LEKÁRI MA VOLAJÚ PANI BEŽNÁ!

Article image

Herečka a moderátorka Oľga Belešová o sebe hovorí, že je napoly Japonka. Nie preto, že má japonského manžela, ale preto, že sa jej páči ich usporiadaný a zodpovedný prístup k zdraviu a životu vôbec.
 

Práve si prišla z Oravy, kde si nakrúcala pre RTVS reláciu pre seniorov Generácia – zlaté roky života. Ako si sa ku tomu dostala?

Oslovili ma pred štyrmi rokmi, práve v čase, keď sme v rodine sami riešili starosti so seniormi. Krátko pred 80-kou mojich rodičov sme usúdili, že mama už starostlivosť o otca sama nezvláda. Otec padol a už to nerozchodil. Dlhé roky mal Parkinsonovu chorobu a to, že človek padá, je jeden z jej príznakov. Ležal 3,5 roka, ale nemyslím si, že zomrel nešťastný. Túžil žiť až do poslednej chvíle.

Ako ste prišli na to, že otec má Parkinsona?

Keď mal 59 rokov mama si všimla, že zvláštne vstáva. Hovorí mu: počúvaj, Jóži, ty vstávaš ako ten Drevený Terminátor, čo ho hrá Olinka v divadle. A poslala ho na vyšetrenie a to potvrdilo, že má Parkinsonovu chorobu. Nijako sa to neprejavovalo, žiadnym trasom, len takým zvláštnym vstávaním a v chôdzi. Človek stojí, telo urobí pohyb dopredu, ale nohy až oneskorene. Typický príznak. Otec mi to popisoval: vieš, Olinka, hlava dáva povely, ale kým to príde do končatín... telo to nevie tak rýchlo urobiť. To sú tí starší ľudia, ktorí stoja na priechode pre chodcov a mladším lezú na nervy. Čo tam stojí, čo sa nepohne?! A možno polovica má Parkinsonovu chorobu a niekto o tom možno ešte ani sám nevie.

Zdá sa, že o tej chorobe vieš dosť veľa.

Vďaka moderovaniu som sa stretla s ľuďmi, čo sú parkinsonici aj v mladšom veku, rozprávala som sa dokonca s nejakou liečiteľkou.

Veríš liečiteľom?

Keď niečo treba vyskúmať a vyoperovať našou klasickou západnou medicínou, tak to treba. Ale ako doplnkovú liečbu uznávam aj alternatívy ako fytoterapiu či akupunktúru.

Som alergická na to, keď niekto povie, radšej nejdem k lekárovi, ešte mi niečo nájde. Nie som na seba nejaká úzkostlivá, ale keď mám zdravotný problém, tak ho hneď riešim.

Čo ti tá liečiteľka povedala?

Že Parkinsonovu chorobu dostanú ľudia, ktorí sa celý život o niečo triasli. A keď už sa nemajú o čo triasť, tak sa začne triasť ich telo. Otec mal ťažké povolanie, bol novinár v 60-tych rokoch, myslím, že mal stále v sebe istú obavu. Možno na to mal aj predpoklady, bol trochu neurotik, čo som po ňom asi aj zdedila.

Nebojíš sa, že zdedíš aj Parkinsonovu chorobu?

Myslím, že nie je dedičná, pokiaľ som si o tom zisťovala, ale ktovie? Nie je ešte dostatočne prebádaná.

So svojím mužom Masahikom si sa zoznámila v Austrálii. Ako si sa tam vlastne dostala?

Robila som tlačovú tajomníčku Divadelnej Nitry a videla som, že mladší ľudia odo mňa sú veľmi zdatní v angličtine, vedia sa dohovoriť so zahraničnými súbormi. To bolo v 90. rokoch. Môj hlavný jazyk bola nemčina, na vysokej som študovala španielčinu, na strednej francúzštinu, ale ani jeden z jazykov som neovládala poriadne. Tak som si povedala, že jeden vedieť musím a bude to angličtina, lebo je užitočná. No a najrýchlejšie sa ju naučím nie v kurzoch, kde som večne len začínala, ale v prostredí, kde sa tou rečou rozpráva. Išla som úplne sama na veľmi intenzívny a drahý kurz angličtiny. V Austrálii som potom veľmi rýchlo napredovala.

A zoznámila sa s Masahikom.

Áno, on tam už dva roky žil, chcel odísť z Japonska. Najradšej by ostal v Austrálii, ale to sa nedalo. Pochopili sme, že pre nás je dobre žiť v krajine, kde je jeden z nás doma. Vybrali sme si zatiaľ Slovensko.

Zatiaľ?

Svokra má 81 rokov a, chvalabohu, zatiaľ jej sily neubúdajú, stepuje, chodí na gymnastiku, maľuje, cestuje po Japonsku so seniormi s cestovateľským klubom, má veľa kamarátov, je to veselá vdova. Jediné, čo ju trápi, je vekom podmienená degeneratívna porucha makuly. Ale bola na dvoch injekciách, tie jej to veľmi zlepšili, ešte jedna a vraj bude v poriadku.

Do Japonska sa chodím zjemniť. Život na Slovensku pociťujem ako každodenný ťažký boj o prežitie. Všetko je také drsné, až kruté.

Objavila si japonský recept na dlhovekosť?

Kedysi som svojmu mužovi opakovala to, čo sa u nás stále tvrdí, že je to v životospráve. Vravím mu: to sa vám v Japonsku žije tak dlho, keď jete ryby, riasy a tak! A on mi hovorí: nie Olinka, to vôbec nie je inou životosprávou. Veď u nás sa strašne veľa fajčí, Japonci veľa pijú, najmä muži majú život plný stresu, oni vlastne skoro ani nemajú život, iba prácu, prácu, prácu.

Tak čím to je?

Tým, že každého pol roka chodia na pravidelné preventívne prehliadky. Tam sa choroby zachytia a hneď sa liečia.

Mala si v Japonsku nejakú skúsenosť s ich zdravotníctvom?

Bola som so svokrou u lekára. Tam je všetko automatizované a aj 80-ročný človek s tým vie pracovať. Tu sa stále rieši nejaké e-zdravotníctvo, tam to už dávno funguje. V televíziách vysielajú denne pre seniorov trojhodinové relácie, čo, kde a ako jesť, ako sa starať o svoje zdravie, ako predísť Alzheimerovej chorobe, na rozvoj mozgu im vysielajú rôzne vedomostné kvízy. A potom to tempo – treba spomaliť životné tempo!

Na fotke, čo si mi ukázala, tvoja svokra sedí pred telkou na zemi. Nemá ešte ťažkosti so vstávaním?

Nie. Ona aj v aute sedí v tureckom sede, má nulovú osteoporózu. Skrátka je úplne zdravá. Poctivo si každý deň meria krvný tlak, na tlak berie aj lieky, Japonci sú ľudia, ktorí dodržujú pravidlá. Im keď niekto povie: toto budeš robiť a bude ti dobre, tak to robia. U nás ľudia, nielen čo sa týka zdravia, hľadajú skôr priestor, ako sa vyhnúť tomu, čo je predpísané.

Ty si aká?

V tomto som Japonka. Som alergická na to, keď niekto povie, radšej nejdem k lekárovi, ešte mi niečo nájde. Neznášam to. Chodím na preventívne prehliadky, nie som na seba nejaká úzkostlivá, ale keď mám zdravotný problém, tak ho hneď riešim. A ak jeden lekár nevie prísť na to, čo mi je, nedám sa odradiť a pátram ďalej. Mala som napríklad v ďasne vyrastený zárodok zuba, roky som o ňom nevedela, až v dospelosti po jednej chrípke sa aktivizoval a začal robiť problémy. Stále som cítila bolesť, rok a pol som mala zvýšenú teplotu – toľko trvalo, pokiaľ na to prišli a ložisko mi vybrali. Mala som úplne zlikvidovanú imunitu, dlho som sa dávala do poriadku.

Z Austrálie si si okrem manžela doniesla aj helikobaktera pylori a masívny zápal žalúdka.

Hoci mi to preliečili liekmi, stále som bola unavená, pomohli mi až tinktúry Dr. Jonáša a bezlepková diéta. Som dosť senzibil, keď mám ráno pracovný stres, moje zažívanie si tú zodpovednosť odnáša. Vďaka seniorskej relácii som sa stretla s výživovou poradkyňou. Moja mama aj môj muž sa mi najprv smiali, ale keď videli, že to funguje a aj moje zažívacie problémy pominuli, začali sa tak stravovať aj oni.

Odvtedy si fit?

Keď som vtedy schudla, cítila som sa vo vrcholnej životnej forme. Potom, ďalšie leto, som stratila všetku silu. Myslela som si dokonca, že mám rakovinu, alebo iné vážne ochorenie, nevládala som vstať z postele, bolela ma každá jedna šľacha na ruke, nemohla som vyžmýkať ani handru. Na nohy ma postavila doktorka, ktorá lieči tradičnou čínskou medicínou – začala mi dávať akupunktúru a fytoterapiu. Prestali mi bolesti, horúčosti, povedala mi, že to sú hormonálne zmeny a nič iné mi nezistia ani ďalší lekári. Ale ja som za nimi aj tak išla, ako vždy, a bolo tak, ako povedala. Nič iné mi nezistili.

Hrala si niekedy nejakú lekárku?

Nie, ale mám medzi doktormi veľa fanúšikov. Keď sedím v čakárni, volajú ma, jéj, pani Bežná! To je moja komická postava z Profesionálov. Priniesla mi veľkú popularitu a najmä medzi doktormi. Neviem prečo, možno to pozerajú vo voľnom čase počas nočnej na lekárskej izbe.

Mňa si si získala ešte v GUnaGU, keď si hrala psíčkarku a hovorila, že psie hovienko je taká malá smska od psíka, v ktorej nám píše pozdrav, ako sa má.

To som fakt hovorila?

Áno, dodnes si to pamatám. Ty si bola veľká psíčkarka vtedy.

Aj stále som. A znovu máme pudlíka.

Prečo pudlíka? Si alergička?

Nie. Keď som mala 30 rokov, stále som bola bez partnera a bez dieťaťa, povedala som si, že chcem psa. Opýtala som sa môjho brata, čo si myslí, aký pes by sa ku mne hodil? A on povedal: porcelánový? (Smiech.) Vtedy som si kúpila prvého pudlíka.

Čím si chcela byť ako malá?

Ja som chcela byť mamička.

Prečo sa to nezrealizovalo?

Najprv som nenašla takého muža, s ktorým by som dieťa chcela mať. Potom som stretla môjho muža, lenže on je cudzinec a nie je ľahké začať žiť s cudzincom v jemu cudzej krajine, lebo on sám tu bol ako dieťa. Nevedel po slovensky, nemal tu prácu, nedokázal by rodinu ekonomicky zabezpečiť, netrúfal si na to. Ženy častokrát chcú byť matkami a je im jedno, čo cíti muž. Toto som ja neurobila, lebo on mi povedal, že sa na to necíti. Povedali sme si, že nemôžeme mať všetko. A dodnes sme toto rozhodnutie neoľutovali.

Od malička si bola v Luduse a napriek tomu si išla študovať žurnalistiku. Prečo?

Neprijali ma na herectvo.

Aha, ty si nechcela byť odmalička novinárkou ako tvoj otec?

Chcela som byť mamičkou, učiteľkou, spievala som, recitovala, pre mňa to bolo prirodzené, ani som si nevedela predstaviť niečo iné.
V 15-tich som túžila byť na dôchodku. Až neskôr som si uvedomila, že netúžim po dôchodku, ale po slobode. A slobodu by mi mohlo dať povolanie na voľnej nohe. Aj keď jedným dychom musím povedať, že som sa nikdy necítila taká neslobodná ako v slobodnom povolaní. Lebo stále si musím prácu hľadať a keď pracovné príležitosti neprichádzajú, musím si ich sama vytvoriť.

Nikdy som sa necítila taká neslobodná ako v slobodnom povolaní.

Medzi herectvom a novinárčinou je ale dosť veľký rozdiel, nie?

Divadlo Ludus nás pripravovalo na kreativitu, takže sme tam písali poviedky, posielala som ich do súťaže Detský literárny Trenčín, publikovala som v novinách. Súbežne som sa pripravovala na obe profesie, lebo sa mi zdali obe tvorivé, pre ľudí a s ľuďmi. Netúžila som hrať v SND, ale vytvárať autorské veci, páčilo sa mi Radošinské naivné divadlo, humor a pesničky. Preto bolo pre mňa životným šťastím, že som sa dostala do GUnaGU. To bolo presne to, čo som chcela robiť. Tam som pôsobila 20 rokov.

Pred desiatimi rokmi si však z GUnaGU po mnohých úžasných úlohách odišla a začala si robiť vlastné divadelné projekty. Prečo?

Jedným z dôvodov môjho odchodu bolo, že sa často rušili predstavenia, lebo ľudia pre rôzne televízne projekty na divadlo prestali mať čas. Začala som robiť divadlo s ľuďmi, ktorí sú pre to nadšení a majú čas. Prvá bola postava pani Eriky, to som robila s Luciou Kollárovou, volalo sa to Poradňa krásy Šereď. Potom som oslovila Zuzanu Martinkovú-Znášikovú a naše Baby na palube už hráme osem sezón. Zoznamku robíme s Romanom Pomajbom a do Rity sme pribrali ešte Števa Martinoviča, to je úplne čerstvá vec. Domovskú scénu máme na lodi – v Divadle v podpalubí, ale hráme všade, kde majú ľudia o naše komédie záujem, cestujeme po Slovensku, robíme teambuildingy, hráme na firemných podujatiach. Robím divadlo s ľuďmi, s ktorými chcem.

Dá sa to?

Toto sa v mojom živote zmenilo. Stretávam sa a spolupracujem s ľuďmi, s ktorými sa cítim dobre, s ktorými môžem byť sama sebou. Čas letí a chcem ho stráviť príjemne, s príjemnými ľuďmi, robiac to, čo nás teší. Robíme moderné autorské divadlo, tvoríme vlastné inscenácie. Ja osobne beriem svoje hranie ako spôsob sebarealizácie a istý druh psychohygieny. Robím to skrátka najmä pre seba. No a keď sa to páči ešte aj niekomu inému, teda divákom, tak to je bonus. A čím je tých divákov viac, tým lepší máme honorár. (Smiech.)

Žurnalistika je už pasé?

Keď si pozerám moje staré články, som s nimi spokojná, ale nikdy ma písanie nenapĺňalo tak, ako ma napĺňa hrať a tvoriť pre divadlo a telku. Ten výsledok je dobrý, nehanbím sa za to, mala som dobré ohlasy, ale tá energia vynaložená na písanie nie je adekvátna výsledku. Hranie a písanie pre divadlo mi spôsobuje takú radosť, akú mi novinárstvo nikdy nespôsobovalo. Mám okamžitú spätnú väzbu, je to oblažujúce a povzbudzujúce. To je pre mňa taký rozdiel ako mať akvarijné rybičky a psa.

Podieľaš sa stále aj na veciach, ktoré píše tvoj japonský manžel?

Áno, teraz napísal divadelnú hru, prekladala som ju do slovenčiny. Desať rokov písal stĺpčeky do novín, kde sa venoval rozdielom medzi Japonskom a Slovenskom, v angličtine, ja som to prekladala do slovenčiny. Výber vyšiel aj knižne pod názvom Masahikovými očami. Teraz ideme do Bruselu na podujatie, kde krajiny V4 a Rakúsko propagujú knihy cudzincov, ktorí u nich žijú a píšu v inom jazyku, ako je ich rodný. Za Slovensko tam bude Masahiko so mnou ako so živým slovníkom.

Na čo sa momentálne tešíš?

Vždy sa na niečo teším. Dávam si dopredu ciele a potom ich pomaly dosahujem. Tak to bolo aj s Austráliou. V roku 1999 som si povedala, že v septembri 2001 pôjdem do Austrálie a to som aj urobila. Dávam si dopredu dlhodobejšie ciele, také, čo môžem dosiahnuť, aby som nebola sklamaná. Tie dosahujem a z toho sa teším. Som v tomto trochu Nemka a teraz už asi aj Japonka.

Ako ťa berú v Japonsku?

Ako cudzinku. Ale v rodine ma berú ako Olinku, ktorá je iná. Som tam iná, ale prispôsobím sa a rada. Do Japonska sa chodím zjemniť. Život na Slovensku pociťujem ako každodenný ťažký boj o prežitie. Všetko je také drsné, až kruté. Aj brandža, v ktorej pracujem. Naučila som sa s tým žiť, no po čase som z toho taká unavená, že sa neviem dočkať cesty do Japonska. To je miesto, kde úplne vypnem. Nič nemusím riešiť, pretože neviem čítať, takže si nezaťažujem hlavu. Nič neviem povedať, teda viem, ale veľmi málo. Ale máme už plán.

Aký plán?

Keď sa o niekoľko rokov môj manžel bude intenzívnejšie starať o svoju mamu, budem za ním do Japonska dochádzať a vtedy začnem chodiť na kurz japončiny, na kurz viazania ikebán, obstrihávanie stromčekov, výrobu umeleckých predmetov. Na to obdobie sa teším. Ale nemáme v pláne opustiť Slovensko, chceme žiť medzi oboma našimi
krajinami.

Foto: Boris Németh

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2019

Adynamia, slabosť a únava

V letnom vydaní sa naši odborníci zamerali na ochorenia, ktoré sprevádza práve adynamia, únava a slabosť. Okrem odborných textov v ňom už tradične nájdete rozhovory, blogy a množstvo…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora