Lovci a morské panny

Prečo chodíme po dvoch nohách a nie po štyroch ako naši chlpatí predkovia? Máme tu niekoľko hypotéz a dôjde i na súboj pohlaví a na pôrody.

Všeobecne prijímaná hypotéza tvrdí, že ľudoopov vyhnali do savany z idylických afrických pralesov klimatické zmeny a následný nedostatok potravy. Na dve nohy sa začali stavať preto, lebo zver, ktorú chceli uloviť, potrebovali vidieť aj ponad vysoké trávy. Bez chládku im bolo horúco, a tak prišli o ochlpenie, no a väčšie mozgy im narástli preto, lebo pri lovení sa museli naučiť lepšie kooperovať a využívať lovecké nástroje. Toľko opakovanie učiva dejepisu šiesteho ročníka základnej školy.

No ale k hypotéze savany je tu aj iná, konkurenčná teória. Nie je nová, ale pred rokom znovu poriadne rozčerila odborné vody a vedcov rozdelila na dva tábory. Spôsobil to dvojdielny program rešpektovaného rádia BBC s 90-ročným britským prírodovedcom sirom Davidom Attenboroughom pod názvom The Waterside Ape. Ako naznačuje názov, pôjde v ňom o ľudoopov žijúcich pri vode.

Autorkou teórie vodných ľudoopov (aquatic ape) je velšská spisovateľka Elaine Morganová. Dlhé roky ju zosmiešňovali, pretože nie je vedkyňa a tiež preto, že v roku 1972 si v knihe The Descent of Woman (Úpadok ženy) dovolila napadnúť myšlienku, že hnacou silou evolúcie je len správanie samcov. Ak bolo v savane lovcom horúco a prišli z toho o chlpy, prečo nie sú zberačky, ktoré zostali v tieni pralesa, chlpatejšie? A prečo sú ľudia jediní bezchlpí suchozemskí cicavci, pričom vo vode sa takých rochní viacero?

Morganová vychádzala z práce morského biológa Alistera Hardyho, ktorý prišiel s teóriou, že tlupa lesných opíc uviaznuvších na veľkom ostrove (dnešná Etiópia) sa prispôsobila životu pri vode. Utekala do vody pred predátormi, plávala, potápala sa a hľadala potravu. Brodila sa a aby vo väčších hĺbkach mohla stále dýchať, dvíhala sa na zadné nohy. Hardy na svoju teóriu prišiel pri čítaní práce, ktorá skúmala, prečo je človek jediný suchozemský cicavec, ktorý má tuk umiestnený pod kožou. Uvedomil si, že to má človek spoločné s vodnými a polovodnými cicavcami – napríklad s hrochmi a veľrybami – a vyvodil z toho záver, že aj my musíme mať predkov vodných. Hardyho nikto nebral vážne, iba autor Nahej opice Desmond Morris a Morganová.

Ich vysvetlením, prečo sme prišli o ochlpenie, aj prečo máme podkožný tuk, je potreba plynulejšieho pohybu vo vode. A keďže najviac tuku majú deti, pravdepodobne ho potrebovali vo vode na zahrievanie a nadnášanie. No a to už je len krok k predpokladu, že voda uľahčovala pôrod. Prirodzené a radostné správanie novorodencov vo vode, ako vedia inštinktívne zadržiavať dych a pohybovať koordinovane končatinami až do veku štyroch mesiacov, túto hypotézu len posilňuje. Načo by bolo takéto inštinktívne správanie novorodenému lovcovi v suchej savane?

Nechcem tu rozdúchavať polemiky o pôrodoch do vody, ani genderovské šarvátky medzi potomkami preceňovaných lovcov a podceňovaných zberačiek, a tak prikladám tretí názor harvadského evolučného biológa Daniela E. Liebermana, ktorý obe teórie spochybňuje. V mimoriadnej knihe The Story of the Human Body – Evolution, Health and Disease (v češtine vyšlo ako Příběh lidského těla – evoluce, zdraví a nemoci) venuje dôvodom, prečo sa u nás vyvinul bipedalizmus, keď je to vlastne veľmi nezvyklá a telo zaťažujúca adaptácia, celú kapitolu. Mimochodom, Lieberman má prezývku bosonohý profesor, lebo je veľkým propagátorom behania naboso.

Lieberman tiež zasadzuje zmenu chodenia do obdobia ochladenia, keď sa zmenšovali pralesy a v lesoch bolo menej ovocia – hlavná to zložka potravy našich ľudoopov. Počiatky bipedalizmu teda môžu mať pôvod aj v potrebe dočiahnuť vyššie rastúce ovocie. Keď nebolo dostupné vôbec, nešli sme však do savany loviť zver, ale hľadať tvrdšie stonky, korienky a kôru. Najdôležitejšie však je, že pri dlhom putovaní savanou nám dvojnohá chôdza umožnila šetriť energiu, oproti takým šimpanzom až štvornásobne. Chodením po dvoch sme síce stratili rýchlosť, pohodlie a stabilitu, najmä v tehotenstve, bolia nás z toho kríže, máme problémy s kolenami a vyvrtnutými členkami, ale stali sme sa schopnými vytrvalostnými chodcami a uvoľnili si ruky na neskoršiu výrobu a nosenie nástrojov.

Ak sa ale niekedy bude hlasovať, tak ja sa všetkými nohami, rukami aj podkožným tukom hlásim k vodným prapredkyniam.


Hodnotenie článku

inVitro 2/2017

Reprodukčná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2017 Reprodukčná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro