KAŽDÝ PACIENT VYCHODÍ AMATÉRSKU MEDICÍNU – ROZHOVOR S HEREČKOU A SPEVÁČKOU JANOU HUBINSKOU

Article image

Herečka a speváčka Jana Hubinská je presvedčená, že sa v živote dá prežiť mnoho krásnych vecí. Veľakrát dostala od života po nose, poriadne sa v tom vymáchala, ale zase sa dokázala odraziť od dna a ísť naplno ďalej. Nič nerobí polovičato.  

Momentálne vás vidieť v televízii v úlohe primárky v seriáli Kolonáda, vy už však žijete inými témami. Čo aktuálne riešite?

Pripravujeme jarnú šansónovo-džezovú koncertnú šnúru, je okolo toho veľa práce. Keďže som v divadle hrala Edith Piaf a Billie Holiday a ľudia si to dodnes pamätajú,  veľa piesní v programe mám aj z repertoáru týchto hudobných dív.

To znamená, že teraz nikde nehráte?

Presne tak, bohužiaľ, nehrám. V septembri sme dotočili Kolonádu a týždeň na to som si zlomila nohu. Takže som mala veľmi, veľmi dlhú dovolenku.

Čo sa vám stalo?

Priľahla mi nohu motorečka. 270 kíl. Ale už to mám za sebou. Prinieslo mi to v mojom živote veľmi zvláštny stav. Spomalenie, učenie sa trpezlivosti. Absolvovala som nie že vysokú školu trpezlivosti, ale doktorát či rovno profesúru! Šesť týždňov som nesmela na nohu vôbec stúpiť, bola som ako bocian. Keď som už raz pacient, tak som veľmi poslušná. Verím, že sa rýchlejšie zahojím. Človek sa naučí veľa nových vecí, ktoré mu jeho telo ponúka, keď nemá inú možnosť. Jeden by neveril, čo všetko sa dá.

Mňa zlomená noha naučila žiadať ľudí o pomoc. Aj vás?

Nemusela som sa to učiť, toho som bola ušetrená vďaka mojim blízkym. Oni vedia, že ja prosiť neviem. A tak sa o mňa s láskou starali. Každý deň ma zásobovali jedlom, lebo bývam na štvrtom bez výťahu, a každý týždeň ma vyvenčili tak, že ma zniesli na chrbte dolu schodmi, naložili do auta, vonku som si odbarlovala na jednej nohe, koľko som vládala, a zase ma vyniesli domov.

Istý čas boli Čechy vaším druhým domovom, točili ste tam seriály aj filmy, hrali v divadle. Nechystáte niečo nové tam?

Zatiaľ o ničom takom neviem. Zrejme keď človek nie je neustále na očiach, v kontakte, nemôže očakávať, že niekto iný na neho bude dobrovoľne myslieť. Dvadsaťtri rokov som točila Bratislavu Prahu niekoľkokrát týždenne. Nevadí mi to, len musím mať zmysel, prečo a kam ísť. Keď tam nemám čo robiť, tak sa mi tam nechce chodiť len na oči. Zelenú majú teraz iní a ja si tu tak pekne čakám a dúfam, že si na mňa niekto spomenie, kým mám ešte odvahu hrať.

Adrenalín máme geneticky v rodine. Na motorke jazdím od šestnástich, nezbláznila som sa až na staré kolená.

Čím si krátite čas čakania?

Neviem nič nerobiť, takže robotu si vždy nájdem. A popri tom doháňam veci, na ktoré som doteraz nemala čas kvôli práci. Celý môj život je o pohybe, aby mi nechýbal, tak teraz lozím po skalách, v lete skúšam svoje možnosti na vodnom skútri alebo na lodi, v zime lyžujem, mám v pohotovosti celé telo aj myseľ. Adrenalín máme geneticky v rodine. Mamina skákala, dedo si za mlada zostrojil prvú motorku sám, fičali cez celú dedinu s veľkým krikom, zabudol na brzdy. Na motorke jazdím od šestnástich, nezbláznila som sa až na staré kolená. 

Sama žena na motorke, nebojíte sa?

Pokiaľ idem, tak nie. Ale keby som ju chcela niekde položiť, tak to je problém, sama ju zo zeme nezdvihnem. Nemôžem padať a ani nepadám, ale pre istotu spolu chodíme radšej dvaja-traja, lebo si vieme pomôcť. Mám klasický storočnicový model motorky Harley Davidson, je na kratšie trasy, trošku prevetrať seba, aj ju. Nechce sa mi na nej jazdiť po meste, na to je priťažká, po takej jazde sa liečim zo svalovice dva dni. Čakám, kým sa Bratislava vyľudní a zaútočím!

Okrem športovania aj fotíte.

To súvisí s tým, že rada cestujem, to je pre mňa najväčší relax a samovzdelávanie, od kultúry cez náboženstvo, krajiny, prírodu, architektúru – dokážem totálne vypnúť a nasávať, čo sa dá. Cesty si vymýšľam sama, mimo cestovných kancelárií. To sú okamihy, ktoré sa nikdy nezopakujú a ja mám pocit, že ich musím zdieľať, aspoň s najbližšími. Takže točím, fotím a keď ma niekto nahovorí, urobím vernisáž. S fotkami z Nepálu som s úspechom obišla Prahu, Bratislavu aj ďalšie mestá.

Vaša najväčšia neresť?

Cigarety. A tam začínam aj končím, iné neresti nemám. Ako dieťa som bola bronchiálny astmatik, do štyroch rokov som chodila od lekára domov a zase späť. Musela som odísť z Bratislavy na dedinu, strávila som tam najkrajšie detstvo, medzi zvieratami, mačkami, psami, na ulici, a imunita rástla so mnou. V puberte som začala fajčiť a astmu som totálne zabila. (Smiech.) Na vysokej škole som v lete mávala alergiu. Najkrajšie počasie a ja oči ako žiletky a nádcha ako hrom. Robili mi všemožné vyšetrenia, ale na nič neprišli. Povedala som si, musí to prejsť a aj prešlo. 

Väčšinou sa liečim sama. Sú však situácie, keď sa bez lekárov nezaobídem.

Aká je teda vaša skúsenosť s lekármi?

Dobrá, lebo ich navštevujem, len keď treba. Väčšinou sa liečim sama. Sú však situácie, keď sa bez lekárov nezaobídem. Riešim veci vtedy, keď ich treba riešiť, keď dostanem signál, s ktorým si neporadím.

Máte na mysli rakovinu prsníka a rakovinu štítnej žľazy, ktoré ste úspešne prekonali?

Prepáčte, ale ja už nechcem hovoriť o rakovine. Pred ôsmimi rokmi som to povedala do médií, a odvtedy nech sa píše o čomkoľvek – o mojej práci, o športe – vždy vedľa môjho mena svieti rakovina. Ja nie som reklama na rakovinu, preto už o tom odmietam hovoriť.

Možno tým pomôžete niekomu, kto práve s chorobou zápasí.

Nie som Matka Tereza a nemám rada citové vydieranie. Nikto na svete chorému nepomôže, zo všetkého sa musí dostať sám. Samozrejme, fyzicky sú mu schopní pomôcť lekári, potom sú to najbližší, rodina, ale to peklo pochybností, ktoré si prežije, to je individuálne. Nikto to nedokáže pochopiť, iba ten, čo to má za sebou. Dospela som k tomu, že novinári mi uberajú na kvalite môjho života tým, že sa každý rozhovor zvrtne na túto tému. Robia zo mňa v mojej profesii rizikového človeka. Už nechcem týmto smerom pomáhať, je to o mne tak verejne známe, že tí, ktorí to potrebovali, už to vedia, a netreba to stále opakovať. Som neuveriteľne aktívny a živý človek na to, aby som sa stále vracala k niečomu, čo mám dávno za sebou.

Mám šťastie na dobrých lekárov. Ale postaviť pacienta pred niekoľko alternatív, z ktorých si musí vybrať sám, je šok.

Toto je časopis pre lekárov, nie bulvár, preto ma skôr zaujíma, čo by z vášho laického pohľadu, pohľadu onkologického pacienta, mali robiť lekári inak?

Mám šťastie na dobrých lekárov. Ale postaviť pacienta pred niekoľko alternatív, z ktorých si musí vybrať sám, je šok. Pacient nie je lekár, je len človek, ktorý žije svoj život. Zrazu má pred sebou problém a nevie, čo je pre neho najlepšie, lebo tomu nerozumie. Takže popri chorobe každý pacient vychodí amatérsku medicínu, pretože je zodpovedný za svoje rozhodnutia urobené na základe pár kusých informácií, čo dostane, alebo ktoré si naštuduje. Je to chaos vybrať si jednu z ponúknutých alternatív.

Ako ste si vyberali vy?

Riešim problém zavčasu, poznám a počúvam svoje telo. S lekármi sa dohodnem na čo najmenšom možnom zásahu a hlavne čo najrýchlejšie. Verím sebe aj lekárom. Nezaoberám sa teóriami, čo bude navždy a čo potom. Čo to je navždy? Urobím, čo treba a viem, že všetko bude v poriadku. Vždy to tak bolo.

Chodíte teraz na preventívne prehliadky poctivejšie?

Na preventívky chodím ako všetci ľudia, ktorí sa starajú o svoje zdravie. Päť dní po operácii som už bola na javisku. Nikto ani nevedel, že som bola v nemocnici. Pracujem, sťahujem chalupu, keď treba, cestujem. Proste si žijem svoj normálny život. Nemám dôvod sa nadmieru venovať niečomu, čo je už za mnou.  

Máte svoje životné krédo, ktorým sa riadite?

Nikdy sa nezabudnúť hrať, snívať a zostať aspoň jednou nohou dieťaťom. 

O čom ste ako dieťa snívali? Splnilo sa?

Chcela som byť herečka, speváčka a tanečnica, stále niečo spoznávať. Všetko si plním. Ako dobre, to už by mali ohodnotiť iní, nie ja.

Máte Českého leva, to predsa nemá každá slovenská herečka!

No áno, to poteší, ale na cenách predsa práca nestojí. Každá nová práca je výzva a ja mám výzvy rada. Preto ma mrzí, že ich v poslednej dobe dostávam menej. Ešte som plná tvorivej sily, stále mám kdesi v sebe osemnásť a môj potenciál sa nevyužíva. Ale možno robím chybu ja, že sa neviem zaradiť. Byť slobodná je pre mňa dôležité. Sloboda pritom znamená obrovskú zodpovednosť, nie, že si robím, čo chcem, ale že si robím, čo chcem a nesiem za to zodpovednosť. 

A čo nesplnené sny?

Všetky moje horské sny začali túžbou po výlete na Kilimandžáro. Medzitým som bola už pod Anapurnou, vo výške 5 400 m. Možno keď nájdem odvážnych parťákov, tak si na to trúfnem, pokiaľ budem mať šťastie, tak to dám. My fajčiari potrebujeme menej kyslíka, v tej výške lepšie vydržíme. Nežartujem, bola som na testoch, bála som sa, že mi zakážu fajčiť. Vychádzala som z ordinácie a že objem pľúc mám ako málokto, všetko v poriadku. Nemala som dôvod prestať fajčiť. Pokiaľ človek počúva vlastné telo, všetky nedostatky dokáže nejako prekonať a vyťažiť ešte niečo viac. Sme dokonalý mechanizmus s obrovskými možnosťami.

Pomohla vám v tom viera?

Vždy som vravela, že som ateista, ale som silne veriaci človek. Som ateista v tom, že odmietam spadať pod akékoľvek náboženstvo. Pre mňa najslobodnejšia, najschodnejšia a najzodpovednejšia je filozofia budhizmu. Ako si to zariadite, tak to dostanete, čo telu zoberiete, musíte mu dvakrát vrátiť. To platí aj voči okoliu a spoločnosti. Najjednoduchšie definície fungujú najspravodlivejšie a najúčinnejšie. Čím viac sa to prekombinováva, tým je to alibistickejšie a horšie. Som veľmi priamy človek, žijem tak, aby som nemusela nič ľutovať a nikomu nebola nič dlžná. 

Ako svoj budhizmus praktikujete?

Mám to v sebe a tak žijem. Milujem atmosféru všetkých svetostánkov na svete. V žiadnej krajine si takúto príležitosť nenechám ujsť. Načerpám tam silu, pokoj, krásu, krásne zážitky. Jeden obzvlášť silne emočný.

Môžete to popísať?

Cestou na Anapurnu sme navštívili niekoľko budhistických stúp. V jednej z nich, vo výške okolo štyritisíc metrov, sa modlili mnísi. Neskutočný zvuk, energia. Neviem, čo sa tam stalo, ale akoby sa  mi otvorila  hruď a vyšla z nej všetka bolesť sveta, ktorú som za svoj život videla, zažila, precítila. Vyplakala som zo seba celú rieku bolesti, nebola som schopná prestať. Nezastavil ma ani pocit hanby, že plačem a narúšam tú krásnu atmosféru, nedalo sa, išla som ako lavína. O deň neskôr sa to stalo aj môjmu polucestovateľovi. Prekrásna krajina a boží ľudia. 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2016

Onkológia

Prinášame vám jubilejné, desiate číslo časopisu inVitro s hlavnou témou Onkológia. Opäť v ňom môžete nájsť množstvo praktických a zaujímavých informácií. Dočítate sa napríklad o zhubných…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora