Cukrovku som ignoroval

Svoje ochorenie spočiatku, ako väčšina diabetikov, bral na ľahkú váhu. Neliečil sa, nedodržiaval zásady stravovania, nesnažil sa schudnúť. ,,Keby cukrovka bolela tak ako zuby, viac by sme sa o seba starali,“ hovorí Jozef Borovka, prezident Zväzu diabetikov Slovenska a dodáva, že najdôležitejšie sú osveta a vzdelávanie. Nielen diabetikov, ale aj širokej verejnosti.

Hneď od začiatku vášho ochorenia ste boli aktívny vo Zväze diabetikov Slovenska?

Dá sa povedať, že áno. Teda v čase, keď som sa začal voči svojmu zdraviu správať zodpovedne. V novinovom stánku som si kúpil časopis Diabetik, v ktorom som sa dočítal, že pacienti s diabetes mellitus sa stretávajú v Banskej Bystrici. Vybral som sa teda na najbližšie stretnutie a docent Jozef Michálek, diabetológ, ma zoznámil s mojou predchodkyňou, prezidentkou Zväzu diabetikov Slovenska, JUDr. Evou Madajovou, ktorá ma zasvätila do práce združenia. O mesiac neskôr som založil základnú organizáciu v Michalovciach a hneď sme začali pracovať. Merali sme glykémiu tretiakom na základných školách, zorganizovali sme prvý ročník michalovského Dia dňa. O pár mesiacov ma zvolili za hlavného kontrolóra Zväzu diabetikov Slovenska a v roku 2007 som sa stal jeho prezidentom.

Zväz diabetikov vznikol v roku 1990. Čo je náplňou jeho práce?

V prvých rokoch bolo najväčším úspechom získanie 450 glukomerov prostredníctvom Nadácie Oľgy Havlovej a ich distribúcia po Slovensku. Neoddeliteľ­nou súčasťou práce ZDS je obhajovanie práv a záujmov diabetikov, pomoc pri zvládaní ich ochorenia, práca medzi širokou verejnosťou v oblasti prevencie. Raz mesačne robíme stretnutia pacientov, organizujeme rekondičné pobyty pre ťažko zdravotne postihnutých diabetikov, aj rekreácie pre diabetikov a ich rodiny. Rodina je totiž pri liečbe cukrovky veľmi dôležitá. Zbytočne si bude diabetik rátať sacharidové jednotky, keď ostatní budú mať na tanieri domácu zabíjačku. Každý rok organizujeme pre diabetikov, sestry a verejnosť diabetologické dni a pri príležitosti Svetového dňa diabetu Festival diabetu. ZDS organizuje tiež pochod a beh proti diabetu.

Do ordinácie diabetológa vás priviedli zdravotné problémy?

Nie, bola to náhoda. Môj kamarát – lekár mi raz zobral krv na vyšetrenie. Po pätnástich minútach prišla laborantka a zavolala si primára von. Vedel som, že to nebude dobré. Keď sa vrátil, oznámil mi, že mám cukrovku Typu 2. Počul som o tom slove, ale vôbec som nevedel, aké je to ochorenie. Mal som 43 rokov.

Mal niekto v rodine diabetes?

U nás v rodine nemal nikto cukrovku a sebakriticky priznávam, že som si to zapríčinil sám, svojou obezi­tou. Ku svojej chorobe som sa spočiatku nepostavil ako chlap. Naopak, ignoroval som ju a nedodržiaval som zásady stravovania, ani fyzickej aktivity. Cukor som mal napriek tomu ako-tak v poriadku. Asi pred pätnástimi rokmi sa mi však jeho hladina zvýšila a vtedy som povedal: Dosť! Od lekárky – diabetologičky som si požičal knihu, v ktorej som sa dočítal, čo všetko ma čaká, ak sa nebudem stravovať inak, ak sa nezačnem hýbať a liečiť sa. Vystrašilo ma to. V prvom rade som musel schudnúť. Veľmi mi pritom pomáhala moja diabetologička MUDr. Renáta Žaludková. Povzbudzovala ma a dodávala mi energiu. Vďaka tomu, že som zhodil päťdesiat kíl, cukor mi klesol na hodnoty 5 až 6 mmol/l.

Na hodnoty glykémie vplýva aj strava. To, čo jednému diabetikovi cukor zvýši, inému nemusí. Ako sa vám podarilo nájsť rovnováhu v jedálnom lístku?

Pred ochorením som bol najšťastnejší, keď som si sadol k mäkkej saláme s kyslými uhorkami, k tomu som si dal zopár kúskov chleba. Viete, aké to bolo nádherné? To všetko som odbúral. Jem každé tri hodiny, ale musel som si na to zvyknúť. Keď sa ma niekto opýta, čo som získal tým, že som tak schudol, nezačnem mu rozprávať o cukrovke. Poviem len, že vstávam ráno z postele bez rozbehu a sám si viem zaviazať šnúrky na topánkach. Nešlo to však zo dňa na deň. Ak si niekto myslí, že stačí prečítať letáčik o sacharidových jednotkách, mýli sa. Trvalo mi rok a pol, než som sa vážením jedla a testovaním na sebe naučil, koľko má porcia na stole predo mnou sacharidových jednotiek. V začiatkoch som si stravu vážil. Súťažil som sám so sebou – odhadoval som, koľko sacharidov má jedlo a porovnával svoj odhad so skutočnosťou.

Mali by sa diabetici vzdelávať, vedieť čo najviac o svojom ochorení?

Pre diabetika nie je jednoduché zvládať bežný život. Netýka sa to len stravy a liečby, ale aj rôznych sociál­nych problémov. Mnohí majú problém so zamestnaním, vo vzťahoch. Komunita, v ktorej pacient žije, študuje a pracuje, nie vždy jeho ochorenie akceptuje. V spolupráci s Vysokou školou zdravotníctva a so­ciálnej práce sv. Alžbety v Bratislave sme preto v roku 2008 otvorili na detašovanom pracovisku v Michalovciach, ako prví a jediní na svete, študijný odbor sociálna práca so zameraním na edukáciu diabetikov. Zriadili sme tiež Centrá sociálneho poradenstva a edukácie diabetikov v Michalovciach, v Ľubochni, v Trebišove a v Prešove. Pracujú v nich profesionálni sociálni pracovníci a edukátori s vysokoškolským vzdelaním v tomto odbore.

 Vráťme sa k vášmu ochoreniu. Ako sa liečite v súčasnosti?

Užívam tabletky a večer si pichám malú dávku inzulínu. Preto, aby komplikácie, ktoré idú ruka v ruke s cukrovkou, postupovali pomaly. To znamená poškodenie ciev a nervov, ktoré sú v celom organizme, a s tým súvisiace zdravotné problémy – diabetická noha, poškodenie očí, obličiek, náchylnosť na infarkt a mozgovú porážku, problémy so zubami, strata citlivosti v nohách a v rukách. Aj pri dobrej kompenzácii totiž komplikácie postupujú, ale veľmi pomaly. Organizmus cukrovkára je také krásne, červené jablko, ktoré hnije zvnútra.

A vy chcete, aby hnilo čo najpomalšie...

Presne tak. Preto ho postrekujem, starám sa o neho.

Každá chemická liečba, rovnako ako postrek, má vedľajšie účinky. Ktoré sa dotýkajú vás?

U nás na Slovensku je liečba na špičkovej úrovni. Nemyslite si, že v Nemecku alebo v USA sú na tom lepšie. Inzulín máme rovnako kvalitný, glukomery najmodernejšie, rovnako inzulínové pumpy, aj veľkú škálu medikamentóznej liečby. Diabetik má však problém s tlakom aj s cholesterolom, preto je nútený jesť trochu viac tabletiek. Samozrejme, že majú vedľajšie účinky, ale aj strava, ktorú jeme, sa veľakrát podpisuje na našich zdravotných problémoch. Treba si zvoliť menšie zlo.

Ako ste sa vyrovnali s obmedzeniami, ktoré ochorenie prináša?

Cukrovka sa stala mojou kamarátkou, ktorú akceptujem, ale len odtiaľ-potiaľ. Musím sa k nej správať tak, aby mi neubližovala. Nedovolím jej, aby mi ubližovala! Žijem plnohodnotne. Rekreačne športujem, zabávam sa, ochorenie ma neobmedzuje.

Cukrovka sa stala mojou kamarátkou, ktorú akceptujem, ale len odtiaľ-potiaľ. Musím sa k nej správať tak, aby mi neubližovala.

Pracovne často cestujete, aj lietadlom. Treba pri cestovaní dodržiavať nejaké zásady?

Keď cukrovkár cestuje do USA alebo do Austrálie, je to zložitejšie, pretože sa letí cez viaceré časové pásma. Všetko sa však dá vypočítať, je na to vzorec, podľa ktorého si upravujem stravu. Počas letu poprosím letušky, aby mi jedlo ešte nedávali, prípadne, aby mi ho posunuli o hodinu neskôr. Ochotne to urobia. Ak cestujem autom z Michaloviec do Bratislavy, približne v polovici sa musím najesť. Zastavím na pumpe, zjem pripravené jedlo, zmeriam si gykémiu a pokračujem v jazde. Snažím sa dodržiavať čas jedla. Aj zasadnutie komisie preruším so slovami: Prepáčte, mohli by sme skončiť? Musím sa najesť. Ešte som nestretol nikoho, komu by to prekážalo, všetci sú ústretoví. Horšie by bolo, keby o mojom ochorení nevedeli. Možno by si povedali: Aha, aký je nenažraný. Preto pred nikým svoj diabetes netajím.

Najlepšie by teda bolo, keby každý cukrovkár informoval okolie o svojom ochorení?

Nie najlepšie, to musí urobiť! Ak pacient s diabetes mellitus dostane hypoglykémiu, odpadne, a nedokáže si sám pomôcť. Keď o tom okolie nevie, ako ho môže zachrániť?

Netreba vzdelávať aj širokú verejnosť? Čo vie bežný človek o diabetes mellitus?

Mnoho ľudí túto diagnózu nepozná. Zväz diabetikov Slovenska a jeho dobrovoľníci preto počas Dní zdravia alebo Dia dní merajú verejnosti glykémiu. Ročne medzi nimi nájdeme asi šesť percent diabetikov. Žiaľ, tí, ktorí navštívia lekára, sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Verejnosť informujeme aj cez média, vydávame časopis DIAspektrum, prispievame do časopisu Diabetik. Tým, že v Michalovciach meriame na základných školách glykémiu, edukujeme rodičov. Musia podpísať súhlas, v ktorom je napísané, čo je cukrovka a ako sa proti nej chrániť. Glykémiu meriame aj na pracoviskách so sedavým zamestnaním, chodíme do bánk aj do fabrík, kde o ochorení rozprávame. Inšpiráciou pre nás sú štáty, v ktorých je povinná edukácia diabetikov. Pacient, ktorý ju absolvuje a stará sa o svoje zdravie, má bonusy, napríklad lieky zadarmo.

Aké sú vaše osobné skúsenosti s hypoglykémiou?

Mal som ju len raz. Chcel som niečo dokončiť na počítači a zabudol som jesť. Ani som si neuvedomil, že mám hypoglykémiu. Spamätal som sa až potom, keď mi manželka priniesla džús. Pri nízkej hladine cukru si človek neuvedomuje, čo robí. Niekto je agresívny, niekto plače, niekto ticho sedí… a potom zrazu odpadne.

Keď sa vrátite k začiatkom vášho ochorenia a porovnáte to s dneškom, čo sa zmenilo, kam postúpila liečba?

Zmenilo sa veľa. Veda ide dopredu. Pamätám si na svoj prvý glukomer, ktorý som si musel kúpiť. Dávala sa do neho veľká kvapka krvi, ktorou som musel trafiť na prúžok. Bolo to hrozné. Dnes stačí dať do glukomeru mikrokvapku, ani necítime, že si pichneme do prsta. Aj inzulíny sú lepšie, kvalitnejšie. Dokonca s pozvoľným uvoľňovaním – 24 hodín, 48 hodín, až týždeň. Dnes máme inzulínové pumpy s pamäťou, s regulovateľným dávkovaním. Pacient môže cez počítač sledovať svoju hladinu cukru, používať zariadenia, ktoré merajú glykémiu 24 hodín a podľa toho dávkujú inzulín.

Asi najťažšie je nastaviť pacienta na správne dávkovanie.

Máte pravdu. Na Slovensku je približne 400-tisíc diabetikov a každý je iný, každého treba nastaviť inak. Každý organizmus reaguje na ochorenie, aj na liečbu inak. Cukrovku navyše ovplyvňujú aj vonkajšie faktory – stres či nespavosť, zamestnanie a ďalšie. Na diabetika stojaceho na zastávke zatrúbi auto, a už sa mu cukor zvýši. Rovnaké je to so stravou. Vraví sa, že ryža je pre diabetika lepšia než zemiaky. U mňa je to pravý opak. Ryža mi viac zvyšuje cukor.

Na Slovensku je približne 400-tisíc diabetikov a každý je iný, každého treba nastaviť inak. Každý organizmus reaguje na ochorenie, aj na liečbu inak.

Vodičom s diagnózou diabetes mellitus Európsky parlament pred dvoma rokmi sprísnil pravidlá. Ako ste to prijali?

Bol som pri pripomienkovaní smernice. Európska komisia neprišla s ničím novým, na Slovensku to máme zavedené už dávno. Je to len nafúknutá bublina. Diabetik môže šoférovať. Avšak v prípade, že má ťažkú hypoglykémiu, na určitú dobu sa mu vodičské oprávnenie pozastaví. Rovnako je to pri vydávaní nových vodičských preukazov. Ak lekár vidí, že cukrovkár je každý mesiac v nemocnici s hypoglykémiou, logicky mu nedá odporučenie. Každý diabetik, ktorý ide na dlhšiu cestu autom, by si mal pred jazdou zmerať glykémiu. Chráni nielen seba, ale aj ostatných.

Na cestu autom odporúčate vziať si balíček prvej pomoci. Čo je v tom vašom?

Džús, kokosová tyčinka, rožok so syrom a šunkou a keksy. Je to taká poistka. Najmä v zime sa môže stať, že vodič ostane visieť vo fujavici niekoľko hodín. Pre zdravého človeka to nie je nebezpečná situácia, ale diabetikovi môže ohroziť život.

Nie všetci pacienti sú takí zodpovední. Niektorí sa dokonca pred odberom na glykémiu ‚pripravia‘, aby mali čo najlepšie hodnoty…

Aj takí sú – tri dni takmer nič nejedia – len škoricu, zelenú fazuľu či kyslú kapustu. Na vlastné oči som videl cukrovkára, ktorý vyšiel z ordinácie a povedal: Hurá, cukor je výborný, ideme na pivo. Bol šťastný, že oklamal diabetológa. On však oklamal predovšetkým sám seba. Máme ústavou zaručenú zdravotnú starostlivosť, ale máme aj povinnosť starať sa o seba. Pacient musí byť disciplinovaný. Keby cukrovka bolela tak, ako bolia zuby, ľudia by sa o seba viac starali. Viete, moja vnučka má desať mesiacov. To je môj nový život. Chcem s ňou byť čo najdlhšie, chcem sa s ňou radovať, môcť ju zdvihnúť na ruky. Ja chcem tlačiť kočiar, nie aby ona tlačila mňa na vozíku.

Diabetes je závažné ochorenie, ktoré Medzinárodná zdravotnícka organizácia označila za pandémiu ľudstva. Postihuje všetky oblasti sveta, všetky rasy, bohatých aj chudobných, deti aj starcov. Bez rozdielu.

Čo konkrétne urobil zväz pre diabetikov za posledné dva roky?

Stále bojujeme za to, aby bol diabetik liečený u diabetológa. Tiež sme pripomienkovali minuloročný návrh jednej zdravotnej poisťovne na zvýšenie doplatku za inzulín a ostatných liekov, ktoré cukrovkári musia užívať. V niektorých prípadoch išlo až o 400-percentné navýšenie. Tento boj sme, chvalabohu, vyhrali. Bojovali sme tiež za to, aby naši pacienti neplatili diaľničnú známku, aby sme mali očkovanie proti hepatitíde zadarmo, aby sme mali nárok na bezplatné očkovanie proti chrípke. To všetko sa nám podarilo.

Prečo diabetici nesúhlasia s ošetrovaním u obvodného lekára?

Podľa platnej legislatívy všeobecní lekári nemajú liečiť diabetikov, ale prax je iná. Bojujeme s tým roky. Diabetik má narušenú aj imunitu, je náchylný na rôzne ochorenia. Ak pôjde ku všeobecnému lekárovi, kde sedia ľudia s rôznymi vírusovými ochoreniami, má väčšiu šancu sa nakaziť. Diabetes je závažné ochorenie, ktoré Medzinárodná zdravotnícka organizácia označila za pandémiu ľudstva. Postihuje všetky oblasti sveta, všetky rasy, bohatých aj chudobných, deti aj starcov. Bez rozdielu. Preto by sme mali využívať špecialistov z odboru diabetológia. Títo lekári musia mať atestáciu z diabetológie. Musia sa zúčastňovať konferencií, sledovať a aplikovať najnovšie poznatky, s praxou získavajú prepotrebné skúsenosti.

K najnovším poznatkom patrí, že cukrovku Typu 1 u detí môžu mať na svedomí enterovírusy. Vakcína je pripravená na klinické skúšky. Sledujete aj ďalšie novinky?

Každá novinka prechádza cez kategorizačnú komisiu. Môžeme sa k nej vyjadriť. Spolupracujeme s bývalým predsedom Slovenskej diabetologickej spoločnosti, doc. MUDr. Emilom Martínkom, PhD., ktorý je členom kategorizačnej komisie, on nás oboznamuje s novinkami. Verím, že raz vynájdu nejakú okrúhlu tabletku, ktorú diabetik zje a bude zdravý. Cukrovky je totiž stále viac. Na Slovensku neexistuje rodina, ktorá by nemala cukrovkára – či to je otec, babka alebo vnuk.

Foto: Daniel Jenčo
 

Hodnotenie článku

inVitro 4/2018

Diabetológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2018 Diabetológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro