Keď môžeš veriť lekárovi, tak sa aj na pôrod tešíš – rozhovor so spisovateľkou a speváčkou Luciou Piussi

Spisovateľka, speváčka a textárka Lucia Piussi robí všetko naplno. Keď píše, je v tom ponorená tak, že nič okolo seba nevníma, keď hrá, absolútne sa napojí na kapelu i poslucháčov. Nedávno sa stala matkou. Ako inak, aj matkou je na sto percent.

Keď sme spolu pred dvoma rokmi robili rozhovor, bola si single. Práve si dokončila knihu oceňovanú čitateľmi aj literárnymi kritikmi a naberala dych na nový román. Ako to s ním vyzerá?

Román som nedopísala, hoci mám dve tretiny napísaného aj vyčisteného textu a už mi chýba len finále. Je to poriadna buchla. Akonáhle som zistila, že som tehotná, písať som prestala.

Prečo?

Neviem robiť dve veci naraz. Tehotenstvo síce nie je žiadna robota, ale pre mňa je písanie stav šialenstva, osvietenia, idem až na doraz, donaha, na nič iné vtedy nedokážem myslieť. Pokojne by ma mohli zavrieť do blázinca a cez okienko mi len podávať jedlo. Niekedy nepíšem aj rok, dlho na to čakám, ale keď to príde, je to ako horúčka. Píšem dvanásť hodín v kuse, ani poriadne nespávam. Keď som však zistila, že som tehotná, začala som žiť inak, hneď som myslela na toho človiečika, čo mám v bruchu. Ani teraz, keď už má syn deväť mesiacov, nedokážem písať, ale hovorím si, že možno je to tak dobre. Nechám to odležať, veď ja sa nikam neponáhľam.

A čo tvoja hudobná kariéra so skupinou Živé kvety? Tiež ju nechávaš odležať?

Naopak, pesničky sa pri synovi robiť dajú. Dokonca sa mi hrá perfektne na gitare, lebo jeho to baví, môžem si splietať, on do toho búcha. Pesničky sme neprestali robiť ani počas môjho tehotenstva, koncertovali a nahrávali sme až do 8. mesiaca. Mám pocit, že keď hrám synovi pesničku, ktorá vznikla, pokiaľ bol v bruchu, tak na ňu inak reaguje. Teraz ideme vydať singel, bude sa volať Bratislava a Marián Varga nám tam nahral sólo, to bude náš poklad. Vyjde na vinyle, spravíme aj klip. Pomaly rozbiehame koncerty, aj keď ešte stále kojím.

Vo svojom stĺpčeku v .týždni si raz napísala, že v mladosti si si materstvo ani nevedela predstaviť, dokonca si ľutovala ženy, čo majú deti, lebo mať dieťa je lopota a materinská láska ich musí stáť veľa námahy. Zmenila si odrazu názor?

Aj keď som dieťa neskôr chcela mať, vždy mi to pripadalo strašne namáhavé. Ale fakt je, že keď tvorím, tak tam potím dušu a to je iná makačka. A na druhej strane, venovať sa tvorovi, ktorého ľúbiš, je tá najúžasnejšia vec. No dobre, občas má toho každá žena plné trubky, je unavená, ale zdravé dieťa je proste zázrak. Som do neho zamilovaná úplne inak ako býva človek zamilovaný do partnera, toto má v sebe dokonalosť. Žasnem a starám sa.

Nie je ti teraz ľúto, že si to tak dlho odkladala?

Možno je to naopak lepšie, že som neotehotnela, keď som na to nebola pripravená. Dnes nemusím vôbec ľutovať, že som nebola niekde v piatok večer, mám všetko dávno za sebou, nepotrebujem nič doháňať. Ani ambície. Chcela by som ešte niečo napísať, ale ak to príde, tak to má prísť, a keď nie, tak to malo prísť niekomu inému.

My máme neskoršie tehotenstvá v rodine. Moja babka mala prvé dieťa v 38 rokoch, dovtedy jej to nešlo a potom mala ešte dvoch synov.

Otehotnela si až po štyridsiatke. Nebála si sa komplikácií?

Mne to pripadá ako úplný zázrak. Bola som už raz vydatá a tri roky sa nám nedarilo počať. Pritom on bol úplne v poriadku a ja tiež. Mali sme ísť na ďalšie vyšetrenia, ale v tom čase sa nám už vzťah rozpadal a mne sa do toho ísť nechcelo. Niekedy si proste partneri nesadnú, preto to nejde, potvrdila mi to aj moja lekárka. Keď som sa dala dokopy s mojím súčasným partnerom, vravela som mu, že by bol zázrak, keby som otehotnela. On sa len smial a na druhý mesiac sme boli v tom.

Nemusela si ísť na amniocentézu?

Dnes už ju môže žena odmietnuť, ale ja som mala veľmi dobré výsledky, takže ma na ňu ani neposielali. Moja sestra, ktorej sa syn narodil dva týždne po mojom, mala naopak výsledky strašné. Ale ani ona to nepodstúpila a syn je úplne zdravý.

Tvoja sestra, dokumentaristka Zuzana Piussi, bola pre teba vždy veľkou oporou, upokojovala ťa, radila ti. Teraz sa však odsťahovala do Prahy. Ako to bez nej zvládaš, nechýba ti?

Bála som sa, že mi bude chýbať, ale chodí sem dosť často. Obdivuje ma, že mi všetko ide tak bez problémov. Som na to pyšná, lebo ona rodila trikrát. Len krúti hlavou a hovorí, že som už mohla mať šesť detí.

Chceš mať ešte ďalšie deti? 

Myslím, že je to dobre tak, ako to je, ale keby to prišlo, tak pokojne. Povzbudil ma aj lekár, že mám šťastie, lebo som biologicky mladá. Tešil sa, že mám dobrý tlak, krvný obraz, aká som na svoj vek dobrá. Rozhodne mi nenadával, že prečo som nerodila ako dvadsaťročná. Lebo aj to sa mi stalo, keď som prišla v 37 rokoch riešiť problémy s otehotnením. Lekár na mňa nakričal, že kde ste boli doteraz?! Pritom my máme neskoršie tehotenstvá v rodine. Moja babka mala prvé dieťa v 38 rokoch, dovtedy jej to nešlo a potom mala ešte dvoch synov a dožila sa sto rokov. Druhá babka mala 44, keď rodila môjho uja. Z mužovej strany sa otec narodil, keď mala jeho matka 43. Čítala som, že tie zdravé deti, ktoré sa narodia rodičom neskoro, vlastne posúvajú evolúciu.

Patríš aj ty k matkám, čo majú všetko načítané z internetu a lekári ich nemajú príliš v láske?

Asi nie. Treba si vybrať dobrého lekára, ktorému žena dôveruje, veriť mu a nebyť múdra. Ja som si vybrala doktora Lokšu v Hainburgu a bol to pre mňa vyslovene zážitok. Povedal mi, že túži iba po tom, aby som s takým úsmevom, s akým som prišla, aj odchádzala. A tak to aj bolo. V Rakúsku je to geniálne už len v tom, že systém funguje, lekár má málo pacientov a môže sa im venovať.

Ako si rodila?

Dlho som prenášala, tak mi začali pôrod vyvolávať. Nič ma nebolelo, iba sestričke sa nepozdávalo, že kontrakcie sa zvláštne zhodujú s ozvami. Okamžite tam bol lekár, už mal pripravený posledný ultrazvuk a navrhol cisársky rez. Spýtala som sa, či sa mám báť. Upokojil ma a vzápätí som zažila úplné sci-fi, videla som, ako pracujú rakúski lekári a ošetrovatelia. Bolo medzi nimi veľmi veľa Slovákov, ale v dobre fungujúcom systéme fungujú aj oni perfektne. To je pre mňa dôkazom, že keď sa to dá pár kilometrov od našich hraníc, nie je vylúčené, že sa to nebude dať jedného pekného dňa aj u nás.

V čom to bolo také perfektné?

Nepadlo tam jediné zbytočné slovo, iba pokyny, kto má čo robiť. Aj posledný zriadenec sa choval profesionálne. Keď som sa mu ospravedlňovala, že mi nevedel dať dole z ruky prsteň, povedal, že to predsa absolútne nie je môj problém, ale jeho. Cítila som sa ako včelia kráľovná. Jedna osoba tam bola špeciálne na to, aby mi hovorila, čo sa deje, čo ktorý lekár robí, aby som všetkému rozumela. Keď syn prvýkrát zakričal, všetci zvýskli, akoby sme boli spoločný víťazný tím. Anestéziológ mi hneď oznámil, že má 10 z 10 a je perfektne zdravý. Bola som taká vybičovaná a plná lásky, že keď som ich videla, ako tam spokojne stoja v tých zelených mundúroch, vykríkla som: vy nie ste lekári, vy ste anjeli!

Ako vieš, že v slovenských nemocniciach to je iné?

Zhodou okolností moja kamarátka podstúpila rovnaký zákrok a má celkom opačný zážitok. Jej celý čas nikto nepovedal nič, nikto sa ňou ako osobou nezaoberal, akoby bola len neživý predmet. Celý čas sa nad ňou lekári rozprávali o predstavení Karpatský thriller, takže dokonale vedela podrobnosti o inscenácii, ale absolútne netušila, čo sa deje s ňou a jej dieťaťom.

Tvoja sestra rodila v Prahe, ona mala akú skúsenosť?

Sestra zažila takú tú módnu pôrodnicu, kde idú na všetko prirodzeným spôsobom a takmer na to doplatila. Mala veľmi ťažký pôrod, napriek tomu, že rodila tretíkrát. Keď potom dieťa potrebovala dokŕmiť, povedali jej, že oni umelo deti nedokrmujú. Tak sa zbalili a odišli odtiaľ.

Nechcela si rodiť aj ty prirodzene?

Chcela. To je tak, akonáhle otehotnieš, hneď si začneš googliť mamičkovské fóra a začneš chodiť na jogu. Cvičiteľka propaguje pôrody doma, a tak sa to tam šíri. Sú to také dva extrémy. Jeden sú tie hrozné zážitky, ktoré majú ženy v našich nemocniciach, na druhej strane sa snažia hľadať alternatívu, lenže tá nie je pod lekárskym dohľadom. No ale v našich nemocniciach sa dá pod lekárskym dohľadom rodiť napríklad len v polohe na chrbte, inak to žene ani nedovolia. Alebo niekde im ešte stále tlačia na brucho ako v minulom storočí. Takže rozumiem tomu, že lepšie ako masaker v zlej nemocnici, sa javí dobrá pôrodná asistentka doma, ale človek nemôže nikdy vedieť, čo sa skomplikuje, tak ako u mňa, keď bol syn celý obtočený pupočnou šnúrou. Našťastie som viac prívrženec vedy ako ezoteriky, nechcela som žiadnu prirodzenú bosoráčinu. Chcela som rodiť v nemocnici ale do vody, preto sme aj išli do Hainburgu. Keď môžeš veriť lekárovi, tak sa aj na pôrod tešíš. Bola som v nemocnici šesť dní a vôbec som sa neponáhľala domov. Keď som šla na vyberanie stehov, tak som si pripadala ako decko, čo sa vracia do pionierskeho tábora, kde strávilo vzrušujúce chvíle.

Videla som ťa nosiť dieťa v šatke, predsa len ťa tá módna alternatíva trochu chytila.

Zo všetkého si treba zobrať to dobré, nepreháňať a nenechať sa strašiť. Mňa napríklad strašili, že po cisárskom, ak mi nedajú hneď dieťa na brucho, stratí sací reflex. Takže keď sa ku mne syn po dvoch hodinách dostal, vydriapal sa a normálne prisal, dvakrát som sa neveriacky pýtala sestričiek, či to už je to. Myslím si, že keď to všetko prebehne bez stresu, tak ťa aj ďalšie komplikácie obídu. Snažím sa správať prirodzene, byť s ním toľko, koľko si pýta, kožu na kožu, kojím na požiadanie. Volá sa to vzťahová výchova, ale myslím, že aj keby som o tom nič neprečítala, tak by som to prirodzene robila, lebo mi to nikto nezakazuje.

Na naše stretnutie si prišla s kočíkom a na korčuliach. Nie je to nebezpečné?

Niektorí ľudia sú aj pobúrení, že ohrozujem dieťa, lebo nevedia, že to je špeciálny joggingový kočík. Má špeciálne bubnové brzdy a veľké, odpružené kolesá. Chcela som kočík, s ktorým sa dá športovať. Pribrala som cez dvadsať kíl a nie je sranda to zhodiť. Navyše stále kojím, to sa nedá držať diéta. Takže som sa chcela začať hýbať. Nakoniec som si zohnala cez internet americký kočík, oni s tým behajú aj po lese.

Si z dvojičiek, nebála si sa, že budeš mať dvojičky aj ty?

Aj môj partner je z dvojičiek! Báli sme sa, ale snáď by sme aj to zvládli.

Vieš, ako prebiehalo vaše narodenie?

My sme sa so sestrou narodili v siedmom mesiaci. Mama mala bezbolestný pôrod, myslela si, že všetky tie ženy naokolo sú hysterky, čo simulujú, veď to vôbec nebolí. Mama netušila, že sme dve, až po narodení sestry vraj lekár zvolal, pozor, tam je ešte jedno! Dali nás na Kramároch do inkubátora a mamu poslali domov, ani nás nekojila. Sme sunarové deti.

Ak chceš boha rozosmiať, prezraď mu svoje plány. Tak prezraď, ako vidíš svoju budúcnosť?

Žijem teraz taký šťastný život, že ani neplánujem. Každý deň je niečo nové. Dnes môj syn z ničoho nič začal hlasno spievať do toho, čo som hrala na gitare. Pridala som sa a hučali sme spolu. Ledva stál na nôžkach, opretý o gauč, ale bol v tranze. Spolu sme spievali! Ešte pred týždňom by ma také čosi ani nenapadlo. Môžem len vďačne prijímať všetko, čo príde.

Foto: Boris Németh

 

Hodnotenie článku

inVitro 3/2014

Gynekológia a pôrodníctvo

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2014 Gynekológia a pôrodníctvo. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro