Moderný patológ pracuje v prospech živých

Stretli sme sa v nových priestoroch Diagnostického centra patológie, ktoré už na prvý pohľad rúcajú tradičné nelichotivé predstavy o slovenskom zdravotníctve. Moderné pracovisko vybavené najnovšou technikou, plné spokojných zamestnancov riadi človek, ktorý je zanieteným športovcom, skúseným odborníkom, spravodlivým nadriadeným a presne vie, aké vlastnosti musí mať dobrý patológ. Rozprávali sme sa s doktorom Ľubomírom Strakom, manažérom Diagnostického centra patológie v Prešove.

Aká bola Vaša cesta k povolaniu patológa? Zvažovali ste aj iné profesie?

Moja cesta k povolaniu patológa bola pomerne komplikovaná. Pochádzam zo zdravotníckej rodiny. Môj otec bol lekár – gynekológ, mama pracovala ako zdravotná sestra. Od malička som mal vzory vo svojich rodičoch. Patrilo sa, aby som sa aj ja začal venovať zdravotníckemu povolaniu. Od gymnaziálnych rokov som chcel byť lekárom. Boli to však ťažké časy socialistickej totality, dostať sa na medicínu nebolo jednoduché. Ak človek nepochádzal z robotníckej alebo roľníckej rodiny, bolo potrebné hľadať rôzne okľuky. Vtedy existovala federálna Lekárska fakulta hygienická Univerzity Karlovej (LFH UK) v Prahe – terajšia 3. Lekárska fakulta UK na Vinohradoch, ktorá mala každoročnú povinnú kvótu na prijímanie slovenských študentov. Skúsili sme túto cestu a podarilo sa to. Bol som prijatý na fakultu, ktorá bola koncepciou výuky veľmi moderná, zameraná na preventívnu medicínu. Absolventi tejto fakulty boli školení na hygienikov a zároveň boli viac-menej špecializovaní na prácu závodných a obvodných lekárov. Vedel som, že hygienikom nechcem byť. Spočiatku som mal predstavu, že budem najskôr obvodným lekárom, možno gynekológom. Ale už v priebehu štúdia, v treťom ročníku, ma veľmi zaujala patológia. Mali sme vynikajúceho učiteľa , významného patológa – pána profesora MUDr. Miloša Vorreitha, CSc. Mal úžasné prednášky, stal sa mojim vzorom. Vtedy som sa začal vážne pohrávať s myšlienkou stať sa patológom. Vďaka nemu som spoznal, že patológia je krásna veda, že bez patológie lekári nedokážu existovať. Je potrebná pre každý medicínsky odbor. Po absolvovaní štúdia som potreboval vybaviť formálne uvoľnenie z hygienickej služby, ktoré som od ministra zdravotníctva nakoniec dostal, avšak s podmienkou, že minimálne 10 rokov sa zaväzujem odpracovať na nemocničnom oddelení patológie v Prešove. Nastúpil som tam v roku 1985, keď bol primárom pán docent MUDr. Arnošt Bayer, CSc.

Ak sa študent rozhoduje, že sa vydá na kariérnu dráhu patológa, s čím by mal počítať? Aké by mal mať predpoklady?

Ak sa medik rozhodne, že chce byť patológom, musí si predovšetkým ujasniť, či k patológii má alebo nemá vzťah, stotožniť sa s tým, že chce naozaj robiť túto prácu s nasadením celej svojej bytosti. Jednoducho povedané, do patológie sa treba zaľúbiť. Je nutné študovať s vášňou a so zanietením, neustále sledovať vývoj a pokroky. Treba sa zmieriť s faktom, že veľmi veľa voľného času – a v patológii možno viac ako v iných odboroch – bude treba obetovať štúdiu a zmieriť sa aj s tým, že ako patológ bude pre pacienta viac-menej anonymný, hoci často bude rozhodovať o jeho osude. Ďalej by mal disponovať zdatným medicínskym myslením, ktoré získava už v priebehu štúdia medicíny, čiže schopnosťou analyticko-synteticky uvažovať, vidieť súvislosti. Musí mať vzťah k mikrosvetu, k bunkám, k histológii, k práci s mikroskopom, k práci založenej na detailoch. Aj na túto prácu treba určité nadanie – nie každý, kto sa rozhodne byť patológom, sa ním aj stane a nie každý, kto sa ním nakoniec stane, je špičkovým patológom. Pamätám si, že sme tu raz mali kolegyňu, ktorá chcela byť patologičkou a napokon sama priznala, že keď pozerá do okulárov mikroskopu, vidí len nejaké modré škvrnky a nikdy nevie, čo tam vlastne vidí. Čudoval som sa, ako vôbec prešla cez patológiu v priebehu štúdia, veď každý medik aj lekár vám povie, že patológia, respektíve patologická anatómia je jedným z najťažších predmetov v priebehu štúdia medicíny. Pre mnohých medikov je tento predmet smrtiaci, ani po opakovaných pokusoch nezvládnu obávanú skúšku z patológie a štúdium medicíny ukončia.

Tá temná, nekroptická, pitevná fáza je síce neatraktívna, ale veľmi dôležitá pre patológa vo výcviku. Na to, aby získal dobré základy, by mal odpitvať aspoň menšiu dedinku.

Čím si prejde mladý patológ, kým ho pustia do samostatnej diagnostiky?

My mladým patológom hovoríme patologické neofyty. (smiech) Ak sa chce mladý patológ vypracovať na samostatného a schopného diagnostika, musí mať v malíčku anatómiu a histológiu, šperkovať základy všeobecnej patológie a rozvíjať poznatky špeciálnej patologickej anatómie. Je nevyhnutné, aby v prvej fáze svojej prípravy vykonával patologické pitvy. Tam získa dobré základy, ktoré môže využiť neskôr aj v bioptickej diagnostike. Stále platí, že mŕtvi učia živých. Ja by som dodal, že mŕtvi učia aj mladých patológov. Tá temná, nekroptická, pitevná fáza je síce neatraktívna, ale veľmi dôležitá pre patológa vo výcviku. Na to, aby získal dobré základy, by mal odpitvať aspoň menšiu dedinku (smiech) Aby si mohol ohmatať všetky choroby, vnímať ich všetkými zmyslami. Nie je to príjemná práca a ani naše zmysly nie sú nadšené, keď musíme pobývať v spoločnosti nebožtíkov. Okrem toho mladý patológ potrebuje dobrého guru, školiteľa, ktorý ho vie viesť v neľahkej začínajúcej praxi, ktorý ho pochváli aj konštruktívne skritizuje. Človeka, ktorý ho vie nasmerovať, ukázať, kde musí pridať, čoho by sa mal vyvarovať. Pre mňa to bol môj prvý primár – doc. MUDr. A. Bayer, CSc., ale v nemalej miere moju profesionálnu dráhu ovplyvňoval aj MUDr. Ľubomír Kozelka. Mladého patológa môžeme do samostatnej diagnostiky pustiť až po získaní špecializačnej atestácie. Dovtedy je pod dozorom školiteľa, respektíve staršieho atestovaného patológa, ktorý je zodpovedný za jeho diagnostické závery.

Aké sú charakteristiky dobrého patológa?

Rozhľadený vo všetkých oblastiach diagnostickej patológie, so zmyslom pre zodpovednosť a so schopnosťou poradiť si aspoň rámcovo s akýmkoľvek prípadom. Nemala by mu chýbať rozhodnosť, trpezlivosť, precíznosť a zmysel pre detail. V mikroskope záleží na každej maličkosti. Dobrý patológ vie triezvo usudzovať, je zdravo sebakritický, pozná svoje limity, nejde do diagnózy za každú cenu, nesmie sa dať dotlačiť do diagnózy pod nátlakom klinických kolegov či pacienta. To nie je správny prístup. Pri akejkoľvek pochybnosti o diagnóze by mal túto mieru pochybností priznať a požiadať o konzultáciu iného patológa. Vnútorná uzavretosť v tuneli vlastnej neomylnosti môže byť fatálna pre pacienta aj pre profesionálnu kariéru patológa.

Aké sú kapacitné možnosti dobrého patológa? Je nejaký limit, ktorý by nemal prekročiť, napríklad v počte napozeraných vzoriek denne?

To je dobrá otázka. Limity sú možno stanovené zákonom alebo vyhláškou, ale v praxi ich nie je možné dodržiavať. Pracujeme, de facto, kým vládzeme – kým nás nebolí hlava a nepália vysušené oči. Vtedy si dožičíme relaxačnú prestávku, naberieme dych a pokračujeme ďalej. Práce je nesmierne veľa, pacientov máme stále viac a viac. Pred tridsiatimi rokmi, keď som nastupoval do praxe, nebolo ani zďaleka toľko bioptických a cytologických vyšetrení ako dnes. Východiskom je prijať ďalšie pracovné sily, nie je to však jednoduché. Stále je veľký problém nájsť patológov alebo prijať absolventov, ktorí by sa chceli upísať patológii. Borí sa s tým každé pracovisko patológie.

Čím je to podľa vás zapríčinený nedostatok patológov a v čom by mohlo spočívať riešenie tejto situácie?

Tento odbor je pre mladých absolventov ešte stále menej atraktívny než klinická oblasť medicíny. Možno je aj nedostatočne ohodnotený, hoci v poslednom desaťročí sa to trocha zlepšílo. Kedysi dávno na patológii pracovali aj tí najmenej schopní lekári, ktorí sa nevedeli ujať na iných nemocničných oddeleniach alebo v iných medicínskych odboroch. Moderná patológia však vyžaduje, naopak, tých najschopnejších. Patológ nie je len lekár, ktorý sa od rána „hrabe“ v telách nebožtíkov a fasuje rum, aby to psychicky zvládol, ako si to predstavovali a možno aj predstavujú mnohí laici. Moderný patológ pracuje v predovšetkým v prospech živých. Musí byť vysoko odborne zdatný, erudovaný a lucídny, pretože často svojou diagnostickou činnosťou, respektíve stanovením konečnej diagnózy rozhoduje o osude pacienta, o spôsoboch terapie, o vyhliadkach na vyliečenie a podobne. Východisko možno spočíva vo väčšom spopularizovaní patológie. Nielen v očiach verejnosti, ale aj medzi záujemcami o štúdium medicíny. Treba viac hovoriť o súčasnej patológii, viac prezentovať patológov aj v médiach, aby si vedeli nezainteresovaní predstaviť prácu na súčasnom pracovisku patológie a aby si uvedomili, že to zďaleka už nie je len nekropsia, čiže vykonávanie pitiev. Mali sme takéto snahy, ale mám dojem, že ostali bez výraznejšieho efektu. Ľudia ešte stále nevedia, o čom je moderná patológia. Spomínam si na časy výkonu mojej vtedy ešte povinnej základnej vojenskej služby. Keď sa ma dôstojníci alebo vojaci pýtali, akú mám špecializáciu, povedal som im, že som patológ. A oni často so zdesením reagovali: Patológ?! Do tvojich rúk by som sa teda nechcel dostať! To negatívne povedomie o patológoch a o patológii medzi ľuďmi, bohužiaľ, stále pretrváva.

Témou posledných rokov je čoraz masívnejšia automatizácia. V oblasti patológie je to zrejme veľmi nepravdepodobné, keďže ľudské oko a skúsenosti sú tu kľúčové. Alebo sa aj tieto elementy dajú nahradiť vyspelými strojmi? Keď zvážime nedostatok lekárov, je toto možným východiskom?

Zatiaľ to nie je reálne. Azda už existujú softvéry využiteľné pri hodnotení cytologických preparátov, ktoré sú schopné rozpoznať normálne a abnormálne bunky. Ak by počítač bol schopný vyselektovať aspoň normálne a patologické nálezy, ušetrilo by to množstvo času a síl. Laboratória by určite ušetrili, nepotrebovali by zamestnávať cytologických skrínerov. Ale neviem o tom, že by na Slovensku niektoré pracovisko patológie takýto softvér v praxi využívalo. Viem o softvéroch vyhodnocujúcich niektoré imunohistochemické preparáty, napríklad proliferačný index Ki-67, ale pri morfologickom hodnotení bioptických preparátov sme stále odkázaní na naše oči a funkčnú mozogovú kôru.

Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším výskytom rakoviny hrubého čreva a konečníka. Nemeckým vedcom sa podarilo vyvinúť urýchlený spôsob diagnostiky, ktorý by mohol výrazne pomôcť v skorom diagnostikovaní a liečbe tohto ochorenia, pretože je automatizovaný. Aký máte názor na túto technológiu?

Ak je to metóda, ktorá by sa reálne mohla ujať v praxi a fungovala tak, ako sa proklamuje, bol by som potešený. Situácia je naozaj zlá. Počet zhubných nádorov čreva je veľmi vysoký. Nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. Akákoľvek metodika, ktorá prispeje k včasnej diagnostike, by bola veľmi vítaná. Problém je v tom, že tieto nádory sa zdiagnostikujú väčšinou v pokročilejšom štádiu, takže ich liečba je komplikovanejšia a vyhliadky na uzdravenie sú omnoho horšie. Je to ale aj problém ponímania prevencie a ochoty pacientov absolvovať preventívne endoskopické vyšetrenia, pri ktorých sa nádorové ochorenie môže podchytiť vo včasnom a takmer stopercentne liečiteľnom štádiu.

Čo považujete za najprelomovejší vynález alebo objav posledných rokov v oblasti laboratórnej diagnostiky?

V diagnostickej patológii je to určite implementácia genetických metodík do bioptickej diagnostiky, ktoré veľmi významne pomáhajú v oblasti diferenciálnej diagnostiky mnohých nádorových ochorení, najmä nádorov mäkkých tkanív, slinných žliaz, obličiek a podobne. Dôkaz špecifických genetických zmien v bunkách novotvaru je niekedy signifikantný nielen pre precíznu diagnostiku, ale aj pre následnú terapiu.

Mate nejakú metódu alebo praktickú skúsenosť, čo najúčinnejšie na pracovisku odborne posúva lekárov?

Lekárov odborne posúva ich vlastná práca, hlavne diagnosticky zložitejšie prípady a účasť na národných a medzinárodných bioptických seminároch, ktoré sú v posledných rokoch neodmysliteľnou súčasťou aj mnohých patologických kongresov. Preto sa snažím umožniť všetkým, aby sa na týchto podujatiach pravidelne zúčastňovali, či už aktívne alebo pasívne. Významným prvkom sú taktiež možnosti konzultácií s patológmi iných popredných slovenských a zahraničných pracovísk.

Patológ nie je len lekár, ktorý sa od rána ‚hrabe‘ v telách nebožtíkov a fasuje rum, aby to psychicky zvládol, ako si to predstavovali a možno aj predstavujú mnohí laici. Moderný patológ pracuje predovšetkým v prospech živých.

Čo vám v práci prináša uspokojenie? V ktorých momentoch cítite, že vaša práca má význam pre životy ľudí?

Najväčším uspokojením je, ak riešite niekoľko dní až týždňov naozaj veľmi zložitý prípad, ktorý sa pri prvotnom vyšetrení zdá ako neriešiteľný hlavolam, sníva sa vám o ňom a po veľkom úsilí, po skutočne vyčerpávajúcej práci, po preštudovaní rôznych odborných článkov, po aplikácii početných špeciálnych metodík sa vám ho nakoniec podarí rozriešiť. Blikne vám svetlo a dopracujete sa k hodnovernému výsledku alebo k názoru, ukáže sa, že ste šli správnym smerom a urobili ste dobrú diagnózu. Ja osobne vtedy prežívam priam diagnostický orgazmus, ak to tak môžem nazvať. (smiech) A v týchto prípadoch väčšinou aj ide o život. Ale aj mnohé rutínne vyšetrenia, ktoré denne robí každý patológ, respektíve výsledky týchto vyšetrení v konečnom dôsledku ovplyvňujú kvalitu života pacientov aj ich psychický stav.

Čo je pre vás v práci stresujúce?

Takmer každodenne robíme peroperačné, rýchle bioptické vyšetrenia, pri ktorých sa od nás očakáva diagnóza v priebehu niekoľkých minút. Toto sú asi najstresujúcejšie stavy v našej práci, pretože musíme často rozhodnúť, či pacient, ktorý je v narkóze, vyžaduje, alebo nevyžaduje radikálny chirurgický výkon – napríklad amputáciu končatiny, amputáciu prsníka, resekciu žalúdka, rozšírenie chirurgických okrajov a podobne. Vyžaduje to bohaté skúsenosti a triezvu hlavu. Stresorom je aj vyšetrovanie vzoriek od blízkych príbuzných alebo od dobrých známych.

Ako ste sa naučili s týmto stresom vyrovnať?

Čím dlhšie vykonávate prax, tým viac skúsenosti získate, máte väčšiu istotu, viac si veríte, ľahšie sa rozhodnete a miera stresu sa znižuje. Snažím sa pri práci odosobniť a emócie, ak je to možné, vypnúť. Horšie je to v prípadoch, keď riešim nejakého svojho známeho alebo príbuzného so závažným ochorením. Tam sa veľmi odosobniť predsa len nedokážem. Aj keď mi je diagnóza jasná, opakovane, a viem, že zbytočne dlho, hľadím do objektívov mikroskopu... Nález však zmeniť nedokážem a ani nesmiem, ale dlho ho zvažujem.

Nie je lepšie v takýchto prípadoch vzorku konzultovať s iným odborníkom?

Ak som si stopercentne istý, nerobím to. Ak je tu určitá neistota, neváham so zaslaním preparátov na konzultačné vyšetrenie a veľmi rád si vypočujem názory iných patológov.

Ako prebieha komunikácia s klinickými lekármi, napríklad v prípade, ak na stanovenie diagnózy nemáte všetky potrebné informácie alebo máte pochybnosti. Na aké problémy najčastejšie narážate?

Komunikácia s klinickými lekármi je u nás na dobrej úrovni. Bohužiaľ, stáva sa pomerne často, že na žiadankách o vyšetrenie neuvádzajú pre nás relevantné informácie o pacientovi. V týchto prípadoch sme odkázaní na telefonáty a nie je vždy jednoduché dovolať sa kolegovi, ktorého potrebujete. Opakované telefonáty nás zbytočne oberajú o drahocenný čas. Ak nadviažeme spojenie, klinickí kolegovia sú väčšinou veľmi ústretoví a radi nám poskytnú všetky informácie, ktoré požadujeme. Veľmi dobre vedia, že riešime spoločného pacienta.

Klinická patológia Prešov je súčasťou Alphy od februára 2016. Ako hodnotíte vývoj v rámci spoločnosti počas týchto 2 rokov? Čo vnímate ako najväčšiu zmenu?

Myslím, že zlúčenie s Alphou bol dobrý krok. Vstúpili sme pravou nohou do svetlej budúcnosti dobre fungujúcej a výkonnej patológie, ktorá poskytuje kvalitné služby nielen pacientom z prešovskej nemocnice, ale aj pacientom zo širokého okolia.
Alpha má pestrú paletu pracovníkov zodpovedných za jednotlivé úseky, čo vnímam veľmi pozitívne. Firemná kultúra je na vysokej úrovni a pre mňa najsignifikantnejšou zmenou je to, že sa môžem viac venovať odbornej práci a menej problémom, ktoré súvisia s elementárnym zabezpečovaním každodennej prevádzky laboratória.

V priebehu mája ste sa presťahovali do nových priestorov. Čo sa zmenilo?

Nová budova je pre nás výraznou zmenou k lepšiemu. Mali ste možnosť vidieť, aké veľkolepé sú tieto nové priestory a ich vybavenie. Dostávame sa na úroveň moderného európskeho laboratória. Všetko je nové, čisté, krásne, moderné a veľké. Je tu možnosť pohodlného parkovania. Zlepšil sa hygienický štandard laboratória i pracovné podmienky pre všetkých. Lekári majú klimatizované pracovne, laborantky priestranné a klimatizované laboratória aj pohodlné šatne s moderným sociálnym vybavením. Je tu obrovský archív, zasadačka a jedálne. Verím, že v priebehu niekoľkých týždňov sa postupne vylepší aj prístrojové vybavenie. Skrátka, bude sa nám všetkým ľahšie dýchať a pohodlnejšie pracovať. Na druhej strane sa určite zvýšia aj nároky na celé pracovisko. Pribudne nám povinnosť zabezpečovania rýchlych biopsií priamo na detašovanom pracovisku v chirurgickom monobloku FNsP Prešov aj zvážania biologických materiálov zo všetkých nemocničných oddelení vlastnými silami a prostriedkami. Počet vyšetrení má a bude mať stúpajúci trend, preto dúfam, že sa nám podarí získať aj nových patológov. Možno práve nové a moderné priestory nám ich pomôžu prilákať.

Máte nové prístrojové vybavenie. Ktoré stroje pribudli a aký budú mať vplyv na prácu v laboratóriu?

Nový tkanivový procesor, takzvaný autotechnikon, sme dostali len pred niekoľkými mesiacmi. Z ďalších, ktoré by mali prísť, môžem spomenúť najmä tlačiarne bločkov, tlačiarne preparátov, čítačky čiarových kódov, dotykové obrazovky pre laborantky, novú zalievaciu linku a farbiaci automat. Ja osobne sa najviac teším na nové mikroskopy. Pre patológa je to nepochybne najdôležitejší pracovný nástroj a preto by mal mať špičkovú kvalitu, aby zlepšil výkonnosť, minimalizoval únavu a poskytoval aj kvalitný záznam mikroskopických obrazov, čo možno využiť pri prezentáciách aj pri publikačných aktivitách. Automatizácia a všetky spomenuté prístroje určite prispejú k tomu, že ľuďom sa bude jednoduchšie a pohodlnejšie pracovať. Zvýši sa hygienický štandard, zamestnanci budú menej exponovaní škodlivinám. Napriek automatizácii a robotizácii treba mať na pamäti skutočnosť, že prácu patológa zatiaľ nie je schopný nahradiť žiadny stroj, že výsledky z patológie nechrlí prístroj, ale sú formulované človekom – patológom.

Čo považujete z hľadiska šéfa patológie za najťažšie? Sú to zložité prípady diagnostiky alebo skôr riešenie personálnych otázok na pracovisku? Čo máte na práci vedúceho laboratória najradšej a čoho by ste sa rad zbavili, ak by sa dalo?

Pochopiteľne, mojou prioritou je predovšetkým riešiť zložité diagnostické prípady. Z profesionálného hľadiska je to asi najťažšia a najzodpovednejšia úloha lídra diagnostického centra. Je, samozrejme, zodpovedný aj za zabezpečenie diagnostickej činnosti pracoviska v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami. Vyžaduje to neustále sledovanie nových trendov a ich presadzovanie do každodennej praxe, nutnosť permanentného štúdia, účasť na seminároch, na kongresoch a podobne. Riešenie personálnych otázok dá tiež niekedy zabrať a vedúci pracovník by ich určite nemal podceňovať. Nie vždy je medzi ľuďmi ideálna a pohodová atmosféra. Interpersonálne vzťahy sú niekedy komplikované. Neverili by ste, ako niektorí jednotlivci dokážu zmanipulovať a rozhádzať kolektív. Pozícia šéfa mi umožňuje modifikovať pracovný režim na pracovisku, zavádzať zmeny v pracovných procesoch aj nové metodiky podľa mojich predstáv a presvedčenia a to je asi na tejto funkcii z môjho pohľadu to najkrajšie. Rád by som sa zbavil vyplňovania rôznych formulárov, tabuliek, hodnotení podriadených, vypisovania rôznych formalít a zbytočných písomností.

Čo robíte preto, aby ľudia zostávali vo vašom tíme?

Snažím sa byť maximálne ústretový a vždy hľadať kompromisy. Presadzujem kolektívne, triezve a čo najmenej menej zraňujúce riešenie problémov. Myslím, že sme stabilný a dobre zohratý tím prevažne atestovaných patológov, sme spolu už niekoľko rokov. Čo sa týka ostatných členov personálu, mám pocit, že sú väčšinou relatívne spokojní, určite by sa však potešili ak by ich platy boli o niečo vyššie.

Vďaka čomu sú ľudia na vašom pracovisku spokojní?

Sú spokojní preto, lebo sa im tu dobre pracuje. Myslím, že sme kolektív, ktorý si navzájom vychádza v ústrety a nie je v ňom momentálne žiadny krikľúň, respektíve človek vyhľádavajúci konflikty. Vládne tu väčšinou príjemná atmosféra, ľudia nemajú tendenciu odísť. Práce je veľa, nejaké konflikty sa z času na čas vyskytnú, ale vždy sa snažíme spolu s vrchnou laborantkou vyriešiť ich rozumným spôsobom, pohovorom, analýzou problému a spoločným hľadaním riešenia. Myslím, že sa nám to celkom darí.

Aký ste typ šéfa?

O mne je známe, že som pomerne flegmatický človek. (smiech) Nerád zvyšujem hlas. Ako som už povedal, snažím sa problémy na pracovisku riešiť spoločným silami. Presadzujem skôr kolektívne a demokratické než autokratické metódy riadenia. Na druhej strane, ak je to naozaj nevyhnutné, viem byť veľmi radikálny.

Začali ste nedávno robiť aj patologickú diagnostiku pre veterinárov. V čom je iná oproti humánnej?

Tieto vyšetrenia pre niektorých prešovských veterinárnych lekárov som robil už aj v minulosti, mám už s touto diagnostikou určité skúsenosti. Väčšinou vyšetrujeme psy a mačičky, občas nejaké exotické zvieratá. Neverili by ste, ale majú veľmi podobné ochorenia ako my, ľudia.

Ako relaxujete? Počuli sme, že ste vášnivý lyžiar.

Máte dobrú informáciu. (smiech) Som na lyžiach od detstva. V posledných rokoch holdujem prevažne bežeckému lyžovaniu aj skialpinizmu. Zbožňujem bicykel, veľmi rád zdolávam kopce na horskom bicykli, vždy sú pre mňa výzvou. Je to zároveň forma kyslíkovej terapie pre unavený mozog. Neodmietam ani vytrvalostný beh, plávanie či windsurfing. Minimálne dvakrát týždenne, v lete i v zime, hrávam tenis. V študentských rokoch som rád mával činkami. (smiech) Kulturisti ma fascinovali. Relaxáciou je pre mňa aj práca v záhrade a hubárčenie. Najviac mi však dobíja batérie práve šport. Pochopiteľne, rád si niečo aj prečítam, napríklad časopis 21. století. Na beletriu mi, žiaľ, nezostáva veľa času.

foto: Daniel Jenčo

Hodnotenie článku

inVitro 3/2018

Urgentná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2018 Urgentná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro