Laboratóriá sú mnohými podceňované

Chcel študovať medicínu, no vtedajší režim mu to nedovolil. Túžba ostať v zdravotníckej sfére ho priviedla k štúdiu prírodných vied, počas ktorého sa zameral na chémiu. Po desaťročiach praxe z laboratórií, ale aj z obchodu so zdravotníckou technikou, zakotvil v spoločnosti Alpha medical, pre ktorú vybudoval laboratórium klinickej biochémie a hematológie v Trebišove. Rozčuľuje ho, keď si ľudia navzájom nepomáhajú. Najviac si cení zdravie a batérie si dobíja s vnukmi a na záhrade. Predstavujeme vám RNDr. Ladislava Novotného, vedúceho laboratória klinickej biochémie a hematológie v nemocnici v Trebišove.

Ste doktor prírodných vied. Aký odbor ste vyštudovali a prečo ste si vybrali práve toto zameranie?

Na túto otázku je veľmi široká odpoveď, pretože ja som pôvodne chcel robiť medicínu, ale súdruhovia na krajskom výbore strany mali úplne iný názor. Potom prišla doba, keď sa tvrdilo, že deti lekárov nemôžu študovať medicínu, tak som si vybral prírodné vedy so zámerom, že chcem robiť biochémiu. Chcel som ostať v zdravotníctve. Skončil som prírodovedeckú fakultu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, odbor chémia. V roku 1981 som nastúpil priamo zo školy na Oddelenie klinickej biochémie Nemocnice v Michalovciach. Tam som fungoval 24 rokov. Potom sa mohutne rozbiehala privatizácia laboratórií, tak som radšej išiel robiť do súkromnej firmy a spoznával som labáky z druhej strany, robil som obchodného zástupcu a produktového manažéra. Predával som laboratórnu techniku, robil som to 7 rokov. Takže som spoznal aj tú druhú stranu biochémie – spoznal som systém, ako sa vytvárajú ceny pre labáky. No a potom, keď som zistil, že čím ďalej, tým viac pirátov jazdí po cestách, česť výnimkám, tak som s tým skončil. Popri práci obchoďáka som si nechával úväzky ako odborný garant v biochemických laborató­riách – v Psychiatrickej nemocnici Michalovce a v nemocnici v Sobranciach. Tieto úväzky som mal najmä preto, aby som nevypadol z biochémie. Chodieval som do labáku, aby som si vždy trošku čuchol k chémii a k analyzátorom. (smiech)

Dobrý personál je kľúčový. Treba, aby boli pracovníci jeden tím, aby nevytvárali skupinky, ale aby fungovali ako jeden celok.

Kedy ste začali pracovať v Alphe?

Prečítal som si inzerát na internete, poslal som životopis so žiadosťou, absolvoval som rozhovor s doktorom Marčišinom (prevádzkovým riaditeľom Alpha medical, pozn. red.), dohodli sme sa a už som tu zostal doposiaľ. Do Stropkova som nastúpil 2. januára 2013, tam som sa zaúčal do Analytixu (laboratórny informačný systém, pozn. red.) a do ostatných záležitostí, ktoré súvisia s fungovaním labákov v Alphe. V marci toho istého roku som išiel do labáku v Michalovciach, v ktorom som kedysi pôsobil. Už to však nebolo to pôvodné, staré laboratórium. Trošku som im tam vypomáhal a zoznamoval som sa s prácou v satelitnom labáku. Potom som dostal ponuku zastrešiť labák v Trebišove, v ktorom sme od prvého septembra 2013 spustili prevádzku.

Ako sa také nemocničné laboratórium zakladalo?

Kolektív vznikol spojením pracovníkov bývalého SZ Laboratories s pracovníkmi z hematológie, ktorí prešli do SZ Laboratories. Potom sme začali svorne bojovať. Prevádzku sme vybudovali s výdatnou pomocou ľudí zo Stropkova a za to, že sa takto rozbehla – neskromne poznamenám, že veľmi dobre –, môžeme ďakovať veľkej podpore zo strany vedenia Alphy a veľká podpora prišla najmä od prevádzkového riaditeľa – doktora Marčišina. Na druhej strane, musím poďakovať aj bývalému riaditeľovi nemocnice Svet zdravia v Trebišove – doktorovi Dvorovému. Vytvorením nového kolektívu a umiestnením labo­ratória v iných priestoroch, ako boli zamestnanci zvyknutí, vznikli určité problémy. Tie sa vyriešili najmä pozitívnym vkladom zo strany pána riaditeľa a perfektnou spoluprácou s ním. On mal eminentný záujem o to, aby tento labák fungoval a aby klinici boli spokojní.

Ako hodnotíte rozdiel medzi centrálnym a satelitným laboratóriom? Prípadne medzi nemocničným a poliklinickým laboratóriom?

Centrálny labák má trošku iné špecifiká ako satelit. Samotné laboratórium – to je práca s ľuďmi. V centrálnom laboratóriu je podstatne väčší kolektív, takže tam treba s ľuďmi pracovať iným spôsobom. Je tam taktiež iná technika a nepomerne viac práce než v satelitoch. Najmä tým sa líšia. V konečnom dôsledku medzi satelitom a centrálnym labákom, rovnako medzi poliklinickým a nemocničným laboratóriom, v podstate nie je žiaden rozdiel – na konci je vždy pacient. A pacient musí byť spokojný. Musí dostať výsledky, ktoré sú správne a presné. Zároveň ich musí dostať načas. Klinik takisto dostane výsledky načas, potom vie rýchlo urobiť diferenciálnu diagnostiku pacienta a zahájiť liečbu. Znova pripomínam, že je to o ľuďoch – to, ako vie lekár narábať s výsledkami, je už iná otázka.

Vedia lekári skutočne využiť kvalitnú diagnostiku? Naordinovať vyšetrenie nie je problém, ale interpretovať výsledky a navrhnúť ďalší postup, to je niečo iné. Ako viete, či lekár skutočne lieči alebo len ordinuje vyšetrenia?

Obvodný lekár je zvyčajne naučený na to, že prídu pacienti a povedia mu, napíšte mi také a také lieky. Alebo ukážu krabičku. Len čo prídu s problémom, ktorý on z nejakého dôvodu (hlavne kvôli odbornosti a obmedzeniam zo strany zdravotných poisťovní) nemôže riešiť, napíše výmenný lístok a pošle pacientov do nemocnice. To gro teda ostane na nemocničných lekároch. V rámci územia zvyčajne riešenie ostáva na koncových pracovníkoch. Budem sa opakovať, avšak opäť je to o ľuďoch – rozhodne netreba hádzať všetkých obvoďákov do jedného vreca. Čo sa týka zužitkovania našich výsledkov, sú aj takí ambulantní lekári, ktorí kvitujú včasnosť dodania výsledkov a ich spoľahlivosť a vedia to využiť v prospech pacienta. To isté funguje aj v rámci nemocnice, my však nemáme spätnú väzbu od lekárov, ako im to pomáha alebo nepomáha. Avšak viem si to pozrieť pri klinickej validácii, alebo keď sa pozriem do technickej validácie. Vidím diagnózu a výsledky. Keď si otvorím históriu výsledkov v Analytixe, tak vidím v tabuľke, aké výsledky mal pacient predtým a aké má teraz. Rovnako vidím aj zoznam diagnóz, pretože málokto z nás má iba jednu diagnózu. Aspoň takto spätne človek môže skontrolovať, akým spôsobom výsledky poslúžili.

Takáto spätná kontrola je len vašou dobrou vôľou, alebo je v rámci práce povinná, respektíve vedie k určitým cieľom?

Nie je to povinné, ale mne to pomôže pri rozhodovaní, či pre Alphu ušetrím peniaze, alebo nie. Dám si do súvislosti vek pacienta, diagnózy, výsledky, históriu a viem, že tento výsledok nemusím dávať opakovať, lebo ten výsledok je dlhodobo v určitej hodnote. Alebo s ním dlhodobo pán doktor či pani doktorka nič nerobia… Asi tak. Aj toto je cesta, ako sa dajú ovplyvniť náklady laboratória.

Nezdržujú vás tieto kontroly?

Nekontrolujem každého pacienta, takže nie. Zameriavam sa na parametre, ktoré uletia z fyziologického rozpätia. Pretože najmä v týchto prípadoch sa človek rozhoduje, či musí dať vyšetrenie zopakovať, alebo nie a či vzorky treba riediť inak. Analyzátor si sám riedi vzorky a pokiaľ vypíše, že je to nad rozsah, tak sa čaká na výsledok. Ak zistím, že analyzátor vydal výsledok a predtým riedil a ten výsledok nesedí, tak musíme urobiť vlastné riedenie, aby výsledok bol smerodajný. Je pravda, že sa pri jednom pacientovi zdržím asi o dve-tri minúty dlhšie, ale mám istotu a môžem pokojne spávať. Pretože viem, že pacient aj klinik dostali správny výsledok.

Ako je zabezpečené to, aby sa patologické hodnoty výsledkov vyšetrení lekár s istotou dozvedel čo najrýchlejšie?

Len čo máme potvrdený patologický výsledok, či už vysoký alebo nízky, voláme okamžite na oddelenie. Nečakáme. Poznamenáme aj do Analytixu, že ošetrujúci lekár bol telefonicky informovaný a výsledok bol nahlásený. Väčšinou to dopadne tak, že lekár povie: Očakávali sme takýto výsledok, len sme to chceli mať potvrdené. Problém s labákmi tkvie v tom, že kedysi za komunistov sa zdravotníctvo zaradilo do sféry služieb – tak ako Domy služieb, v ktorých boli práčovne, kaderníctva a holičstvá. Od tej doby je zdravotníctvo na takej úrovni, na akej je… Bohužiaľ, tak sa k nemu aj pristupuje. Vždy to fungovalo tak, že oddelenia v nemocniciach boli vnímané na vyššej úrovni a laboratóriá len ako pracoviská na pomocné práce… Na jednej strane, labák je mnohými podceňovaný. Na druhej strane, kým lekár nedostane výsledok z laboratória, tak neuzavrie diagnózu a nepošle pacienta na ďalšie vyšetrenie.

Sú konzultácie s lekármi z nemocnice kvôli pacientovi bežné? V akých prípadoch? Čo vlastne lekár od vás očakáva, keď zavolá?

Každý deň sú nejaké telefonáty, konzultácie. Konzultujeme diskrepancie, respektíve patologické výsledky. To všetko sa rieši ad hoc. Ľutujem klinikov, pretože často sú tlačení do čo najkratších hospitalizácií a rýchlych obsadení postelí ďalším pacientom – čím je rýchlejšie, tým lepšie je nemocnica hodnotená. De facto, treba to riešiť hneď. Klinik má veľmi krátky čas na to, aby urobil diferenciálnu diagnostiku a zahájil liečbu, aby pacienta mohol pustiť domov s pokojným svedomím. Je to však aj o prístupe. Pokiaľ niekto išiel študovať medicínu so zámerom, že na konci uvidí zlatý miešok naplnený zlatými dukátmi alebo cinkajúce kľúče od veľkého drahého auta, tak medicínu takto aj robí. Ten, kto ju išiel študovať s presvedčením, že je to poslanie a že je to pre ľudí, k tomu pristupuje inak. Bohužiaľ, je to tak.

Čo je kľúčové pre úspešné fungovanie a rozvoj laboratória? Prevažuje technické vybavenie, personál, spôsob práce alebo niečo iné?

Na túto otázku je ťažká odpoveď, lebo je to veľmi obsiahla téma. Opäť je to o ľuďoch. Zavisí to, samozrejme, od investora, koľko je ochotný zainvestovať do techniky. Ale je scestné myslieť si, že keď umiestnim kvantum techniky do labáku, tak analyzátory urobia všetko a nepotrebujem zamestnancov. Mnoho ľudí nemyslí na to, že analyzátor je počítač, ktorý nedokáže myslieť. On urobí len to, čo sa mu nadefinuje a potom vydá výsledok. Lenže treba práve ľudský faktor, človeka, ktorý je odborne vzdelaný na to, aby vedel posúdiť výsledok. Posúdiť, či to číslo, ktoré analyzátor preniesol do Analytixu ku konkrétnemu parametru a ku konkrétnemu pacientovi, je správne. Medzi odborne vyškolený dobrý personál a kvalitnú techniku by som dal znamienko rovnosti. Obidve zložky sú esenciálne pre dobré fungovanie laboratória.

Podieľate sa aj na výbere personálu? Ak áno, aké aspekty osobnosti uchádzača si všímate?

Dobrý personál je kľúčový. Treba, aby boli pracovníci jeden tím, aby nevytvárali skupinky, ale aby fungovali ako jeden celok. Dokončil som prácu, vidím, že kolegyňa nestíha, idem k nej a pomôžem jej. Týmto spôsobom docielime aj to, že výsledky pôjdu rýchlejšie ku klinikovi. V rámci tímu by mal každý pomáhať. Ak v rámci kolektívu nie sú rozbroje, nie je tam psychický teror, tak sa chodí do práce s celkom iným pocitom. Keď sme v roku 2013 začali, fungovalo to tak, že sa spojil personál z hematologicko-transfúziologického oddelenia a personál z biochémie. Tí pracovali pôvodne pre SZ Laboratories, vtedy som tu ešte nebol. Títo ľudia potom prešli pod Alphu do novovzniknutého labáku. Zvyšok personálu doplnil úrad práce. Neskôr sme riešili zástup počas materskej dovolenky. Bol som pri pohovore spolu s inžinierom Kelčíkom. Každý sme si urobili vlastné hodnotenie uchádzačov. Zaujímavosťou je, že sme sa zhodli na rovnakej adeptke. Táto žena tu robila dva roky a bola to veľmi pracovitá a šikovná žena. Nedávno od nás odišla, keďže sa vrátila pracovníčka, ktorú zastupovala. Od septembra pracuje v laboratóriu Alphy vo Vranove nad Topľou. Ona mala schopnosti, ktoré si na uchádzačoch skutočne vážim. Ak bolo treba ostať dlhšie v práci kvôli technickým problémom, nemala s tým problém a vždy pomohla kolegyniam. Jednoducho žila prácou. Ale všetci zamestnanci, ktorí tu pracujú, sú výborní. V septembri uplynuli štyri roky od začiatku našej spolupráce a myslím, že je to veľmi dobré. Interne sa vám dokonca musím pochváliť. Minulý rok som mal šesťdesiatku a baby mi dali vyrobiť fotoknihu, ktorá zachytáva naše spoločné okamihy. Sú tam napríklad fotky z labáku, z vianočných večierkov a podobne. Veľmi som sa potešil, dokonca som bol trošku namäkko. (smiech)

To je od nich veľmi milé. Občas však určite prídu aj ťažšie chvíle. Ako vnímate tieto momenty?

Dnes už to vyznie ako klišé – kto nič nerobí, chybu neurobí. Ale nemôžeme všetci ostať ležať doma s vyvrtnutými rukami, aby sme neurobili chybu. Občas vzniknú trecie plochy. To však závisí od toho, či laborantka prišla naštvaná z domu do práce, alebo pána doktora ráno nahnevali deti… Občas sú tie telefonáty a vyjednávačky dramatické. Ale v konečnom dôsledku môžem povedať, že tu funguje perfektná spolupráca.

Nočná služba je opodstatnená. Je však dosť zneužívaná. Pacient príde s tým, že ho bolí noha. Na otázku, ako dlho ho bolí, odpovie, že už dva mesiace...

Zmenili sa vzťahy medzi zamestnancami nemocnice a laboratória po tom, ako sa laboratórium formálne odčlenilo a zaradilo sa pod súkromnú spoločnosť?

Kým bolo laboratórium súčasťou nemocnice, všetci sa zdravili, všetci boli kamaráti. Len čo labák prešiel pod iného majiteľa (najprv SZ Laboratories, potom Alpha medical, pozn. red.), stali sa z nich najväčší nepriatelia, lebo to bol cudzí element v nemocnici. To je ten problém, ktorý ľudia nedokážu stráviť. Spočiatku som si myslel, že by to mohlo súvisieť so závisťou. Ale keď sa prijal zákon o zvyšovaní platov pre zdravotníckych pracovníkov, našich laboratórnych pracovníkov sa to netýkalo, keďže v zmysle tohto zákona my nie sme poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti. Platy teda nemôžu byť predmetom závisti. Ale aj tak si myslím, že s tými platmi by bolo treba niečo robiť. Skrátka, kto si chce vyliať zlosť, ten dvihne telefón a vy­nadá komukoľvek na druhom konci – väčšinou je to niekto v labáku. To je zrejme slovenská vlastnosť – keď zdochla koza mne, nech zdochne aj tebe… V tomto prípade: Vy ste z tejto nemocnice odišli, my jej už máme plné zuby. Ale my sme stále tu, len pod iným majiteľom. Nehovoríme pritom stále o tých istých notorických sťažovateľoch. Všetko závisí od toho, v akej psychickej pohode príde zamestnanec do práce a akú atmosféru v tej práci zažije. Najťažšia práca je práca s ľuďmi.

Pôsobíte ako pokojný človek. Čo vás dokáže najviac rozčúliť?

Zistil som, že vzhľadom na môj vek je už málo toho, čo ma rozčuľuje. (smiech) Maximálne ma však naštve to, keď vidím, že laborantky majú dokončenú prácu a jedna sa morduje, lebo bol problém s analyzátorom alebo musí niektorú vzorku viackrát opakovať a žiadna zo žien jej nepomôže. Čiže najviac ma rozčuľuje, keď si vzájomne nepomáhajú. Chcem, aby bol na pracovisku jeden tím. Chápem, nie vždy má človek takú náladu, že ide pomáhať. Viem, sú to ženy – tu si odrobia jednu šichtu, prídu domov a tam ich čaká druhá šichta. Hovorím im: Uvedomte si, že my spolu trávime podstatne viac času v práci ako vy so svojimi polovičkami doma. Načo si tu zbytočne ničiť nervy a znepríjemňovať si život, keď vás doma čaká ďalšia šichta. Mali by ste prísť domov v psychickej pohode. Pobehovanie po labáku dá fyzicky zabrať, aj keď sa to nezdá. Je tu dosť obslužných prác okolo strojov. Preto si myslím, že keď idú domov, tešia sa, že si môžu vyložiť nohy a v pokoji vypiť kávu. Nehovoriac o tom, že slúžia aj nočné služby, sviatky a víkendy.

Aký je rozdiel medzi dennou a nočnou smenou v laboratóriu v nemocnici?

Pohotovostné, nočné služby sú zneužívané určitou skupinou slovenského obyvateľstva. Človek, ktorý nebude čakať cez deň v čakárni pred ambulanciou, príde na ošetrenie večer alebo v noci. Nechá sa v noci priviezť sanitkou, vykričí sa a dostane sanitku aj na odvoz domov. Každé dve minúty nejaký pacient prinesie materiál. To je ďalšia vec – pokiaľ je to skutočne pacient, ktorý má problémy, nemal by vzorky k nám nosiť on sám, prípadne jeho príbuzní. Málo nočných je takých, že človek má pokoj. Tieto služby sa robia v podstate len pre tú určitú skupinu obyvateľstva. Objem práce cez deň a v noci je približne rovnaký. Problém vidím skôr v tom, že zatiaľ čo cez deň prídu vzorky vo väčších množstvách naraz, v noci chodia po jednej. Kvôli tomu treba opätovne štartovať analyzátory a celá práca sa tým komplikuje. Aj spotreba je oveľa vyššia – či už spotreba elektrickej energie, vody alebo preplachovacích roztokov. Pretože analyzátor sa medzi jednotlivými úkonmi premýva. Keď robíme cez deň, vzorky sú vo väčších sériách a práca je oveľa efektívnejšia.

Prichádzajú k vám v noci aj pacienti so skutočnými problémami, alebo sú to v drvivej väčšine plané poplachy?

Sú tu aj skutočne vážne stavy – viac by o tom vedeli hovoriť službukonajúci lekári a zdravotné sestry. Nočnú službu treba, pretože nikdy neviete, či vám nedovezú napríklad rodičku v kritickom stave, ktorú treba zachraňovať, alebo haváriu, prípadne mozgovo-cievnu príhodu. Výnimkou, najmä v lete, neboli ani infarkty. Všetky tieto skutočnosti treba urgentne riešiť. Nočná služba je opodstatnená. Je však dosť zneužívaná, ako som už spomínal. Pacient príde s tým, že ho bolí noha. Na otázku, ako dlho ho bolí, odpovie, že už dva mesiace… Nechcite vedieť, čo si vtedy pomyslí službukonajúci personál. (smiech)

Ako vyzerá váš bežný deň v práci?

Ráno prídem do práce okolo 6.15 až 6.20 hod. Zapnem počítač, skontrolujem vzorky a ich súlad so žiadankami, skontrolujem analyzátory. Pozriem chybové hlášky a internú kontrolu kvality z nočnej smeny. Vytiahnem si z archívu výsledky za danú noc, prebehnem ich očami a skontrolujem, či je všetko v poriadku. Zistím, čo bolo v nočnej, dáme si rannú poradu. Potom každý robí svoju prácu. Ja sa venujem klinickej validácii a vybavujem telefonáty z oddelení. Ak je na príjme pri okienku príliš múdry ošetrovateľ, tak ho idem umravniť. (smiech) Človek sa ani nenazdá a sú štyri hodiny poobede. Z pracoviska odchádzam podľa potreby. Cesta do práce aj z práce mi trvá po 50 minút. Dve hodiny denne teda strávim šoférovaním, dochádzam z Poruby pod Vihorlatom.

Ako relaxujete?

Milujem záhradu. Manželka sa stará o kvety, ja dávam do poriadku stromy, ovocie a malú záhradku so zeleninou. Tú máme len tak, aby som mal počas sezóny čerstvú a chutnú zeleninu z vlastného dvora. Napríklad, paradajky zvyknem rovno odtrhnúť a jesť, bez toho, aby som ich umýval. (smiech) Okrem toho som veľmi rád, keď príde vnuk. To je veľký relax. Keď ho dlhšiu dobu nevidím, zvyknem si pozerať jeho fotky, ktoré mám v počítači. Tým dobíjam batérie. Nedávno sa narodil ďalší vnuk, takže som šťastný, že mám ďalšiu dobíjaciu stanicu. (smiech)

Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

Po mojich skúsenostiach a po tom, čo som zažil v živote, považujem za najdôležitejšie zdravie mojich blízkych a moje zdravie. Ostatné je pominuteľné. Peniaze boli aj budú, rozbité auto, to sú len rozbité plechy a podobne. Kým sú moji blízki zdraví a aj ja som zdravý, tak mi svieti slniečko a som spokojný.

foto: František Zmak

Hodnotenie článku

inVitro 4/2017

Pneumológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2017 Pneumológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro