Mám sedem infarktov na obličke

S kapelou Vidiek je na scéne vyše tridsať rokov, stále ho to baví a stále vládze udýchať svoje roztancované vystúpenia. Dokonca tvrdí, že teraz je v lepšej kondícii než pred desiatimi rokmi. Ako to Janko Kuric robí?

Čo v tomto období celé dni robíš?

Celé dni chodím do posilky. (Smiech) Mám to šťastie, že v bežný týždeň mám od pondelka do štvrtka víkend a piatok, sobota, nedeľa pracujem. Mám to celé na­opak, ale nesťažujem si, to sa chválim.

Ako to zvládaš stále na javisku tancovať odzemky a nezadýchať sa?

Pred takými tromi rokmi to bolo už na hrane. Po päťdesiatke som zistil, že zrazu nevládzem, boleli ma kolená, nohy, po koncerte som bol úplne vyčerpaný. Dcéra mi kúpila polročný pobyt v posilňovni aj s trénerom, a tak som už nemohol vymýšľať, že zajtra nemôžem, že začnem až od pozajtra. Odvtedy chodím minimálne dvakrát do týždňa a mladý tréner ma ničí tak, že telocvičný úbor mám mokrý, akoby som skočil do bazéna. Takto pred rokom sme mali veľa koncertov a sám som bol prekvapený, ako to po dvoch rokoch posilňovania fyzicky hravo zvládam.

Nie je to v posilke trochu nuda?

Za dva a pol roka sa mi ani raz nestalo, že by sa mi nechcelo, alebo že by to bola nuda. Ak cvičím poctivo, ani nedokážem rozmýšľať a som rád, že som rád.

Fakt dvíhanie činiek pomáha celkovej kondícii?

Áno, jednak psychicky, človek vypotí celý adrenalín, nervičky, bacily. Po psychickej stránke sa cítim o desať rokov mladší a po fyzickej možno aj o dvadsať. Každému odporúčam. Nepotrebujem veľké bicepsy a krk hrubší ako hlavu, od začiatku som sa dohodol s trénerom, že chcem mať kompletne celé telo v kondícii a presne tak aj cvičím.

Takže žiadne tehličky na bruchu?

Neviem, nevidel som ich, tam mám ešte stále sadlo, ale možno ich už pod sadlom mám.

V mladosti si nešportoval vôbec?

Všetci z kapely sme z nešportových rodín. Keď zamrzlo štrkovisko, tak sa hral hokej, na ulici bedminton, tenis na asfalte, na bicykli sme chodili do Šamorína a naspäť, kto bude prvý, nemusí platiť zmrzlinu. V Rovinke máme dve štrkoviská, prvého júla sme sa ponorili do vody a prvého septembra sme sa z nej vynorili, stále sme boli v pohybe, ale samotný pojem šport nám nevoňal. Venovať sa športu ako takému sa nám zdalo hlúpe. Napríklad hrať futbal. Na to sme boli leniví. Radšej sme si v nejakej šope zahrali hudbu. Nemám rád slovo šport.

Tiež sa hovorieva, že športom k trvalej invalidite.

Áno, voľakedy som v lete behával a myslel som si, že tým robím dobre pre svoje telo a bolo to presne naopak. Nikto mi totiž nepovedal, že pri tom treba piť. Bežne som v Taliansku alebo v Chorvátsku behával po horách v 40-stupňových teplotách hore bez a nevypil ani kvapku vody. Spätne som zistil, že mám niekoľko infarktov na obličke.

Nechcem rozmýšľať, ako to bude, keď to bude, lebo všetko je inak, keď to je naozaj.

Infarkt na obličke? Ja som si myslela, že tam môžu byť len kamene.

Nie, nie, mal som asi sedem infarktov, normálne tam mám také jazvičky, ako bývajú na srdci po infarkte.

Ako sa to u teba prejavilo?

No práveže som to ani nevedel, ale robili mi CT kvôli niečomu inému a tam na to prišli. Privodil som si to sám, nevedomosťou. Teraz už viem, že mám veľa piť. V lete vypijem aj 3-4 litre vody, minerálky, aj piva, kombinujem to.

Stretli sme sa v čase vrcholiacej koncertnej a zároveň chrípkovej sezóny. Aj ty si práve prekonal chrípku. Dokážeš vystupovať, keď si takto chorý?

Skoncentrujem sa a dám to. Keď človek kašle, má zahlienené hlasivky a keď vie, ako na to, tak tie hlieny prebije. Ide to ťažko, ale sú na to také predspevové cvičenia a cez koncert to dám. Kašeľ potom chytím po koncerte. Hlas mám mierne zastrený, ale podľa mňa je ešte aj lepší, ako keď som zdravý.

Muzikanti nezvyknú byť práve vzorom zdravého života, sex, drogy rokenrol…

Môj nebohý otec hovorieval, Jano, čo chceš dosiahnuť, keď nechodíš do krčmy, veď ani kamarátov si nenájdeš. My sme vôbec taká čudná kapela, chlapci z dediny, neberieme nič, ešte aj gitarista prestal fajčiť cigarety. A nový basgitarista nefajčí vôbec, dokonca ani nepije, pritom má iba 31 rokov. Raz sme došli do štúdia nahrávať a zvukár sa nás pýtal, že kde máme bongo. A ja že nikto na tom u nás nehrá. No ale z čoho budete fajčiť trávu?

Mali ste trávu len v topánkach?

Áno, tráva v topánkach a borovička v ploskačke. Stará škola. Ale dnes máme oveľa radšej kvalitné domáce slivovice a hruškovice. Zdravý alkohol.

Keď už preberáme to zdravie, aký máš vzťah k lekárom?

Mám medzi lekármi veľa kamarátov, ktorí sú v civile obyčajní ľudia, ale v práci sa z nich stávajú úplne iné bytosti. Obdivujem ich. Málokto musí vedieť toľko veľa ako oni. Ľudské telo je veľmi zložité a byť lekárom je veľmi zodpovedné. Myslím si, že zdravie je jedna z najdôležitejších vecí, život bez zdravia je čudný a nepríjemný. Človek strašne veľa míňa na cigarety, alkohol, na dovolenky, a na to, čo je najdôležitejšie, viac-menej kašle. Práve preto chodím do tej posilky, trochu otužujem a zdravo sa živím.

Zdravo sa živíš? Čo najbizarnejšie máš v chladničke?

Ľanový olej, myslím že ten je taký kazivý. Alebo konopný? Vraj sa pokazí aj v žalúdku, keď niekomu nedobre trávi. Voľakedy som si myslel, že na prostatu je dobrý tekvicový olej, pil som ho každé ráno, deci, asi dva roky. A blbosť. To sú len také reči. Treba ísť k doktorovi alebo sa treba zmieriť s tým, že človek ide 5- až 6-krát v noci pozrieť ako vyzerá wecko.

Na preventívne vyšetrenia chodíš?

Áno, aj na kolonoskopii som bol. Pôvodne som išiel na gastroskopiu, lebo som mal reflux a profesor Vavrečka sa ma spýtal, že kedy som naposledy jedol a ja že asi pred troma dňami. Výborne, urobíme vyšetrenie aj z druhej strany. Bolo pri tom asi 6-7 medičiek, laškoval som s nimi aj s tou rúrou v ústach, sranda hrozná, hahaha-hihihi. Lenže ony sa zdvihli a išli za mnou aj na tú kolonoskopiu a to bol koniec srandy. Vždy som si myslel, že pre muža musí byť najhoršie vyšetrenie prostaty, ale taká kolonoskopia so študentkami v pozadí… V každom prípade chlap po 50-ke by na to určite mal ísť, dá sa tým včas zachytiť aj rakovina hrubého čreva, veľa ľuďom to už zachránilo život.

Máš z chorôb strach?

Mám strach, že ochorejú alebo odídu moji blízki. Stalo sa mi to u môjho otca. Mal rakovinu, vedel som, že už nebude dlho žiť, predstavoval som si, aké to bude smutné a bolestivé, keď tu nebude. Keď to prišlo, bolo to úplne iné.

Ako iné?

Oveľa smutnejšie a bolestivejšie. Neviem, či je správne o tom rozprávať, ale čítal som veľa kníh o smrti, ako ju brali v stredoveku, aj v novoveku, ako úplne prirodzenú časť životného cyklu. Teraz sa smrti všetci boja, boja sa aj umierajúcich ľudí a stránia sa ich. Pritom oni by tak radi boli so svojimi blízkymi, priateľmi, chceli by ešte chytiť za ruku, porozprávať sa. Ako píše vo svojej knihe Dalajláma, ten, ktorý umiera, vie, že odchádza, takže tie reči, že neboj sa, neumrieš, sú hlúpe až bezcitné. My veriaci máme veľkú barličku oproti neveriacim v presvedčení, že to nie je koniec. Možno je, ale to nikto nevie a tá barlička viery je na toto stvorená.

Keby si mal tú moc zmeniť svet, čo by si urobil?

Chcel by som, aby ľudia neboli takí zlí, vlastne nie zlí, každý má tienistú, zápornú stránku, aj ja, ale nevšímavosť, to je svinstvo. Čudujeme sa, že si nikto nevšíma, keď nám niečo je, ale že si nevšímame my sami, to nám ani nenapadne. Keby sme boli všímavejší, nemohli by byť ani vojny, nedorozumenia a žili by sme oveľa šťastnejší život. Sú ľudia, ako bol Tónko Srholec, ktorí sú v tom géniovia, sú veľmi všímaví a takí ľudia aj pomáhajú. A to sú aj lekári. Moja svokra má 93 rokov, je reumatologička, keď vidí človeka, už podľa chôdze diagnostikuje, akú má chorobu.

Keby si zrazu vyhral milióny, zmenil by sa nejako dramaticky tvoj súčasný život?

Nie, aj bez miliónov si robím, čo chcem. Nechcem rozmýšľať, ako to bude, keď to bude, lebo všetko je inak, keď to je naozaj. Samozrejme, som ženatý a ovplyvňovala by ma moja manželka, ale keby nie, tak by som asi vôbec nič nezmenil. Nepotrebujem pre seba nič nakupovať, mňa neovplyvňuje móda, štve ma len, že dnes tie gate nevydržia ani 15 rokov a musím ich zahodiť.

Ty máš na tom založený javiskový imidž.

No a na ten sa hnevá moja manželka. Mám topánky, ktoré som si kúpil v Rakúsku v roku 1993, dobré sú, každý druhý rok si dám vymeniť podpätky, lebo som čaptavý. A mám gate, ktoré som si kúpil v 1982 v bazári, a už vtedy mali cez 50 rokov. Majú nejaké diery, vždy to zaštopkám, len sa to nesmie prať.

Mohol by si si podľa nich nechať ušiť nové.

To už by nebolo ono. Nemám rád ani také chalupy, ktoré sú kvázi starodávne. Máme taký maličký letný dom a ten je moderný, nábytok z ikey, nič tam nie je rustikálne. Žijeme dnes, tak žime tak jak dnes.

Takže keby u teba nebodaj horelo, utekal by si po tie storočné nohavice, aby nezhoreli? Čo by si tam zo svojich vecí ešte nenechal zhorieť?

Mikrofón. Som na neho zvyknutý. Voľakedy som bol zvukár, bedňák a vždy som si vravel, ako je to možné, že bubeník si prinesie bubny, huslista husle, gitaristi gitary a len spevák nemá nič. Ako spevák nie som vôbec zvedavý, čo mal môj kolega včera na raňajky. Mikrofón je toho plný. Takže hneď na začiatku speváckej kariéry som si kúpil v tuzexe vlastný mikrofón.

Čím si chcel byť ako dieťa?

Smetiarsky majster. Ako každé dieťa.

Dnešné deti nechcú byť smetiari.

Lebo vôbec nevedia, aké pekné to je.

Ty vieš?

Jasné, my sme mali smetisko v Rovinke. Potom som na to v puberte zabudol. Mal som byť rušňovodič. Otec bol železničiar, aj mama začínala na železnici, aj sused bol, aj druhý sused, aj kamarát išiel na železnicu, to bolo prirodzené. Tak som zmaturoval a po vojne nastúpil, ale potom som zistil, že je to hrozná robota, absolútne žiadna romantika, veľmi ťažká a náročná práca. Hlavne psychicky náročná a nedocenená. Po dvoch-troch týždňoch som zo železnice zutekal, ani som vlastne nikdy za jazdy v lokomotíve nebol. Ale dodnes viem naspamäť kompletne celú lokomotívu, všetky súčiastky, ako a prečo fungujú.

Nedávno išla v kinách srbská tragikomédia Denník rušňovodiča a tam hovorili, že každý rušňovodič počas svojej kariéry neúmyselne usmrtí 15 až 20 ľudí.

Áno, to je strašné, moji spolužiaci, s ktorými sa občas stretávam, by o tom vedeli rozprávať. Tam je brzdná dráha asi 1,5 km, on môže brzdiť, ale to má takú kinetickú silu, že si nijako nepomôže. Jeden spolužiak nemohol celý rok potom sadnúť do lokomotívy a robil len v depe.

Keby si mohol na svojom živote niečo spätne zmeniť, čo by to bolo?

Možno by som kopec vecí urobil oveľa skôr, než som ich skutočne začal. Napríklad aj to cvičenie. A poslúchol by som mamu, ktorá mi stále hovorila, aby som nosil tie sprosté ortopedické vložky na moje ploché nohy. Začal som ich nosiť, až keď som mal 30 rokov. Až teraz doceňujem, čo to je mať zdravé nohy. A ešte by som poslúchol otca, aby som nesedel na zemi, keď je zima, lebo chytím vlka. Vôbec som nevedel, čo to je, ale už viem.

V čom sa v tebe ľudia najviac mýlia?

Vo veľa veciach. Keď je niekto komik, komediant, neznamená to, že sa rehoce a robí srandu celý život tak ako na pódiu.

Si morózny človek?

No, to hovorí moja žena. Ale občas som. A ešte si o mne ľudia myslia, že keď som na pódiu, musím mať v sebe pár poldecákov, pritom ja pred koncertom naozaj nevypijem ani kvapku. Možno trochu pôsobím, že mám všetko na háku, že som dosť lenivý, ale keď sa do niečoho pustím, nerobí mi problém pracovať na tom aj dvadsať hodín denne. Chcem to úplne dokončiť, aby to bolo perfektné, nemám rád odfláknutú robotu.

Kedy sa cítiš najviac vo svojej koži?

Možno to vyznie ako fráza, ale keď som medzi ľuďmi. Je mi úplne jedno v akej spoločnosti, ja sa aj v nákupnom centre alebo v obchode pristihnem pri tom, že sa usmievam. Šťastne.

Zdravia ťa cudzí ľudia?

Áno, ale väčšinou mi nevedia prísť na meno. Odniekiaľ ťa poznám, nechodíš ty ku Koníkovi do krčmy?

Čo odpovedáš?

Jasné!

Je niečo, čo by si si ešte chcel vyskúšať?

Chcel by som vedieť lietať na rogale. Niekde som čítal, že chlapi majú často sny, že lietajú, tak ja také mám. Vždy sa bojím, aby som sa nezaplietol do vysokého napätia.

To je tá elektrikárska minulosť.

Áno, párkrát ma už koplo. Mal som normu, ktorá ma oprávňovala robiť aj revízie, ale to sa musí obnovovať každé dva roky, a to bolo naposledy pred 20 rokmi.

Využívaš tie zručnosti aspoň doma?

Keď sa pokazí vodovod alebo práčka, dám si montérky a vytiahnem basu s nástrojmi. Zatiaľ som iba raz musel zavolať väčšieho odborníka. Na najnáročnejšie veci mám kolegov, bubeník je nástrojár a ako všetci vieme, to je kráľovná remesiel, lebo on musí vedieť všetko.

Čo plánujete s kapelou robiť v najbližších mesiacoch?

Koncertujeme a koncertujeme. Už som si myslel, že v decembri to máme za sebou, ale nie, až vo februári. Vydali sme CD-čko, chceli by sme z neho urobiť aj gramofónovú platňu a natočiť nejaké videoklipy. Máme nový program a s ním chodíme po celom Československu, ba aj v Anglicku sme sa boli ukázať.

Nemáte ešte za tých vyše 30 rokov v kapele ponorkovú chorobu?

To je na amatérskej kapele skvelé, že nie sme stále spolu, a tak sa každý víkend na seba tešíme, ahoj, čo bolo cez týždeň, ako, zase si pribral. Minulý rok sme urobili sedemdesiat koncertov, pritom všetci chalani okrem mňa chodia do práce.

A ty len do posilky. Naozaj nič iné nerobíš?

Skladám, no jasné, muzika je moje zamestnanie. Musím mať prehľad, čo sa všetko deje. Keby som počúval iba v aute, čo vysielajú slovenské rádiá, tak by som sa nič nedozvedel. Vždy som prekvapený, že na svete je toľko skvelej muziky a v našich rádiách sa z toho nepustí ani len promile. Najhoršie je, že ani v tých alternatívnych.

Ešte stále lúštiš sudoku namiesto čítania kníh?

Nie, už to kombinujem. Ale keď sadnem na wecko, vytiahnem mobil a hrám na čas. Zaujímavé je, že večer alebo v noci s tým často neviem ani pohnúť a keď sa ráno zobudím, tak je to veľmi ľahké. Človek je naozaj ráno oveľa múdrejší ako večer. Aj z kníh sa na neho viac nalepí, lepšie tomu rozumie, lepšie mu páli. Takže nemali by sme vymýšľať v noci alebo ráno. Ale ešte nikdy som takto ráno neskúšal robiť pesničky. Musím to asi urobiť.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 1/2018

Urológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2018 Urológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro