Keď ma hodia do vody, tak plávam – rozhovor s MUDr. Janou Koporcovou, manažérkou Centrálneho laboratória – STRED v Ružomberku

Rozhovor s pani doktorkou Koporcovou, ktorá je manažérkou Centrálneho laboratória – STRED v Ružomberku, začal už cestou zo Šalkovej pri Banskej Bystrici, odkiaľ sme ju viezli do laboratória v Ružomberku. Prednedávnom totiž nešťastne zakopla a noha musela ísť do sadry. Nedá sa však povedať, že by jej to ubralo na typickej dobrej nálade. Už cestou do laboratória vtipkovala o výbere svojho terajšieho povolania a v Ružomberku nám prezradila čo-to zo zákulisia každodenného chodu labáku. Cestou späť sme sa ešte porozprávali o tom, čo pre ňu znamenajú Vianoce.

Pani doktorka, čo vás viedlo k vyštudovaniu medicíny? Bol to detský sen?

Nemôžem povedať, že by som o medicíne snívala odmalička. Pôvodne som dokonca chcela študovať fotografiu. Problém bol v tom, že fotografia sa dala študovať až v Prahe a otec mi vysvetlil všetky alternatívy. (smiech) Takže v hre boli medicína a farmácia. Bolo to hlavne o tom, kde nie je matematika a keďže ma dejiny a literatúra až tak nebavili, nebolo už veľmi z čoho vyberať. Viac ma lákala medicína, má široké pole pôsobnosti.

A medicína sa vtedy v Banskej Bystrici dala študovať?

Keď som sa rozhodovala, kam na vysokú školu, žila som v Bratislave. Narodila som sa v Mělníku pri sútoku Labe s Vltavou, neďaleko od Prahy. Do Bratislavy sme sa presťahovali, keď som mala 10 rokov, tam som dokončila základnú školu, gymnázium a nakoniec aj medicínu. Po absolvovaní všeobecného lekárstva som skoro rok pracovala na Kramároch a až potom som sa presťahovala do Šalkovej (mestská časť Banskej Bystrice, pozn. redakcie), odkiaľ pochádza môj manžel.

Prečo ste si po štúdiu vybrali práve biochémiu?

Vždy som mala blízky vzťah k chémii a bolo to aj o tom, že keď som skončila vysokú školu, už sme mali dcéru, manželovo zamestnanie bolo časovo náročné, a tak som hľadala odbor, ktorý by nebol viazaný na služby a ktorý by ma bavil. Pre mňa bola prioritná rodina. Internú som robiť nechcela, lebo tam sa veľa slúži, k očnému a kožnému som si nevytvorila kladný vzťah. Zaujímala ma aj psychiatria a röntgenológia, ale s manželom sme zhodnotili, že to by asi nebolo vhodné, takže voľba bola jasná – biochémia. (smiech) Pri nástupe do zamestnania to bolo úplne inak než dnes. K oddeleniu klinickej biochémie patrila aj ambulancia, čiže to spĺňalo aj moje predstavy o kontakte s ľuďmi a zohralo to rolu pri výbere zamestnania.

V názve odboru klinická biochémia je slovíčko klinická. Koľko času ste teda v rámci atestácie trávili na klinike a koľko v laboratóriu?

V rámci atestácie som mala predpísanú povinnú prax na lôžkovom oddelení. Cirkulovala som na internom, na geriatrii, na oddelení akútnej medicíny, na chirurgii a najradšej som bola na pediatrii. Vždy som rozmýšľala, prečo som študovala všeobecné lekárstvo a nie detské. No a po atestáciách som trávila v labáku podstatne menšiu časť dňa. V tom období malo oddelenie klinickej biochémie v rámci banskobystrickej polikliniky aj metabolickú ambulanciu. Venovali sme sa najmä lipidovému a kostnému metabolizmu. Časom, ako sa odbor vyvíjal a vstúpili do hry aj poisťovne, išla ambulantná časť do úzadia a na väčšine pracovísk bola zrušená. Inak, za mojich začiatkov bolo úplne normálne, že sa biochemik v nemocnici zúčastňoval veľkých vizít na oddeleniach, prípadne si jeho prítomnosť na vizite oddelenie priamo vyžiadalo. Dokonca bol prítomný aj farmakológ, ktorý dohliadal na farmakologickú liečbu, zatiaľ čo my sme sa vyjadrovali k vyšetreniam. Potom sa od toho upustilo, čo je podľa mňa veľká škoda a myslím si, že to odboru neprospelo.

Za mojich začiatkov bolo úplne normálne, že sa biochemik v nemocnici zúčastňoval veľkých vizít na oddeleniach, prípadne si jeho prítomnosť na vizite oddelenie priamo vyžiadalo.

Prečo si myslíte, že „zatlačenie“ biochémie do laboratórií odboru uškodilo? 

Pretože laboratórium by malo úzko spolupracovať s jednotlivými oddeleniami. A to aj fyzicky, ako v minulosti, keď biochemik pravidelne navštevoval oddelenia a pacientov, ktorým boli realizované vyšetrenia v biochemickom laboratóriu. Vtedy vedel lepšie poradiť čo vyšetriť a realizovalo sa oveľa menej takpovediac zbytočných alebo duplicitných vyšetrení. Inak vnímate pacienta a jeho celkový stav pri osobnom kontakte, ako keď niečo vidíte iba na papieri. To je môj názor.

V roku 2007 kúpila laboratórium v rámci polikliniky v Banskej Bystrici spoločnosť Alpha medical. Ako si na túto zmenu spomínate? Zmenilo sa pre vás niečo v bežnej práci?

Vtedy sme už neboli štátna organizácia, ale súkromný subjekt. Pre mňa osobne to bolo pozitívne hlavne v tom, že sme odrazu mali všetko, čo sme pri práci potrebovali. Či už technicky, ale aj čo sa týka bežných hmotných potrieb. Keď sme predtým potrebovali také banálne veci ako mydlo, zošity či ceruzky, museli sme zdôvodňovať, na čo to potrebujeme, čo bolo trochu ponižujúce. Boli mi povedané aj také veci, že napríklad vo Zvolene si v nemocnici krájajú mydlo na polovičku, to som nepochopila. Objednávky mala pôvodne na starosti vrchná laborantka, ale tá to asi po roku vzdala a s vďakou prijala moju „výpomoc“. (smiech) 

Vlani v januári ste prešli do Ružomberka ako manažérka Centrálneho laboratória. V čom pociťujete najväčšiu zmenu oproti práci vedúcej satelitného labáku? S čím ste sa museli v novom pôsobisku popasovať?

Najväčšia zmena bola, pochopiteľne, v tom, že zatiaľ čo v Banskej Bystrici nás bolo dohromady 5, v Ružomberku je nás asi 41. Ale klamala by som, keby som povedala, že som mala obzvlášť veľké obavy. Som typ človeka, ktorého keď hodia do vody, tak pláva. Pamätám si však, že Ružomberok vtedy v mojom podvedomí rezonoval ako miesto, kde sa stále niečo rieši, ako keby tam bol neustále nejaký problém. Toto možno bola trochu výzva, hoci som bola presvedčená, že keď všetci robia tak, ako majú, musí všetko v pohode fungovať. Neviem, či sa ešte Ružomberok skloňuje toľko ako v minulosti, ale nedávno mi Tibor Majer (vedúci dopravy Alpha medical, pozn. redakcie) povedal, že už o ňom dlho nepočul. (smiech) Najväčší problém je však relatívny nedostatok ľudí a posledný rok bol ako keby začarovaný. Máme veľa PN, či už krátkodobých alebo dlhodobých, a to sa potom musíte obracať. 

Vôbec ste pri nástupe do Ružomberka neriešili, že budete musieť dochádzať z Banskej Bystrice?

Zdá sa mi, že toto riešili všetci naokolo, len ja nie. (smiech) Viete, keď som ešte študovala, bývala som v Petržalke pri Draždiaku. Do jaslí som dieťa nosila do Karlovej Vsi, teda vyššie na Rovnice. Stáže som mala v Podunajských Biskupiciach. Poobede zasa jasle v Karlovke a cesta domov do Petržalky. Všetko autobusom. Keď som prešla z Bystrice do Ružomberka, stačilo kúsok od domu nasadnúť na vlak, ktorý ma odviezol na stanicu v Bystrici. Tam som prestúpila na autobus do Ružomberka a zo stanice v Ružomberku je to do laboratória kúsok. Ja v tom problém nevidím.

Ako počas ciest autobusom trávite čas?

Podľa nálady. Po odchode autobusu zvyčajne otvorím notebook, vybavím poštu, riešim resty, keď vypadne internet, robím tabuľky alebo návody, niekedy dospávam, prípadne premýšľam nad tým, čo všetko treba v daný deň zariadiť. Prečítala som aj e-knihu. Cestou naspäť zasa schvaľujem výsledky, prípadne plánujem ďalší deň. 

Ako ste sa zžili s novým kolektívom a prostredím v Ružomberku?

Myslím, že dobre. Vždy poviem, čo od ľudí očakávam, aké sú moje predstavy. Ak sa to niekomu nepáči, musí za mnou prísť a povedať mi to. Zo začiatku vraj nemali odvahu a informácie sa ku mne dostávali inak. Teraz už vedia, že ak niečo vidia v inom svetle, môžu pokojne prísť a povedať mi to. Neboja sa, sú otvorení a to si veľmi vážim. Samozrejme, keď niečo nie je tak, ako má byť, viem sa riadne naštvať. (smiech)

A ako to vtedy vyzerá?

Uvediem príklad z dávnej minulosti, na ktorý nie som hrdá. V Bystrici sme mali odberovú miestnosť, kde to nefungovalo podľa mojich predstáv, ľudia dlho čakali, materiál dávali do labáku neskoro a pritom nás delila len jedna stena. Mám rada plynulú prácu, nerada mrhám časom, využívam každú minútu, a tak som im išla povedať, ako si to predstavujem a ako by to malo fungovať, na čo mi odberová sestra začala vysvetľovať, že sa to nedá. Nedá sa... To slovné spojenie nemám rada. Ak od ľudí niečo chcem, väčšinou viem, že sa to dá. Určite od ľudí nežiadam veci, o ktorých viem, že sa takpovediac nedajú a ktoré by som sama nezvládla. Takže som znovu vysvetľovala, že to má byť takto a takto, na čo dotyčná zvýšila hlas a automaticky som zvýšila hlas aj ja. Potom už išlo len o to, ktorá tónina bude vyššia a keď som sa vrátila do labáku, laborantka sa ma pýtala, čo sa tam dialo, že sa jej začali triasť skúmavky v ruke a skoro jej vypadli stojany. (smiech) Trochu sa za to hanbím, človek by sa mal vedieť ovládať, pracujem na tom, ale v niektorých situáciách to jednoducho nejde. Ale Alpha mi v tomto veľmi pomohla, absolvovali sme kurzy, ktoré mi boli na osoh nielen v pracovnom, ale aj v súkromnom živote.

Aká je úroveň klinickej biochémie v Ružomberku v kontexte Slovenska, prípadne Európy?

Stačí povedať, že sa zúčastňujeme medzinárodnej externej kontroly kvality, v rámci ktorej dosahujeme vynikajúce výsledky, takže sme porovnateľní nielen s tými najlepšími na Slovensku, ale aj v Európe a vo svete.

Čo sú podľa vás základné predpoklady toho, aby bolo laboratórium úspešné v zmysle dobrého hodnotenia lekármi? Kde zatiaľ vidíte rezervy CL v Ružomberku?

Úspech laboratória spočíva v spoľahlivosti, rýchlosti a v komunikácii. Samozrejme, stále je čo zlepšovať a mňa osobne najviac trápi rýchlosť, pretože v tom je laboratórium závislé od zvozov a predanalytickej fázy ako takej. Veľa by vyriešili elektronické žiadanky, ktoré by urýchlili príjem materiálu, odstránili ručné zadávanie žiadaniek do systému, o chybovosti nehovoriac. Pri takomto spracovaní sa totiž skúmavky s materiálom už len naskenujú a po príslušnej príprave idú priamo na určené pracovné miesta a do analyzátora.

Úspech laboratória spočíva v spoľahlivosti, rýchlosti a v komunikácii. Samozrejme, stále je čo zlepšovať.

Ako vyzerá váš typický pracovný deň v laboratóriu?

Väčšinou prídem už s vybavenou elektronickou poštou, v kancelárii ma čaká papierová pošta a zväčša objednávky na podpis, začnú chodiť ľudia so svojimi požiadavkami, potom sa idem na príjem popýtať, čo je nové, zisťujem situáciu v biochemickom aj mikrobiologickom laboratóriu, pomedzi to treba schváliť výsledky v satelitných laboratóriách, za ktoré som zodpovedná. Ani sa nenadejete a je pol jednej a zisťujete, že máte hlad a bolo by dobré aj niečo zjesť. (smiech) Takže idem na obed, ak som si nezabudla objednať, potom schvaľujem finálne výsledky, riešim aktuálne problémy a deň je za mnou. To je ideálny deň, ale takých je málo. Nikdy sa to nedá presne naplánovať, vždy sa objavia aj iné úlohy, prípadne neočakávané problémy priamo na pracovisku.

Viete „zavrieť“ dvere po odchode z labáku aj s nedoriešenými problémami a žiť doma bez práce?

Nie som ten typ, ale učím sa to. (smiech) To je to isté, ako keď máte nejaký problém doma. Tým, že zavriete dvere, problém tam nezostane, ide s vami. Podvedomie pracuje samostatne.

V laboratóriu máte na starosti aj validáciu výsledkov. Ako sa vysporiadavate s výsledkami vyšetrení, ktoré pre pacienta znamenajú veľmi nepriaznivú prognózu?

Už keď som začala cirkulovať na oddeleniach, mala som pár ťažkých skúseností. Keď som ako mladá absolventka nastúpila na už spomínanú geriatriu na Kramároch, hneď na druhý alebo tretí deň tam zomrel jeden pán, ktorému prakticky prasklo srdiečko, pretože mu zomrela manželka a on nechcel žiť. To bola prvá skúsenosť tohto druhu, na ktorú nikdy nezabudnem, hoci išla tak trochu mimo mňa. Keď som začala cirkulovať na internom v Bystrici, zomrela mi mama a nebola som pri nej. O to viac som vnímala svojich pacientov. Mala som na izbe pána po infarkte, ktorý mal v záznamoch zmienku o krvácaní z konečníka. Infarkt bol prioritná diagnóza a k tomu krvácaniu sa nikto nevrátil. Pred prepustením som sa k tomu vrátila až ja a z krvácania sa vykľul karcinóm. Bol to sympatický pán, veľmi som si ho obľúbila, ale o tri mesiace, bohužiaľ, zomrel. Ani dnes neviem, či som mala byť taká dôkladná. Mala som vtedy 30 rokov a v tom období sa mi akosi naakumulovali stretnutia so smrťou.

To znamená, že dnes ste pri validovaní patologických výsledkov chladná?

Práveže nie, skôr naopak. Viem si veľmi dobre predstaviť, čo všetko tých pacientov a rodiny čaká a neminie, pred očami sa mi spustí rýchly film. Život však nie je len o narodení a zdraví, ale aj o chorobe a smrti. Treba sa s tým vyrovnať, niektoré veci nezmeníte. Oveľa viac ma zaráža, keď opakovane vidím výsledky toho istého pacienta a tie sa nezlepšujú. A sú to parametre, ktoré by sa mali zlepšovať. Vtedy premýšľam, či je všetko kóšer.

Máte pocit, že sa dnes slovenskí klinici vzdelávajú aj mimo svojej špecializácie viac než v minulosti? Tým myslím, či je ich pochopenie dôsledkov a súvislostí vo vzťahu k výsledkom laboratórnej diagnostiky efektívnejšie.

Ťažko povedať, už nemám také blízke spojenie s klinikou, ale určite sa dnes spoliehajú na laboratórne výsledky viac než v minulosti. To číslo však nie je všetko, číslo vás môže priviesť, ale aj zaviesť. Mám kamarátku, ktorá má leukocyty sústavne 3,0, čo je relatívne nízky počet a je zdravá a fit. Problém je vtedy, keď je chorá a má leukocyty 8,0, čo je ešte norma a nikto jej neverí, že sa môže cítiť zle, lebo veď je v norme. To znamená, že hoci máme všeobecne platné referenčné rozsahy, ktoré sedia pre 90 % populácie, vždy treba rátať s tým, že niektoré organizmy majú vlastné nastavenie. Tým chcem povedať, že sa mi zdá, že lekári dnes venujú menej pozornosti anamnéze a nevnímajú výsledky laboratórnych vyšetrení v kontexte anamnézy. Ale nechcem nikoho uraziť. Nič nie je len čierne a biele. Poznám veľa odborníkov, ľudí na svojom mieste.

Keď sa povie laboratórium, každý si zväčša predstaví mikroskop. Aká je však realita?

Mne sa mikroskop spája skôr s mikrobiologickým laboratóriom. Biochemický labák, to sú pre mňa skúmavky. Samozrejme, dnes tie skúmavky nie sú také viditeľné, keďže všetko ide do automatizovaných analyzátorov a tie skúmavčičky sú maličké. Ale pamätám sa na časy, keď dievčatá chodili s 5-6 stojanmi plnými skúmaviek s farebnými roztokmi, stepovali pri fotometroch a predbiehali sa, ktorá bude môcť merať skôr, lebo si zle vyrátali čas. Dnes si to všetko riadi analyzátor sám.

Vidíte v niečom – napriek automatizácii laboratórnych procesov – nenahraditeľnosť človeka v laboratóriu?

Samozrejme. Nech už sú stroje akokoľvek sofistikované, rýchle a akokoľvek uľahčujú prácu, ľudský faktor je nenahraditeľný – minimálne pri validácii výsledkov. Nehovoriac o tom, že aj tie stroje musí niekto zapojiť, vložiť diagnostiká, správne nakalibrovať... 

Máte takmer 30-ročné skúsenosti s laboratórnou diagnostikou. Ako za ten čas vnímate posun v odbore?

Z môjho pohľadu asi hlavne v spomínanej automatizácii. V minulosti bolo viac manuálnej roboty, hoci keď som nastúpila v Banskej Bystrici, už vtedy tam mali zavedený počítačový laboratórny systém či biochemický analyzátor. Na druhej strane, na krvné obrazy sme mali analyzátor Coulter, ktorý meral biele a červené krvinky zvlášť, takže materiál bolo treba dávať do dvoch samostatných nádobiek a tie sa potom aj samostatne merali. Pomedzi to sa dal uštrikovať sveter. Dnes sa vloží do automatu jedna skúmavka a za jeden a pol minúty máte kompletný výsledok.

Aké sú dnes špecifiká Centrálneho laboratória v Ružomberku? Realizujete aj také vyšetrenia, ktoré sa v rámci siete Alpha medical nikde inde nerobia?

V rámci biochémie máme v Ružomberku centralizované vyšetrenie zinku, elektroforézu bielkovín, špecifické IgE na stripoch a Anti Müllerian hormón. Na konfirmačnom pracovisku spracúvame konfirmácie pozitívnych ELISA testov. Takisto pre celú sieť Alpha medical zabezpečujeme mykologické vyšetrenia.

Ktoré z pracovísk v Ružomberku zaznamenalo v poslednej dobe najväčší pokrok?

Tento rok určite klinická mikrobiológia, a to práve vďaka tomu, že sme získali nové automatické analyzátory MALDI TOF a VITEK 2. Znamená to urýchlenie identifikácie mikroorganizmov a takisto urýchlenie stanovenia citlivosti mikroorganizmov na antibiotiká.

Je strašne veľa voľnopredajných liekov a ich užívanie nie je pod kontrolou, či už hovoríme o multivitamínových alebo nejakých stimulačných prípravkoch. Zväčša je to iba biznis.

Kde ešte vidíte priestor na ďalšie napredovanie v laboratórnej diagnostike?

Možno v mikrometódach, ktoré by umožnili realizovať laboratórne vyšetrenia z ešte menšieho množstva krvi. Úplne perfektné by bolo, keby sa krv nemusela odoberať vôbec. Možno k tomu raz príde, veda napreduje. 

Spomínali ste, že v rámci biochémie ako odboru išla ambulancia do úzadia. Nemáte tendenciu vynahrádzať si ambulanciu tým, že liečite kolegov v labáku či členov rodiny?

Ani nie. Svojim blízkym stále vysvetľujem, že majú svojho obvodného lekára, ale nie vždy som úspešná. Čakajú, že im poradím minimálne v tom, aké vyšetrenia by si mali dať urobiť. V tom im vychádzam v ústrety, aby sa skrátil diagnostický proces.

Vnímate z pohľadu biochemičky nejaký jav v spoločnosti, ktorý podľa vás nie je takpovediac v poriadku?

Je strašne veľa voľnopredajných liekov a ich užívanie nie je pod kontrolou, či už hovoríme o multivitamínových alebo nejakých stimulačných prípravkoch. Zväčša je to iba biznis. Je na nich síce napísané, že sú len doplnkom stravy a nemajú vedľajšie účinky, ale to, ako na organizmus pôsobia, už nikto nekontroluje. V ambulancii som s tým mala viacero zlých skúseností. Napríklad s lecitínom, ktorý sa okrem iného odporúča aj na zníženie cholesterolu. V tom období som mala pacientky, ktoré som si doslova vypiplala na diéte, mali pekné cholesteroly a keď začali z vlastnej iniciatívy užívať lecitín, ten cholesterol im išiel hore. 

Aký je váš recept na zvládanie pracovného stresu a udržiavanie dobrej nálady, ktorá je pre vás typická?

Raz som to s kýmsi rozoberala cez telefón a moja dcéra, ktorá stála pri mne, sa ma potom pýtala, či sme hovorili o mne, že ma asi poznajú ako iného človeka. (smiech) Takže nie vždy mám dobrú náladu, mávam aj zlé chvíľky. Na druhej strane, prečo by som mala niekoho obťažovať svojou blbou náladou? 

Čomu sa rada venujete po príchode z práce domov?

Baví ma práca v záhrade. Rada čítam. Sú mi blízke ručné práce, viem háčkovať, kedysi som uštrikovala aj pár svetrov a dokonca som ušila košeľu pre manžela. Teraz sa však venujem najmä interiérovému dizajnu. (smiech) Dokončujeme totiž prestavbu domu v Šalkovej. A dokonca aj rada varím.

Na športových dňoch som si všimol, že máte veľmi blízko aj k hudbe a tancu...

Áno a kedysi som spievala aj v zbore v bratislavskom dome pionierov, ale dodnes to nikto nevie pochopiť, keďže som hudobne hluchá. (smiech) Vystupovali sme aj s Elánom v televízii. K tancu mám však stále veľmi blízko. Keď som bola malá, maminka ma hocikedy zobrala na ruky a tancovala so mnou po byte.

Pani doktorka, prezraďte nám ešte, čo pre vás znamenajú Vianoce.

Milujem Vianoce. Vždy som sa snažila nebyť medzi sviatkami v práci, hlavne keď boli deti malé. Zbožňujem, keď je to také klasické, poriadne nasneží a pod nohami praská sneh. Okrem toho milujem kapra, bez neho to pre mňa ani nie sú Vianoce. Len manžel začal pred pár rokmi trucovať, že keď chcem živého, mám si ho zabiť sama. (smiech) Takže teraz už radšej rovno naporciované filety od nášho rodinného rybára.

Čo okrem kapra nesmie na vašom štedrovečernom stole chýbať?

Samozrejme oplátky s medom a cesnakom, kapustnica so slivkami a hrozienkami. Šalát nemusí byť majonézový, skúšame aj rôzne iné varianty. A – samozrejme – štedrák. Ten robím v tortovej forme, rozvaľkám kysnuté cesto, ktoré postupne vrstvím a prekladám plnkou z orechov, maku, tvarohu a nesmie chýbať slivkový lekvár. Mávali sme aj rybaciu polievku z kaprej hlavy, ale teraz mám už len tie filety. (smiech)

Ďakujem za rozhovor. 


Štedrák

Recept na chutný vianočný koláč podľa pani doktorky Koporcovej

Potrebujeme:
500 g polohrubej múky, 1 žĺtok, trocha soli, 70 g kryštálového hnedého cukru, 80 g masla, 20 g droždia, 3 dl mlieka, 1 vajce na potretie

Orechová plnka: 120 g orechov, 50g kryštálového hnedého cukru, voda, vanilínový cukor
Maková plnka: 120 g maku, 50g kryštálového hnedého cukru, 50 g čokolády, mletá škorica, voda
Lekvárová plnka: 150g slivkového lekváru, voda, 20 g kryštálového hnedého cukru, mletá škorica, 1 lyžica rumu
Tvarohová plnka: 150 g tvarohu, 1/2 lyžice kryštálového hnedého cukru, vanilínový cukor, postrúhaná kôra z polovice citróna, 1 žĺtok

Pripravíme dosť husté kysnuté cesto. Keď dobre vykysne, rozdelíme ho na päť dielov a každý diel osobitne vyvaľkáme natenko. Jeden diel preložíme na pomastený plech, natrieme orechovou plnkou, prikryjeme druhým dielom cesta, ten natrieme makovou plnkou, priložíme tretí diel cesta, natrieme ho lekvárovou plnkou a prikryjeme štvrtým dielom cesta, ktorý natrieme tvarohovou plnkou. Nakoniec plnku zakryjeme posledným rozvaľkaným dielom cesta, povrch potrieme vajcom a vo vyhriatej rúre upečieme. Krájame až celkom vychladnutý.

Hodnotenie článku

inVitro 4/2015

Pediatria

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2015 Pediatria. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro