Deti narodené v srdci

Návrat je občianske združenie, ktoré opusteným deťom nedáva hračky, ale nachádza domovy. A hoci je nájdenie rodiny a osvojenie dieťaťa formálne a emocionálne náročný proces, tým sa to ani zďaleka nekončí. Náhradné rodiny sa spoločne s osvojenými deťmi musia časom vysporiadať s hromadou špecifických situácií a pocitov, nezriedka potrebujú odborné poradenstvo, a tak sa usádzame v miestnosti plnej hračiek s detským boxovacím mechom; vraj na vybitie hnevu. Zakrátko sa k nám pridáva Soňa Očkášová, ktorá v združení pracuje ako psychologička a jej slová v nás vyvolávajú smútok aj uznanie.

Situácia opustených detí pred založením združenia

Predstavte si miestnosť s desiatimi kovovými postieľkami, v ktorých ležia malé deti. Zatiaľ čo niektoré plačú a snažia sa upútať pozornosť, iné už vedia, že aj tak nikto nepríde a ležia nehybne – ako živé bábiky. Do miestnosti vchádza vychovávateľka, ktorej začína nočná a konečne berie na ruky prvé uplakané dieťa. To je obraz detských domov socialistického typu, ktoré u nás fungovali ešte začiatkom 90. rokov. „Deti z takýchto zariadení nemali prakticky žiadne trvalé vzťahy, a tak ich ani nevedeli vytvárať, mali problém nájsť si partnera a fungovať v spoločnosti. Nezriedka trpeli deprivačnými ťažkosťami ako sebapoškodzovanie, agresivita voči sebe alebo iným deťom, klamstvo či krádeže… To bola doba, v ktorej vzniklo občianske združenie Návrat, keď si dvaja absolventi sociálnej práce, Marek Roháček a Vlado Matej, povedali, že chcú zmeniť svet,“ vysvetľuje Soňa Očkášová, psychologička zo združenia Návrat. Prvá vízia bola, aby sa do pár rokov mohli všetky detské domovy zrušiť a aby deti žili v rodinách. A postupne sa to začalo dariť, i keď trochu iným spôsobom.

Prvé deti v rodinách

Zásadný zlom nastal v roku 1996, keď sa podarilo dostať do praxe novú formu starostlivosti o deti – profesionálnu náhradnú výchovu v rodine. „Spočiatku sa deti dostávali do rodín zamestnancov v detských domovoch. Už predtým si niektoré vychovávateľky zvykli brávať deti domov, napríklad na Vianoce, a zistili, že to deťom veľmi prospieva. Tak vznikla idea profesionálneho rodiča, ktorý sa stará o dieťa v domácom prostredí 24 hodín denne, čo je úplne iný typ starostlivosti. Keď dieťa zaplače, vždy príde tá istá osoba, dieťa sa cíti v bezpečí a vytvára sa blízky vzťah. Takýto človek už nie je neosobnou tetou vychovávateľkou, ale blízkou vzťahovou osobou, v podstate mamou,“ hovorí psychologička. Avšak deti vychovávané v domovoch mali pre svoje veľké ťažkosti so vzťahmi minimálne šance dostať sa do náhradných rodín a uspokojivo v nich fungovať. „Detské domovy sa síce nepodarilo úplne zrušiť, ale maličké deti v postieľkach v nich už väčšinou nenájdete. Všetky deti do 6 rokov by sa podľa zákona o sociálno-právnej ochrane detí mali nachádzať v rodinách. Ak nemôžu byť vo svojich biologických rodinách, sú v rodinách profesionálnych, spadajúcich pod detské domovy, a odtiaľ putujú k adoptívnym rodičom či pestúnom.“ Vyhľadávanie a príprava adoptívnych a pestúnskych rodín je dnes teda jednou zo základných oblastí, ktorým sa Návrat venuje a od pani Očkášovej sa postupne dozvedáme, že hoci proces osvojenia nebýva jednoduchý, v porovnaní s minulosťou je voči deťom šetrnejší.

Ľudia si niekedy neuvedomujú, že prijaté deti nie sú ako iné deti. Často majú ťažkosti emočného charakteru, v škole sa zvyknú prejavovať hyperaktivitou a vyrušujú. Ďalšie ťažkosti plynú z toho, že ich matky počas tehotenstva obvykle nemajú ideálny režim, mávajú aj látkové závislosti, a tak sa niekedy rodia deti s abstinenčným syndrómom.

Kam so žiadosťou o dieťa?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako si adoptívni rodičia vyberajú dieťa? Viete si predstaviť, ako dvaja dospelí v detskom domove sledujú deti, trošku sa s nimi pohrajú a potom na jedno z nich ukážu prstom? Znie to neuveriteľne, ale v časoch, keď Návrat vznikal, to takto naozaj fungovalo. „Pre deti to bolo veľmi náročné. Časom si zvykli, že tam občas prídu nejakí dospelí a niekoho si vyberú, a tak sa naučili, ako sa majú správať a ako byť očarujúce. A rodičia sa potom nestačili čudovať, keď si dieťa priniesli domov a začalo vychádzať na povrch, ako veľmi je ubolené. Samozrejme, náhradní rodičia zlyhávali a deti, ktoré boli vracané do detských domov, boli traumatizované. Nehovoriac o traumách detí, ktoré si nevybral ani desiaty, ani dvadsiaty rodič.“ Dnes je to inak a párovanie žiadateľov s deťmi je na pleciach Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny alebo na pleciach organizácií ako Návrat. V praxi to teda znamená, že pár, ktorý uvažuje nad adopciou, príde najskôr na úrad práce, kde si podá žiadosť o osvojenie. „Úrad v každom kraji vedie dokumentáciu detí, ktoré sú vhodné na adopciu a zoznam žiadateľov. Po úspešnom zvládnutí povinnej prípravy sú žiadatelia o adopciu či pestúnsku starostlivosť zaradení do poradovníka vhodných náhradných rodičov a vyškolené pracovníčky k nim priraďujú deti z kraja, prípadne z iných krajov, ak sa neumiestnili tam,“ vysvetľuje Soňa Očkášová.

Bez dôkladnej prípravy to nejde

Žiadatelia o adopciu sú – zo zrejmých dôvodov – posudzovaní z rôznych hľadísk. Jednak musia k žiadosti na úrade doložiť napríklad dokumentáciu o príjme či lekárske potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti a následne si musia vybrať subjekt, kde absolvujú prípravu. V tejto oblasti u nás pôsobí napríklad Spoločnosť priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, neziskovka Miesto pod Slnkom či Návrat. Psychologička ozrejmuje význam prípravy. „Aj biologické dieťa preverí slabé stránky rodičov a adoptívne ešte viac. Ľudia si niekedy neuvedomujú, že prijaté deti nie sú ako iné deti. Láska v tomto prípade nemusí stačiť, keďže tieto deti si so sebou nesú batôžtek, ktorý v láskyplnom prostredí skôr či neskôr vybalia. Je v ňom veľa bolesti z odtrhnutia od biologických rodičov, veľa strachu, samoty. Často majú ťažkosti emočného charakteru, v škole sa zvyknú prejavovať hyperaktivitou a vyrušujú. Ďalšie ťažkosti plynú z toho, že ich matky počas tehotenstva obvykle nemajú ideálny režim, mávajú aj látkové závislosti, a tak sa niekedy rodia deti s abstinenčným syndrómom.“ 26-hodinová príprava, ktorá prebieha skupinovo aj individuálne, slúži nielen na ochranu detí, ktoré by sa po nezvládnutom osvojení mohli dostať späť do domova, ale aj náhradných rodičov. „Počas prípravy majú budúci rodičia príležitosť premýšľať nad tým, čo znamená prijať do svojho života dieťa, ktoré sa narodilo iným rodičom a zvážiť, či dokážu byť rodičmi takéhoto dieťaťa so všetkým, čo k tomu patrí. Vrátane vyhľadania podpory a pomoci, keď sa budú cítiť neistí alebo keď sa s ich dieťaťom bude niečo diať“ dodáva Očkášová.

Ak chcú žiadatelia malé zdravé dieťa so svetlou pleťou, počkajú si 2 – 3 roky, možno aj viac. Ak sú otvorenejší, napríklad v prijatí dieťaťa iného etnika, zväčša čakajú kratšie.

Chcete malé a zdravé dieťa? Do radu, prosím

Po úspešnom absolvovaní a vyhodnotení prípravy sú teda žiadatelia zaevidovaní do zoznamu čakateľov. A kedy sa vytúženého dieťaťa dočkajú? To záleží nielen od objektívnych faktorov alebo úradov, ako sa mnohí rodičia domnievajú, ale aj od očakávaní náhradných rodičov. „Najčastejšie si budúci rodičia želajú malé zdravé dieťa svetlej pleti. No nájdu sa aj takí žiadatelia, ktorí povedia, že im nezáleží ani na pohlaví, ani na etnicite, ale chcú čo najmenšie dieťa, iní chcú naopak väčšie, škôlkara, aby nemuseli byť na materskej, hoci väčšinou je to inak a na materskej treba byť aj s väčším dieťatkom. Práve podľa takýchto kritérií sa žiadatelia párujú s deťmi. Ak chcú malé zdravé dieťa so svetlou pleťou, počkajú si 2-3 roky, možno aj viac. Ak sú rodičia otvorenejší, napríklad v prijatí dieťaťa iného etnika, zväčša čakajú kratšie.“

Keď sa pýtame, či náhradní rodičia zohľadňujú pri „výbere“ dieťaťa aj minulosť biologických rodičov, psychologička objasňuje: „Keď sa žiadateľom ozveme, že je k dispozícii dieťa, aké chceli, majú možnosť nazrieť do dokumentácie dieťaťa, kde býva zdravotná správa z nemocnice, psychologická správa, fotka, prípadne aj videozáznam dieťaťa a sociálna správa o rodičoch. Rozsah správy o rodičoch závisí od toho, čo o sebe – prípadne aj o otcovi – matka prezradí, respektíve čo zistia sociálne pracovníčky. Niekedy v správe nie je nič, napríklad v prípade utajených pôrodov, keď je dokumentácia dieťaťa oddelená od dokumentácie matky. Žiadatelia sú na príprave síce niekedy šokovaní, keď sa dozvedajú, že mnoho detí v adopcii sa rodí mamám, ktoré drogovali, žili na ulici a podobne, no počas prípravy s týmito faktmi pracujeme. Takže adoptívni rodičia do toho idú s tým, že sociálne zázemie biologických rodičov nemusí byť ideálne.“

Cesta k definitívnemu osvojeniu

Akonáhle sa žiadatelia rozhodnú, že sa s dieťaťom chcú stretnúť, nasleduje vzájomné spoznávanie, takzvaná interakcia. Budúci rodičia sa s dieťatkom stretnú väčšinou na pôde detského domova, za účasti psychologičky detského domova a sociálnej pracovníčky úradu. Ak sa vzájomné kontakty vydaria, budúci náhradní rodičia si na súde podajú žiadosť o zverenie dieťaťa do starostlivosti. Súd dieťa zverí do predosvojiteľskej starostlivosti, ktorá trvá deväť mesiacov. „Tento čas síce slúži na to, aby si ešte náhradní rodičia definitívne rozmysleli osvojenie, ale nemalo by sa to ponúkať ako možnosť, respektíve ako jednoduché východisko z problémov, pretože pre dieťa je vrátenie po deviatich mesiacoch veľká rana. Väčšina rodičov však túto deväťmesačnú lehotu vníma ako komplikáciu, či obavu, keďže dieťa ešte nie je na sto percent ich,“ vysvetľuje pani Očkášová. Po deviatich mesiacoch si teda náhradní rodičia môžu podať žiadosť o osvojiteľskú starostlivosť a po priaznivom rozhodnutí súdu majú voči dieťaťu práva a povinnosti ako biologickí rodičia.

Babky by sa mali držať stranou

Počas celého rozhovoru sedíme v miestnosti plnej hračiek. Práve tu prebiehajú sedenia s náhradnými rodičmi a s ich osvojenými deťmi. Soňa Očkášová vysvetľuje, že je prirodzené, keď aj napriek dôkladnej príprave potrebujú rodičia z času na čas poradiť. Prichádzajú s rôznymi problémami. „Mnohé adoptované deti sú náročné už ako bábätká, veľa plačú, v noci nevedia spať, čo môže byť spôsobené zvykaním si na novú mamu, novými hlasmi a vôňami, dotykmi alebo aj spomínanou látkovou závislosťou počas tehotenstva. Čerství adoptívni rodičia často premýšľajú, či je správanie dieťaťa v norme, alebo môže ísť o niečo spojené s jeho minulosťou a chcú sa poradiť.“

So zvýšenou náročnosťou detí je, pochopiteľne, spojená aj špeciálna starostlivosť, ktorá si vyžaduje neustály kontakt s matkou a dokonca aj istú mieru izolácie. „Náhradným rodičom často radíme, aby zostali na materskej či rodičovskej dovolenke čo najdlhšie, pretože adoptované deti musia dohnať čas bez blízkej osoby, potrebujú fyzický kontakt, telo na telo, koža na kožu, odporúčame spať v jednej posteli a byť zo začiatku tak trochu v izolácii. To znamená neprijímať veľa návštev, neprekladať dieťa z rúk do rúk a babky či iné blízke osoby držať ďalej, aby bábätko nechceli neustále opatrovať, pretože dieťa musí naozaj fyzicky precítiť, že k niekomu patrí.“ Zrazu sa na tvári psychologičky objavuje úsmev a spomína na humorné situácie z prípravy. „Rodičia sa nás často pýtajú, čo tej babke majú povedať, keď je nedočkavá a teší sa, že bude mať vnúča. Vtedy im radíme, aby babku radšej zamestnali inak, nech napríklad pomôže unavenej mamičke s varením alebo žehlením. Niektoré kroky, ako napríklad izolácia, možno vyzerajú umelo, ale sú naozaj nevyhnutné na to, aby sa citová väzba medzi dieťaťom a matkou, respektíve rodičmi, vytvorila tak ako má. V opačnom prípade je to dosť zložité. V psychológii poznáme teóriu attachmentu, teda teóriu citovej väzby alebo pripútania, podľa ktorej je vytvorenie prvého a najdôležitejšieho vzťahu v živote – vzťahu medzi matkou a dieťaťom – kľúčom k normálnemu, zdravému vývinu dieťaťa. Pripútané dieťa má omnoho väčšiu šancu, že raz bude citovo zrelým, intelektuálne vyspelým dospelým.

Keď sa dieťa začne pýtať

Úplne iný typ problémov riešia náhradní rodičia v puberte, keď sa u dieťaťa ohlási potreba poznať svoje korene. Deti chcú vedieť, prečo si ich biologickí rodičia nenechali, a tak sa psychologičky pýtame, či náhradní rodičia zvyknú zápasiť s dilemou, že dieťaťu o ich adopcii nepovedia. „Občas sa takí rodičia nájdu. Keď si človek prinesie domov bábätko, po pár týždňoch môže nadobudnúť pocit, že je naozaj jeho a potom to zvádza k zamlčaniu adopcie. Máme skúsenosti, že deti to vždy dobehne v tej najnevhodnejšej chvíli, keď im to povie niekto iný, prípadne si to o sebe vypočujú ako nadávku. Vtedy to nesú veľmi ťažko. Aj preto rodičom radíme, aby o tom s dieťaťom hovorili odmalička, aby to počulo z rôznych strán, cez príbehy či rozprávky o tom, ako sa rodičom narodilo v srdiečku. Sú aj rôzne filmy, napríklad aj obľúbená Kung Fu Panda, kde je panda vychovávaná adoptívnym otcom, ktorý je gunár.“ Samozrejme, časom – a najmä v puberte – chce dieťa vedieť detaily. Na otázku, či sa vtedy náhradní rodičia neboja, že o dieťa prídu, pani Očkášová odpovedá: „Stále rodičom hovoríme, že deti sa nepýtajú preto, aby adoptívnych rodičov vymenili za biologických, že sa nemusia cítiť ohrození, ale že je to o potrebe spoznať samého seba, ktorú má každý z nás. Rodičia by to mali vnímať – naopak – pozitívne, pretože keď sa dieťa pýta a hľadá, robí veľa pre to, aby ho to raz nezložilo a aby bolo v dospelosti zdravou osobnosťou.“

Potrebujeme viac pestúnov

Otázka koreňov nadobúda úplne iný rozmer, keď je dieťa v pestúnskej starostlivosti. Zatiaľ čo pri adopcii by sa biologickí rodičia nemali dozvedieť ani mená či adresu náhradných rodičov, v prípade pestúnskej starostlivosti majú právo hovoriť do dôležitých rozhodnutí a musia dať súhlas napríklad pri vycestovaní do zahraničia či pri dôležitých lekárskych zákrokoch. „Na emočnej úrovni je vzťah dieťaťa a pestúna rovnaký ako v adoptívnej rodine. Pestún je pre dieťa najbližšou vzťahovou osobou, ale ak má dieťa žijúcich rodičov a pamätá si ich, je preň veľmi dôležité, aby mal s nimi pestún pozitívny vzťah, neodsudzoval ich a nebránil kontaktu. Práve v tom je pestúnstvo fajn. Dieťaťu neskutočne pomáha, keď má vyriešenú otázku koreňov a pestúni sa tomu vyslovene musia venovať, zatiaľ čo adoptívni rodičia nie a často ich to k tomu aj zvádza.“

Pestúnstvo je zároveň častým riešením v prípadoch detí, ktoré majú biologických rodičov a tí sa ich nechcú vzdať natrvalo. „Pomohlo by, ak by sa našlo viac náhradných rodičov schopných spolurodičovstva. Teda pestúnov, ktorí by dokázali akceptovať, že dieťa má aj rodičov, s ktorými potrebuje mať vzťah. Mnohé deti si pamätajú svojich rodičov a majú ich rady, no majú radi aj pestúnov. Ak cítia, že jednu alebo druhú stranu zraňuje, tým že túžia po druhom rodičovi, je to pre deti neriešiteľný vnútorný konflikt. Bohužiaľ, pestúnov, ktorí sa cítia zrelí na to, aby si vzali dieťa za takýchto podmienok, je veľmi málo.“

Náročná, ale zmysluplná práca

Práca s malými deťmi je často aj o emóciách a u opustených detí to platí – azda – dvojnásobne. Potvrdzuje to aj pani Očkášová: „Rodičov podporujeme v spoločných terapiách, aby mali vzťah s dieťaťom hlavne oni a aby citová väzba nabehla dobre. Samozrejme, v príbehu konkrétneho dieťaťa sa aj citovo angažujeme. Najťažšie je to, keď je dieťa z rodiny vrátené. V takej situácii som si už aj ja poplakala. Predstavte si, aké je to pre dieťa ťažké, keď je vo svojich siedmich rokoch – po troch rokoch v pestúnskej starostlivosti – vrátené do detského domova. Starať sa o deti, ktoré boli zranené dospelými, naozaj nie je ľahké, niekedy je nevyhnutné doslova terapeutické rodičovstvo, keď je rodič vyškolený, ako zaobchádzať s dieťaťom „liečivo“. Rodič si niekedy siahne na dno svojich síl a napriek tomu to nemusí dopadnúť dobre. No keď sa to darí a dieťa sa otvára vzťahom, je to tá najlepšia odmena aj pre mňa ako profesionála.“


Hodnotenie článku

inVitro 2/2017

Reprodukčná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2017 Reprodukčná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro