JE TO ČASOVANÁ BOMBA NA CELÝ ŽIVOT – ROZHOVOR S HEREČKOU PETROU POLNIŠOVOU

Article image

Hovorí o sebe, že je workoholik z donútenia a keby nemusela nič robiť, preležala by celé dni na gauči s knižkami, ktoré nemá čas dočítať. Svoj čas má rozplánovaný na hodiny v precíznej tabuľke v smartfóne. Snaží sa však neprepínať sily, doslova na vlastnej koži už totiž pocítila, že svoju prácu môže naplno robiť len vtedy, keď je zdravá. Petra Polnišová. 

Pred piatimi rokmi ste mali vážne zdravotné problémy, o čo konkrétne išlo? 

Štítna žľaza sa mi zbláznila, začala produkovať priveľa hormónov a telo zrazu šliapalo na 200 percent. Hyperfunkcia štítnej žľazy. To je diagnóza veľmi nepríjemná, prejavila sa u mňa zmenami nálad, vysokým tlakom, začalo mi rýchlo biť srdce. Dalo by sa to možno prirovnať k stavu, keď je žena v prechode, ale strašne silnom. Pre mňa bol najhorší tras rúk, nedokázala som ich ani udržať pred sebou. Príjemnejším sprievodným znakom bolo, že človek strašne veľa je a pritom chudne, ale aj tak mu je to houbeles platné, lebo keď mu nasadia lieky, tak sa stane pravý opak. Lieky štítnu žľazu akoby uspia a človek zase priberie, či je, alebo neje. 

Ako sa vám podarilo s chorobou vysporiadať? 

Navštívila som viacero endokrinológov, mali rôzne názory. Keďže som vtedy ešte nemala deti, niektorí mi odporúčali dať žľazu rovno von. Našla som si veľmi dobrú endokrinologičku, nasadila mi liečbu carbimazolom. Štítna žľaza sa tým ukľudní, ale nedá sa to brať dlhodobo, aspoň nie v mojom prípade, nemala som dobré pečeňové testy a navyše som dostala urtikáriu. To je akási cestujúca koprivka, alergia, ani jeden deň som nevedela, na ktorom mieste sa s ňou zobudím, je to svrbivé, nepríjemné, už mi puchli aj oči. Začala som obiehať ďalších doktorov, ale mala som pocit, že mi to spôsobuje ten liek. 

Prestali ste ho užívať? 

Dávky sa znižujú postupne a buď sa telo chytí a funguje dobre aj bez neho, alebo to treba liečiť radikálnejšie. 

Vaše telo sa chytilo? 

Je to dlhodobý proces, liečba v podstate zaúčinkovala, zase som pribrala. Ale pre tie nepríjemné sprievodné znaky som sa rozhodla, že to skúsim liečiť inak. Mala som plné zuby koprivky, to bola úplná pliaga. Rozhodla sa ísť na tri týždne na ajurvédsku kliniku do Siofoku v Maďarsku, kde sa tomu venujú komplexne, prečisťujú telo, robia jeho reštart. Nie je to len diéta, ale aj masáže, tlakové, olejové, cvičenia, kúry, sauny, všeličo. Bolo to náročné, vstávala som ráno o šiestej, celý deň som behala po procedúrach, končili až o šiestej večer. Samozrejme, všetko sa dialo pod dohľadom odborného lekára, takže mi brali krv, diagnostikovali štítnu žľazu, chodila som na sono, pozorovali, ako reaguje na tie veci, čo mi robili. Absolvovala som napríklad procedúru hermana na prečistenie žalúdka, to pijete každé ráno prepúšťané maslo ghí, ktoré by malo v žalúdku nasávať toxíny a na piaty deň vás to nechajú vyvrátiť. Aj takéto veci sa tam diali, bolo to „bizar“. Nešla som tam s tým, že to určite zafunguje, ale s tým, že urobím čokoľvek, aby som to vyriešila. 

Štítna žľaza sa mi zbláznila, začala produkovať priveľa hormónov a telo zrazu šliapalo na 200 percent. Hyperfunkcia štítnej žľazy.

A zafungovalo?

U mňa hej, tam som aj vysadila lieky a dodnes ich neberiem. 

Čo na to povedala vaša endokrinologička?

Ona je veľmi otvorená a za to ju velebím! Povedala mi, že čokoľvek pomôže, je dobré. To skôr iní doktori reagovali záporne, že je to hlúposť, náhoda a že som sa určite nevyliečila vďaka ajurvéde. Samozrejme, naďalej musím každého pol roka chodiť na endokrinológiu na testy. Medzitým som „prekonala“ dve tehotenstvá, čo je tiež poriadny nápor na štítnu žľazu. Moje hodnoty na to mierne reagovali, ale po pôrode sa zase vrátili do pôvodného stavu. Som veľmi rada, že to zafungovalo.

Teraz už nepociťujete žiadne problémy?

Nie, nič, ani lieky neberiem. Ale doktorka ma upozornila, že je to časovaná bomba na celý život, ktorá hocikedy môže, ale i nemusí vybuchnúť.

Museli ste kvôli štítnej žľaze aj prestať pracovať?

Ja som toho ani nebola schopná, keď som mala urtikáriu. Nasadili mi na ňu kortikoidy, tie na deň zaúčinkovali a na druhý sa mi všetko vrátilo. Bola som celá pripuchnutá, nemohla som ani v divadle fungovať, na takmer rok som bola úplne mimo. Musela som odmietnuť viaceré pracovné ponuky a tiež som si musela našetriť peniaze, aby som ten rok mohla existovať. 

Nebáli ste sa, že si odmietaním ponúk zničíte dobre rozbehnutú kariéru?

Bola som vtedy na tom zdravotne tak zle, že mi to bolo všetko jedno. Keby som nedoriešila zdravie, tak by som tie ponuky nemala dodnes. 

Dnes ste už opäť v plnom nasadení. Odkiaľ a kam bežíte práve teraz? 

Z divadelnej skúšky do Banskej Bystrice, kde máme s divadlom GUnaGU predstavenie Nízkotučný život. Stále chcem stíhať najmä výchovu svojich dvoch detí, takže momentálne hrám iba v GUnaGU. Okrem predstavenia Nízkotučný život sa po rokoch vraciam do predstavenia In Da House, to bola moja srdcová záležitosť. V apríli budúceho roka by som mala ísť robiť hru do Štúdia L+S s mojimi obľúbenými kolegyňami, Kamilou Magálovou a Zuzkou Kronerovou. 

A čo televízia, film? 

September som mala rušnejší, pre Markízu nakrúcame seriál z dedinského prostredia, bude sa vysielať niekedy v marci. Pracovný názov má Horná Dolná. Bolo to veľmi príjemné, lebo sme nakrúcali v dedinke pri Piešťanoch, kde nie je ani signál, všetci sme boli ako v pionierskom tábore. Okrem toho by sa mala na televízne obrazovky vrátiť skeč šou, niečo podobné ako bolo kedysi populárne S.O.S, len v inovovanej podobe. No a mala by som ísť aj do seriálu Českej televízie Doktor Martin s Miroslavom Donutilom, keď to zvládnem, tak možno budem točiť aj nejaký film. Film je ale taká otvorená vec, už už sa má začať a potom tri roky nič. 

Ako sa to udialo, že ste sa dali na herectvo?

Ja ani neviem. (Smiech.)

Hrali ste už od detstva? 

Áno, od šiestich rokov, ale až ako tínedžerka som pričuchla k divadlu v dramatickom súbore, volalo sa Lano, založila ho a viedla Saša Skořepová. V našich kruhoch má Lano dodnes dobré meno. Robili sme v ňom rôzne veci, poéziu, vytvárali sme dramatické kusy, vtedy som si uvedomila, že by som to chcela robiť. Ale nemala som odvahu, tá prišla až tak neskôr.

Zobrali vás na herectvo hneď na prvýkrát?

Nie, na herectvo ma nezobrali vôbec, ale ja som si dala ako sicher aj prihlášku na bábkoherectvo. Bola som nervózna, nejako mi to nevyšlo. Na bábkoherectvo som už potom išla pokojnejšia, tak tam ma zobrali. 

Hrali ste vôbec niekedy bábkové divadlo?

Na škole. Potom som išla do Talianska a tam som ho robila dva roky. Rada by som bábkoherectvo robila aj tu, ale počet vychádzajúcich ľudí zo školy je oveľa väčší než možnosti uplatnenia. Teraz je to už lepšie, kolegovia si začali vytvárať vlastné zájazdové divadlá, píšu granty, ale na to ja nie som, neviem, ako zháňať peniaze. Prirodzená voľba bolo pre mňa divadlo GUnaGU, tam mi to zachutilo a som tam dodnes. 

Žiadne iné povolanie sa vám nepozdávalo? 

Nie. Možno by ma bavila sociológia, o tom som mala niečo načítané, a naši chceli, aby som študovala ekonómiu. Chodila som aj na predprípravu, už tam som spala, to nemalo vôbec zmysel nechať sa tým trápiť. Ale je pravda, že v osemnástich som vôbec netušila, čo vlastne chcem. Boli sme taká stratená generácia. Teraz, keď vidím mladých ľudí okolo, tí už to vedia v štrnástich – pätnástich, ako keby boli ambicióznejší. 

Po škole ste išli do Talianska, istý čas ste boli v Británii, vo Francúzsku, vraj sa ľahko učíte reči. Študovať reči vás nelákalo?

Viac ma lákalo ísť do cudzích krajín než ísť na školu študovať ich jazyky. 

Predstavenie In Da House v GUnaGU je o slovenských au pair v Londýne a je údajne postavené aj na osobných zážitkoch protagonistiek z Británie. Čo ste tam robili vy, tiež au pair? 

Aj to. Aj v bare. Bolo to dosť bizarné, ale mala som šťastie, robila som vedľa divadla, chodili k nám aj herci známi z filmov. Diškurovali sme spolu. Ja som im hovorila, že som budúca herečka a Sir James mi na to, že to je každý barman.

Váš partner a otec vašich dvoch synov Matthieu Darras je Francúz. Akou rečou sa doma rozprávate? 

S deťmi hovorím čisto po slovensky, Matthieu zas po francúzsky, ale inak komu čo príde pod jazyk, niekedy v polovici vety strihnem z francúzštiny do angličtiny. Máme medzi sebou taký svoj hybrid francúzsko-anglický.

Mattheu je riaditeľ Asociácie TorinoFilmLab, ktorá pomáha mladým európskym filmárom s realizáciou ich scenárov. Kde má vlastne kanceláriu? 

Office má v Bratislave, ale oni veľmi veľa cestujú, chodia po festivaloch, takže je jedno, či prácu robí odtiaľto, z Paríža alebo z Orechovej Potône. Sú také sezóny, že je aj pol mesiaca preč, občas, ak je to možné, ideme aj s deťmi s ním, ale nechceme deti príliš presúvať a aj ja mám na Slovensku svoje aktivity. Takže počas sezóny máme hlavný stan v Bratislave a cez leto chodíme do Francúzska, do Lyonu, kde žije Matthieuova rodina. Ale aj tam veľa cestujeme. Môj muž je typ človeka, ktorého je ťažké udržať na jednom mieste, to by ho zožrali mravce. Ja som presný opak. Vzájomne sa – dúfam, že v dobrom – ovplyvňujeme. 

Prvého syna Simona ste porodili na Slovensku, druhého vo Francúzsku. Postrehli ste rozdiel medzi slovenským a francúzskym zdravotníctvom?

Nechápem celkom, ako funguje ich systém, ale keď sme chceli ísť k doktorovi, našli sme si najbližšieho sami, nepotrebovala som žiaden lístok od všeobecného lekára k odborníkovi. Pobehala som tam zopár doktorov, nemám pocit, že to je diametrálne odlišné, skôr to stálo viac peňazí. Platí sa priamo, potom vám poisťovňa vráti časť sumy, podľa toho, o čo ide. Ale napríklad pri pôrode bola normálka aj to, za čo sa u nás ťažko pripláca ako za nadštandard. Vlastná izba, pokoj, chodili sa na mňa všetci pozerať, príjemní doktori i personál, mala som pocit, že som v dobrých rukách. Ale nemám zlú skúsenosť ani so slovenskou pôrodnicou, len tie priestory...

Stíhate popri hraní a výchove detí aj niečo ďalšie?

Vždy som sa venovala písaniu skečov, popísala som nejaké časti sitcomov, takže teraz sa bavím tým, že píšem film. Mala by to byť komédia, robím na tom s talianskym kolegom, ktorý je oveľa skúsenejší. Ja navymýšľam veľa vecí a potom to spolu češeme, čo je teda bolestivý proces. Ale ak by som nemohla robiť svoje povolanie, tak by som sa pokojne obrátila týmto smerom. Zatiaľ tomu venujem tak hodinu týždenne, viac voľného času nemám. Keďže už pracujem, nechcem ukrátiť svoje deti ani o hodinu, ktorú môžem byť s nimi. Tak som si povedala, že relaxovať budem neskôr. 

Foto: Boris Németh

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2014

Endokrinológia

Prinášame vám piate číslo časopisu inVitro venované endokrinológii. Naši autori sa v odborných článkoch venovali témam ako ako nádory v endokrinológii, endokrinné srdce, diferenciálna diagnostika…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora