dať na vedomie. V každom prípade je výhoda, že taká burzitída raz prejde do chronického štádia a po niekoľkých rokoch ju proste prestane baviť bolieť. Pokiaľ však nevyrazíte do Tatier na Javorinskú Širokú so sprievodcom Svetozárom (to je však už iná kapitola, o ktorej som písal na mojom webe).

Dobre, uznávam, že pri týchto bolestivých stavoch som nebol úplne bez viny. Možno dokonca aj pri obličkovej kolike, pretože som pri dvojhodinovom tenisovom zápase, na pre mňa maximálnej úrovni, zabudol piť. Samozrejme, sadnúť si s kolikou do auta a ísť do nemocnice môže len blbec s titulom doktor medicíny. Hoci to bol len jeden kilometer, musel som päťkrát zastať, aby som sa mohol vyvracať z okna. Našťastie to bolo v noci a na horskej ceste k nemocnici boli síce nepríjemné serpentíny, ale žiadna premávka.

Dna vie bolieť poriadne, nie nadarmo vraj cisár Žigmund prehral bitku na Vítkove preto, že keď zavelil k útoku, dostal záchvat dny a ‚revúceho od bolesti ho odniesli do stanu‘.

Migrény mohli byť dôsledkom nesprávneho držania tela, ktoré máme všetci. Sedíme pri stole a za počítačom, hlava visí na dvoch krčných stavcoch (konkrétne na piatom a šiestom), kým ostatné sa ulievajú. Raz sa tie dva preťažené stavce naštvú a dajú vám to na vedomie. Viac ako deväťdesiat percent pacientov, ktorí navštevujú našu ambulanciu s bolesťami v hrudníku a s panickým strachom z infarktu, majú jednoducho blokádu medzi týmito dvoma stavcami. Mne sa za prvé dva romány, kedy som nad písacím stolom strávil hodiny a hodiny, telo pomstilo migrénami. Migréna je hrozný stav. Začne vám slziť oko, potom bolí ucho, potom to slziace oko, potom aj všetky zuby na jednej strane a to v hornom aj dolnom rade. Tí, ktorých už bolel JEDEN! zub, vedia, čo to je. Radšej si ani nepredstavujte, aké to je, keď bolia všetky! Princípom je kŕč svalstva ciev, ktoré vyživujú tú polovicu hlavy. Vraj pomáhajú tabletky. Mne nepomohli. Jedinou možnosťou bolo zatvoriť sa do spálne, zatiahnuť rolety, eliminovať akékoľvek zvuky a pokúsiť sa zaspať. Ak sa to podarilo, zobudil som sa väčšinou bez bolesti. Ak nie...

Správne som usúdil, že príčinou mojich bolestí je zablokovaná chrbtica. Navštevoval som ortopédov, manuálnych terapeutov, ale nič nepomáhalo. Vyslobodenie prišlo dosť nečakane. Prechádzal som po diaľnici okolo mestečka Kindberg. Majú tam pekný zámok na kopci. Chcel som sa na neho pozrieť a otočil som hlavu. V krčnej chrbtici to ruplo, zareval som od bolesti a chvíľu som nevidel a nepočul – v tej chvíli som mal naozaj šťastie, že som v stokilometrovej rýchlosti nespôsobil nehodu. Ale od tohto momentu migrény ustali. Stavec sa mobilizoval, tajne podozrievam zo zlepšenia ovčie kože, ktoré mi vtedy darovala mama a na ktorých som v tej dobe spával. Odvtedy to radím pacientom, ktorí majú podobné problémy, ako som mal v tom čase ja.

Záchvat dny som si však rozhodne nezaslúžil. Začalo to nenápadnou bolesťou v základnom kĺbe palca na ľavej nohe. Už som síce raz záchvat dny zažil. Ale to bolo v Prahe, po porcii divokého prasaťa a troch pivách. Tentoraz som príznakom nevenoval žiadnu pozornosť. Predsa som ten týždeň predtým nejedol prakticky žiadne mäso a za celý týždeň sme vypili s mojou ženou jednu (slovom JEDNU!) fľašu prosecca. Prečo by som teda mal dostať záchvat dny? Dostal som ho. V nedeľu ráno bol už kĺb modrofialový a bolel priam šialene – desať bodov na desaťbodovej stupnici. Dna vie bolieť poriadne, nie nadarmo vraj cisár Žigmund prehral bitku na Vítkove preto, že keď zavelil k útoku, dostal záchvat dny a „revúceho od bolesti ho odniesli do stanu“. A jeho vojsko bez veliteľa potom dostalo od Husitov na frak. Ja som sa do stanu alebo do postele nemohol nechať odniesť. Problém bol totiž v tom, že som mal v tú nedeľu službu, takže som musel ísť do nemocnice. Autom! Každé preraďovanie bolo priam peklom, vchádzal som na kruhové objazdy na trojke a potom, ako som čiastočne doskákal na jednej nohe a čiastočne sa doplazil na oddelenie, postavili ma na nohy dve tabletky kolchicínu. O jedenástej som už robil vizitu. Samozrejme, ďalšie moje auto už má automatickú prevodovku. Keď sa ma niekto pýta prečo, odpovedám – „preto!“ Zaujímavú hypotézu mala moja nevesta, ktorá bola toho názoru, že tento záchvat mohol byť následok svadby mojej netere, ktorá sa konala o týždeň skôr v Bratislave. Problém bol v tom, že v osudnú sobotu, keď sa neter vydávala, som mal službu a preto som sa jej svadby nemohol zúčastniť. Pre nevestu som mal len takúto odpoveď: „Super vec, vy ste jedli a pili a ja za vás dostanem záchvat dny!“

Niekedy má človek právo domnievať sa, že je k nemu jeho vlastné telo nespravodlivé.

Hodnotenie článku
inVitro 3/2019 Bolesť

inVitro 3/2019

Bolesť

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2019 Bolesť. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro