GENETIKA JE U NÁS ZLÁ, ALE MY SA NEVZDÁVAME – ROZHOVOR S HEREČKOU ANIČKOU ŠIŠKOVOU

Article image

Herečka Anička Šišková vplávala do kaviarne v nádherných letných šatách, akoby si užívala bezstarostnú dovolenku pri mori. V skutočnosti od skorého rána vyvárala pre vnúčika, po rozhovore a fotení s nami utekala na Kramáre k detským pacientom s chorým srdiečkom a hneď potom na tlačovku Belasého motýľa.

Ste čestnou prezidentkou Organizácie muskulárnych dystrofikov a tvárou kampane Belasý motýľ, na ich podporu. Ako ste sa dostali práve k ľuďom s touto ťažkou dedičnou chorobou?

Jednoducho. Prišli za mnou a povedali, že keď som natočila film, ktorý sa volá Musíme si pomáhať, tak by som im mala pomôcť, lebo oni to veľmi potrebujú. Tak pomáham a som rada, veľmi sme sa skamarátili. Od roku 2001, keď odštartovali prvú kampaň, sa organizácia výrazne rozšírila. Dnes pomáhajú nielen dystrofikom, ale aj všetkým, ktorí to potrebujú. To je jedno, kto má akú chorobu, fyzické alebo psychické problémy, každému pomôžu. Aj mne, keď mi bolo zle, mala som krízu, tak ma veľmi povzbudili.

Ako?

Tým svojím životom! Napriek všetkému, čo sa im deje, napriek bolestiam, napriek tomu, že sa im fyzicky nedarí, dokážu si pripravovať radosti v živote. To je niečo úžasné. Stále rozmýšľajú nad tým, ako by sa radovali. To je geniálne nie?

Vaše problémy boli fyzické, dlhodobo vás trápi chrbtica.

Trápim sa s ňou už snáď desať rokov. Teraz už menej, som po operácii, ale boli časy, keď to boli neznesiteľné bolesti. Jeden lekár mi raz povedal, keď budete viacej ležať ako chodiť, potom choďte na operáciu. Stalo sa. Pred troma rokmi ma operovali v Prahe v Motole. Dali mi do chrbtice výstuž, mám tam titánové tyče a šrauby. Po roku som mala recidívu, zase som nemohla také 3-4 mesiace chodiť, ale musím poklopať, už skoro dva roky je dobre, aj keď mám občas bolesti. Pomáha mi aj jeden slovenský výrobok, nechcem mu robiť reklamu, ale taký magnet, magnetoterapia, robia ju vo Zvolene. Keď to preženiem s prácou a pohybom a rozbolí ma to, magnet mi to trošičku stabilizuje a utíši, nemusím brať toľko liekov. Aj akupunktúra a čínske lieky mi pomohli.

A aký máte vzťah ku klasickej medicíne a lekárom?

Veľmi dobrý. Môj brat bol veľmi dobrý lekár, liečil celú rodinu. Hovorím, že bol, pretože keď mal 40 rokov, zomrel na rakovinu. Bol internista, býval v Sokolove, ale keď sa mi čokoľvek dialo, nech už som bola kdekoľvek, hneď volal do nemocnice, liečil ma na diaľku. Lekárom dôverujem, veľmi ich obdivujem a vážim si ich.

Jeden lekár mi raz povedal, keď budete viacej ležať ako chodiť, potom choďte na operáciu. Stalo sa.

Súdiac podľa vás i vašich dcér, vo vašej rodine máte krásu a mladistvý výzor v génoch. Ale čo zdravie?

O genetike radšej nepremýšľam. Mladšia dcéra Terezka začala robiť náš rodostrom, ale ten nie je vôbec dobrý. Máme v rode veľa rakoviny, epilepsiu, srdcovo-cievne choroby, rodičia žili veľmi krátko, otec zomrel v päťdesiatke, mama mala 65, ich rodičia tiež zomreli skoro. Moja babka mala s chrbtom také problémy, že bola rok v sadre. Genetika je u nás zlá, ale my sa nevzdávame.

Pri vašom nabitom programe asi naozaj nemáte čas myslieť na dedičné zaťaženia. Na čom všetkom okrem charitatívnych projektov momentálne pracujete?

Hrám v divadle Astorka, najnovšie v hre Deravá jama, to je naše politické vyjadrenie k situácii na Slovensku. Je to veľmi odvážne aj veľmi vtipné, až je to mrazivé, v čom vlastne žijeme. Hrávam aj v Aréne v Mestskom divadle. Pokračovanie seriálu Tajné životy sa bude točiť až o rok, teraz idem do denného seriálu Kukučka, to budem na obraze stále. Dlho so nerobila takéto niečo, denný seriál vlastne nikdy, celkom sa teším, že budem medzi ľuďmi, kolegami, bude to pekná robota a aj si zarobím, to v dnešnej dobe nie je pre herca samozrejmé. Som rada, že mám prácu, vážim si to.

A vaše pracovné aktivity v Prahe?

Teraz som tam tak dvakrát-trikrát do mesiaca, Terezka, ktorá tam študuje a býva, ma vždy čaká. Spolupracujem na scenári pre Českú televíziu, podľa mňa a mojich dvoch kamarátok sa bude v Čechách točiť seriál Trapný padesátky, má to byť vtipné a točiť sa to bude pomaly, bude čas aj na skúšanie, takže by to malo byť kvalitnejšie ako bežná seriálová produkcia. Keď sa to začne točiť, budem sa zas musieť presunúť do Prahy a dochádzať do Bratislavy. Seriál píše Irena Obermannová a bude o troch babách, ktoré odmietajú byť klasické päťdesiatky, nechcú sa správať a obliekať, ako sa patrí v staršom veku, nechcú byť elegantné solídne dámy, ktoré sa starajú o mužov, vnúčence, rady varia... Naše hrdinky budú všetko, len toto nie, budú to slobodné ženy, ktoré sa chcú ešte zabávať a niečo zažiť, ktoré sa prestali trápiť tým, čo si o nich ľudia pomyslia alebo či sa za ne hanbia ich vlastné deti. To sa mi páči, také ženy sú mi vzorom. No a ešte idem nahovoriť jednu postavu do animovaného filmu o pavúkoch. Najprv nahrajú naše hlasy a až potom podľa toho naanimujú tváre bábok. To som ešte nezažila.

Ale to stále ešte nie je všetko z vašich aktivít. Okrem toho ste napísali knižku poviedok s receptami Nič lepšie nepoznám a nahrávate audioknihu Barbory Kardošovej Anjeli nespia.

To je veľmi krásna práca, s Barborkou si rozumieme, nie je to len čítanie textu, ale aj rekapitulácia našich životov. Ako ideme postupne cez dej, keď sa nás nejaká situácia dotkne, tak nahrávanie zastavíme a porozprávame sa, čo sme zažili na tú tému my. To ani nie je nahrávanie, ale psychoterapia.

A ešte máte vnuka Filipka! Aká ste babička?

Ako by povedal jeho otec a muž mojej staršej dcéry Dorotky, šibnutá. (Smiech.) Veľmi ho milujem, stále sa spolu smejeme a robíme šašoviny. On za mnou stále chodí a čaká, čo urobím, aby sa mohol smiať. Má rok aj osem mesiacov, málo si ho zatiaľ užijem, lebo ešte stále žijú v Moskve a aj keď sem prídu, ako teraz, často pracujem, takže už sú tu tri dni a ja som prišla až včera. Mám bohatý život!

Čo najradšej robíte, keď nič z vyššie vymenovaného bohatého života robiť nemusíte?

Idem von.

Do kaviarne alebo do lesa?

Do lesa, na bicykel. Alebo si zoberiem paličky a idem na Kolibu.

Pri vašej chrbtici vám lekári športovanie nezakázali?

Nie, je to len na mne, koľko toho vládzem. Sami nevedia, čo to s človekom robí, keď má v chrbte tyče. Niekedy vládzem všetko a niekedy nič. Všetko musím robiť s mierou, nie tak, ako keď som bola zdravá. Ale nerada o mojich problémoch s chrbticou rozprávam, lebo čím viac o tom rozprávam, tým viac sa tým trápim. Z tohoto sa nedá vyrozprávať.

Keď sa nedá športovať, ako ešte relaxujete?

Rada sa stretávam s kamarátmi. A keď nemôžem ani športovať ani sa stretávať, tak pozerám televíziu. Prírodovedecké dokumenty ma nebavia, aj keď zvieratká mám rada, radšej sledujem, čo nové sa vyskúmalo vo vede, vesmíre, medicíne. Všetko ma zaujme, som strašne zvedavá. Myslím si, že keď sa človek zaujíma o všetko okolo, tak nestarne. Aspoň to tvrdí Květa Fialová, ona pokojne ide aj na exkurziu do fabriky, ju všetko zaujíma. Mňa tiež. Najhoršia je letargia, nerobiť nič, nudiť sa.

To znie ako epitaf, to by vám mohli tesať aj na náhrobný kameň?

Nad epitafom som nikdy nerozmýšľala, ale áno, je dôležité, aby sme si vedeli okamihy života vychutnať a uvedomiť. Vždy si poviem, jéj, toto si musím zapamätať a pripomenúť vo chvíli, keď mi bude ťažko. Napríklad v nemocnici, keď idem na magnetickú rezonanciu. Mám totiž klaustrofóbiu a musím si vopred pripraviť, na čo budem myslieť, aby som neotvorila oči a vydržala tú trištvrte hodinu, pokiaľ mi vyskúmajú chrbát.

Čo konkrétne si zvyknete pripraviť?

Dávam si film svojho života, okamihy, ktoré sa mi veľmi páčili. A keď to nedokážem, keď dostanem ešte väčší strach a nič mi hlave nenabieha, tak si opakujem texty, väčšinou verše. Snažím sa spomenúť si na staré predstavenia zamestnám mozog a prestanem sa báť.

Je ešte niečo, okrem klaustrofóbie, s čím zápasíte?

Som príliš otvorený človek, niekedy musím bojovať s tým, aby som nehovorila svoje názory. Lebo nie vždy sa to hodí. A niekedy to môže aj zle dopadnúť. To už som zistila. Niežeby som musela hovoriť opak toho, čo si myslím, ale občas by stačilo, keby som aspoň bola ticho. Stáva sa mi, že sa starám aj do niečoho, do čoho by som sa nemusela. Viem, že niekedy pomôžem, niekedy to je potrebné, aspoň mne sa tak zdá. Neviem však, či je to vždy správne. Niekedy je mlčať zlato, už si to uvedomujem.

Ak sa vám mlčať nepodarí, čo potom?

Väčšinou sa ospravedlňujem, ale tak v duchu si hovorím, aj tak som im to povedala! V konečnom dôsledku je to dobre. Ustojím si svoj názor a mám svoju váhu. Len to nesmie nikomu ublížiť, to je hranica. Na druhej strane, ako hovorí Milan Lasica, výhoda staršieho veku je, že už môžete hovoriť to, čo si myslíte, a nikto sa neurazí. Hoci on má sedemdesiat, ja som tú výhodu pocítila už v päťdesiatke. To sa mi páči. Moje baby hovoria, čo si myslia, už teraz a majú z toho dosť opletačiek.

Kdesi som raz čítala, že vaša mladšia dcéra Terezka je z vás troch najmúdrejšia, vaša staršia dcéra Dorotka najkrajšia, ale nebolo tam dopovedané, že čo je to najlepšie na vás?

(Smiech.) To nemôžem takto verejne prezradiť, čo mi moje dcéry vtedy povedali. Ani som nad tým nikdy takto neuvažovala. Ale myslím, že mojou prednosťou je, že som veľmi komunikatívna, viem zmieriť ľudí a spájať kolektívy. Cítim, že ma ľudia majú veľmi radi, sú radi v mojej prítomnosti. Stáva sa mi, že ma zastavia ľudia aj na ulici, a povedia mi to. Ale tá komunikatívnosť musí byť obojsmerná, treba vedieť najmä počúvať. V dnešnej dobe sú ľudia rýchli a zameraní na seba, málokto vie počúvať. Ak vydržíte rozprávať sa len o tom druhom, veľa to pre neho znamená.

Máte nejaký nesplnený detský sen?

Ako dieťa som veľmi túžila skočiť s padákom a jazdiť na vodných lyžiach. A byť herečka! Len to posledné som si splnila. Tie prvé dva sny som, kvôli tomu blbému chrbtu, nezrealizovala, hoci som aj mala príležitosť. Keď som v Čechách hrala v seriáli Letisko, mali sme možnosť vyskúšať si skok s padákom. Ale lietala som pri nakrúcaní v malých lietadlách, to sa trošku počíta. A počíta sa aj to, že podobné sny má aj moja Terezka a tak si ich plní aj za mňa.

foto: Boris Németh

 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 03/2015

Genetika

Zaujíma vás genetika? V tom prípade by ste nemali prehliadnuť ôsme číslo časopisu inVitro. Dočítate sa v ňom o genetickej genealógii a pátraní po predkoch pomocou DNA analýzy. V odbornej časti…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora