Lekár je pre krásu veľmi dôležitý! – rozhovor s Evou Mázikovou

Stretli sme sa v Bratislave počas jej porotcovania v šou Tanec snov. Večer pricestovala vlakom a ráno už mala za sebou skúšku na odovzdávanie cien OTO. Napriek tomu, že nerada vstáva pred deviatou, sršala pozitívnou energiou. A nakazila ňou každého, aj ľudí, ktorí len prechádzali okolo. Eva Máziková.

V tomto časopise máme rozhovor s doktorom Hnízdilom o psychosomatickej medicíne, ktorej baštou je váš druhý domov – Nemecko. Aký je váš vzťah k nej?

Veľmi pozitívny. Všetko začína v hlave. Teraz je napríklad obdobie chrípok. Zavolá mi kamarátka a už vopred sa bojí, že ochorie. Ja si poviem, že musím fungovať do tretieho mája pokiaľ neskončí šou, neexistuje, že by som ochorela. Neexistuje! Som už inak nastavená. Všetko obrátim tak, aby to bolo pozitívne. Aj keď ma niekto kritizuje, porozmýšľam, čo mi tým chce naznačiť, pozor, v tom nie si asi až tak dobrá. A tak je to aj s chorobou, niečo mi chce povedať, len treba trošku dávať pozor a počúvať. Keď zakašlem, zrazu je mi zima, spozorniem a obzriem sa, kde je niečo otvorené. A chorobou mi telo hovorí: Ja som ti to celý čas ukazovalo, ale keď nechceš počúvať, tak si teraz musíš ľahnúť.

Kedy ste naposledy nepočúvali?

Počúvam stále... tfuj, tfuj. Ale ľahko sa dá niečo chytiť, tu na Slovensku sa každý bozkáva! Niežeby som nemala rada ľudí, ale stačí mi podať ruku, ja už som veľmi nemecká.

Keď už sme túto tému načali, aký máte vzťah k lekárom?

Nie sú pre mňa bohovia zdravia. Sú takisto ľudia, ktorí sa niečo naučili. Ale mám pred nimi veľký rešpekt, zdravie nezanedbávam a chodím na preventívne prehliadky. Práve teraz som si dala robiť krvný obraz a čaká ma vyšetrenie hrubého čreva po desiatich rokoch. Nebojím sa, že mi niečo zistia, beriem to tak, že mám možnosť to napraviť. Zdravie je len jedno. Každý sa stará o auto, ide sa zblázniť, keď sa mu niečo pokazí na motore, ale telo je tiež len mašina. Moja mama dva dni pred návštevou lekára od strachu nespí. S lekármi však treba komunikovať a nie sa ich báť, musím povedať, čo mi chýba. A pýtať sa, keby to mala vaša manželka, dali by ste ju operovať?

Kedy ste boli naposledy u slovenského lekára?

Dávno. Naposledy, keď som tancovala Let‘s dance, bola som trošku vyšťavená. U Milosrdných mi dali infúziu, to nie je zlé, lebo z toho sa aj vrásočky pekne vystrú a je to vždy lacnejšie a zdravšie než botox. Boli na mňa veľmi milí, ale to je možno tým, že som známa.

Môžete porovnať slovenské a nemecké zdravotníctvo?

Keď ide k lekárovi na Slovensku moja 88-ročná maminka, musí strašne skoro vstávať, aby tam už okolo šiestej-siedmej bola. To nepovažujem za dobré, hneď jej od nervozity vyskočí tlak. V Nemecku si dohodnem termín a keď čakám len päť minút, už pribehne sestrička a veľmi sa ospravedlňuje. Neexistuje, že by veľa ľudí sedelo v čakárni, kašľalo a človek tam ešte viac ochorel. Mám veľmi dobrý vzťah so svojím všeobecným lekárom, je aj náš rodinný priateľ. Vždy sa zarozprávame, takže sestrička ho musí upozorňovať, že už uplynulo 15 minút. Toľko majú lekári na jedného pacienta. Je to nemecký systém, presnosť, aj pacient dá včas vedieť, ak nemôže prísť, čo považujem za správne. Veľa ľudí na lekárov nadáva, ale oni sa musia do každého tela vžiť. Babička potrebuje z jeho očí vyčítať: Moja zlatá, ja ťa uzdravím, nie si len číslo a ďalší prosím!

V Nemecku si dohodnem termín a keď čakám len päť minút, už pribehne sestrička a veľmi sa ospravedlňuje.

Na Slovensku ste prerušili štúdium práva kvôli rozbehnutej speváckej kariére. V Nemecku ste sa však venovali 25 rokov lekárskej kozmetike. Museli ste ísť znovu do školy?

Áno, obyčajná kozmetička je za štvrť roka hotová a môže ísť vytláčať pupáky. Ja som išla študovať k najznámejšiemu dermatológovi, profesorovi Ottovi Braun-Falcovi. Najprv sme mali všeobecné predmety, chémiu, fyziku, anatómiu. Pretože všetko začína v tele. Na vlasoch, nechtoch, pleti sa prejavia všetky choroby. Keď nefunguje štítna žľaza, vlasy vypadávajú, nechty sa lámu. Lekár je pre krásu veľmi dôležitý! Ale keď sa tým človek len trochu zaoberá, nemusí u neho skončiť. Mala som prax v nemocnici, prešla som si všetkými oddeleniami. Dovtedy som netušila, že je toľko svalov na tele, ani ako sa volajú. Ale zišlo sa mi to, keď som neskôr robila lymfodrenáž, v tom som bola veľmi dobrá. Ak ju niekto nevie robiť, klient odchádza s bolením hlavy. Spolupracovala som s lekármi a stále som chodila na semináre. Veľmi ma to bavilo, vždy som sa niečo nové dozvedela. A len to si nadávam, že ešte dva roky a bola by som kožná lekárka.

Prečo ste to nedokončili?

Mala som štyridsať a pripadala som si na štúdium stará. Navyše na to človek potrebuje peniaze a medicína sa naozaj nedá študovať popri zamestnaní.

Ako ste sa k tomu vôbec dostali?

Nechcela som už vôbec spievať. Chcela som mať moju rodinu, môj dom, moju kuchyňu, môjho manžela, moje auto, moje, moje. S chodením po svete a po hoteloch som začínala veľmi skoro, stačilo. Chcela som byť žienka domáca. I keď je pravda, že keď sa mi narodil syn, ešte som spievala v televíziách ako ZDF, ARD, spájali si ma s Gottom, ako zlatý hlas zo Slovenska. Ale mne sa už nechcelo nocovať po celom Nemecku, lebo to nie je ako z Bratislavy do Košíc, prejsť 500 km a som na druhom konci republiky.

Kto vás teda posunul ku kozmetike?

Krstný otec môjho syna. Bol to zámožný človek, v jeho klube som spievala rovnako ako Gott či Udo Jürgens. Keď som tam začínala, nemala som ani osemnásť, tak si ma so svojou ženou zobrali pod ochranné krídla a dávali na mňa pozor. Práve on neskôr navrhol, že spolu urobíme beauty farmu. Dnes je to bežné, ale tu hovoríme o roku 1979! A pôjdeš študovať, povedal mi. Investovali do mňa, ale oplatilo sa to, bola som dobrá, získala som potrebné certifikáty. Keď neskôr farmu kúpila firma Lancaster, povedala som si, že sa osamostatním. Po dvoch rokoch som sa už viac musela venovať administratíve, brala som si len VIP klientov, keď prišiel Armani alebo nejaký kráľ zo Saudskej Arábie.

Vedeli ste nemecky, keď ste tam začínali?

Vôbec nie, len anglicky. Aj s manželom, keď sme sa zoznámili, sme spolu hovorili anglicky. Problém bol v tom, že ja som sa dostala do Bavorska, holala-tiri, to je niečo ako trnavčina. Strýko mi povedal, že nič nie je horšie, ako keď cudzinec hovorí bavorsky, tak som sa začala učiť spisovnú nemčinu. Ale to prišlo rýchlo, keď musíš, tak musíš. Myslím si, že každý muzikant je talent na reči, lebo každá reč má svoju melódiu. Dohovorím sa aj taliansky, neviem dobre gramatiku, ale treba sa odvážiť a potom to príde. Who is perfect? Načo dokonalosť?

Ako vyzerá váš typický deň, keď nemáte žiadne záväzky na Slovensku?

Normálne idem do postele o 22:22. Môj manžel vstáva skôr, medzi deviatou – pol desiatou príde k posteli a začne mi masírovať nohy. Takže sa zobudím a dáme si raňajky v posteli. Len kávu a jogurt. A potom niekam ideme, v lete napríklad na golf, som už v penzii, môžem si to dovoliť. Muž ide nakupovať, to ja nemusím, to je pre mňa strata času rovnako ako chodiť na záchod. Manžel sa naopak v nakupovaní vyžíva, vie, kde je čo lacnejšie, lepšie. Iba raz za týždeň, cez víkend, ideme spolu na trh. To zase milujem ja. V každej krajine idem všade hneď na trh. Iste, kúpim si tam aj nejakú taštičku, ale toto je prvoradé.

Máte nejaký detský sen, ktorý ste si ešte nesplnili?

Byť princezná a tanečnica? To už je tak dávno, že si to nepamätám. Ale v škole som pekne maľovala, milujem farby, minulý rok mi manžel nakúpil všetko, stojany, plátna, začínam teraz maľovať. Možno si aj spravím kurz, lebo zatiaľ len kopírujem Moreaua. Potom prídu krajinky. Sadkám si vonku a budem sa pozerať, ako sa všetko pohybuje. Nezavesím si to asi nikde, ale spraví mi to dobre.

Je aj niečo, čo neviete?

Staviam, kachličkujem, veľmi dobrá som v záhrade, viem šiť, vyšívať, viem všetko. Ale neviem riadiť auto. Teda, viem, ale hneď nabúram. A nebaví ma to. Som zvedavá, čo sa deje naokolo, všimnem si každé sako, topánky, nemôžem sa sústrediť. A potom tá zodpovednosť, akonáhle si ku mne niekto sadne! Ale na lodi jazdím, tam je to pre mňa jednoduchšie, nie je do čoho nabúrať. Nemám žiadnu jachtu, aby ste si nemysleli, osem ľudí sa tam vprace, akurát rodina. Je ale krásne ísť do reštaurácie a zaparkovať pred ňou loď, to je pre mňa luxus!

Život je nádherný a problémom sa nevyhneme, ale keď ich trošku prikrášlime, zase odletia.

Momentálne porotcujete v tanečnej súťaži. Čo je príjemnejšie, tancovať alebo kritizovať?

Pôvodne ma zavolali tancovať. Povedala som si však, že v 65-tich sa už nemusím natriasať. Navyše keď som sa v Let‘s Dance pretancovala až do finále, strašne veľa kŕčových žíl sa mi objavilo na nohách. Musím si telo viacej chrániť. Ale ako porotkyňa nie som zlá, nechcem kritizovať. Ešte si pamätám, že keď jedna dáma kritizovala mňa, celý týždeň som to nosila v duši. Chcem, aby sa súťažiaci posunuli ďalej. Viem, čo to je za drina, musela som tancovať rumbu s dvoma zlomenými rebrami.

Máte vôbec z niečoho strach?

Bojím sa, že raz zostanem sama. Mám veľa priateľov, ale večer aj tak každý zavrie dvere a je sám. Samej mi je dobre, keď viem, že potom príde manžel a ja sa vykecám. Syn mi povedal, maminka, neboj sa, budem sa o teba starať. S manželom veľa cestujeme, a tak sme pred desiatimi rokmi podpísali tzv. Patientenverfügung, čo sú pokyny, ako s nami majú zaobchádzať v prípade, že ostaneme napojení na prístrojoch, aby sme zomierali dôstojne. Ktovie, možno sa dožijem 104 a budem syna prosiť, daj mi tabletku, už sa na tento svet nemôžem pozerať. Ja mám aj závet.

Máte už vymyslený aj svoj epitaf?

Áno! Kto chce dediť, musí chodiť polievať! To je dobrá veta, nie? (Smiech.)

Museli ste sa to učiť, že beriete všetko pozitívne, alebo to máte v rodine?

Mamička už nie je taká pozitívna, ale to je aj vekom, že sa viac bojí. Aj ja mám len jedno dieťa a bojím sa o neho, ale nenechám sa ovládnuť strachom, lebo aj myšlienka má neuveriteľnú silu. Každá bunka sa tou myšlienkou nakazí. Možno viem o tom lepšie hovoriť, než to praktizovať v živote, ale musím. Život je nádherný a problémom sa nevyhneme, ale keď ich trošku prikrášlime, zase odletia. Nie sú problémy, sú len riešenia a to nie je klišé, viem, čo hovorím. Aj ja som prežila veľa problémov, aj keď mnoho ľudí si myslí, že ma vždy len nosili na rukách. Áno, hraj sa na kráľovnú, potom s tebou bude každý tak aj zaobchádzať.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 2/2015

Všeobecné lekárstvo

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2015 Všeobecné lekárstvo. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro