Liečba alebo mučenie?

Objavenie antibiotík odsunulo do minulosti nejednu drastickú liečebnú metódu. Vrátia ich rezistentné baktérie znovu do hry?

V našej rodine sa traduje, že moja babička bola liečená vo Vyšných Hágoch na tuberkulózu, pokiaľ do liečebne neprišiel nový, mladý a progresívny lekár a nezistil, že jej pľúcne problémy spôsobila pravdepodobne „len“ práca so škodlivými farbami na hodváb. Tie totiž používala krátko pred ochorením pri práci v umeleckom ateliéri v Lúčkach.

V detstve som o Vyšných Hágoch od babičky počula veľakrát. Vrátane hororovej spomienky, ako musela podstúpiť liečebný pneumotorax, ako do nej niekde z boku vrazili veľkú ihlu, ako z toho mala zakrvácané oblečenie a dobre že pri tom neumrela. No a potom sa ukázalo, že to bol možno úplne zbytočný zákrok. V mojich detských očiach bol ten mladý lekár hrdina a ten druhý, čo vykonával zákrok, takmer zlosyn, ktorý zneužíval bezbranné pacientky na svoje zlovoľné pokusy.  

Viac si nepamätám, netuším, čo z toho bola pravda a čo babkina fabulácia. Neviem ani, či ten zlosyn nebol náhodou sám profesor Karol Šiška, ktorý vo Vyšných Hágoch zaviedol najmodernejšie metódy v liečbe tuberkulózy a v roku 1948 tam vykonal aj prvú resekciu pľúc na Slovensku (a v roku 1968 v Bratislave viedol aj prvú transplantáciu srdca v Československu). Táto liečba kulminovala v roku 1958, keď ich bolo uskutočnených 268. Moja babička bola v Hágoch niekedy v prvej polovici päťdesiatych rokov. To už sa objavili antibiotiká a od tejto invazívnej liečebnej metódy sa pomaly vo svete upúšťalo.

Nedávno som si na babičku spomenula, keď v televízii išiel nemecký film Liečiteľka II. z Viedne z konca 19. storočia. Tam bol liečebný pneumotorax použitý ako veľmi experimentálna liečebná metóda a lekár ňou priam zázračne zachránil život suchotinárke doslova nad hrobom. Zrazilo sa mi to s babičkinou historkou a pocítila som potrebu dozvedieť sa viac.

Najprv som našla povrchné bulvárne články o mučivých terapiách minulosti, keď dostať sa do rúk lekára znamenalo pre pacienta takmer istú smrť. Aj liečebný pneumotorax (ďalej len PNX) ohovorili ako metódu, ktorá viac škodila ako liečila, často zabíjala, a chvalabohu, že už je minulosťou.

Chirurgia ako taká sa medzitým, našťastie, výrazne zdokonalila.

Lenže potom som išla do medicínskych a zahraničných zdrojov a našla štúdiu dvoch mladých nemeckých historikov medicíny a lekárskej etiky Hanssona a Polianskeho „Therapeutic Pneumothorax and the Nobel Prize“ o talianskom ftizeológovi Carlovi Forlaninim. S myšlienkou PNX síce prišiel v roku 1820 James Carson, zaoberali sa ňou súbežne viacerí lekári, v každom prípade, v roku 1882 ju oprášil práve Forlanini a s pomocou prístroja, ktorý pre neho vymyslel a vyrobil jeho brat, ho o šesť rokov zaviedol do praxe.

Hoci sa v čase pred objavením antibiotík z PNX stal medzinárodný liečebný zlatý štandard, Nobelova komisia sa niekoľkokrát rozhodla Carlovi Forlaninimu cenu neudeliť. Pritom bol nominovaný až 20-krát a v rokoch 1913 a 1914 bol jedným z najhorúcejších kandidátov. Ani po smrti na neho Nobelisti nezabudli a keď v roku 1931 posudzovali prácu iných dvoch lekárov (Ferdinanda Sauerbrucha a Ludolpha Brauera), zmienili, že v inovatívnosti v oblasti operácie hrudníka sa mu nemôžu rovnať.

No ale prečo potom tú Nobelovku Forlanini nedostal, keď bol taký silný kandidát? Podľa štúdie jednak preto, že bolo tých silných kandidátov naraz viac, a tiež preto, že hodnotitelia sa príliš obávali negatívnych stránok a vedľajších efektov PNX. Popri označení, že ide „o veľký prínos pre ľudstvo“, ho zároveň považovali za „najnebezpečnejšiu zbraň, akú kedy lekár dostal do rúk“. Napriek tomu sa operácia stávala čoraz používanejšou, počet pacientov kontinuálne rástol od roku 1915 až do štyridsiatych rokov minulého storočia, pokiaľ nebol objavený streptomycín.

Lenže to nie je koniec dvestoročného príbehu umelého pneumotoraxu. Dnes, v čase kmeňov rezistentných na liečbu antituberkulotikami, znovu naberá na dôležitosti. Chirurgia ako taká sa medzitým, našťastie, výrazne zdokonalila a nové výsledky experimentálnych štúdií PNX sú veľmi sľubné. Forlanini už za to Nobelovu cenu nedostane, ale to neznamená, že v budúcnosti nám jeho práca nemôže zachrániť život. Možno ho zachránila i mojej babičke.

Hodnotenie článku
inVitro 1/2020 Poruchy dýchania

inVitro 1/2020

Poruchy dýchania

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2020 Poruchy dýchania. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro