Kto vyhral obličku?

Tridsaťsedemročná Lisa s nevyliečiteľným mozgovým nádorom si pred televíznymi kamerami vyberá, komu z troch čakateľov na obličku daruje ešte pred smrťou tú svoju. Diváci hlasujú.

Televíznu stanicu BNN si v šestnásťmiliónovom Holandsku zapína v ten večer 1,2 milióna divákov. Moderátor Patrick Lodiers predstavuje darkyňu. Traja súťažiaci, ich rodiny a priatelia hovoria o tom, aké je to žiť s chorými obličkami a čakať na šľachetného darcu, ktorý im nielen zlepší kvalitu a dĺžku života, ale vôbec odvráti nebezpečenstvo smrti. Hovoria o svojich snoch a plánoch, o tom, čo všetko by chceli urobiť, keby dostali šancu žiť s novou obličkou. Diváci doma pri obrazovkách slzia a posielajú hlasy svojmu favoritovi. Skóre je vyrovnané, 36-ročná Esther-Claire a 19-ročný Vincent majú po 31 percent, najviac sympatií – 38 percent – má 29-ročná Charlotte, ktorej snom je môcť denne vypiť viac než 1,5 litra tekutín.

Prichádza rozhodnutie. Darkyňa najprv vylúči Esther-Claire, o ktorej je presvedčená, že jej život je z troch kandidátov najmenej ohrozený. Napätie v štúdiu sa dá doslova krájať. Lisa oznámi, že je definitívne rozhodnutá. Skôr, ako vysloví meno šťastného víťaza obličky, moderátor hru zastaví. Oznámi, že celá táto šou je len mystifikácia. Lisa je herečka, ktorá sa teší vynikajúcemu zdraviu. Traja súťažiaci sú však skutočne chorí, v ničom neklamali, i keď vedeli, že žiadnu obličku od Lisy nedostanú. Zhodne s televíziou im išlo o vyburcovanie verejnej mienky a záujmu o problematiku darcovstva orgánov, čo by mohlo zachrániť nielen ich životy, ale aj ďalších 1 400 čakateľov v Holandsku. Kvôli zúfalému nedostatku darcov zomiera ročne 200 Holanďanov, medzi nimi bol aj zakladateľ televízie BNN Bart de Graf.

Šou sa vysielala 1. júna 2007. O rok vyhrala vo svojej kategórii televíznu cenu Emmy a šéf televízie BNN Laurens Drillich sa viac než zo samotného ocenenia tešil z toho, že vďaka rozruchu okolo šou holandskí zákonodarcovia prisľúbili zmeniť systém registrovania darcov.

Predpokladám, že čitatelia tohto časopisu sú v problematike darcovstva orgánov zorientovaní, tak len kvôli poriadku uvádzam, že v Holandsku register fungoval inak ako na Slovensku. U nás, podobne ako v Rakúsku či v Čechách, sa každý občan v prípade smrti automaticky považuje za darcu orgánov na transplantáciu, pokiaľ nevyplní vyhlásenie, že si to neželá. V Holandsku, rovnako ako v Nemecku, v USA alebo v Japonsku legislatíva vyžaduje, aby sa človek sám aktívne prihlásil do Registra darcov. Ak tam nie je zapísaný, v prípade jeho smrti mu orgány vziať nemôžu. Mnohí tak neurobia v podstale len z neznalosti či nezáujmu, iní sa obávajú, že po registrácii by si ich smrť mohol niekto objednať.

Niežeby Slováci boli uvedomelejší ako Holanďania, medzi ľuďmi vo všeobecnosti panuje neochota vôbec o vlastnej smrti a smrteľnosti uvažovať, nieto ešte aktívne vyplniť nejaký formulár – je jedno či je darovací, alebo odmietajúci darovanie. Preto je pre čakateľov na orgány celkom pragmaticky lepší systém, ktorý s týmto laxným prístupom počíta a automaticky považuje všetkých občanov za darcov, s výnimkou tých, ktorí sa voči tomu aktívne a písomne ohradia.

Mala teda tá drsná televízna mystifikácia okrem vysokej sledovanosti nejaký zmysel? Niekoľko hodín po odvysielaní šou poslalo 12 000 divákov správu, že by boli ochotní vyplniť darcovský formulár. O deň si 30 000 ľudí vyžiadalo zaslanie formuláru, o dva dni to bolo 50 000. Koľko formulárov však bolo aj vyplnených a odoslaných späť, to sa nikde neuvádza.

Oveľa zásadnejší na zlepšenie situácie bol vyššie spomenutý sľub politikov, že sa budú aktívne zaoberať zmenou legislatívny. Výsledok? O deväť rokov (!) neskôr, v septembri 2016, sa návrh konečne dostal na hlasovanie do parlamentu. 75 poslancov bolo za, 74 proti. Zmena zákona prešla len preto, lebo jedna poslankyňa, ktorá verejne deklarovala, že ju nepodporí, neprišla na hlasovanie, pretože jej meškal vlak. Trošku tú poslankyňu upodozrievam, že to bola len výhovorka, aby nemusela verejne priznať, že zmenila názor. Ale vzhľadom na to, že to všetko odštartovala jedna veľká televízna mystifikácia, nič efektnejšie a napínavejšie než takýto filmový happy end to ani nemohlo mať.

Hodnotenie článku

inVitro 1/2018

Urológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2018 Urológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro