Je koronakríza našou šancou?

Kedysi nás naháňal mamut, dnes je to koronavírus. Mnohým obrátil život naruby – deti nechodia do školy, rodičia pracujú z domu, starí rodičia ostali zatvorení vo svojich príbytkoch. Psychologička, odborníčka na komunikáciu a manažérske zručnosti Adela Makovinská hovorí o tom, ako zmenila táto nová, nepoznaná krízová situácia naše životy aj správanie a ponúka rady, ako sa s tým vysporiadať.

Epidémie sa vyskytovali aj v minulosti, len v 20. storočí malo ľudstvo skúsenosť s tromi chrípkami – španielskou, ázijskou a hongkonskou. Nie je prekvapením, že sme neboli pripravení?

Každý z nás vytesňuje nepríjemné zážitky. Ak si nepríjemný zážitok pestujeme, zaoberáme sa ním a rozvíjame ho, stresuje nás. Samozrejme, človek si zachováva aj nádej. Tá nám hovorí, že bude dobre, že taká situácia sa už nezopakuje. V správaní človeka je to obranný mechanizmus. Z hľadiska spoločnosti ako celku by sme si však takéto udalosti mali pamätať. Mali by sme sa z histórie poučiť a robiť opatrenia o krok vopred.

Pri prvých varovných signáloch mnohí, aj známe osobnosti a štátnici, situáciu zľahčovali a pokladali ju za hystériu. Prečo tomu tak bolo?

Takéto niečo sa deje vtedy, keď máme nedostatok informácií, alebo sú pokrivené. Nie je to, samozrejme, len vina štátnikov. Majú okolo seba tím ľudí, ktorí im poskytujú informácie.

Ako sa menilo naše prežívanie – aké bolo na začiatku epidémie, aké je dnes a aké bude o pol roka?

Každý inak znáša tlak a stres, každý inak vyhodnocuje a spracúva strach. Racionálni jedinci s kritickým myslením sa snažia vyselektovať podstatné informácie a podľa toho sa zariadiť. Je však veľká skupina ľudí, ktorí sa nedostanú k objektívnej informácii, alebo majú sami vlastnosť prichádzajúce informácie zveličovať, upravovať a vnášať do nich paniku.

Ako si zachovať chladnú hlavu?

V prvom rade treba sledovať relevantné, podstatné informácie. Eliminujeme tým strach, obavu z nepoznaného, neočakávaného. Zachovať si chladnú hlavu nie je pre každého z nás jednoduché. Starší ľudia počúvajú, že koronavírus kosí ľudí nad šesťdesiatpäť rokov. Predstavte si, že máte osemdesiat. Nepomyslíte si, že sa vás to týka, nepomyslíte na smrť? Nezačnete mať obavy?

Čo teda odporúčate starším ľuďom?

Byť na smrť pripravený. Vyrovnaný s tým, že to príde. Mám staršiu, veľmi rozumnú príbuznú, ktorá žije sama, lebo deti bývajú v rôznych častiach Slovenska. Keď som sa jej opýtala, ako to prežíva, povedala: Ja som pripravená, mám už vyše osemdesiat rokov a zaoberám sa tým už dávno, som s tým vyrovnaná. Nepanikárim, nebojím sa, ale dodržiavam opatrenia a zbytočne nevyhľadávam riziko. Nie každý to takto zvláda.

Nie každý je so smrteľnosťou taký vyrovnaný. Je problémom postoj dnešného človeka k smrti? Dokážeme si v oveľa menšej miere pripustiť našu smrteľnosť ako v minulosti?

Pravdepodobne áno. A je dokázané, že sa radšej myšlienkou na smrť nezaoberáme. Okrem toho, dnešná veda a medicína sú víťazné, čo sa týka smrti. Dnes liečime aj také choroby, ktoré by sme kedysi neprežili. A mnohí sa spoliehame na to, že nám súčasná medicína predĺži život.

Starší ľudia nemajú takú dostupnosť náhradných riešení, ako sú sociálne siete a programy na internete. Vzhľadom na vek majú menej sociálnych kontaktov. Ako to všetko na nich vplýva?

Ich pocity môžu byť rôzne. Pocit samoty je nepríjemný. Je dobré pamätať na to a častejšie volať príbuzným a známym, o ktorých vieme, že sú sami.

Dva týždne sa dajú vydržať, možno aj mesiac, ale potom prichádza strach z neistoty, z nejasnej budúcnosti bez práce a finančných prostriedkov.

Je dobré mať niekoho vedľa seba, s kým sa dokážeme racionálne porozprávať, o koho sa môžeme oprieť, keď bude zle. Mnohí ľudia sa však ocitli vo svojich príbytkoch celkom sami. Pomáha aktivita – zaoberať sa zmysluplnou činnosťou, ktorá môže prípadne pomôcť inému človeku. To je cesta.

Na rýchle upokojenie zaberá, keď sa postavíte k oknu, nadýchnete sa a porátate stromy, ktoré vidíte. Mozog na chvíľu prestane pracovať a po chvíli začne znovu fungovať racionálne.

Aké sú techniky na zvládnutie stresu?

Je ich veľa. Napríklad kontrolované, riadené dýchanie. Nosom sa nadýchnuť na niekoľko dôb – technika 4, 7, 8. Na štyri sa nadýchnem nosom do brucha, narátam do sedem, držím dych a potom, rátajúc do osem, pomaly vydychujem. Toto opakujem niekoľkokrát. Je to autogénny tréning, keď ku kontrolovanému dýchaniu pridávame formulácie: Bude dobre, ja to zvládnem. Na rýchle upokojenie zaberá, keď sa postavíte k oknu, nadýchnete sa a porátate stromy, ktoré vidíte. Mozog na chvíľu prestane pracovať a po chvíli začne znovu fungovať racionálne. Mnohým pomáha monotónna fyzická práca v záhrade či v domácnosti.

Boli zatvorené školy aj mnohé pracoviská, sociálny kontakt ľudí je obmedzený. Ako reaguje naša psychika a telo na stratu každodenných rituálov?

Pre našu psychiku by bolo najlepšie, aby sme mali kontakt s najbližším človekom. Ak to nie je možné, môže sa vyskytnúť pocit smútku, beznádeje, únavy, osamelosti, až pokles sebavedomia. Na stresové situácie odpovedá aj telo, k psychickým problémom sa pridávajú fyzické – poruchy spánku či zažívania. Spozornieť treba, keď strach a úzkosť prerastú do depresie. To je už vážne ochorenie, s ktorým by sme si sami nedokázali pomôcť. Chcem veriť, že väčšina z nás sa do takého stavu nedostane. Na druhej strane, keď sme v rodine s viacerými ľuďmi, hrozí nám ponorková choroba. Sme stále s tými istými jedincami, časom si v tej malej skupine začneme vzájomne liezť na nervy.

Ako sa v uzatvorenej spoločnosti mení naše správanie? Čo robiť, aby sme svoje správanie udržali pod kontrolou?

V uzatvorenej spoločnosti môže u niektorých jedincov stúpať agresivita. Môže si to vybíjať na tých, ktorých má okolo seba. Je dokázané, že v krízových situáciách rastie počet prípadov šikany, týrania, preto je dobré, že sa zriaďujú a posilňujú rôzne linky pomoci.

Ako sa však vysporiadať so situáciou, keď sa nevieme dovolať lekárovi, na poradenskú linku, na úrady?

Treba aspoň zabúchať na dvere susedovi a požiadať ho o privolanie pomoci. Určite to treba niekomu povedať. Ono sa to však ľahko píše, ale viem, že urobiť to je pre týranú osobu veľmi ťažké. Preto ak susedia – okolie začuje alebo vidí niečo podozrivé, malo by sa o vec aktívne zaujímať. Nie odvrátiť sa a byť nevšímavý. Ignorovanie takejto skutočnosti len napomáha tyranovi a posilňuje ho vo zvyšovaní tyranie.

Ako sa mení dynamika malej skupiny, v ktorej sa na istý čas ocitol každý z nás?

Zoberme si príklad malej skupiny, rodiny – mama, otec a deti. Pre dosiahnutie jej fungovania je potrebná istá súdržnosť. Každý člen rodiny robí dobrovoľne niečo, čo robia aj iní, alebo čo iní požadujú. Nerobí mu to problém, lebo pochopil situáciu. Môže to byť činnosť, ku ktorej nemáme veľmi blízko, ktorá nám nevonia – ja napríklad nerada umývam riad. V rodine sa však stáva, že niektorí jej členovia sa novým potrebám nepodriaďujú, vyhodnocujú to ako tlak na ich osobnosť. Vtedy je dôležité, aby táto malá skupina mala vodcu, môže to byť mama či otec. Mal by byť dobrým lídrom, ktorý tú malú svorku ustráži, motivuje ju a dozerá, aby všetci spolu dobre komunikovali. Efekt spoločného nepriateľa – koronavírusu – môže isté rodiny aj zomknúť. Jedinci prestanú uprednostňovať len svoje potreby ako predtým a začnú prejavovať záujem o ostatných členov, na čo predtým nedbali. Hovoríme, že sa posilňuje pozitívna energia v rodine.

Nie vždy všetko funguje ideálne. Čo ak sa, naopak, posilňuje negatívna energia?

Tá vedie ku konfliktom. Za normálnych okolností sa po hádke alebo konflikte dá odísť z bytu, domu – zašportovať si, prejsť sa, na pivo s kamarátom, na kávu s kamarátkou. Teraz sme nemohli ísť nikde. Museli sme ostať doma v situácii, keď nám prekážalo aj hlasné dýchanie toho druhého. Nedávno sa mi kamarátka sťažovala – jej mame prekážalo, že trikrát denne prejde cez obývačku popred televízor. V rodinách sa v takýchto situáciách kumuluje negatívna energia, napätie sa dá krájať. Vtedy treba mať jasne definované čo kto robí a prečo to robí. A vodca by mal na to dohliadať, facilitovať komunikáciu, ktorá by mala prebiehať bez emócií a bez kriku. Mala by to byť taká asertívna, robotická, technická komunikácia.

To je ideálna situácia, keď sú členovia rodiny ochotní komunikovať. Sú ľudia, ktorým, naopak, samota vyhovuje. Aj niektorí z nás majú z času na čas potrebu stiahnuť sa, byť len sami so sebou. Treba to rešpektovať?

Sme každý iný. Ja som veľmi silný extrovert, nabíjam sa komunikáciou s inými ľuďmi, ale môj manžel je introvert. Dokážeme sedieť vedľa seba dve hodiny bez slova, každý pri svojej knihe. Na počudovanie, ani jemu už nevyhovuje, že sme tak dlho sami. Pred karanténou nás spájali rozhovory pri prechádzkach so psom alebo na ceste autom. Toho sme sa museli vzdať a preto vymýšľame nové spôsoby komunikácie – vytiahli sme napríklad fotografie a pri ich prezeraní sme sa aj porozprávali. Ak mi je smutno, skúšam rozvíjať nejakú tému – zaberá otázka, čo budeme robiť zajtra. Aj môj menej komunikatívny manžel začne hovoriť, čo má v pláne na druhý deň.

S dôsledkami koronaizolácie na psychiku sa často skloňujú mileniáli, ako jedna z najviac ohrozených skupín. Prečo sú menej odolní?

Zatiaľ čo fyzicky sú najzraniteľnejšou skupinou starší ľudia, psychicky sme ohrození všetci. A mileniáli, či mladí ľudia všeobecne, znášajú izoláciu oveľa ťažšie. Sú dynamickejší, naučení sa stretávať, mať veľa zážitkov. Adolescent, ktorý zostane zatvorený doma, nemôže chodiť von, stretávať sa s kamarátkami či so svojou prvou láskou, môže byť podráždený, výrazne sa mení jeho správanie.

Aj home office sa mnohým prejedol. Aké sú základy dobre fungujúcej práce z domu?

Denne si volám so známou, ktorá pracuje z domu. Jej manžel, lekár, robí aj dvanásť hodín denne, domov prichádza večer a unavený. Ona má doma dvanásťročného syna, sedemročnú dcéru a ešte aj mamu. Musí sa učiť s deťmi, robiť im program, variť, udržiavať domácnosť a pracovať. Šéfka ju neustále bombarduje e-mailami a hovormi cez skype. Má pocit, že robí trikrát viac ako v kancelárii, aj byt je hore nohami. A mama jej nepomáha, naopak, kritizuje ju. Večer mi plačúc zavolá, že už nevládze a nerozumie tomu, čo sa deje.

Mnohí teraz plačú – aj tí, ktorí sa práce z domu v minulosti dožadovali, že by už najradšej chodili do práce.

Čo ste jej poradili?

Aby jej mama pomohla, napríklad so žehlením. Ak nebude chcieť, treba jej povedať: Mami, ja ťa neprosím, ale žiadam, potrebujem tvoju pomoc. Aj deti môžu pomôcť s menšími domácimi prácami. Potom som jej poradila, aby všetkým povedala, že potrebuje dve hodiny bez rušenia pracovať, zatvorila sa do izby a skôr než začne pracovať, chvíľu zhlboka dýchala.

Pomohlo to?

Začalo to fungovať. Aj mama pochopila, že nejaké pravidlá musia platiť. V tejto situácii nemôže od dcéry očakávať, že všetko, aj poriadok v byte, bude stopercentné.

Prichádza k dezilúzii vo vzťahoch? Budú sa vo väčšej miere rozpadať vzťahy a manželstvá?

Nemyslím si. Naopak, táto skúsenosť môže mnohé vzťahy utužiť. Lenže, môžeme sa toho druhého aj „prejesť“. Dôležité je, ako sa budú vedieť o tom tí dvaja potom porozprávať.

Môžu toto obdobie prežívať ťažko aj deti? Ako sa k nim máme správať?

O všetkom sa s nimi treba porozprávať. Primeraným spôsobom im vysvetliť situáciu a hlavne zdôrazniť, že sa im nič nestane, keď budú dodržiavať pokyny. A veľa sa s nimi hrať, zamestnávať ich rôznorodou činnosťou.

Aké sú negatíva home officu?

Mnohí teraz plačú – aj tí, ktorí sa práce z domu v minulosti dožadovali, že by už najradšej chodili do práce. Mali tam viac pokoja, mohli sa zatvoriť a pracovať. Nemuseli čakať, kým dostanú od kolegu potrebnú informáciu, lebo cestou do kuchynky sa u neho zastavili. To sa zmenilo. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pri home office sa odvedie menej práce. Urobila som si malý prieskum a všetci známi v okolí robia z domu trikrát viac.

Ľudia pracujúci z domu sa sťažujú nielen na oveľa väčšie množstvo práce, ale tiež neustálu kontrolu šéfov. Ako by mali manažéri komunikovať so svojimi podriadenými?

Manažér by mal pracovať s jasnými úlohami. Mal by zadávať presné informácie na pravidelnej báze. Určiť presné termíny a harmonogram. Zaviesť, dohodnúť si formu kontroly, ktorá by nemala byť stresujúca pre manažéra, ani pre pracovníka. Dobrý líder rýchlo príde na optimálnu formu, čo najznesiteľnejšiu pre každého. Dohodnutý harmonogram treba rešpektovať, narúšať ho len v ojedinelých prípadoch. Len tak si môžu ľudia pracujúci doma urobiť svoj domáci harmonogram na učenie s deťmi, varenie… Je to takzvané krízové riadenie upravené na COVID-19. A netreba zabudnúť pracovníkov podporiť, byť empatický, pretože z domu pracujú väčšinou matky.

Aké dôležité sú prestávky pri práci z domu?

Veľmi dôležité a mali by byť plánované. Či sa nám to páči, alebo nie, po deväťdesiatich minútach treba urobiť inú činnosť. Dať si kávu, posedieť si pri okne, pozrieť sa na horizont, skúsiť uvoľňovacie cvičenia. Len tak sa tá zachovať duševné zdravie.

Hlavná personalistka Twitteru Jennifer Christieová pre BuzzFeed News priznáva: Už asi nikdy nebudeme fungovať ako predtým. Ľudia, ktorí mali zdržanlivý postoj k práci na diaľku, zisťujú, že im prospieva. Manažéri, ktorí si mysleli, že nedokážu ukočírovať vzdialený tím, nadobúdajú nové perspektívy. Nevidím cestu nazad. Myslíte si, že home office je predsa len cesta, ako v budúcnosti fungovať?

Áno, je to možné, samozrejme nie v každom zamestnaní. Lekár vás na diaľku neošetrí a kaderníčka neučeše. Aj pri home office treba sem-tam vidieť človeka naživo. Pri práci z domu sa stávame robotmi – kolegu, nadriadeného, obchodného partnera nečítame komplexne. Nevidíme ho v reakciách, len ho počujeme. Jeho odpovede prichádzajú po dvoch či troch hodinách, kedy informáciu pretrávi, prežuje. Počúvanie očami je veľmi dôležité, počúvať komplexne je dôležité. Pri práci z domu akoby sme jeden zmysel – zrak – prestali používať. Stráca sa interpersonálna interakcia a tým sa otupujú medziľudské vzťahy. Vzťahy, aj neformálne, sa nedajú budovať cez internet. Najlepší obchod sa robí nie počas rokovaní, ale počas pracovného obeda, večere alebo na spoločenskej akcii. Vieme, či sa na toho človeka môžeme spoľahnúť, alebo nie.

Okrem pandémie koronavírusu sme vystavení aj informačnému vírusu. Informácie o tom, ako sa máme správať, sú užitočné, ale kedy ich množstvo začína škodiť?

Sociálne siete sú v tejto dobe darom, len sa nesmieme stať od nich závislí. Mali by sme selektovať prichádzajúce informácie, nerozposielať ďalej rôzne hoaxy. Mať dostatok kvalitných, overených informácií. Sme zavalení recykláciou tých istých informácií, a naopak, ich nedostatok vytvára priestor pre šírenie konšpirácií, výmyslov. Niektorí ľudia majú kritické myslenie, vedia sa orientovať v informáciách, vedia si ich overiť, ale nie každý je taký. Ak však nemáme informácie, prichádza frustrácia, rezignácia, strach a úzkosť.

Vedie na druhej strane nedostatok, či opakujúce sa rovnaké informácie aj k agresivite?

Nedostatok informácií vedie k hladu po informáciách. A informačný hlad spôsobuje domýšľanie si, rôzne konšpirácie, zavádzanie. No a tie následne vyvolávajú neistotu a strach. Ten vedie ku skratovému konaniu, k chaotickému a nepredvídateľnému správaniu. A to je často len krôčik k určitým formám agresívneho správania.

Keď sa blížil COVID-19, ľudia začali nakupovať tovar, ktorý bol perspektívne nedostatkový, ale aj toaletný papier. Pomáha snaha mať veci pod kontrolou znižovať strach? Nie je to len falošný pocit bezpečia?

Moja stará mama vravela, že dobrú gazdinú žiadna bieda neprekvapí. Preto mala vždy dostatok múky, ryže, soli a cukru. Všetko ostatné bolo na dvore. Hydina, v chlieve prasa, v maštali kravička. Vedela by takto prežiť roky. My tu kravičku a ani hydinu na dvore nemáme. Ale jesť musíme. Preto sa nečudujem, že ľudia vykúpili obchody. Je to inštinktívny obranný mechanizmus. Navodenie pocitu bezpečia. A toaletný papier? Ani tomu sa nečudujem. Je to záruka pohodlia, na ktoré sme si zvykli.

Ľudia nie sú schopní splácať hypotéky a úvery, mnohí prišli o prácu, výrazne klesá ich životný štandard a prichádza obrovská neistota. Ako veľmi a na ako dlho to môže poznačiť spoločnosť a jednotlivcov?

Nie je to nič radostné. Viem sa vcítiť do situácie osamelej matky, ktorá len tak-tak vyžila z jedného platu. Ostala doma a dostane len polovicu z toho, čo zarobila. Už predtým žila od výplaty k výplate. Jej strach o schopnosť zabezpečiť rodinu je veľký. V týchto prípadoch by mal určite zasiahnuť štát, mesto, obec. Tu by sa mali ukázať všetky neziskovky, ktoré to majú v náplni. Ale aj susedia. Táto situácia preverí, či sme ešte vnímaví a dobroprajní, alebo sme sa stali necitlivými a sebeckými. V takejto situácii kto pomoc dáva, dvakrát dáva. Ako to poznačí spoločnosť a jednotlivcov, budeme vyhodnocovať postupne.

Nás a mladšiu generáciu určite koronavírus a jeho dôsledky poznačia. Staršiu generáciu už veľmi nie. Oni už v podobných situáciách boli a vedia, že sa dajú prežiť.

Poľudští nás kríza? Je našou šancou na odklon od konzumného spôsobu života?

Informácie rôznych odborníkov z celého sveta sa rozchádzajú. Nás a mladšiu generáciu určite koronavírus a jeho dôsledky poznačia. Staršiu generáciu už veľmi nie. Oni už v podobných situáciách boli a vedia, že sa dajú prežiť. Prežiť sa dá koncentrák, príšerný šéf, ktorý vám dvadsať rokov robí zo života pekla, život so zlou svokrou v jednej domácnosti. Ľudia v strednom a mladšom veku túto skúsenosť nemali. Budú si pamätať, že na to neboli pripravení. Pragmatici si pripravia dvadsať kíl cukru a múky. Múdrejší sa poučia, manažéri si budú modelovať podobné krízové situácie do budúcnosti, pre svoj tím, pre svoju prácu a pre život. Ak sme urobili chyby, po vychladnutí hláv sa z nich môžeme poučiť. Pýtate sa, či budeme menej konzumní? Pochybujem. Bližšia košeľa ako kabát. Najprv budeme myslieť na svoj komfort, na svoje potreby a potreby blízkych. Obávam sa, že budeme okolo svojich príbytkov stavať ešte vyššie múry. Sami sa uväzníme vo vlastných domoch.

Prežili sme prvotnú fázu šoku a mnohí sa začali pýtať na budúcnosť. Je dobré upínať sa k termínu, kedy sa to všetko skončí?

Ja osobne som si nastavila, že v máji moja izolácia skončí (rozhovor bol uskutočnený v apríli, pozn. red.). V júni chcem ísť medzi ľudí, pracovať s mojimi klientmi osobne. Cítim, že sa to ľudské v mojej práci stráca, chýba mi obyčajné zasmiatie. A keď to nebude koniec mája? Posuniem to o mesiac. Musím vidieť svetlo na konci tunela. To je pre mňa dôležité.

 

Hodnotenie článku

inVitro 2/2020

Koronavírus

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2020 Koronavírus. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro