Cukrovka alebo vetrovka

Kto už by si želal byť chorý? Choroba znepríjemňuje život, skracuje ho, ak ho nebodaj rovno neberie. Je to pliaga pre každého jednotlivca. Ale pre ľudstvo, pre prežitie druhu môže byť prekvapivou evolučnou výhodou.

Čože? Ak predsa platí, že v evolučnom boji vyhráva vždy ten zdatnejší, logicky by mali chorí jedinci vyhynúť prví bez potomstva a odniesť si so sebou na večnosť aj choroby zapísané vo svojej genetickej výbave. Toto moje doterajšie presvedčenie zásadne spochybnil odborník na evolučnú medicínu Sharon Moalem v knihe Survival of the Sickest, ktorá vyšla v češtine pod názvom Zdraví zabíjí s podtitulom Proč potřebujeme nemoci (Dokořán, 2008). Moalem v nej tvrdí, že niektoré dnešné choroby mohli byť pre našich predkov záchranou pred inými strašidelnejšími pliagami. Napríklad hemochromatóza mohla ochrániť ľudí pred morovými ranami, pretože morové baktérie potrebujú pre svoje zhubné fungovanie dostatok železa.

Alebo taká cukrovka prvého typu. Tá zas mohla pomôcť severským prapredkom prežiť prudké klimatické zmeny. Teória vychádza z toho, že výskyt cukrovky prvého typu je najvyšší vo Fínsku, Švédsku, Nórsku a Veľkej Británii. Moalem podotýka, že akonáhle sa choroba vyskytuje výraznejšie u jednej určitej populácie, treba minimálne zdvihnúť evolučné obočie a začať klásť otázky, ktoré aspekty znaku spôsobujúce chorobu mohli v minulosti pomôcť predkom tejto populácie prežiť. Ľudia, ktorí sa v ľadovom medziobdobí presťahovali na sever, museli mať nejaký genetický znak, ktorý im pomohol ochrániť sa proti extrémnemu chladu. Moalem na príklade ľadového hrozna a skokana lesného, ktorý zimu prečká doslova zmrznutý, názorne vysvetľuje, že ochranou proti chladu je eliminácia vody a vysoký prísun cukru, ktorý v krvi pôsobí ako akási sladká nemrznúca zmes. Je možné, že by to podobne ako to hrozno a tá žabka robili aj niektorí ľudia? Konkrétne tí, ktorí pochádzajú z oblastí, ktoré sú najviac postihnuté nástupom doby ľadovej zhruba pred 13 000 rokmi?

V tom období mohla každá adaptácia na zimu, akokoľvek škodlivá za bežných podmienok, znamenať rozdiel medzi pokračovaním života a smrťou v rannom veku. Dôkazov pre túto odvážnu hypotézu nie je veľa. Ale napríklad taká krysa, keď začne mrznúť, jej telo prestane reagovať na vlastný inzulín, stane sa z nej v podstate diabetik. Alebo skutočnosť, že v chladnejších krajinách je diabetes prvého typu častejšie diagnostikovaný v zimných mesiacoch. Rovnako u detí sa začne najčastejšie objavovať na konci jesene. V štúdii, ktorá sledovala takmer 300 000 amerických veteránov s cukrovkou, sa ukázalo, že hladina krvného cukru im prudko stúpala počas chladných mesiacov a najnižšia bola v lete, navyše, kontrast medzi zimou a letom bol najvýraznejší u ľudí žijúcich v sezónne premenlivejšom a celkovo chladnejšom prostredí.

Evolučná adaptácia je úžasná vec, ale nie je cestou k stále dokonalejšiemu a zdravšiemu druhu. Je len kompromisom, teda výhodou v niektorých situáciách, príťažou v iných. Takže aj keď dnes diabetes 1. typu môže viesť ku ketoacidóze a rýchlej smrti, v dobe ľadovej, keď mal človek zásoby hnedého tuku a prísun potravy a teda aj cukru značne obmedzený, a aj ten, čo dostal, hnedý tuk okamžite menil na teplo, hladina krvného cukru nemusela vôbec dosiahnuť nebezpečné hodnoty. Žiaľ, jeho súčasný potomok hnedý tuk takmer nemá, poriadnej zime sa nikdy nevystavuje, zato potravín a cukru má, čo hrdlo ráči.

Odpustite mi tento laický výklad odvážnej teórie, ale nasadila mi chrobáka do hlavy. Začala som rozmýšľať, či môže byť choroba nielen evolučnou výhodou pre druh či skupinu ľudí, ale aj prínosom pre samotného postihnutého jedinca. Choroba nás často zloží do postele, keď si sami nevieme povedať dosť. Prinúti nás vypadnúť z každodenného zhonu a zamýšľať sa nad vecami, na ktoré inak nemáme čas. Ja som si až so zlomenou nohou uvedomila, že nemusím všetko robiť sama, že môžem žiadať o pomoc a že je okolo mňa veľa ľudí, ktorí by mi radi pomohli a aj tak učinili. Ten mesiac v sadre bolo jedno zvláštne a v spätnom pohľade veľmi príjemné obdobie, aj keď si to samozrejme netúžim zopakovať.

Zdravie je to, čo si najčastejšie želáme na Vianoce, na výročité sviatky, aj len tak, pri štrnganí pohármi. Napriek tomu, že choroby môžu mať svoje evolučné či iné nečakané výhody, aj tak budem naďalej želať všetkým i sebe najmä veľa zdravia!

 

 

 

 

Hodnotenie článku

inVitro 4/2014

Endokrinológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2014 Endokrinológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro