Kardiostimulátory

Milujem ich. Čo je vlastne malý zázrak s ohľadom na moje schopnosti vyradiť z prevádzky akýkoľvek počítač či magnetický kľúč len vďaka mojej prítomnosti. Kardiostimulátory ale vedia, že ich milujem a na rozdiel od počítačov (ktoré rád nemám a aj tie to vedia) neukončujú svoju činnosť, keď vstúpim do miestnosti a nepripravujú si na mňa zákerné výpadky funkcie – a to aj napriek tomu, že sú to v podstate tiež počítače. Sú vybavené batériou, ktorá má vydržať približne desať rokov – vyrábajú teda najdrahší prúd na svete a sú spojené s tým hlúpym svalom, nazývaným srdce, ktorý majú nakopávať a popoháňať jednou či dvoma elektródami.

Je na tom niečo mysteriózneho. Človek prestáva byť uzavretý systém, časť jeho tela sa dá programovať zvonku. Lenže tieto mašinky tu nie sú preto, aby nezmyselne predlžovali život, ako si mnohí myslia, ale aby zlepšovali kvalitu života – aby človeka vracali späť do normálneho života. A preto ich milujem. Problém samozrejme nastáva vtedy, keď niekto tú mašinku naprogramuje nesprávne.

Pán Landsmann bol životaschopný muž, mal niečo cez šesťdesiat, bol čulý a športovo založený. Rád chodil na pivo, do lesa, rád bicykloval. Ale práve tu bol maličký problém. Pán Landsmann totiž omdlieval. Stávalo sa mu to výhradne pri jazde na bicykli, a to – ako som zistil pri dôkladnejšom rozhovore – výhradne vtedy, keď chcel odbočiť doľava. Keď pritom vytočil hlavu doľava, omdlel a prebral sa poležiačky uprostred vozovky (keby sa mu to stávalo pri odbočovaní doprava, skončil by v priekope a do nemocnice by prišiel s polámanými kosťami možno o niečo skôr). Keď sa takto prebral uprostred vozovky piaty raz, uznal, že niečo také nie je úplne normálne a že by to mohlo byť aj nebezpečné. Dostavil sa preto k nám. Po podrobnom preskúmaní jeho problému bol k diagnóze len malý krôčik. Na krku je totiž malý uzlík nazývaný karotický sínus, ktorý je zodpovedný za nervy vedúce k srdcu a teda aj za impulzy poháňajúce srdce. Ak je u niektorých citlivých ľudí stlačený, spôsobí krátkodobé zastavenie srdca. Presne to bol prípad nášho pána Landsmanna – hovorí sa tomu syndróm karotického sínusu.

Liečba je len jedna – kardiostimulátor, ktorý pri týchto síce zriedkavých, ale predsa len nebezpečných prestávkach (najmä ak človek odbočuje pri jazde na bicykli doľava na frekventovanej ceste) naskočí a srdce udrží v chode. Pán Landsmann bol teda vyslaný na implantáciu kardiostimulátora. Vrátil sa o dva dni a my sme ho nespoznávali. Ležal stále v posteli, krvný tlak mal okolo 90, niekedy aj menej. Mal závraty, nechutilo mu jesť a chystal sa na odchod na druhý svet. Nikomu nebolo jasné, čo sa s tým aktívnym človekom stalo, predpokladala sa psychologická reakcia s depresiou, čo sa niekedy u ľudí, ktorí sú náhle z ničoho nič vydaní napospas prístroju, stáva.

Lenže keď si pán Landsmann dal zavolať kňaza a ten sa dostavil so všetkými svojimi olejčekmi, aby nášmu pacientovi udelil posledné pomazanie, pohár mojej trpezlivosti pretiekol. Prečo sa tomu chlapovi zrazu tak pohoršilo? Na EKG bola pravidelná stimulácia srdca pri každom údere a v tom čase ešte panovalo presvedčenie, že je to tak správne. Kardiostimulátor bol v srdci predsa na to, aby stimuloval a čím viac, tým lepšie. Lenže pán Landsmann potreboval kardiostimulátor len veľmi zriedka – čiže pri jazde na bicykli a dokonca aj to len pri úmysle odbočiť doľava. Prečo ten hlúpy kardiostimulátor stimuluje, keď teraz milý pán Landsmann leží v posteli a miesto jazdy na bicykli myslí na cestu do nebies? Stimulátor stimuloval obvyklou frekvenciou 60 za minútu, v podstate sa mu nedalo nič vyčítať. Ale keď som sa pozrel na EKG pacienta pred stimuláciou, tak mal, ako správny športovec, pokojovú frekvenciu okolo 55 úderov za minútu. Viac očividne nepotreboval a darilo sa mu dobre. Nechal som si ho doviezť ku kontrolnému prístroju a preprogramoval som jeho kardiostimulátor na frekvenciu 50 za minútu. Pán Landsmann sa následne postavil a odišiel na oddelenie, kde mu sestry namerali tlak 120/80 ako za starých dobrých čias pred implantáciou. Na druhý deň sa dal prepustiť a odišiel na bicykli domov. Pri odbočovaní doľava pred svojím domom neomdlel a už ani nikdy v budúcnosti. Žije dodnes, na bicykli už ale nejazdí, predsa len ho dohnala starecká demencia.

V dôsledku tejto udalosti som sa, v protiklade k panujúcemu názoru, rozhodol, že menej je niekedy viac. Mnoho rokov som viac-menej ilegálne a proti odporúčaniam renomovaných kapacít preprogramovával kardiostimulátory na nižšiu frekvenciu a predlžoval som naprogramovaný prevodový čas medzi predsieňami a komorami, len aby som zabránil zbytočným stimuláciám srdcových komôr. Robil som to potajomky, aby o tom nikto nevedel a pacientom sa darilo dobre. Pred niekoľkými rokmi sa mi dostalo zadosťučinenia. Najvyšší odborníci zmenili svoj názor a prišli na to, že je lepšie stimulovať tak málo, ako sa len dá. (Výnimkou sú CRT – teda stimulátory, ktoré stimulujú v obidvoch komorách – ale to je zas iná kapitola.) Dokonca vyvinuli prístroje, ktoré sú natoľko inteligentné, že tú minimálnu potrebu zisťujú samé od seba. To, čo som robil desať rokov ilegálne, môžem teraz robiť verejne a ešte na to byť pyšný.

Ako som hovoril na začiatku. Milujem ich. A to aj napriek tomu, že pri ich zavádzaní má sonda, ktorá ich má spojiť so srdcom, tendenciu vkĺznuť do kdejakého nesprávneho otvoru, koľko ich len na ceste k pravej srdcovej komore je. (A že ich tam je požehnane!) Aj napriek tomu, že sa potom táto sonda dokáže točiť aj viac než hodinu v pravej predsieni a tvrdohlavo odmieta posunúť sa trikuspidálnou chlopňou do pravej komory, aby konečne mohla začať fungovať, zatiaľ čo sa pacientovi na tvrdom stole zhoršuje stav. V tom okamihu ich nenávidím na smrť, ale ako iste viete, láska nakoniec nad nenávisťou aj tak zvíťazí.


Hodnotenie článku

inVitro 3/2017

Kardiológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2017 Kardiológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro