Laboratórium môže byť iba také dobré, aký dobrý je spolupracujúci lekár – rozhovor s MUDr. Martou Dobákovou, medicínskou riaditeľkou Alpha medical

Odjakživa milovala biológiu a už ako malé dievča manažovala vlastné laboratórium v detskej izbe. Do Alpha medical prišla ako mladá lekárka, aby v laboratóriu klinickej biochémie a hematológie v Ružomberku začala svoju profesionálnu dráhu v oblasti laboratórnej diagnostiky. Prešla viacerými dôležitými pozíciami v laboratóriu, kým zakotvila na pozícii medicínskej riaditeľky. Je obľúbeným partnerom v odborných diskusiách a kvôli svojej erudovanosti je vyhľadávaná ako zdroj spoľahlivých medicínskych informácií. Nová medicínska riaditeľka Alpha medical, MUDr. Marta Dobáková.

Spomínate si ešte, prečo ste sa rozhodli vydať na cestu medicíny?

Nebolo to jednoznačné rozhodnutie od malička, dozrievalo postupne. Keď sa na základnej škole objavil prírodopis a neskôr na strednej škole biológia, okamžite som sa do nich zamilovala. Moja detská izba sa začala nenápadne meniť na laboratórium – na vlhkom papieri mi klíčili semená, vo fľaši „dozrieval“ senný nálev, v rohu izby vyrastal zo dňa na deň objemnejší herbár, pod mikroskopom som s obľubou sledovala črievičky a iné potvory. Postupne pribúdali po domácky konzervované orgány domácich zvierat, podobne mŕtve pavúky, muchy, chrobáčiky, všetko starostlivo označené nálepkami aj s dátumom uloženia, ktoré neskôr padli za obeť domácemu výskumu. Moji rodičia aj staršia sestra ma v mojej láske k biológii podporovali, hoci verím tomu, že možno niekedy vstupovali do mojej izby aj s obavami, aké „novinky“ tam objavia. Počas štúdia na gymnáziu som nevyhnutne začala premýšľať nad uplatnením. Lákala ma aj biológia ako vedecký smer, rozhodnutie však nakoniec padlo na medicínu. Mala som namierené študovať do Hradca Králové, ale po zavedení poplatkov pre slovenských študentov na úrovni zahraničných som sa musela tohto sna vzdať. Skúsila som teda lekársku fakultu v Košiciach, kde ma prijali na prvý pokus.

Väčšina lekárov dáva prednosť klinickej medicíne, čo vás viedlo do oblasti laboratórnej diagnostiky?

V čase, keď som ukončila medicínu, bolo bezprostredné zamestnanie v nemocnici bez garancie platu a trvalého miesta po získaní atestácie. Keďže som nechcela čakať, tak som sa prihlásila na inzerát spoločnosti Alpha medical, ktorá sa vtedy volala ešte GS Global, a práve tento krok ma priviedol do laboratória.

Svoj pracovný život spájate so značkou Alpha medical už 15 rokov. Aké boli začiatky?

Začalo to spomínaným inzerátom a pozvaním na pohovor do Ružomberka. Na pohovore bol prítomný bývalý nebohý riaditeľ, doktor Pírek, a inžinierka Rumanová. Pohovor prebiehal v kancelárskych priestoroch bývalého mikrobiologického laboratória. Inzerát o hľadaní hematológa sa na pohovore ukázal ako omyl reklamnej agentúry, v skutočnosti potrebovali klinického biochemika s perspektívou vedúceho miesta šéfa laboratória. Rozhovor trval dosť dlho, ale prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére, dokonca som absolvovala aj obed a keďže som sa im pozdávala, rozlúčili sme sa s tým, že nastúpim ako lekárka oddelenia. Ako čerstvý absolvent bez praxe som podľa pravidiel postgraduálneho vzdelávania lekárov musela absolvovať aj všetky povinné praxe v nemocnici. Každý deň som teda začínala v nemocnici o pol siedmej ráno, mala som na starosti izby s pacientmi, a poobede som z nemocnice utekala rovno do laboratória, ktoré som opúšťala až vo večerných hodinách.

Snažila som sa pochopiť celý systém práce v laboratóriu, prejsť si postupne všetky pracovné miesta, prístroje, automatické analyzátory, vykonávané činnosti, aj administratívne úkony s tým súvisiace. Bolo to vcelku akčné obdobie, ale bavilo ma to a výsledkom môjho snaženia je, že prácu v laboratóriu poznám sprava – zľava. Praxou v nemocnici som navyše získala nesmierne veľké množstvo užitočných poznatkov, ktoré som neskôr zúročila už ako rýdzo zamestnanec laboratória, takže to vôbec neľutujem. Okrem toho sa vytvorili aj hodnotné väzby s kolegami rôznych špecializácií, ktoré pretrvávajú. Po atestácii z klinickej biochémie, ktorú som absolvovala v Bratislave, som sa stala odbornou garantkou pre klinickú biochémiu a zároveň vedúcou biochemického laboratória, keďže moja predchodkyňa odišla do dôchodku. Za môjho pôsobenia vo vedúcej pozícii sa nám v Ružomberku ako prvému laboratóriu na Slovensku podarilo akreditovať podľa medzinárodnej normy pre klinické laboratóriá ISO 15189, sedem rokov som pôsobila na pozícii adekvátne vyškoleného interného audítora, neskôr jeden rok na poste manažéra kvality a manažérky centrálneho laboratória.

Moja detská izba sa začala nenápadne meniť na laboratórium – na vlhkom papieri mi klíčili semená, vo fľaši dozrieval senný nálev, v rohu izby vyrastal zo dňa na deň objemnejší herbár, pod mikroskopom som s obľubou sledovala črievičky.

Máte veľa skúseností za pomerne krátky čas. Dá sa za tie roky hovoriť o určitom posune v kvalite a v technickom ponímaní vyšetrovacích metód a práce v laboratóriu vo všeobecnosti?

Keď som nastúpila do laboratória, jednotlivé automatické analyzátory boli už bežnou súčasťou výbavy. V posledných rokoch je tu však trend spájania týchto samostatných automatov do veľkých automatizovaných celkov (tzv. liniek). Využívajú to najmä laboratórne prevádzky s veľkým denným počtom vyšetrovaných vzoriek. Tieto linky majú svoje technické nároky a vďaka prepracovaným softvérom vyžadujú menej obslužného personálu. Pri pohľade na vývoj laboratórnej diagnostiky v dlhšom časovom horizonte sa systém práce zmenil priam dramaticky – kedysi bola práca viac manuálna, bežne sa používalo laboratórne sklo a pipety, manuálne sa zarábali roztoky, aj vlastné metódy vyšetrovania jednotlivých parametrov boli manuálne, neexistovali laboratórne informačné systémy, ktoré by prepájali jednotlivé pracovné miesta v laboratóriu tak, ako to poznáme dnes. A prepojenie laboratória s ambulanciami či nemocnicami v takom komfortnom štýle, ako to má dnes zavedené Alpha medical, bola čistá utópia. Zmenil sa aj samotný charakter laboratórnych metód, boom dnes prežívajú proteomika a molekulárna biológia s praktickým využitím v diagnostike imunologických, onkologických a geneticky podmienených ochorení – len celkom ojedinele sa objaví nové klinické využitie na trhu už dlhšie etablovaného a používaného parametra. Za tých pár rokov sa laboratórna diagnostika teda posunula niekam úplne inam. Stále však platí, že najprv musíme vedieť nejaké ochorenie diagnostikovať, mať k dispozícii testy, ktoré nám spoľahlivo určia presný typ ochorenia a až potom dochádza k vývoju lieku na toto ochorenie. Diagnostika teda predbieha liečbu aj o desiatky rokov. Platí tiež nepísané pravidlo, že viac času, námahy a logicky aj peňazí sa investuje do výskumu skôr početne sa vyskytujúcich ochorení ako tých zriedkavých – je to kvôli vidine návratnosti pôvodne vynaložených investícií na výskum. Z tohto pohľadu môže každý lekár potvrdiť, aký je to frustrujúci pocit oznámiť pacientovi, že vie, aké má ochorenie, ale súčasná medicína ho, žiaľ, zatiaľ nedokáže liečiť. Za modernosť a „pretechnizovanosť“ diagnostiky však platíme aj inú daň – keď dnes vypadne prúd, nefungujú ani prístroje, ani informačný systém. Krátkodobé výpadky prúdu sú síce poistené záložnými zdrojmi priamo v prevádzkach, v prípade väčších výpadkov by však vznikol celkom vážny problém, keďže biologický materiál odobratý v skúmavkách a nádobách nepočká. 

Za tých pár rokov sa laboratórna diagnostika posunula niekam úplne inam. Stále však platí, že najprv musíme vedieť nejaké ochorenie diagnostikovať, mať k dispozícii testy, ktoré nám spoľahlivo určia presný typ ochorenia a až potom dochádza k vývoju lieku na toto ochorenie.

Za akých okolností ste sa z pozície manažérky centrálneho laboratória dostali na medicínsky úsek?

Medicínsky úsek existoval už v čase môjho presunu, jeho riaditeľom bol pán profesor Gustáv Kováč. Vzhľadom na potrebu väčšieho priblíženia sa lekárom aj pacientom – či už konzultáciami na diaľku alebo priamo v priestoroch laboratória – vznikla logická požiadavka na personálne posilnenie medicínskeho úseku. Voľba padla práve na mňa kvôli optimálnej kombinácii klinických a laboratórnych skúseností. Počnúc rokom 2012 som sa teda z rozhodnutia generálneho riaditeľa presunula na medicínsky úsek ako zástupkyňa medicínskeho riaditeľa profesora Kováča. Keďže som nechcela pokračovať v dovtedajších funkciách kumulovane s novou pozíciou, predchádzajúce pozície po mne po dohode prevzali iní ľudia.

Ako sa zmenili vaše povinnosti a kompetencie, keď ste sa presunuli na medicínsky úsek?

Predovšetkým ubudli starosti súvisiace s každodenným zabezpečením prevádzky, ktoré nahradili konzultácie s klientelou – ktokoľvek má záujem, môže si stretnutie dohodnúť mailom, telefonicky alebo za mnou prísť priamo do mojej novej kancelárie v Likavke. Pribudli mi nové kompetencie v oblasti komunikácie so zdravotnými poisťovňami, taktiež prezentačná a edukačná činnosť na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Okrem toho strážim náš nový časopis inVitro po obsahovej stránke ako odborná garantka, tvorím pravidlá pre nastavovanie indikačných obmedzení v našom systéme zohľadňujúc optiku zdravotných poisťovní aj súlad s legislatívnymi odporúčaniami. V spolupráci s marketingovým a obchodným úsekom mám na starosti odborný obsah akýchkoľvek odborných materiálov či podujatí pod hlavičkou Alpha medical. S prevádzkovým úsekom participujem na návrhu a zavádzaní nových vyšetrení, ale hlavne dohliadam na medicínsku korektnosť všetkých nastavených procesov v reťazci a v pravidelných intervaloch navštevujem jednotlivé prevádzky aj klientov, aby som sa presvedčila o účinnosti nastavených procesov a bola blízko k ľuďom v praxi a rozumela ich potrebám. 

Mávajú medicínsky úsek aj iné laboratóriá, alebo je to skôr výnimka?

Medicínsky úsek je štandardnou súčasťou veľkých reťazcov a má byť dôveryhodným partnerom nielen pre zamestnancov reťazca, ale aj pre externých záujemcov o jeho služby – jeho dôležitosť je nesporná. V prípade rôznych problémových situácií totiž kryje laboratóriám chrbát – vie poskytnúť odborné a kvalifikované stanovisko. Navyše, pacienti dnes veľa cestujú a čítajú, rastie ich medicínska informovanosť, dožadujú sa potom ďalších informácií a čo najlepšej starostlivosti viac než v minulosti. Majú tiež prístup k informáciám na internete, ktoré však nie sú vždy medicínsky správne, alebo sa stáva, že si pacienti prečítanú informáciu zle vysvetlia – vtedy treba dať veci bez emócií do poriadku, čo je opäť úloha medicínskeho úseku.

Viackrát ste spomenuli účasť na rokovaniach so zdravotnými poisťovňami. Aké bývajú najčastejšie rozdiely v stanoviskách medzi poisťovňou a spoločnosťou Alpha medical ako poskytovateľom laboratórnej diagnostiky?

Predovšetkým si treba uvedomiť, že zdravotné poisťovne a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti – a teda aj diagnostické centrá – stoja na opačných stranách barikády. Zatiaľ čo všetci poskytovatelia sa v snahe o prežitie usilujú čo najviac zarobiť, poisťovne naopak premýšľajú, ako nezaplatiť a ušetriť – taktiež v snahe prežiť. Celý tento pomyselný „boj“ sa odohráva v presne vymedzených podmienkach zmlúv a slovenskej legislatívy, hoci v praxi existuje toľko variantov interpretačných línií zákonov či odborných usmernení, až si človek niekedy musí zúfať. Do toho všetkého vstupuje neustály prílev nových medicínskych poznatkov a diagnostických možností, takže poisťovne sú opakovane atakované z našej strany návrhmi na zavádzanie nových vyšetrení, čo však nepočúvajú rady. Nové vyšetrenie je v ich ponímaní synonymom „veľmi drahé“ – hoci to neplatí absolútne – a úsilie presadiť tieto novinky prebieha zdĺhavým procesom veľmi zložitých rokovaní. Naopak, poisťovne nás poskytovateľov atakujú rôznymi indikačnými obmedzeniami, na ktorých sa vedia dohodnúť veľmi výnimočne. Každá poisťovna si obyčajne vytvára vlastné pravidlá, čo nám v praxi nesmierne komplikuje život. Treba otvorene povedať, že proklamované tvrdenie, že na Slovensku máme bezplatnú zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu hradenú z prostriedkov verejného zdravotného poistenia už dávno nie je pravdivé a takto o tom treba informovanosť aj pacientov, keďže je predpoklad, že účasť pacienta v systéme zdravotnej starostlivosti sa bude iba zvyšovať. Či sa to pacientom bude páčiť, môžeme na 99 % veľmi presne odhadnúť.

Objavila sa nová téma – DRG. Hovorí sa, že tento systém presnejšie definuje „pravidlá hry“ medzi poisťovňami a poskytovateľmi laboratórnej diagnostiky. Aký je váš názor na jeho potenciálne prínosy či zápory?

DRG systém nie je zlý. Do postupov, ktoré sú používané v súčasnosti, by určite vniesol istú transparentnosť. V našich podmienkach to platí dvojnásobne, keďže tu nemáme žiadne tzv. guidelines, teda diagnostické či terapeutické postupy, o ktoré by sa dalo oprieť, hoci ojedinelé snaženia existujú. Na druhej strane predstavuje DRG aj veľkú hrozbu, pretože ako sme na Slovensku zvyknutí, systémy, ktoré fungujú inde spoľahlivo, sa u nás zvláštne „poohýbajú“ a do praxe sa môže dostať slovenská zmutovaná verzia prevzatého systému, ktorý bude záujmy vybraných jednotlivcov rešpektovať viac než odbornosť a potreby pacientov. Existuje riziko, že laboratórne vyšetrenia by fungovali na zmluvnej báze priamo s ambulanciami alebo nemocnicami, ktoré by sa mohli snažiť zredukovať služby laboratória na minimum, aby ušetrili pre seba čo najviac prostriedkov zo systému DRG. To je katastrofický scenár, ktorý by znamenal kolaps diagnostiky a bol vynikajúcou živnou pôdou pre slovenských právnikov – čiže nemal by dlhé trvanie, ale škody by dosiahli nevídané rozmery. Základnou otázkou teda aktuálne zostáva, či bude primárny katalóg DRG pokrývať aspoň nevyhnutné základné a nadstavbové laboratórne vyšetrenia v rozsahu potrebnom na zabezpečenie relatívne bezproblémovej zdravotnej starostlivosti a to je aj náš záujem.

Dá sa vo všeobecnosti povedať, že nemocnice majú vyššie nároky na laboratórnu diagnostiku ako ambulancie?

Určite áno, pretože to vyplýva z charakteru poskytovaných služieb a liečených diagnóz. V prípade pacientov ležiacich na lôžku sa totiž riešia aj akútne alebo komplikované stavy, ktoré si žiadajú kvalitnú diferenciálnu diagnostiku – a tá si vyžaduje viac odberov, dlhší časový úsek k realizácii a nezriedka aj priamy monitoring pacienta. Ambulantnou formou by to nebolo možné buď vôbec, alebo iba v prípade častých návštev pacienta v ambulancii, respektíve by musel lekár navštevovať pacienta. Taktiež proces nasadenia novej liečby vo väčšom rozsahu nemusí byť vždy bezpríznakový a nový liek môže vyvolať taký nežiaduci účinok, ktorý dostane pacienta až do kritického stavu. V nemocnici je možný okamžitý presun na jednotku intenzívnej starostlivosti, ktorá je niekedy na tej istej chodbe, avšak v ambulantných podmienkach či doma by pacient skolaboval. Práve preto by mal byť tlak na dostupnú kvalitnú diagnostiku predovšetkým zo strany nemocníc a zároveň by práve nemocnice mali generovať väčšiu potrebu aj úplne nových vyšetrení v súlade s trendmi v medicíne. Aj preto je pre laboratórium dôležité mať za partnera heterogénnu skupinu klinických pracovísk – nemocníc, polikliník aj samostatných ambulancií. Každá z nich má svoje požiadavky, s ktorými sa musí laboratórium vysporiadať – a tým rastie jeho odborná spôsobilosť. Laboratórium totiž môže byť len také dobré, akí dobrí sú spolupracujúci lekári – sú to spojené nádoby, ktoré udržiavajú misky váh zdravotnej starostlivosti v rovnovážnom stave, lebo len vtedy možno predpokladať obojstrannú spokojnosť zo spolupráce.

Z dlhodobého hľadiska je určite dôležité aj zvyšovanie povedomia ľudí o význame vybraných vyšetrení v samoplatcovskom režime.

S kvalitou úzko súvisí akreditácia. Vnímate ju ako skutočnú pridanú hodnotu pre lekára, alebo je to len formalita?

Akreditácia znamená do určitej miery unifikáciu – zvozov vzoriek, analýz, personálu i sprievodných procesov laboratórnych prác. „Bibliou“ akreditácie je medzinárodná norma preložená národným akreditačným orgánom, ktorá v jednotlivých bodoch detailne popisuje nároky, ktoré by laboratórium malo v praxi reálne spĺňať. Celý manažment akreditovaného parametra musí byť dodržaný nielen na papieri, ale predovšetkým v realite, ktorú akreditačné komisie kontrolujú. Akreditácia teda vnáša do laboratórnej práce poriadok – viem, čo, kedy, na čom, ako a pre koho to robím, aj koľko za to dostanem. Ľudovo sa hovorí, že kvalitne napísaný akreditačný dokument o konkrétnom procese v laboratóriu je taký, ktorý keby ste dali do ruky cudziemu človeku z odboru, mal by byť podľa tohto dokumentu schopný v laboratóriu samostatne fungovať bez toho, aby sa niekoho musel niečo pýtať – kde je čo uložené, kto má aké kompetencie a podobne. Vyrobiť taký dokument je celkom kumšt a ešte väčšie majstrovstvo je nastaviť procesy v prevádzke tak, aby akreditácia v bežnej praxi nekomplikovala život, ale ho naopak uľahčovala. Z tohto uhla pohľadu je akreditácia v konečnom účtovaní pre laboratórium prínosná. Preverovanie správnosti procesov v laboratóriu nezávislou inštitúciou je pre lekára zároveň garanciou, že veci v laboratóriu fungujú tak, ako majú. Môže sa teda spoľahnúť, že pri porovnávaní výsledkov akreditovaných vyšetrení za predpísaných podmienok (metóda, analyzátor) budú výsledky rovnaké.

Vo všeobecnosti máme na Slovensku malý podiel samoplatcov. Mohli by ste zhodnotiť, prečo sa pacienti rozhodujú pre samoplatcovské vyšetrenia?

Podľa mojich skúseností je to hlavne z potreby podrobnejších informácií, ktoré predtým pacient u lekára nedostal. Potom sú to prípady, keď sa pacient roky borí s nejakým problémom, ale u svojho obvodného lekára nenašiel riešenie. Treťou skupinou prípadov sú vyšetrenia, ktoré pacient nechce riešiť cez svojho lekára alebo sestru, pretože im nedôveruje – napríklad sexuálne prenosné ochorenia. V súvislosti so spomínaným nárastom uvedomelosti pacientov nemožno opomenúť komerčné vyšetrenia, ktoré pacienti poznajú z internetu – glukóza, alergie, cholesterol, pečeňové testy a podobne.

Kde ešte vidíte priestor pre ďalší rast spoločnosti?

Pokiaľ by mala nedávno spustená veterinárna diagnostika potenciál, ako sa predpokladá, v prípade pozitívnych nálezov antropozoonóz u zvierat by mohli byť napríklad kontaktovaní členovia rodiny majiteľa zvieraťa s ponukou na preverenie nákazy v samoplatcovskom režime. Bude sa určite meniť rozloženie a význam laboratórnych odborov voči tomu, ako to poznáme dnes – a reťazec bude musieť byť schopný flexibilne na to reagovať zmenami vo vybavení technikou, personálnymi presunmi, vzdelávaním zamestnancov. Určite sú v hre aj ďalšie akvizície. Z dlhodobého hľadiska je určite dôležité aj zvyšovanie povedomia ľudí o význame vybraných vyšetrení v samoplatcovskom režime. 

V akej oblasti laboratórnej diagnostiky nastal – z vášho uhla pohľadu – za posledné 2 až 3 roky najväčší pokrok a v čom spočíva?

Už som spomínala onkológiu, imunoalergológiu a najmä genetiku – ten progres je tak markantný, až sa zdá, že neexistuje humánne ochorenie, ktoré by nemalo svoju príčinu v genóme človeka. Medzi nosičstvom niečoho a reálnym rozvojom ochorenia je však často priepastný rozdiel a v tomto prípade vstupuje do hry aj celý rad ovplyvňujúcich faktorov zo strany pacienta, prostredia, v ktorom žije a podobne. Takže ako to býva so všetkými novými poznatkami, aj tu predpokladám, že sa situácia za pár rokov upokojí a zreálni sa prínos týchto nových vyšetrení vo vzťahu ku konkrétnym ochoreniam. Tiež nás čaká „epidémia“ potravinových alergií či intolerancií – problém, ktorý súvisí s nekontrolovaným dovozom kontaminovaných potravín či polotovarov. Logicky sa tak natíska otázka väčších kompetencií štátnych zdravotných ústavov, ktoré majú vlastné laboratóriá a zodpovedajú za kontrolu hygieny potravín a mohli by byť podstatne významnejším hráčom v prospech zdravotného stavu obyvateľstva.

Nezatúžili ste nikdy po klinickej praxi?

To by si vyžadovalo celého človeka. Byť v pozícii medicínskej riaditeľky v Alpha medical a súčasne aktívne prevádzkovať ambulanciu je takmer nemožné, ak chce človek robiť veci naplno a zodpovedne.

Ste členkou viacerých lekárskych odborných spoločností. Vedeli by ste menovať odbor, ku ktorému máte najbližšie?

Nespochybňujem opodstatnenosť žiadnej lekárskej špecializácie. Medicína je dnes už tak technicky prešpekulovaná a prepchatá kvantom denne pribúdajúcich nových informácií, že obsiahnuť ich všetky v jednom odbore by sa zákonite rovnalo šialenstvu. Ja osobne veľmi uznávam internistov, pretože práve oni majú veľmi komplexný a zároveň primerane detailný pohľad na človeka. Veľakrát sa mi totiž potvrdilo, že práve chápanie vzájomných súvislosti medzi patológiami orgánov je prospešnejšie než izolovaný pohľad na jeden zdanlivo podstatný problém, hoci aj veľmi detailnou optikou. Takisto mám veľmi blízko k infekčnému lekárstvu, čo pravdepodobne súvisí s tým, že som odjakživa milovala biológiu, najmä neviditeľný svet mikróbov. 

Je o vás známe, že máte blízky vzťah k hudbe a rada zájdete aj na koncert. Akú hudbu počúvate? Na akom koncerte ste boli naposledy?

Som hudobným labužníkom a počúvam takmer všetko. Hudba je totiž najlepší priateľ a vždy mi dá to, čo od nej práve očakávam. Človek môže byť napríklad smutný, ale vo vnútri má potrebu sa rozveseliť a správna hudba mu to umožní. Niekedy má človek naopak pocit, že by mal daný smútok do hĺbky precítiť, pochopiť a de facto zvládnuť, a preto zvolí hudbu, ktorá v ňom podčiarkne melancholické nálady. Niekedy sa ten správny tón pre danú chvíľu hľadá dlhšie – ale tento problém pozná každý hudobný fanatik. Čo sa týka koncertov, naposledy som bola na The Backwards v Ružomberku a bola som na obidvoch koncertoch Depeche Mode v Bratislave. A môj hudobný klenot? Jednoznačne Requiem od Mozarta, pochybujem, že toto veľkolepé dielo bude niekedy niekým prekonané. Je nádherné, plné motívov, desivé i láskavé zároveň a zakaždým mám pri jeho počúvaní husiu kožu. V tom je podľa mňa prínos kvalitnej hudby – keď aj pri x-tom vypočutí určitej skladby máte zimomriavky a viete, že ju budete chcieť počuť znova.

Nájdete si popri obrovskom kvante odbornej literatúry, ktorú študujete, čas aj na beletriu?

Hoci míňam na knihy veľa peňazí, s beletriou je to bieda. Okrem medicíny nájdete v mojej knižnici aj vplyv výživy na ľudské zdravie, problematiku zdravých aj domácich potravín a obsah účinných látok v nich. A doteraz ma neopustila psychológia a filozofia. Podľa mňa musí byť erudovaný lekár aj dobrým psychológom a filozofom – inak nikdy nepochopí celý „vesmír“ svojich pacientov a v konečnom dôsledku môže byť pri ich liečbe neúspešný. Čo sa teda týka beletrie, čítam asi iba rozprávky mojim deťom.

Podľa mňa musí byť erudovaný lekár aj dobrým psychológom a filozofom - inak nikdy nepochopí celý "vesmír" svojich pacientov. 

Aká kniha vás naposledy najviac zaujala, prípadne inšpirovala?

Trvalo inšpiratívne sú pre mňa diela najmä Sigmunda Freuda – Psychopatológia každodenného života, Ericha Fromma – Strach zo slobody, Anatomie lidské destruktivity, Anselma Grűna či Františka Koukolíka, hoci autorov, ktorých diela ma zaujímajú, je kopa. Nie tak dávno som čítala kontroverznú knihu Nebýt či být, v ktorej sa profesor filozofie David Benatar zamýšľa, či nie je nezodpovedné priviesť do tohto zvlčilého sveta deti. Hoci táto kniha vzbudila pohoršenie katolíckej cirkvi, existuje stále viac tridsiatnikov, ktorí sa stotožňujú s názormi v tejto knihe. Zaujala ma aj kniha Digitální demence od Manfreda Spitzera, v ktorej tento lekár ako neurovedec popisuje, aký negatívny vplyv má na ľudí používanie počítačov, tabletov, smartfónov, navigácie a podobne. Fakt, že nie sme nútení vyvíjať mentálne úsilie pri riešení elementárnych problémov, má na náš mozog katastrofálny dopad – dochádza k objektívne dokázanému úbytku nervových synáps. Kniha vyvolala veľký ohlas u pedagógov i rodičov. Aj tu asi rovnako ako v iných oblastiach platí, že všetko treba robiť v rozumnej miere, ak má byť na konci dobrý výsledok.


Depeche Mode

Depeche mode je anglická elektronická kapela založená v roku 1980. V 80. rokoch zohrala dôležitú úlohu pri prieniku nových hudobných žánrov ako new wave a synth popu, ktorému následne začali kraľovať. Počas svojej kariéry získali Brit Award za najlepší britský singel, MTV Europe Music Award pre najlepšiu skupinu, cenu Echo pre najlepšiu zahraničnú skupinu (pop/rock) a niekoľkokrát boli nominovaní na Grammy. Frontmanom a hlavným skladateľom hudobnej skupiny je David Gahan, ktorý má na svojom konte aj niekoľko sólových albumov a úspešných singlov. 

Hodnotenie článku

inVitro 3/2014

Gynekológia a pôrodníctvo

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2014 Gynekológia a pôrodníctvo. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro