MÁTE HORÚČKU DENGUE

Article image

Môj prvý výlet do juhovýchodnej Ázie mal byt jednoznačne to najlepšie spomedzi mojich cestovateľských zážitkov. Keď sme spolu s priateľkou Maríou vstupovali na palubu Boeingu leteckej spoločnosti Emirates do Kuala Lumpur, ani som netušil, s akou radosťou sa budem z Ázie vracať domov.

Náš plán bol precestovať Malajziu a pri spiatočnej ceste domov ostať 2 dni v Singapure a asi 20 hodín na Srí Lanke. Prvé dva dni sme venovali samotnému Kuala Lumpur, kde nás hneď omráčila neskutočná vlhkosť a samozrejme častý dážď. Avšak ono si človek nato po čase zvykne, veď hlavne, že bolo stále teplo. Samozrejme, nesmela chýbať návšteva slávnych Petronas Twin Towers, najvyšších dvojičiek na svete a do roku 2004 aj najvyššej stavby sveta. Okrem iného bolo úžasné vidieť aj jaskyne Batu severne od mesta a park vtákov, najväčší park voľne sa pohybujúcich vtákov a ľudí zároveň na svete.

Deväťeurový let spoločnosťou Air Asia nás za 45 minút dopravil na ostrov Penang. Ostrov sa nachádza severozápadne od Kuala Lumpuru a bohužiaľ pre nás tam v auguste rado spŕchne. Nehovorím, že pršalo celé 3 dni, čo sme tam boli, ale mohlo to byť naozaj aj lepšie. Penang je známy predovšetkým svojou chutnou kuchyňou a mestečkom George Town, ktoré je na zozname svetového dedičstva UNESCO. V George Towne sme kompletne prešli známu Steer Art ulicu plnú krásnych malieb alebo aj Chew Jetty, spoločenstvo čínskych klanov žijúcich v domčekoch nad vodou

Osudný výlet na džungľou pokrytý ostrov Perhentian Kecil

Lietadlo sme vymenili za nočný šesťhodinový adrenalínový transfer autobusom z ostrova Penang na ostrovy Perhentians na severovýchode Malajzie. Všetci okrem mňa pokojne spali, ale ja ani oka zažmúriť, pretože ten bláznivý vodič obiehal pomalé kamióny na kľukatých cestách naprieč severnou Malajziou bez toho, aby videl, čo na neho čaká za zákrutou. Po šiestich hodinách bez spánku a infarktových stavoch sme za východu slnka dorazili do malej dedinky Kuala Besut, kde už na nás čakal motorový čln smer ostrov Perhentian Kecil.

 Moja prvá reakcia bola, či je to vážne a či môžem odísť domov. Po doktorových slovách ma oblial studený pot a začal som myslieť na jediné a to ako sa dostať čo najrýchlejšie domov. Ale pekne po poriadku.

Štyri romantické dni na najmenšom, najkrajšom a najúžasnejšom ostrove, aký som mal možnosť vidieť na vlastné oči, sa mohli začať. Ostrovy Perhentians pozostávajú z väčšieho ostrova Besar a menšieho Kecil. Tieto ostrovy sa nazývajú aj rajom pre tzv. backpackerov, keďže sa tu cestovateľovi dostane veľa muziky za málo peňazí a je tiež jedným z najlepších miest na potápanie a šnorchlovanie v Malajzii. Úžasné slnečné dni sme si užívali plnými dúškami pri šnorchlovaní okolo celého ostrova, kde sme na jednotlivých tzv. divingspots videli žraloky alebo korytnačky. O kráse a elektrizujúcej atmosfére tohto ostrova by som mohol písať donekonečna, avšak chcem prejsť k podstate tohto článku. Práve tu a v predposledný deň sa udiala banálna vec, ktorá však radikálne zmenila zvyšok nášho ázijského dobrodružstva na nočnú moru a zápasenie o zdravie.

V predposledný deň sa vedľa našej chatky objavil obrovský varan, a tak som neváhal a išiel za ním a začal fotiť. Postupne som sa dostával do džungle až som varana stratil a vybral som sa späť. Nie som si úplne istý, či moje ďalšie trápenie zavinilo pichnutie komárom, ktoré nasledovalo na ceste späť, alebo sa to stalo už niekedy predtým, keďže celý ostrov bol pokrytý džungľou a komáre štípali krížom krážom. Nasledujúci deň som sa zobudil s bolesťami hlavy, ktoré som však bral ako bežnú opicu po menšej párty. Po príchode na pevninu som však začal cítiť teplotu a už veľmi silnú bolesť hlavy...

Halucinácie a teplota 41,5

Čakal nás let do Singapuru, kde som mal v pláne ihneď vyhľadať doktora. Let spoločnosti Air Asia musel ako na potvoru núdzovo pristáť v Kuala Lumpur, a tak sme s meškaním 3 hodín konečne dorazili do Singapuru. Vyhľadali sme našu známu zo Španielska, u ktorej sme mali bývať a tá ma hneď zaviedla k doktorovi. Po asi 12 hodinách od prvých príznakov (bolesti hlavy) som mal v Singapure už také silné halucinácie, že som miestami prestával vnímať a mal som problém s vyjadrovaním. Po príchode na súkromnú kliniku a po niekoľkých minútach čakania ma doktor zavolal a hneď mi zmeral teplotu. Doteraz si pamätám jeho výraz, keď uvidel teplomer, na ktorom svietilo 41,5 stupňa Celzia. Dostal som injekciu a po pár minútach mi teplota klesla na 38. Na vlastné riziko som odišiel a strávil celkom pokojnú noc u našich známych žijúcich v Singapure. Nasledujúci deň som išiel na kontrolu a cítil som sa lepšie. Bola mi odobraná krv, dostal som tabletky a konečne som sa vybral pozrieť si mesto. Zlé správy prišli iba 3 hodiny pred odletom na Srí Lanku. Sestrička mi telefonovala ohľadom mojich krvných výsledkov, že mi neodporúčajú letieť – moje leukocyty boli na príliš nízkej úrovni, ale nevedeli presne určiť, čo to spôsobilo.

Máte horúčku Dengue

Pevne rozhodnutí dostať sa domov stoj čo stoj sme sa vybrali na singapurské letisko a odleteli smer Colombo, Srí Lanka. Po prílete nasledovala jazda na typickom tuk-tuku, ktorý nás o druhej hodine v noci priniesol do vilky v Negombe, malom mestečku vzdialenom iba 8 km od letiska. Nasledujúci deň som sa opäť cítil veľmi zle, veľmi ma boleli najmä kolená a lakte a teplota mi zasa vyskočila na niečo cez 39. Asi 6 hodín pred odletom som sa teda rozhodol navštíviť miestneho doktora. Miestne súkromné zdravotné stredisko vyzeralo ako zo seriálu M*A*S*H a ja som sa zrazu ocitol v nejakých 70. rokoch. Teplomer, ktorý mi sestrička strčila do úst, naznačoval, že úroveň je zjavne niekde inde ako v Singapure. To som mal však doslova v paži. Doktor bol veľmi milý a spravil mi 15-minútový krvný test na zistenie príčiny mojich príznakov. Následne prišla správa, ktorá mala za následok veľké znepokojenie a strach. „Máte horúčku Dengue.“

Moja prvá reakcia bola, či je to vážne a či môžem odísť domov. Po doktorových slovách ma oblial studený pot a začal som myslieť na jediné a to ako sa dostať čo najrýchlejšie domov. Horúčka Dengue je prenášaná nakazeným komárom a jej symptómami sú vysoká teplota, bolesť hlavy, bolesť kĺbov, svrbenie a rôzne vyrážky. Môže viesť až k vnútornému krvácaniu a k smrti. Iba v Malajzii bol v roku 2014 (naša návšteva) výskyt Dengue horúčky až trojnásobný s 250 prípadmi za deň a takmer 200 obeťami v roku 2014. Dengue horúčka sa vyskytuje najmä v juhovýchodnej Ázii, Afrike a Južnej Amerike s takmer 100 miliónmi nakazených ročne.

Lekár ma pripravoval na najhoršie

Po krátkom zoznámení sa s mojím zdravotným stavom ma doktor poslal ľahnúť si do akejsi izby s posteľou a WC, ktorá na to všetko nevyzerala až tak zle. Tak a mohli sa začať 2 najdlhšie hodiny čakania v mojom živote. Keďže som doktorovi stále opakoval, že o 5 hodín nám letí lietadlo domov, tak bol natoľko zhovievavý, že priamo do jeho ambulancie dotiahol človeka z laboratória, aby čím skôr zistil výsledky môjho krvného testu. Keďže sme už vedeli, že mám Dengue horúčku, doktor potreboval zistiť hladinu mojich leukocytov a na základe toho ma buď pustiť domov, alebo si ma tam nechať. Samozrejme, videl to negatívne, a tak ma začal pripravovať na to najhoršie – na štátnu nemocnicu v Kolombe, kde je špecializované lôžkové oddelenie pre pacientov s Dengue horúčkou. Jeho slová vo mne prehlbovali už aj tak dosť veľký strach z neznáma a to, že naše víza boli iba tranzitné, teda platné iba 48 hodín, mi na pokoji nepridalo. Dokonca mi poskytol aj jeho mobil s internetom, keďže wifi tam nehrozilo, že aby som dal vedieť rodičom, čo sa deje a prípadne začal pozerať nejaké nové letenky asi o týždeň neskôr, keďže liečba by v nemocnici trvala asi 7 dní.

Na Slovensku som bol 14. pacient s touto diagnózou

Nech si hovorí každý kto chce čo chce, ale vtedy som zažíval dovtedy nevídaný strach. Nevedel som si ani len predstaviť, že by som tam musel ostať. Po celé dve hodiny som sa snažil byť taký pozitívny, ako to len šlo, aj keď občas cez slzy. Tie slzy sa však po únavnom čakaní zmenili na vodopád, avšak so šťastným koncom. Hneď ako mi doktor oznámil, že hladina mojich leukocytov je aspoň na minime a môžem letieť domov, sme s priateľkou neváhali a utekali po veci a poď ho na letisko. Na pamiatku som dostal svoj prvý – a dúfam, že už posledný – krvný test na Dengue horúčku.

Vyslobodením zo Srí Lanky sa však moje trápenie ani zďaleka neskončilo. Po prílete na pražské letisko a vyzdvihnutí auta sadala za volant priateľka, ktorá ma bezpečne doviezla až na Kramáre. V kútiku duše som dúfal, že si ma tam nenechajú, ale opak bol pravdou. Najdôležitejšie však bolo to, že som bol na Slovensku. Nasledujúcich 6 dní som strávil na infekčnom oddelení, kde som iba jediný raz opustil svoju izbu a aj to kvôli sonografii. Pre mnohých doktorov som bol asi veľmi zaujímavým pacientom, keďže mi bolo povedané, že som iba 14. pacient s touto pre našinca vzácnou diagnózou.

Z dvojtýždňovej dovolenky tak bola nakoniec až trojtýždňová. Jedno však musím napísať a to, že nech som sa cítil akokoľvek a naozaj to nikomu neprajem zažiť, cestu do Malajzie ani trošku neľutujem. Celé to beriem ako jednu obrovskú skúsenosť a dobrodružstvo.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2015

Všeobecné lekárstvo

V letnom čísle štvrťročníka inVitro venovanému všeobecnému lekárstvu sa v pútavom článku Ľuboša Fellnera dočítate o lekárskej starostlivosti v Indii, Austrálii či na Kube. Zároveň vám ponúkame bohatý…

author

Richard Jančovič

Všetky články autora