ČAS JE JEDNA Z NAJVZÁCNEJŠÍCH KOMODÍT – ROZHOVOR S HEREČKOU DIANOU MÓROVOU

Article image

Túžila byť lekárkou, liečiť ľudí, žiť pre to, pre čo sa dá umrieť. Herečkou sa stala náhodou a dnes si nevie predstaviť, že by robila niečo iné. Verí, že svojou prácou dokáže robiť ľudí šťastnými, a tak liečiť ich dušu. Diana Mórová.

Čím momentálne žijete? Kvôli čomu musíte každé ráno vstávať z postele?

Jednoznačne je to dieťa. Syn je prvák, včera sme spolu trištvrte hodiny čítali a písali N a M, to si mýli, je mu jedno, koľko to má kopčekov. Večer sa okúpe, rozprávka a ja zistím, že som pre seba zase nič neurobila. Vlastne nie, včera bolo super, mala som hodinku a pol čas aj na seba. Išla som si zacvičiť a do sauny, telo potrebuje pohyb. Dnes ráno som si zas dohodla prechádzku na Kolibe. Mám to tam rada, prídem na iné myšlienky, trochu sa vyventilujem, je tam ticho, pokoj, možno dvaja bežkári, pár psíčkarov, káva, párky, mám pocit, akoby som bola stále na horách. Je to fajn relax, pokiaľ mi zas nezačne robota. 

Ako vyzerá váš typický pracovný deň? 

No to je brutálne. Vstávam o šiestej. Žena musí vždy vstať omnoho skôr než muž, aby bola krásna a fit. Potom sa zobudí dieťa, raňajky, odviezť ho do školy a točiť. Ak točíme veľmi skoro, musím syna odviezť do školy už o siedmej. Natočím dva obrazy, potom skúška v divadle, poobede zas do telky. Alebo idem pre dieťa do školy, prejdeme sa, pohráme a o šiestej už sedím v maskérni v divadle. Doma si po predstavení ešte rýchlo niečo pripravím na ďalší deň a hneď idem do postele. Snažím sa ísť spať pred jedenástou, inak mám deficit spánku. 

Môžete hneď po predstavení zaspať?

Nemám s tým problémy, prídem úplne vyfučaná, stačí, keď si ľahnem k synovi. Zvykla som si, že po predstavení sa osprchujem ešte v divadle, aby som od toho všetkého išla domov očistená na tele i na duši. Zvlášť teraz po predstavení Bál, kde padám na konci predstavenia do kaluže krvi, to sa drhnem aj pätnásť minút. 

Takto to ide celý týždeň od pondelka do piatku plus víkendové predstavenia?

Áno. Niekedy dám Quida rodičom, ja si zatiaľ operiem, ožehlím, dám do poriadku byt. Nemám upratovačku, ale ešte stíham. Veď sme doma len dvaja, navyše sa pri tom odreagujem a hýbem. Potom idem na návštevu k susede, urobím si trochu súkromia. Ale to si musím tiež naplánovať, kino, všetko, aj sex. 

Sex?

Áno, mám v diári zapísaný aj SEX! Ono je to v skutočnosti skratka pre predstavenie 69 vecí lepších ako sex, ktoré hrám v Štúdiu L+S, ale ja vždy dodám, že aj sex si niekedy plánujem. Potom mi ľudia oponujú, že takto naplánované to nie je ono. No to by ste sa čudovali! 

Ja sa nečudujem. Aj doktor Plzák svojho času ordinoval partnerom pre dobrý vzťah sex každý štvrtok. A české kráľovné a králi na to mali vyhradenú nedeľu. 

No vidíte! Keď to máte zafixované, tak sa na to mozog pripraví. Nehovorím o mládeži, ale o ľuďoch zavalených prácou. Všetko je v nás, je len na nás, ako si usporiadame čas. Mám 44 rokov a v mojom veku je čas jedna z najvzácnejších komodít. To nám už nikto nevráti. Ako so svojím časom naložíme, tak budeme šťastní. Preto si vždy dobre rozmyslím, či preklábosím obed s chlapom, ktorý ma vlastne ani nezaujíma a nemá mi čo dať. Toto už nerobím dosť dlho, viem svoj čas zužitkovať lepšie. 

Ako sa potom zoznamujete s mužmi?

Oni by sa, hádam, mali zoznamovať so mnou, nie? (Smiech.) Keď idem do spoločnosti, na párty, na ulici, v saune, na svahu, občas ma niekto osloví. Včera vo fitku sa ma jeden pán pýtal, či sa chystám na Ples v opere. Nie, nechystám, povedala som. A prečo? No nemám s kým ísť, nie sú chlapi. A on mi na to povedal, že netreba chodiť cez križovatky, ale cez okruhy. Tak to ma odvalilo. 

Odteraz budete chodiť len po diaľničných obchvatoch?

Podľa mňa, nájsť toho správneho partnera, to chce najmä šťastie. A nedá sa mať všetko hneď a naraz. Bolo by to super mať skvelú robotu aj skvelého partnera. Ale ja mám pocit, že keď sa človeku darí v práci, súkromie trošku pokrivkáva. A naopak. Niekto možno namietne, že sa s tým netreba uspokojiť, ale ja som teraz v takom období, že som šťastná. 

Podľa amerického psychológa Martina Seligmana je vraj šťastný ten, kto má o štvrtej nadránom komu zavolať a zveriť sa, čo strašné sa mu práve stalo. Máte?

Mám. Dalo by sa to spočítať na prstoch jednej ruky, ale mám. 

„Lekár sa spýtal, či pijem. Pokrútila som hlavou, tak dodal, že taká tenká, to stačí aj stres a jeden fernet, aby sa zapálil pankreas a začal bolieť. Ohlásil sa, že tu je.“ 

Hráte v troch divadlách súčasne, v Brne, v dennom seriáli a čo film? 

Máme roztočený film Agáva, napísal to Ondrej Šulaj podľa kapitoly z románu Agáty od Ladislava Balleka, on to aj režíruje. Odohráva sa v 50. rokoch a je o láske. Ešte sa budú robiť dokrútky, ale kedy to bude mať premiéru, to zatiaľ neviem. Je mi ľúto, že na Slovensku sa točí tak málo filmov, aj keď tu máme výborných hercov. Neviem, prečo sa to nedarí tak ako v Čechách. Možno sa to raz zlepší, ale to už nebudem v takom super produktívnom veku a budem môcť hrať len mamičky a babičky. To je taká škoda! Vek už nevrátite. 

Ale my ho predsa len trochu vráťme. Ako sa to stalo, že ste herečka? Snívali ste o tom od malička?

Vôbec. Ja som chcela byť lekárka. Aj na škole som to mala v záznamoch. Alebo inštrumentárka, proste som chcela byť pri operáciách. Fascinovalo ma to, mala som pocit, že pre liečenie ľudí som sa narodila. Minula som sa povolaniu. No, možno teraz liečim ľudí psychicky, neviem. 

Čo spôsobilo to presmerovanie z medicíny na herectvo?

Ja som nad herectvom ani v päte neuvažovala, bol to osud. Našla si ma na diskotéke Nina Zemanová z Bieleho divadla, začala som k nej chodiť do detského hereckého krúžku. Keď mi povedala, že by som sa mala venovať herectvu, lebo som na to šikovná, naivne som sa spýtala, či sa to študuje. Na VŠMU ma prihlásili z divadla. Vzali ma. Asi boli hviezdy viac naklonené tomuto. 

Prihlášku na medicínu ste si ani nedali? 

Nemala som na to známky, robila som vrcholový šport, športovú gymnastiku, mala som každý deň tréning a cez víkendy preteky. Aj športové lekárstvo sa mi páčilo, ale učila som sa na to dosť lajdácky. 

A prečo ste so športom sekli?

Chrbtica. Bola som dosť vysoká a mala som s ňou často problémy, občas ma tak seklo, že ma museli dávať dole z bradiel, nemohla som sa ani pohnúť. Chrbtica trpela a ja tiež. Keď mi lekári šport zakázali, chvíľu som cvičila malé deti, potom som tancovala v Bralene moderný tanec, no ale potom už prišlo divadlo a VŠMU. 

Nedávno ste mali problémy s pankreasom. Ako sa to stalo?

Dopila som čaj a zrazu prišli bolesti. Chytilo ma to v Brne pred troma rokmi, keď sme začali s Martinom Trnovským skúšať predstavenie Medzi nebom a ženou. Doviezli ma do brnenskej nemocnice, päť dní som si tam poležala na infúziách. Lekár, zhodou okolností Slovák, mi povedal, že som mala dosť zvýšené amylázy a spýtal sa, či pijem. Pokrútila som hlavou, tak dodal, že taká tenká, to stačí aj stres a jeden fernet, aby sa zapálil pankreas a začal bolieť. Ohlásil sa, že tu je. A môže to byť aj dedičné. Pamätám si, ako mama musela otcovi všetko variť na vode. To chce prísnu diétu. 

Máte ju?

Mám. Nesmiem vyprážané, mastné, ani maslo, alkohol, kávu. Niekedy to cez sviatky poruším, ale viem to ustriehnuť. Zo začiatku som z toho bola vyhúkaná, keď to z niektorých jedál začalo bolieť. Na gastroenterológii som sa dozvedela, že pankreatici by nemali jesť dokonca ani striedku banánu. Tie tmavé jadierka sú vraj agresívne a ťažké na žalúdok. Čo všetko sa človek nedozvie, že? Tak tú striedku teraz vyhadzujem a naozaj je to lepšie. 

Keď už sme pri chorobách a nemocniciach, aké s nimi máte skúsenosti? 

Nič prekvapivé, snáď len z pôrodnice. Keď som porodila, malý bol dva dni v inkubátore, ja som mala cisársky rez, musela som ležať. Prišla začínajúca sestrička, že kde máte dieťa. V inkubátore. A videli ste ho? Nie. Tak počkajte. Odfotila ho na mobil. Svoje dieťa som teda prvýkrát videla dosť rozmazane. 

Existuje nejaký múdry citát, ktorý vás vystihuje tak, že by sa dal tesať do vášho náhrobného kameňa?

Epitaf ešte nemám vybratý, ale ako malá som si do svojich zošitov často písala jednu vetu: Najväčším šťastím pre človeka je žiť pre to, pre čo bol ochotný umrieť. 

Čo to je vo vašom prípade? 

Predsa môj syn. Keď sa na neho pozerám, ako skáče krok sun krok do školy, ako sa ráno zobudí a nikdy nie je mrzutý, vravím si, pre toto je hodné žiť. Keby som ho nemala, asi by som bola dosť vyprahnutá žena. Keď ho vidím šťastného, lepšie sa mi púšťa do akejkoľvek roboty a môžem robiť šťastnými iných ľudí. Raz mi jedna žena povedala, že bola s mužom na predstavení Tak sa na mňa prilepila, a že som im urobila takú radosť, že večer potom splodili druhé dieťa. Povedala mi to s úplnou vážnosťou. 

„Nikdy nehovor nikdy, možno raz preskočí iskra, ako keď sa zamiluje žena, čo tvrdila, že ona už nikdy.... Možno raz budem režírovať, alebo pôjdem učiť.“ 

Momentálne hráte v predstavení Bál podľa Timraviných poviedok. Chodí na to veľa mladých ľudí, dobre sa zabávajú a smejú, niekedy až nepatrične. Myslíte, že ich to dokáže ovplyvniť tiež, že im vôbec dochádza aj tragika tých situácií? 

Nepodceňujte mladých, aj keď sa len smejú. Určite pochopili aj smútok, aj nešťastnú lásku. Smiali sa, pretože sa hanbili za city. Keby išli bez kamarátov, možno by sa tak nesmiali. Mám veľa kamarátok s deťmi v tomto veku a vidím, že im nechýba potrebná reflexia, vedia veľmi dobre pomenovať, čo sa deje. Ale ten Bál v podstate JE veľmi vtipné predstavenie. 

Aká ste boli vy v ich veku? Vedeli ste správne zhodnotiť situáciu a urobiť správne rozhodnutie? 

Počas školy som hrala v Radošinskom naivnom divadle, bola som tam rada, veľmi ma to bavilo a pán Štepka sa ma aj spýtal, či tam nezostanem. Vždy som však vedela, že chcem hrať niečo iné, v inom divadle, iné hry a iné postavy. Myslím, že som sa dobre rozhodla, aj keď som vtedy nemohla vedieť, či dostanem lepšie ponuky, navyše sme celý ročník museli ešte na prijímacích skúškach podpísať papiere, že po škole automaticky pôjdeme do prešovského divadla, všetci. Dostávali sme od nich štipendium. Našťastie, prišla revolúcia a záväzok padol, postupne sme im všetko vrátili. 

Máte nejaký náhradný plán pre prípad, že by vás jedného dňa prestalo baviť hrať? 

To neexistuje! Neviem si to predstaviť. Hovoria mi síce, že by som mala ísť na réžiu, lebo rada improvizujem, vďačne poradím, vymyslím situáciu, ako by to malo vyzerať, kibicujem do kostýmov, ale nemám to v sebe. A navyše mám malé dieťa. Ale nikdy nehovor nikdy, možno raz preskočí iskra, ako keď sa zamiluje žena, čo tvrdila, že ona už nikdy.... Možno raz budem režírovať, alebo pôjdem učiť. Možno dostanem inšpiráciu a budem liečiť, masírovať, čo ja viem. Teraz nič také vo výhľade nemám. 

Budúcnosti sa nebojíte?

Bojím sa, aby ma neseklo, aby som mohla ísť sama na svojich nohách, hýbať sa, byť vo forme, niečo robiť, byť sebestačná. Moja mama má 92 rokov a stále je pri zmysloch, vitálna, nikomu nevisí na krku. Zostať pri zmysloch, to je asi najväčšie plus. 

Máte svoje rituály?

Rituál je pre mňa ísť do maskérne a byť pekná, mám to rada, je to taký babinec, tam akoby zastal čas. Hodinku mám sama pre seba, sústredím sa na predstavenie, oddýchnem si. Ale skutočný čas pre seba mám vtedy, keď môžem ísť na masáž, na kozmetiku, dať si doma vaňu alebo spať. 

Aká je vaša najväčšia neresť? 

Vo vzťahoch aj v práci sa viem rýchlo nadchnúť, ale keď nie sú hneď výsledky, tak to ukončím. Hovoria mi, že som netrpezlivá. Radia mi, nechaj to trochu vychladnúť, nechci hneď všetko hŕ.

V jednom rozhovore ste povedali, že sa viete poučiť z minulosti. Učíte sa teda byť aj trpezlivejšia?

Vidíte, v roku 2015 na tom musím popracovať! Lenže potom si poviem, ja už nemám osemnásť, nemám čas čakať na sms-ku, potrebujem to hneď vyriešiť. A mám skúsenosť, že keď som niektoré veci presadila, fakt sa to pohlo a videla som výsledky. Ale viem, že určité veci nejdú uponáhľať. 
 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2015

Interná medicína

Prečítajte si šieste číslo časopisu inVitro. Nájdete v ňom zaujímavé rozhovory a odborné články z oblasti internej medicíny. Inzulínová rezistencia, anémie, aktuálne trendy v diagnostike sekundárnych…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora