Majstri sexu

„Nie, mňa nedoniesol bocian, naši mali normálne sex,“ píše sa na bábätkovských tričkách, ktoré v rámci kolekcie Drzé decko ručne vyrába jedna známa herečka tvoriaca pod pseudonymom Kikina Koláčová.

Jedného dňa na to dieťa skutočne príde, ako to je s tým bocianom. Ja som na to prišla vďaka rodičovskej knižnici. V dobre zasunutej knihe na najvyššej poličke, ktorá zvedavé deti nie že nemôže odradiť od preskúmania, ale priam po ňom volá. Volala sa Úprimné slovo o láske, vyšla v Mladých letách začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia a mala mladému človeku vysvetliť, čo sa deje v jeho tele od prvého zamilovania, cez prvý sex až po počatie a porodenie dieťaťa. Postupom času, ako sme s bratom dospievali, bola tá kniha stále ošúchanejšia a samostatne sa otvárala na kapitole, kde sa na tie časy veľmi odvážne a explicitne popisoval sex. Rodičia sa tvárili, že si toto naše čitateľské zaujatie nikdy nevšimli, až na bratovej svadbe sa otec preriekol, ako sa na stále dotrhanejšom obale tej knihy celé roky dobre zabával.

Myslím, že už v tej knihe som prvýkrát narazila na priekopnícku dvojicu v oblasti ľudskej sexuality Wiliama Mastersa a Virginiu Johnsonovú. Vlastne, keďže ich zväčša v každej knihe uvádzali len ako Masters&Johnson, nadobudla som mylný dojem, že ide o dvoch slovutných pánov profesorov, a tejto miskoncepcie som sa zbavila až nedávno. Pri jednej uvoľnenej debate pri víne o najnovších vedeckých zisteniach ktosi nadhodil otázku, kde asi berú dobrovoľníkov na taký sexuologický výskum, lebo aj on by sa rád prihlásil. Ďalší debatér pohoršene zareagoval, že len v tej skazenej Amerike môžu žiť ľudia, čo sa nechajú nahovoriť, aby praktizovali sex či sebauspokojovanie napojení na prístroje a pod osobným dozorom vedeckého tímu.

Škoda, že sme tú debatu viedli pred tým, ako som v ďalšej knihe, ktorá sa volá Jak funguje sex (Dokořán, 2010), narazila na kapitolu o ženskej prostate a ženskej ejakulácii. Úprimne, viac ako revolučné zistenie, že ženy majú nejakú prostatu, ma ohromila informácia, že ju dlhodobo vedecky skúmal slovenský vedec, patológ Milan Zaviačič! Za svoj život sa zaslúžil o rozvoj slovenskej histochémie, chronobiológie, gastrointestinálnej patológie, ale až objav v oblasti gynekologickej uropatológie a ortológie v súvislosti s „nevestigiálnou koncepciou ženskej prostaty“ ho preslávil po celom svete a dostal ho do populárno-náučných kníh a k nám k laikom. Ktovie, ako sa mu na konzervatívnom Slovensku v roku 1990 podarilo dať dokopy 1 300 žien, ktoré boli ochotné nechať sa v takej delikátnej veci skúmať. Alebo ako našiel jednu z účastníčok, ktorá, ako sa píše v knihe, „pod laboratórnym dohľadom profesora ejakulovala 160-krát a stačilo jej k tomu vždy len 30 sekúnd stimulácie bodu G“. Žiaľ, to sa už asi nikto nedozvie, lebo v roku, keď vyšla spomínaná kniha v češtine, profesor Zaviačič zomrel.

Teraz sa však môžeme celkom farbisto dozvedieť, ako robili svoj výskum Masters&Johnson. Američania totiž nakrútili životopisný seriál Masters of sex (a ten je tak úspešný, že v lete sa v Amerike vysielala už druhá séria a zbiera jednu televíznu cenu za druhou), ktorý popisuje začiatky ich priekopníckej práce na poli sexu. Dozvedáme sa z neho, že Johnson bol krásna žena, dvakrát rozvedená barová speváčka s veľmi otvoreným vzťahom k sexu, ktorá sa k vtedy už uznávanému gynekológovi a pôrodníkovi Mastersovi dostala ako sekretárka a medicínu študovala dodatočne. Prvé štúdie robil Masters s prostitútkami, tajne ich sledoval pri práci, až vďaka organizačným a presviedčacím schopnostiam Johnsonovej začal výskum na „normálnych“ ľuďoch. Tam zahrnul aj seba samého s Johnsonovou, čo vyústilo nielen do zaujímavých vedeckých zistení, ale aj do jeho rozvodu a ich neskoršieho sobášu.

Motiváciou Mastersa zapojiť sa do štúdie aj osobne ako skúmaný subjekt s Johnsonovou zjavne nebola len veda a aj ďalšie postavy, ktoré sa v seriáli objavujú, sledujú pod rúškom obete na oltár vedy rôzne individuálne ciele. Napokon aj samotná Johnsonová  sa do toho nechala dotlačiť len preto, aby si prácu u Mastersa udržala. Isteže, seriál nemôžeme brať ako verný obraz skutočnosti a mnohé je len fabulácia scenáristov. Konečne však máme trochu jasnejšie v tom, ako sa niekomu podarí dať dokopy dobrovoľníkov na tento druh prieskumu. Nech už boli ich pohnútky v skutočnosti hocaké, výsledkom je poznanie, ktoré ak nie celé ľudstvo, tak určite mnohých ľudí jednotlivo posunulo vpred. V mene poznaniachtivých adolescentov pred rodičovskou knižnicou im aj touto cestou ďakujem!

 

Hodnotenie článku

inVitro 3/2014

Gynekológia a pôrodníctvo

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2014 Gynekológia a pôrodníctvo. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro