Cestovateľ sa – rovnako ako lekár – učí celý život

Z internej medicíny som atestoval v roku 1996. Táto disciplína má výhodu v tom, že lekár získa celkový prehľad o ľudskom tele a v súvislosti s tým aj potrebný nadhľad. Hoci pomenovanie interná medicína pochádza z Nemecka a je relatívne nové, tento medicínsky odbor sa praktizoval už pred vyše 3 000 rokmi v Indii, a to v podobe známej ajurvédy. Išlo o celotelovú starostlivosť. Ajurvédsky mudrc Ačurja Čaraka pred 2 800 rokmi povedal, že je oveľa dôležitejšie chorobe predchádzať než následne hľadať liečbu. Ja toto pravidlo úspešne uplatňujem na svojich cestách a prevencia ako taká je základom mojej firmy. Vždy tvrdím, že keď poznáte princíp, neochoriete.

Ako mi v severnej Indii zaúčinkovali homeopatiká

Keď je reč o ajurvéde, fascinuje ma, ako tieto staré medicínske princípy fungujú. V Indii som bol 42-krát a vždy ma fascinoval ich úplne odlišný pohľad na život, ktorý úzko súvisí s hinduizmom. Hinduistom sa nemôžete stať, musíte sa tak narodiť. Práve kvôli unikátnemu náboženstvu s 300 miliónmi bohov je India iná. Práve v tejto krajine som mal prvú skúsenosť s homeopatikami, ktorým som nikdy neveril. Môj otec je totiž profesorom chémie na CHTF STU v Bratislave. Jeho najväčšou záľubou sú fyzika a matematika. Bol som teda vychovaný v absolútnej exaktnosti. V súvislosti s homeopatiou mi otec vysvetlil, že v homeopatikách je hodnota účinnej látky nižšia než Avogadrove číslo, takže tam prakticky nič nie je a celé je to blbosť. Raz som mal na severe Indie veľké „gastroenterologické ťažkosti“ a bral som už všetko – čierne uhlie, potom Endiaron a nakoniec 5 dní tetracyklínové antibiotiká. Stále to však bolo otrasné. Stretol som tu značne tupého dôstojníka indickej armády, bavili sme sa o bohoch a mal iba veľmi letmý prehľad. „Niečo vám je?“ pýtal sa. „Ale nič, len mi je už 10 dní nevoľno a žalúdok sa mi kníše ako oceán,“ odpovedal som. „Ja vás vyliečim. Dám vám homeopatiká,“ konštatoval chlapík, voči ktorému som nemal žiadnu dôveru a navyše mi ponúkal liečbu, ktorej som absolútne neveril. „Tu máte tabletky. Teraz si vezmite jednu, o 15 minút dve a o ďalších 15 minút tri tabletky. O hodinu budete zdravý.“ Neveril som ani jemu ani, tým liekom, ale bolo mi strašne zle a keďže som mal byť do hodiny v poriadku, bol som ochotný to skúsiť. A tak som tie „tiktakové guľôčky“ prehltol. Do hodiny bolo po problémoch! Doteraz neviem, či po 10 dňoch konečne zabrali európske lieky, alebo sa stalo niečo iné, čomu nerozumiem. Viem len to, že po 10 dňoch mi nad Indiou opäť vyšlo slnko.

Sonnamarg – v preklade zlatá lúka – je miesto, kam chodievame k ľadovcu na týchto koníkoch. Práve tu, v najkrajších Himalájach, som stretol majora Činapu.
Sonnamarg – v preklade zlatá lúka – je miesto, kam chodievame k ľadovcu na týchto koníkoch. Práve tu, v najkrajších Himalájach, som stretol majora Činapu.

Prvýkrát v Himalájach – výšková choroba a stretnutie s fanúšikom Mečířa

Indickí dôstojníci sú však väčšinou inteligentní. Pochádzajú zo starých vojenských rodín, z druhej najvyššej kasty bojovníkov – kšátrijov. Indickí králi – maharadžovia kedysi pochádzali práve z tejto kasty. Na mojej prvej túre v Himalájach som to prehnal. Môj mesačný plat lekára na Kramároch bol 100 dolárov, a tak som v Indii riadne šetril. Celý čas som tam žil takpovediac na hrane. Keď som sa vybral na treking do Himalájí, bol som oslabený žalúdočnými problémami. Bolo leto, začalo snežiť a mňa čoskoro sklátila výšková choroba. Zdalo sa mi, že vidím tunel. S kamarátom Rišom, ktorý teraz robí internistu vo Švédsku, som sa dopotácal do doliny, v ktorej bol vojenský kemp. V horách Kašmíru sa vtedy totiž bojovalo a indické jednotky boli v absolútnom nasadení. Bojovalo sa aj vo výškach 6 000 metrov nad morom. Zaviedli ma k šéfovi. „Major Činapa, k vašim službám!“ zasalutoval sympatický chlapík pred kopou nešťastia, ktorá sa následne sklátila úplne na zem vojenského stanu. „Ja som z Bangalore, je to miesto s najlepším indickým pivom. A ty?“ „Zo Slovenska.“ Major okamžite kontroval. „Á Bratislava! Miroslav Mečíř! Rád si zahrám tenis a on je skvelý. Potom sa obrátil k vysielačke a vydával pokyny v anglickom jazyku. „Na dnešnú noc meníme heslo. Heslo je Dunaj... Ty idiot! Nevieš čo je Dunaj? To je rieka, ktorá preteká Bratislavou!“ kričal do mikrofónu a pritom na mňa žmurkal a oči sa mu smiali. Natlačil do mňa ryžu, Paracetamol, liter čaju, púšťal mi Beatles a ja som zaspal. Keď som sa zobudil, bol som zdravý. Na vzdelaného a vtipného Činapu si spomínam, ako keby to bolo včera. Keď som ho na tom mieste hľadal o jeden či dva roky, už som ho nenašiel.

Ideálny čas na výlet do oblasti, kde vypukla ebola

Tak ako v každej činnosti, aj pri cestovaní sa musí človek vyznať. Som o tom natoľko presvedčený, že by som bez akýchkoľvek zábran vycestoval hoci aj do západnej Afriky, kde vypukla veľmi medializovaná epidémia eboly. Som totiž presvedčený, že cestovateľ sa ebolou nemôže nakaziť. Na dovolenke sa však musíte uskromniť. Nemôžete jesť opice, netopiere a bozkávať mŕtvoly. Afričania totiž mŕtvych vyprevádzajú na poslednú cestu bozkom. Ak „odoláte“, mali by ste prejsť západnou Afrikou s úsmevom na perách. Ja som tam bol naposledy v minulom novembri a v tohtoročnom sa tam chystám opäť. Aj keby som tú ebolu chcel dostať, nenakazím sa. Všímam si, že mediálny humbug dokáže ovplyvniť dokonca aj lekárov, ebola však bola – podobne ako prasacia a vtáčia chrípka alebo SARS – nafúknutou mediálnou bublinou. Koncom minulého roka produkovala ebola čísla, ktoré už neboli zaujímavé ani pre noviny. Napriek tomu turisti v západnej Afrike ešte dlho nebudú, a tak bude moja najbližšia cesta absolútne panenská a to mám rád. Ak tam prídete v tomto období, obyvatelia budú navyše veľmi vďační, že ste prišli, pretože im dodáte nádej do ďalšieho života. A opakujem, nie je to žiadny risk. Nepriamym dôkazom pre vás môže byť fakt, že tam denne lietajú renomované letecké spoločnosti ako British Airways či Air France – a od nich by klienti mali čo vysúdiť. Nehovoriac o tom, že čo sa týka eboly, virulentní sú len tí pacienti, ktorí už majú jasné príznaky eboly – a tých bežne nestretnete. Verte mi, že cesta z Bratislavy do Trnavy po diaľnici bez odstavného pruhu je nebezpečnejšia.

Nejde však iba o západnú Afriku. Prešiel som najhoršími miestami našej planéty, čo sa týka chorôb. A nikdy som nič nedostal. My Slováci robievame klop klop. No vy ako lekári viete, ako choroba vzniká. Keď poznám kolobeh bilharziózy či malárie, tak viem že základom nie sú lieky, ale to, aby parazit nevnikol do môjho tela. Učím to aj mojich sprievodcov, a preto je BUBO „najzdravšou cestovkou“ na Slovensku aj v Čechách.

Neprivolanie dažďa a vúdú rituál

Na svojich cestách sa vždy zastavím u lekárov či šamanov. Na hraniciach severného a južného Sudánu, v horách Nuba, veľmi ďaleko od akejkoľvek civilizácie, sme sa cítili ako objavitelia. Kým celá moja skupina vymieňala korále za domorodé poklady, veď tí ľudia ešte nevideli turistu, ja som išiel za šamanom. Bola to žena. Úrad šamana sa dedil z pokolenia na pokolenie, vždy po ženskej línii. Ďalšou šamankou teda bude jej dcéra. Ja osobne milujem rôzne zaklínania a tajomné liečenia založené na prastarých tradíciách a skúsenostiach. „Pani šamanka, prosím, ukážte nám ‚kúzlo‘ a privolajte dážď,“ slušne a v predklone som požiadal spomínanú – a pomerne robustnú – dámu. Šamani v africkej savane majú totiž okrem liečenia na starosti aj privolávanie dažďa. Šamanka sa však na mňa škaredo pozrela, skrivila peru a v neveriackom úškrne zahlásila: „Ja privolávam dážď iba v dažďovej sezóne.“

Vúdú šaman Žira v malej beninskej dedinke, s ktorým som predošlú noc tancoval 6 hodín. Dokáže priviesť ľudí do tranzu a zresetovať im hlavu. Ide o predkresťanské rituály, ktoré sa kedysi praktizovali aj u nás.
Vúdú šaman Žira v malej beninskej dedinke, s ktorým som predošlú noc tancoval 6 hodín. Dokáže priviesť ľudí do tranzu a zresetovať im hlavu. Ide o predkresťanské rituály, ktoré sa kedysi praktizovali aj u nás.

V Benine bol šamanom statný muž. Tento džudžu sa volal Žira a bol kňazom vúdú. Prišli sme k nemu, každý mu pošepkal svoj problém a on stanovil či mu máte dať 2 alebo až 5 orechov kola. My sme síce štedro zaplatili sliepkami a baranom, ale platba za služby sa tu tradične robí týmito orechmi. Mimochodom, výťažok z orechov kola nájdete v Coca-Cole. Džudžu si bol istý, že vyrieši každý problém. Robí sa to akýmsi zresetovaním mysle. Telo je hardvér a duša je softvér. A softvér potrebuje sem-tam reset. Vypnúť a opäť zapnúť – všetko sa „samo“ nastaví a dostane späť do správnych koľají.

Po stopách jedného z najväčších internistov v dejinách

Jedna z mojich ciest viedla cez oblasť Strednej Ázie, aj cez nebezpečný Afganistan a Pakistan. Práve tu pred vyše 1 000 rokmi tvoril génius, ktorého 

poznáme pod menom Avicena. Narodil sa v Buchare, v uzbeckom meste, ktoré mi pripomína Banskú Štiavnicu. Teda až na 47 metrov vysoký minaret Kalón. Nadšený z toho minaretu nie som iba ja. Jeho krása a monumentálnosť nadchli aj Džinsgischána – je to jedna z mála stavieb, ktoré nedal zbúrať. Buchara je úžasná a inšpiratívna. Avicenov otec bol izraelita a guvernér štátu. Avicena bol však značne nezávislý mysliteľ, v desiatich rokoch vedel recitovať celý korán a pamätal si všetko svoje filozofické učenie vrátane toho lekárskeho. Zrevidoval Aristotelovo dielo a ako vieme, Aristoteles bol učiteľom Alexandra Macedónskeho, po ktorého stopách sme putovali v októbri 2014. Dokonca som stál na mieste najzachovalejšieho gréckeho mesta sveta. Nenachádza sa na Peloponéze, ale na severe Afganistanu pri dedinke Balkh. Niektorí tvrdia, že je to miesto, kde si Alexander zobral za ženu nádhernú a divokú Roxanu. Nádherná pamiatka a absolútne žiadni turisti. To je výhoda cestovania dnešným Afganistanom.

Alexander a Avicena mali čosi spoločné. Zomreli na pohlavnú chorobu. Búrlivý život plný alkoholu a sexu bol značne odlišný od súčasného životného štýlu v islamských krajinách.

Avicena väčšinu svojho života putoval po Strednej Ázii a Perzii a bol vyhľadávaným internistom. Keď mal 16 rokov, začal študovať lekársku vedu a v 18 rokoch vyliečil bucharského kráľa z choroby, ktorú nikto iný vyliečiť nevedel. Mohol si želať hocičo na svete. No on si želal iba prístup do kráľovskej knižnice. V iránskom Hamadane ma postavené nádherné mauzóleum. Irán a Afganistan – dnešná Perzia – sú v súčasnosti aj napriek predsudkom vysoko civilizované krajiny s ľuďmi, ktorí si svojich predkov a učencov vážia dodnes. 

Atmosféra newyorského maratónu je úžasná!
Atmosféra newyorského maratónu je úžasná!

Newyorčania pochopili význam pohybu pre zdravie

Od roku 2009 žije viac než polovica ľudstva v mestách. To prináša rapídnu zmenu životného štýlu. Hýbeme sa čím ďalej, tým menej. Dostatočný pohyb je pritom pre človeka životne dôležitý. Zdá sa, že v New Yorku to už pochopili. Sám som tam zabehol niekoľko behov – za podporu Japonsku po Fukušime, dvakrát polmaratón a raz som odbehol slávny newyorský maratón. V New Yorku si vlastne zabehám zakaždým – niekedy mám pocit, že tam behávajú všetci. Zvykol som si, že je to mesto, kde síce ľudia ráno nevstávajú kvôli tomu, aby narúbali drevo alebo pokosili vzdialenú lúku, osvojili si však iný sympatický spôsob, ako si udržať optimálnu hmotnosť. New York pre mňa nie je len veľkým jablkom a hlavným mestom sveta, ale aj hlavným mestom behu. Raz som bol so skupinou lekárov na Piatej avenue. Zatiaľ čo oni chodili po obchodoch, ja som sa bol prebehnúť. Neskôr sa mi sťažovali, že v tých hyperluxusných obchodoch k nim boli drzí. Čudoval som sa. Ja som sa hneď po behu zastavil v Tiffany. Černoško ma výťahom odviezol na tretie poschodie, do najluxusnejšieho oddelenia a celý čas bol veľmi zdvorilý. To isté sa mi stalo u Zegnu, kde ma obkolesili hneď traja predajcovia – zrejme ma považovali za extravagantného milionára. Bol som spotený a okolo hlavy som mal pirátsku šatku s prekríženými hnátmi. Po behu som bol v pohode a to sa Newyorčanom páči. Bol som iný a to tam letí. Mal som ten najlepší pocit a doteraz si pamätám na hviezdnu obsluhu. Takú, akú môžete zažiť iba v luxusných amerických obchodoch.

Ľudia s najväčším srdcom

Jedným z odborov internej medicíny je aj kardiológia. Týmto pozdravujem svojich bývalých kolegov z NÚSCH (Národný ústav srdcových a cievnych chorôb). V súvislosti s kardiológiou a mojimi cestami si spomínam na viacerých ľudí s veľkým srdcom. Jedným z nich bola Matka Tereza. Urobila na mňa veľký dojem, hoci som sa s ňou už nemohol porozprávať – videl som ju tesne po smrti. Keď Matka Tereza zomrela, bol som práve v Kalkate, ktorá je najľudnatejším a najchudobnejším mestom Indie. Pamätám si, že bolo obdobie dažďov a ja som sa večer pred stretnutím s Matkou Terezou brodil na hlavnej ulici v kalnej vode, ktorá siahala až po pás. Keďže som bol veľmi unavený, padol som hneď na posteľ s tým, že si tú katastrofu nafotím až na ďalší deň ráno. Do rána to síce odtieklo, ale čakal ma oveľa väčší šok. V novinách stálo, že Matka Tereza zomrela. Okamžite som si objednal rikšu, aby som sa dostal na miesto, kde bývala. Keďže šlo o výnimočnú situáciu, cena, ktorá je za normálnych okolností približne 1 euro, stúpla na 5 eur. K tomu miestu sa tiahol dlhý, 15 až 20-kilometrový rad ľudí, ktorí chceli Matku Terezu vidieť. Dlhší rad som predtým ani potom nevidel. Keď som sa dostal bližšie, došlo mi, že sa práve chystá zádušná omša. Telo Matky ležalo v maličkej miestnosti a pomaly som strácal nádej, že sa k nej dostanem. Zrazu som ako mladý a drzý človek chytil za rukáv kňaza – belocha, ktorému som povedal, že by som ju chcel veľmi vidieť a na ďalší deň letím do Barmy, čo bola pravda. Musel som byť veľmi presvedčivý, keďže mi dovolil, aby som šiel s ním. Bola to miestnosť pre asi 30 ľudí, ale tislo sa v nej najmenej 100 rádových sestier. Okrem spomínaného kňaza a jednej španielskej dobrovoľníčky som tam bol jediný beloch. Matka Tereza ležala – ešte menšia než Lenin – v malinkej postieľke. Modlili sme sa a následne sme chodili okolo hrobu a dávali jej k hlave kvietky. Bolo to veľmi dojímavé. Keď som si neskôr – v ten istý deň – išiel vyzdvihnúť letenky do Barmy, všade horeli sviečky. Kalkata je hinduistická, no vzdala hold kresťanke, ktorá pomáhala tým najchudobnejším. Liečila ich choroby, duše a mnohých zachránila pred smrťou hladom. 

Takisto obdivujem život Gándhího a Leva z Pandžšíru (vlastným menom Ahmad Šáh Masúd). Masúd je legendárny afganský hrdina tadžického pôvodu, ktorý sa preslávil ako mudžahedín bojujúci proti tyranii Sovietskeho zväzu. Ako umiernený moslim bojoval aj proti Talibanu. Nepáčilo sa mu napríklad to, že zakazovali dievčatám študovať. A musím sa priznať, že mám rád aj Che Guevaru. Je to možno vzor puberťákov, ale mne sa na ňom páči to, ako šiel za svojím cieľom. Aj keď jeho ideu neschvaľujem, obdivujem jeho húževnatosť – bojoval v Kongu aj v Bolívii. Mimochodom, Che Guevara takisto vyštudoval medicínu a počas svojich ciest Amerikou liečil pacientov s leprou.

Čo majú útoky na Charlie Hebdo spoločné s islamom?

Keby som mal spomenúť ľudí s dobrým srdcom vo všeobecnosti, asi by som – okrem budhistov – prekvapivo menoval moslimov v Sýrii či v Afganistane. Strašne sa snažili, aby sme z nich mali dobrý pocit. A pritom žijú v neporovnateľne horších podmienkach než my. Úplne najlepší pocit som mal, keď som pred 20 rokmi išiel krížom cez Pakistan. Milších ľudí som nikde inde nenašiel. Pomáhali mi, ponúkali ma jedlom, boli ochotní rozdeliť sa so všetkým, čo mali. Hosť do domu – Boh do domu. Títo moslimovia sa správali striktne podľa koránu – konali dobro. Keď som však pred troma mesiacmi vyrazil z Islamabadu smerom na Abottabad, miesto kde bol zabitý Usáma bin Ládin, mal som presne opačný pocit. Bradatí muži na mňa zazerali a nikto mi nechcel pomôcť. Som beloch a teda nepriateľ. Situácia sa za 20 rokov rapídne zhoršila. Nehovorím však, že od 11. septembra 2001, teda od útoku na WTC v New Yorku. Situácia sa začala zhoršovať už od vojen v Perzskom zálive. Značný rozklad nastal po tzv. arabskej jari po roku 2011. Vtedy vyšlo na povrch podplácanie skorumpovaných arabských vodcov, prevalilo sa mnoho škandálov a omnoho viac ich bolo vymyslených, no zľudoveli a každý moslim im verí.

Nedávne útoky na francúzsky satirický magazín však nemá na svedomí ani jedna, ani druhá skupina moslimov. Útok na Charlie Hebdo, samozrejme, jednoznačne odmietam. Je to neospravedlniteľný čin! Ale viem, že nemá nič spoločné s islamom. Islam a moslimov mám rád, no ja osobne som za kresťanskú Európu. Útočníci boli kriminálnici. Narodili sa už vo Francúzsku, bývali na predmestiach. Ich rodičia boli alžírskymi emigrantmi, ktorí si únikom do Francúzska možno zachránili život. Títo mladíci už nie sú Alžírčanmi, tam sa vrátiť nechcú. No nie sú to ani Francúzi. Nemajú vlastne žiadnu identitu. Takýmto strašným činom zapĺňajú prázdne miesto vo svojom vnútri. 

Nedávne švajčiarske referendum o prisťahovalectve by po tomto útoku, zrejme, dopadlo inak. Európa sa stále tvorí, buduje štruktúry. Chýba tu akceptovateľný líder, ktorý by dokázal vyriešiť aj takéto náročné výzvy. Kým takéhoto lídra s jasnými právomocami nemáme, ostáva nám kresťanský princíp – po hode kameňom ponúknuť chlieb a objatie. Všetkým je jasné, že toto nebol posledný prípad. Deziluzovaní vydedenci budú totiž náš kresťanský postoj považovať vždy za slabosť.

Hodnotenie článku

inVitro 1/2015

Interná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2015 Interná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro