Diéta

Chcete získať úhlavného nepriateľa? Ak áno, povedzte Rakúšanovi, aby držal diétu. Pokúsil som sa o to už niekoľkokrát a niekoľkokrát som sa poriadne popálil. Napriek tomu v Rakúsku existuje povolanie diétnej sestry – a hovoríme pravdepodobne o najfrustrovanejšej zamestnankyni v celej krajine.

Kedysi som mal priateľa Škóta, ktorý vyhlásil, že najzbytočnejším povolaním na svete je učiteľ angličtiny v Amerike. Odôvodnil to tak, že dialekt sa vyučovať nedá a po anglicky sa tam za oceánom aj tak nikto nenaučí. Doplním jeho tvrdenie, že rovnako beznádejným povolaním je i povolanie diétnej sestry v Rakúsku. Ako by sa pravý Rakúšan mohol vzdať svojej šnicle, leberkäse či pečeného bravčového, nehovoriac o pivku. Cervantes kedysi napísal knihu o Donovi Quichotovi. Ak sa chcete ocitnúť v jeho koži, staňte sa diétnym poradcom.

Zažil som jeden nervový kolaps našej diétnej sestry, keď sa pacientke so syndrómom krátkeho čreva snažila vysvetliť, čo má jesť a čo rozhodne jesť nemôže. Chorá vážila už iba 35 kíl a trpela silnými hnačkami, kvôli ktorým už niekoľkokrát vyhľadala odbornú pomoc na našom oddelení. Celá liečba spočívala v podstate v úprave stravy a táto úbohá pani bola zverená do starostlivosti našej diétnej sestry. Tá strávila niekoľko veľmi frustrujúcich dní snahou vysvetliť panej (pacientka bola vysokoškolsky vzdelaná a pôsobila dojmom veľmi inteligentnej, a predovšetkým rozhodnej osoby), čo má a čo nemá jesť. A predovšetkým, že nemá jesť tuk, pretože ten jej črevo nestrávi, čo spôsobuje hnačky, ktoré ju tak veľmi trápia. Keď si po takejto hodinovej prednáške pacientka na obed objednala vyprážaný cordon bleu a ako predjedlo si ešte v prítomnosti diétnej sestry vybalila z tašky pečeňovku, pribehla táto úbohá stvora za mnou do jedálne, kde som práve obedoval, aby mi oznámila svoju rezignáciu.

Nie je sa teda čomu čudovať, ak s takouto mentalitou našich zverencov počíta aj farmakologický priemysel. Pri liečbe cukrovky sa dozviete, že pacient má v prvom štádiu dostať metformín. Nemám nič proti. Lenže v prípade, ak liečba týmto preparátom zlyhá, má sa k nemu pridať Pioglitazón v dávke 15 miligramov. Ak nepostačuje ani táto liečba, má sa dávka Pioglitazónu zvýšiť na 30 mg, a pokiaľ neuspejete ani s týmto, zvyšujeme ju na 45 mg. Ak ani po tom všetkom pacient nedosiahne stabilizované hodnoty krvného cukru, až vtedy a nie skôr sa ho máte opýtať, či dodržiava diétu. Veď kto by si chcel narobiť nepriateľov, však?

V časoch komunizmu bolo na olomouckej univerzite všetko úplne inak. Totalita predpokladala disciplínu a dokázala ju aj vyžadovať! Liečbe cukrovky a obezity tu vládol asistent Chlup. Energický človek, presvedčený o svojej pravde, ktorý sa nebál narobiť si nepriateľov. Mal k dispozícii takzvané „uzavreté oddelenie“, z ktorého pacientom, ktorí už raz dali súhlas na liečbu, nebolo dovolené odísť ani na chvíľu. Zlé jazyky tvrdili, že pacientov, ktorých hmotnosť nezodpovedala predstavám pána asistenta, týrali diétou 0- (čítaj nula mínus), pri ktorej ráno dostali jablko a večer museli ukázať, že ho ešte majú. A nepomohlo ani tvrdenie, že takýto človek vlastne ani nie je tučný, ale na svoju hmotnosť jednoducho nízky.

V Olomouci žil istý nočný vrátnik. Pretože ho jeho práca príliš neuspokojovala ani pri nej nebol nijako mimoriadne telesne či duševne aktívny, krátil si nekonečnú nočnú službu jedlom. Výsledkom bola hmotnosť približne stotridsať kíl, čo celkom dobre znášal. Keď ju však prekročil, začala sa mu v tele ukladať tekutina, ktorá mu spôsobovala opuchy nôh a ťažkosti s dýchaním. S týmito problémami navštívil univerzitnú kliniku. Tam ho lekári vybavili diuretikami (liekmi na odvodnenie), čím mu z nôh a pľúc vyplavili opuchy, takže sa mu zlepšilo dýchanie. Napriek tomu, že v tomto stave beztak nemohol jesť a nechutilo mu, schudol navyše ešte nejakých 5 kíl a hneď, ako sa mu stav po týždni zlepšil, bol prepustený domov. A opäť sa dal s chuťou do jedla, kým neprekročil onú magickú hranicu stotridsiatich kíl, keď sa začali problémy. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát, až si milého pacienta jedného dňa všimol na vizite asistent Chlup a navrhol mu špeciálnu liečbu na svojom oddelení. Pretože sa chudákovi nočnému vrátnikovi nevodilo práve najlepšie, nemal odvahu odmietnuť a bol prevezený na uzavreté oddelenie asistenta Chlupa. Spočiatku išlo všetko podľa starého poriadku. Pacient dostal diuretiká, aby sa vymočil z podoby, a stále mu nechutilo jesť, takže jablko na raňajky ho ani príliš neiritovalo, hoci sa čudoval, prečo mu nenosia niečo ďalšie. Po týždni sa mu už opäť darilo dobre, mohol dýchať a chodiť, a požiadal o prepustenie. A vtedy sa dozvedel Jóbovu správu, že prepustenie neprichádza do úvahy, pokiaľ nedosiahne cieľovú hmotnosť. Omdlel až po tom, ako mu povedali, že jeho cieľová hmotnosť je 85 kíl. Nasledovali príšerné týždne, najhoršie v jeho živote, a hlavne nekonečné. Našťastie aj lekári chodievajú na dovolenky. V prvý deň, keď namiesto asistenta Chlupa prišiel na vizitu jeho zástupca, pokľakol úbohý muž vedľa svojej postele a uprosil lekára, aby mohol byť prepustený na slobodu. Akú historku si vymyslel, aby pohol lekárskym srdcom, nie je známe.

Každopádne sa už na klinike nikdy neobjavil. Buď mal takú hrôzu z fakultnej nemocnice, že sa prestal prejedať, alebo sa prejedať neprestal a radšej sa udusil, ako by sa dal odviezť do nemocnice a riskoval opätovné prijatie na oddelenie redukcie hmotnosti.
Len tak na okraj – manželkou pána asistenta bola jedna veľmi milá dáma, staničná sestra na klinike – pekná, guľato korpulentná. Ani pán asistent nebol doma zrejme prorokom. Kto z nás vlastne je?

Samozrejme aj diéty podliehajú vývoju a čo bolo dobré pred určitým časom, nemusí dnes už platiť. V osemdesiatych rokoch minulého storočia nebola dialyzačná liečba na takej úrovni ako dnes a preto sa pacientom odporúčala prísna diéta, ktorá mala obmedziť tvorbu toxických látok v tele, s ktorými si vtedajšia dialýza ešte nevedela rady. Hovorilo sa jej „kartoffel-ei diéta“ pretože pacient skutočne mohol jesť len zemiaky a vajcia a aj to bez soli. Nakoľko bola taká strava vôbec požívateľná, si nedovolím odhadnúť.

Vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike sa u dialyzovaných pacientov objavili dovtedy neznáme príznaky, predovšetkým poruchy správania a neurologické zmeny. Trvalo určitý čas, kým lekári prišli na to, že títo pacienti trpia nedostatkom takzvaných esen­ciálnych aminokyselín. Ide o sedem aminokyselín, ktoré sú stavebnými kameňmi ľudských bielkovín, ktoré telo nedokáže samo tvoriť a je odkázané na ich prísun potravou. V zemiakoch a vajciach sa nenachádzali a to viedlo k opísaným symptómom. Všetko jasné, lenže slovenský nefrológ, profesor Dzúrik, si položil správnu otázku – prečo sa tieto príznaky vyskytujú len v Nemecku, zatiaľ čo vo vtedajšom Československu netrpel nimi ani jeden pacient. Začal vec skúmať a prišiel jej na kĺb. Ani jeden pacient v našich krajinách diétu (chvalabohu) nedodržiaval. Predsa len máme bližšie k Rakúšanom, s ktorými sme štyristo rokov žili v spoločnom štáte, než k disciplinovaným Nemcom.

Diéta nemusí byť vždy trápenie. Keď sme so ženou navštívili Kampániu a cestovali po pobreží Cilenta, objavili sme mestečko Pioppi a v ňom krásnu pláž a krásny príbeh. V Bostone v USA žil a pôsobil slávny fyziológ Ancel Keys. Zaoberal sa pôsobením diéty na kardiovaskulárne choroby, napísal v roku 1950 o strave 1400-stranovú knihu „The Biology of Human Starvation“, ktorá bola vo svojej dobe  považovaná za bibliu zdravej stravy. Keď odišiel v sedemdesiatke do dôchodku, odišiel na dovolenku do Talianska a zastavil sa v roku 1975 v Pioppi – a zrejme prvýkrát v živote sa dobre najedol. Následne zavrhol všetky svoje teórie, ktorým venoval celú svoju vedeckú kariéru a pustil sa do skúmania talianskej kuchyne. Zistil, že je nielen dobrá, ale prehlásil ju aj za zdravú. Jeho kniha  „How to eat well and stay well the Mediterranean way“ (1975) o „stredomorskej strave“ sa stala predajným hitom – samozrejme aj preto, že ju napísal taký slávny expert. A mýtus „stredomorskej diéty“ bol na svete. A žije dodnes. Pretože sa Ancel Keys dožil 101 rokov – až rok pred svojou smrťou presídlil zo svojej vily v Pioppi, kde žil 28 rokov a kde sa dnes nachádza jeho múzeum naspäť do USA – zdravé pôsobenie tejto diéty na ľudský organizmus bolo tým potvrdené.

Pri tejto príležitosti si neodpustím poznámku k neodmysliteľnej súčasti stredomorskej diéty, k červenému vínu. Na svetovom geriatrickom kongrese v roku 2012 došlo k diskusii, či je červené víno pre starých ľudí osožné alebo nie. O jeho vhodnosti v podstate nevznikol žiadny spor, všetci účastníci boli za, otázka bola len, aká je vhodná dávka. Či ide o deci vína denne či týždenne, alebo či ide o iné množstvo. Diskusiu ukončil predsedajúci profesor, prastarý Talian, ktorý zobral mikrofón a určil množstvo potrebného červeného vína k dosiahnutiu dlhovekosti na: „Toľko, koľko je sociálne únosné.“ Takže, na zdravie!

 

Hodnotenie článku

inVitro 4/2018

Diabetológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2018 Diabetológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro