Nádej pre HIV pozitívne deti v Ugande prichádza zo Slovenska – rozhovor s dobrovoľníkom Martinom Vittekom zo SKCH a s ugandskou zdravotnou sestrou Catherine Riria

Život na severe Ugandy nie je jednoduchý. Región síce patrí k tým stabilnejším v Afrike, ale od ukončenia vojenských konfliktov v roku 2006 sužuje obyvateľov vírus HIV a chudoba. Ešte ťažšie to majú HIV pozitívne deti, ktorým AIDS zobral jedného alebo oboch rodičov. Od roku 2011 je ich nádejou na lepší život Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (CNSPN) v dedinke Unna, ktoré prevádzkuje Slovenská katolícka charita (SKCH). Priamo v centre pracujú dvaja slovenskí dobrovoľníci Martin a Diana. My sme sa cez Skype spojili s Martinom Vittekom, ktorý nám priblížil prácu centra v Ugande priamo z miesta a zároveň vyrozprával svoj osobný príbeh popretkávaný dobrovoľníckymi skúsenosťami z troch kontinentov. 

Martin, mohli by ste v skratke predstaviť Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie?

Ide o centrum zamerané na pomoc HIV pozitívnym sirotám a polosirotám v severougandskom dištrikte Adjumani. Centrum leží asi 4-5 kilometrov od rovnomenného sídla dištriktu. Momentálne tu máme 42 HIV pozitívnych detí rozdelených do dvoch domov pre dievčatá a chlapcov. Súčasťou centra je aj jedáleň, škôlka a ošetrovňa, kde držíme lieky a ošetrujeme malé zranenia, ktoré si nevyžadujú prevoz do nemocnice. Deťom teda poskytujeme zdravotnú starostlivosť, stravu, pravidelnú školskú dochádzku a poobedné doučovanie a taktiež oddychový program. Dbáme pritom na to, aby počas prázdnin navštevovali svojich príbuzných a nestratili kontakt so svojím prirodzeným prostredím.

Kedy a ako toto centrum vzniklo?

Všetko začalo v Južnom Sudáne, kde sa slovenská laická misionárka Margita Kačányiová zoznámila s ugandskou zdravotnou sestrou Catherine Riria. Po istom čase sa rozhodli založiť nový projekt na severe Ugandy, keďže vedeli, že je tu vysoká incidencia HIV a Catherine tento región, ľudí aj jazyk pozná. Prostredníctvom Margity oslovili Slovenskú katolícku charitu (SKCH), či by do toho neboli ochotní investovať nejaké finančné prostriedky. Dostali kladnú odpoveď, a tak začali budovať toto centrum. Najprv sa postavili budovy pre robotníkov a dom pre dievčatá. Centrum bolo oficiálne otvorené v roku 2011. Neskôr sa dobudoval aj dom pre chlapcov.

Odkedy v centre pôsobíte a čím vás tento projekt zaujal?

Som tu od februára 2016. Predtým som 4 roky dobrovoľníčil a pracoval v Brazílii. Keďže som vedel, že v Afrike je ešte väčšia chudoba, cítil som, že by som tam chcel istý čas pracovať na nejakom rozvojovom projekte.

Ako ste sa dostali do Brazílie?

To je trochu zložité. Po ukončení štúdia geografie na Univerzite Komenského som odišiel do Anglicka. Najprv som dobrovoľníčil na sociálnych projektoch, ktoré tam viedli jezuiti. Keďže ma problematika rozvojovej spolupráce čoraz viac zaujímala, rozhodol som sa prihlásiť na jednoročný kurz rozvojových štúdií na University of Leeds. Vtedy som si povedal, že potrebujem aj praktickú skúsenosť, takže som po 4 rokoch práce, dobrovoľníctva a štúdia v Anglicku odišiel do Brazílie. V Manchestri som sa totiž spoznal s Angličanom, ktorý mal vlastnú mimovládku a tá spolupracovala s organizáciou Assumption Volunteers, ktorá vysiela dobrovoľníkov aj do Brazílie a Južná Amerika bola odjakživa mojím snom. V Brazílii som učil angličtinu a participoval som aj na projekte mikropôžičiek pre brazílskych farmárov, ktorý bol podporovaný z anglických škôl.

Výdaj liekov v ošetrovni.

A po Brazílii ste odišli do Ugandy?

Nie. Keď som sa vrátil z Južnej Ameriky, našiel som si v Bratislave takú klasickú prácu v jednej počítačovej firme, ale vydržal som ledva 2 roky. Chýbal mi terén a práca s ľuďmi. Myslím, že 2 alebo 3 dni po výpovedi som si v e-mailovej schránke našiel ponuku od SKCH, že hľadajú dobrovoľníkov do Ugandy. Veril som, že to nemôže byť náhoda, a tak som sa prihlásil. Bol som na pohovore a teraz som tu. Pred odchodom som ešte dva mesiace dobrovoľníčil v centrále SKCH v Bratislave.

Čo je vašou úlohou v centre?

Učím angličtinu, pomáham deťom s prípravou do školy, vymýšľame tu pre ne rôzne súťaže a aktivity, občas sprevádzam deti do nemocnice na krvné testy a mám na starosti aj adopciu na diaľku.

Ako s deťmi komunikujete? Po anglicky?

So staršími sa už dá po anglicky, s mladšími veľmi nie, ale už som pochytil nejaké základné frázy z ich lokálneho jazyka, aby som sa k nim dostal takpovediac bližšie. Okrem toho sú tam miestni opatrovatelia, ktorí v prípade potreby prekladajú.

Keďže tu máme 42 HIV pozitívnych detí, ide hlavne o zabezpečenie pravidelného monitoringu v spolupráci s nemocnicou v meste a podávanie pravidelnej liečby.

V čom spočíva poskytovanie zdravotnej starostlivosti priamo v centre?

Keďže tu máme 42 HIV pozitívnych detí, ide hlavne o zabezpečenie pravidelného monitoringu v spolupráci s nemocnicou v meste a podávanie pravidelnej liečby. Priamo v centre lekára nemáme. Catherine Riria je zdravotná sestra, má však bohaté skúsenosti a vie veľmi dobre odhadnúť, kedy treba dieťa napríklad transportovať do nemocnice. Menšie úrazy vieme ošetriť aj tu. Dievčenský a chlapčenský dom majú navyše svojich opatrovateľov, ktorí prešli základným ošetrovateľským kurzom.

Prečo tieto deti nemôžu byť doma?

Pretože mnohé z nich by doma pravdepodobne zomreli. Nemá sa o ne kto adekvátne postarať. Väčšinou sú to siroty alebo polosiroty žijúce so starými rodičmi alebo inými príbuznými, ktorí sa často musia starať aj o veľké množstvo svojich detí.

Majú vôbec miestni obyvatelia prístup k liekom?

Keby chceli, tak by mali, lebo v nemocnici sú tieto lieky vďaka rôznym zahraničným mimovládkam zadarmo. Ide o to, že sú nezodpovední a nedohliadnu na to, aby dieťa lieky bralo, nieto ešte pravidelne. Iná vec je, že existujú 3 typy liekov na AIDS. Väčšina detí u nás funguje na prvom type liečby. Ak nezaberie prvý typ, skúša sa druhý typ liečby, ktorý u nás aktuálne poskytujeme 10 deťom. Tretí typ terapie AIDS nie je v Ugande dostupný, takže ak nezaberú prvé dva, dieťa pravdepodobne zomrie. To sa u nás zatiaľ nestalo.

Ako sa k vám deti dostávajú a podľa čoho ich vyberáte?

Po 4-5 rokoch fungovania centra už miestni vedia, čo robíme, a tak prichádzajú často sami, či by sme sa o dieťa nemohli postarať, pretože to doma nezvládajú. Niekedy nás na alarmujúci prípad upozorní psychologička z nemocnice, ktorá pracuje s HIV pozitívnymi deťmi a raz do týždňa má sedenie aj s našimi deťmi priamo v centre. My následne vyhodnocujeme, či je situácia skutočne taká kritická. Nezobrali by sme napríklad dieťa, ktoré má doma oboch rodičov. Prioritne berieme siroty alebo polosiroty, samozrejme choré na AIDS. Mali sme už aj taký prípad, že nám pri návšteve rodiny podstrčila biologická matka nejakú mentálne postihnutú ženu a tvrdila, že je matkou dieťaťa, aby ho dostala do centra. Dieťa sme teda vzali a až neskôr sme zistili, že to nebola pravda. Dieťa tu však ostalo, už sme ho nechceli posielať späť.

Zomieranie na AIDS je na jednej strane tabuizované, ľudia idú radšej k lekárovi do iného mesta, len aby sa v dedine nevedelo, že sú nakazení, na druhej strane je tam umieranie na AIDS celkom bežné a v podstate je súčasťou ich života. Pre nás Európanov je to ťažko pochopiteľné.

V akom stave sa k vám deti dostávajú?

Väčšina prichádza vo veľmi kritickom stave. Problémom pritom nie je iba zanedbávaná liečba ale často aj podvýživa, pretože deti v našom centre sú navyše siroty, prípadne majú iba jedného rodiča, ktorý nezvláda zabezpečiť stravu pre všetkých. Teraz tu máme 8-ročného chlapca, ktorý bol pri príchode do centra v hroznom stave. Mal niečo s pečeňou, bol veľmi podvyživený, jedlo zakaždým vyvrátil. Veľmi pomaly ho dávame dohromady, berieme ho na pravidelné vyšetrenia a je sledovaný. Keby ostal doma, je veľmi pravdepodobné, že by už nežil. Takýchto prípadov bolo viac.

Ako riešite situácie, keď kapacita centra nestačí?

To je trochu problém. Dom pre dievčatá je momentálne úplne plný, dve dievčenské lôžka sme dokonca museli umiestniť do bývalej učebne. V chlapčenskom dome je stále miesto, hoci nedávno prišli 4 noví. Riešime to tak, že berieme iba naozaj veľmi kritické prípady. Dom pre dievčatá je síce plný, ale keby tu prišlo dieťa na pokraji smrti, urobili by sme pre neho miesto.

Spomínali ste, že deti chodievajú na prázdniny domov. Nie je riziko, že doma dieťa nedostane poriadnu zdravotnú starostlivosť a jeho stav sa zhorší? 

Áno, toto je veľký problém. Mali sme tu dievča, ktoré bolo v centre už 3 roky. Keďže bolo sirotou, cez prázdniny bývalo u strýka, ktorý nedohliadal na branie liekov. Nakoniec ochorela na nejaké banálne ochorenie, upadla do bezvedomia a v nemocnici nakoniec zomrela. 

Slovenskí dobrovoľníci vymýšľajú deťom rôzne súťaže a aktivity, ale pomáhajú aj s učením.

Nezisťujete pred púšťaním detí na prázdniny, aký je predpoklad, že im doma niekto lieky podá? Je to vôbec možné s istotou zistiť?

Je to ťažké. Deťom aj im príbuzným donekonečna opakujeme, aby tie lieky brali pravidelne. Prvé soboty v mesiaci sú navyše vyhradené pre príbuzenské návštevy a naozaj dbáme na to, aby sme im pri každej príležitosti prízvukovali pravidelné branie liekov, ale nedokážeme ovplyvniť to, čo sa potom deje v tých rodinách. Už sme aj uvažovali, že ich na prázdniny nebudeme púšťať domov, ale je to predsa len lepšie, keď sú v kontakte s rodinou, hoci sa stáva, že mnohé deti už ani domov nechcú ísť. Necítia sa tam dobre. Keď žijú u strýka alebo tety, tí majú svoje vlastné deti, takže sú odstrkované.

To znie neuveriteľne. Nielenže vedia, ale aj vidia, že im liečba pomáha a napriek tomu ju potom nedodržiavajú?

Myslím si, že jednak sú dosť nezodpovední a zároveň pre nich umieranie nie je ničím zvláštnym. Dieťa jednoducho žije alebo zomrie. Zomieranie na AIDS je tam na jednej strane tabuizované, ľudia idú radšej k lekárovi do iného mesta, len aby sa v dedine nevedelo, že sú nakazení, na druhej strane je tam umieranie na AIDS celkom bežné a v podstate je súčasťou ich života. Pre nás Európanov je to ťažko pochopiteľné.

V úvode ste spomínali, že súčasťou centra je aj škôlka. Mohli by ste priblížiť vzdelávanie detí?

Naša škôlka je jediná vidiecka škôlka v okrese. V meste existuje zopár ďalších, ale všetky sú súkromné a najchudobnejšie rodiny si nemôžu dovoliť platiť školné. Naša škôlka slúži deťom z okolia, ktoré tak trávia čas zmysluplne a dobre sa pripravia na školu. Ďalšou výhodou našej škôlky je, že deti sa v nej učia po anglicky. V škole im to potom veľmi pomôže, keď už vedia anglickú abecedu, počítať, nejaké anglické slová. Potom deti dochádzajú do základnej školy, ktorá je na polceste do mesta, ideálne keď majú 6-7 rokov. Mnohí rodičia však radšej pošlú deti pracovať na pole, a tak bežne prepadávajú a opakujú ročníky. Máme tu napríklad druháčku na základnej, ktorá má 15 rokov.

Je pre deti cesta do a zo školy bezpečná? Nie sú ohrozené útokmi iných kmeňov?

Chvalabohu, tu je to naozaj veľmi bezpečné. Miestni sú priateľskí a kmene sa tu medzi sebou v rámci jednotlivých okresov veľmi nemiešajú.

Prostredníctvom projektu Adopcia na diaľku podporuje charita ďalších vyše 400 detí, ktorým hradí školné a zabezpečuje školské pomôcky.

Čo sa s tými deťmi deje, keď dovŕšia 18 rokov?

Fungujeme necelých 5 rokov a obyčajne k nám prichádzajú malé deti, takže toto sa zatiaľ nestalo. Máme tu však 2 stredoškolákov – chlapec má 15 rokov a dievča 16 – a už riešime, ako by sme im po odchode z centra mohli pomôcť zaradiť sa do života. Vysoké školy sú drahé, ale v rámci projektu Adopcia na diaľku by sme chceli nadviazať spoluprácu napríklad s nejakým učiteľským inštitútom alebo so zdravotníckou školou, aby mali aspoň niečo do ruky. Nedávno sme navyše od jedného slovenského podnikateľa dostali príspevok na postavenie troch odborných učební s krajčírskou, murárskou a tesárskou dielňou, v ktorých budú môcť staršie deti získať aj manuálne zručnosti, a tak si zabezpečiť nejakú kvalifikáciu. 

V súvislosti so vzdelávaním ste spomenuli projekt Adopcia na diaľku. O aký projekt ide?

Okrem detí v našom centre podporujeme ďalších vyše 400 detí v okolí. Ide o to, že slovenský darca si adoptuje dieťa, za ktoré platí 20 eur mesačne, čo pokrýva náklady na školné a školské potreby. Deti pred Vianocami píšu darcom ďakovné listy a posielajú aj prehľad študijných výsledkov. Momentálne je o tento projekt veľký záujem. Projekt zastrešuje SKCH a je spolukoordinovaný priamo z tohto centra. Aj to je náplňou práce nás dobrovoľníkov. Obzvlášť vo februári – na začiatku ich školského roka – bolo veľa práce, lebo práve v rámci projektu Adopcia na diaľku sme každé ráno chodili po zmluvných školách v okolí a adoptovaným deťom sme rozdávali školské pomôcky. Prišli sme neskoro poobede, trochu sme si oddýchli a večer sme sa zase venovali deťom v centre.

Máte tam vôbec čas a možnosti vypnúť? 

Času je už viac. Adoptované deti budeme znova navštevovať až začiatkom ďalšieho trimestra v júni. Ráno robím väčšinou administratívu, ale v sobotu mávame voľno, tak chodievame niekam von. Tých možností tu však veľa nie je, treba hľadať. Neďaleko je napríklad reštaurácia s bazénom, kam si chodím zaplávať, pretože vonku sa to kvôli krokodílom nedá. Chceme sa ísť pozrieť do blízkych hôr a plánujeme aj návštevu biskupa v meste Arua, ktorý posväcoval naše centrum.

Dokedy plánujete zostať v Ugande?

Pôvodne som prišiel na 3 mesiace, ale nakoniec ostávam až do konca júla, už ako projektový pracovník. Tri mesiace sú aj pre skúseného rozvojového pracovníka dosť málo na to, aby sa integroval a efektívne pracoval. Predo mnou tu bol jeden dobrovoľník 9 mesiacov.

Ako to vníma vaša najbližšia rodina, keď odídete na tri mesiace a potom im zavoláte, že ostávate ďalšie tri?

(Smiech.) Do Anglicka som išiel na rok a zostal som štyri, takže by to nemal byť až taký problém, ak bude z troch mesiacov šesť. Navyše, po návrate na Slovensko budem pracovať v SKCH ako koordinátor rozvojovej pomoci, takže takáto predĺžená skúsenosť z terénu je cenná.

Z čoho vyplýva váš nepochybne vášnivý vzťah k dobrovoľníctvu a k rozvojovým projektom?

Myslím, že som to odjakživa cítil ako svoju životnú cestu. Komerčný sektor a práca sústredená na výkon až do úplného vyčerpania, to som nezvládal. Fascinuje ma byť súčasťou cudzej komunity a formovať sa v nej. Tu je síce tiež veľa práce, ale tá práca má napĺňa. V Ugande sa s deťmi rozprávame a hráme aj keď máme voľno. Snažíme sa im venovať pozornosť, ktorú doma nemali. Možno mi to vzalo kamarátov a čas pre seba, čas na koníčky a podobne, ale to sa nevyrovná pocitu, že robím niečo zmysluplné a užitočné.


V nemocnici niekedy chýbajú reagencie, inokedy nefunguje röntgen

Rozhovor s Catherine Riria, zdravotnou sestrou z Ugandy, ktorá zakladala Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie spolu so slovenskou laickou misionárkou Margitou Kačányiovou. Dnes má okrem iného na starosti aj dohľad nad každodenným poskytovaním zdravotnej starostlivosti v centre. 

Prečo ste sa rozhodli založiť centrum na pomoc HIV pozitívnym deťom práve v dištrikte Adjumani?

Prvým dôvodom bola stigma. Ľudia pozerajú na HIV pozitívnych ako na chodiace mŕtvoly, ktoré nemajú budúcnosť a v krátkom čase zomrú. Druhým dôvodom bola nedostatočná výživa. Rodičia detí – ak žijú – sú tiež chorí na AIDS a nemajú síl zarobiť si na živobytie a na vyváženú stravu. Mnohí stratili zamestnanie kvôli tomu, že im choroba nedovolila ísť do práce. Tretím dôvodom je vzdelanie. Tieto deti neboli posielané do školy, pretože príbuzní očakávali, že aj tak čoskoro zomrú. V minulosti dokonca nemohli žiť v husto obývaných oblastiach, lebo ľudia sa báli, že sa nainfikujú. Ďalším dôvodom je liečba. Ľudia zanedbávajú každodenné branie liekov na HIV. Príbuzní deti nepovzbudzujú, aby brali lieky, nevysvetľujú im, že lieky môžu predĺžiť ich život, často nevedia kedy a ako často ich brať. Dokonca sa stáva, že berú nesprávne lieky, napríklad antibiotiká namiesto ARV. 

Aká je incidencia AIDS v krajine a v dištrikte Adjumani?

V Ugande je incidencia 7,3 %, v našom dištrikte Adjumani 2,7 %.

Mohli by ste popísať tri typy liečby AIDS? Prečo u niekoho zaberie prvý a u iného druhý typ? 

V prípade prvého typu liečby ide o kombináciu abakaviru/lamivudínu s nevirapínom, respektíve abakaviru/lamivudínu s efavirenzom. Druhým typom je kombinácia lopinaviru/ritonaviru s abakavirom/lamivudínom. Tretí typ momentálne nie je v Ugande dostupný. Ak je naordinovaný prvý typ liečby, znamená to, že pacientom zaberajú lieky tohto typu a nemajú žiadne vážnejšie zdravotné komplikácie. CD4 dosahuje vyše 5 000 mm3 a vírusová záťaž je menej než 20/ml. Druhý typ liečby sa ordinuje pacientom, ktorým nezabral prvý typ liečby. CD4 je pod 5000 mm3 a vírusová záťaž dosahuje tisícové až miliónové hodnoty. Liečba môže byť neúspešná, ak pacient neberie lieky pravidelne, prípadne si môže organizmus po nejakom čase vytvoriť voči liekom odolnosť a stav pacienta sa začne zhoršovať. V tom prípade treba nasadiť iný typ liekov.

Ľudia pozerajú na HIV pozitívnych ako na chodiace mŕtvoly, ktoré nemajú budúcnosť a v krátkom čase zomrú. Rodičia detí – ak žijú – sú tiež chorí na AIDS a nemajú síl zarobiť si na živobytie a na vyváženú stravu. Mnohí stratili prácu kvôli tomu, že im choroba nedovolila ísť do práce.

Do nemocnice sa ide, keď deti potrebujú predpísať a vyzdvihnúť nové lieky, prípadne keď sa vyskytnú nejaké zdravotné komplikácie.

Čo je dnes vašou úlohou u Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie?

Moja súčasná pozícia je projektový asistent. Keďže som povolaním zdravotná sestra, v centre mám na starosti supervíziu ošetrovateľov. Ďalej ošetrujem deti s menšími infekciami, monitorujem vyšetrenia pre deti objednané doktorom, spolupracujem s rodinami detí, pripravujem štvrťročné správy, monitorujem každodennú zdravotnú starostlivosť a denné aktivity detí, ich zdravie a správanie, kontrolujem kuchárky a jedlo, ktoré pripravujú a ďalších zamestnancov centra, ako upratovačky či pracovníkov kozej farmy.

Mohli by ste upresniť, v čom spočíva poskytovanie zdravotnej pomoci v Centre Nepoškvrnenej Panny Márie a kedy navštevujete nemocnicu?

Predovšetkým podávame lieky a sledujeme liečbu. Lieky skladujeme v ošetrovni, kde sú k dispozícii aj izby určené na vyšetrovanie a izolovanie detí s nákazlivými chorobami ako tuberkulóza či osýpky. Máme už aj laboratórnu miestnosť, ale zatiaľ nám chýba elektrina a vybavenie. Nemocnicu navštevujeme, keď deti potrebujú predpísať a vyzdvihnúť lieky, keď dohodneme stretnutie s lekárom ohľadom špecifického zdravotného problému dieťaťa, alebo keď sa vyskytnú nejaké zdravotné komplikácie. Niekedy sa stane, že nemocnica nemá reagencie na vyšetrenia, alebo im nefunguje röntgen. V tom prípade berieme deti na vyšetrenie do súkromnej kliniky.

Aké vyšetrenia deti v rámci monitoringu a pravidelných kontrol podstupujú a ako často?

CD4 sa vyšetruje každé tri mesiace, test vírusovej záťaže sa robí raz ročne, ale ak sa stane, že má dieťa vysoké množstvo vírusu, test vírusovej záťaže sa robí každých 6 mesiacov. Ďalšie vyšetrenie sú robené podľa potreby, napríklad testy na maláriu, tuberkulózu, meningitítu, na hepatitídu či pečeňové testy. To, ako často nemocnicu s deťmi navštevujeme, závisí aj od liekov, ktoré dostávajú. Niekedy vystačia na jeden mesiac, inokedy na dva alebo tri mesiace.

Aké sú vaše najbližšie plány s centrom?

Plánujeme vybudovanie troch odborných učební pre stolárov, murárov a krajčírky. Verím, že sa nám vďaka podpore darcov podarí postaviť novú budovu pre materskú škôlku, keďže tá súčasná je už vo veľmi zlom stave.

foto: Martin Vittek

 

Na otázky odpovedá Bernadetta Múdra, manažérka pre komunikáciu a PR.

Kedy a za akých okolností táto organizácia vznikla? 

Charita na Slovensku, dnes Slovenská katolícka charita – SKCH, vznikla v roku 1927 z podnetu veriacich ľudí s cieľom zabezpečiť organizačnú stránku sociálno-charitatívnej pomoci Cirkvi chudobným. V 50. rokoch však štát jej činnosť pozastavil a dovolil len spravovanie charitných domovov, kde boli sústredení a zároveň kontrolovaní starí a chorí kňazi a rehoľné sestry zo zatvorených a rozpustených kláštorov. Po roku 1989 sa mohla charita opäť vrátiť k svojmu pôvodnému poslaniu, a tak sa začiatkom roku 1991 začala vytvárať jej štruktúra. V súčasnosti tvorí SKCH 10 diecéznych, prípadne arcidiecéznych charít (DCH).

Čo je v súčasnosti hlavným poslaním organizácie?

Naším cieľom je účinne pomáhať každému človeku v núdzi nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, a to v spolupráci s medzinárodnými charitami ako Caritas Europa a Caritas Internationalis.

Koľko máte aktívnych členov?

V SKCH a v lokálnych diecéznych a arcidiecéznych charitách na Slovensku momentálne pracuje približne 1 500 zamestnancov a 2 000 dobrovoľníkov, ktorí sa starajú približne o 20 000 ľudí v núdzi.

Z čoho je činnosť organizácie financovaná?

Činnosť organizácie, jej aktivity a projekty sú financované tak z verejných zdrojov, ako aj prostredníctvom celoslovenských zbierok, eurofondov a projektov v spolupráci s Ministerstvom vnútra SR a Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.

Kde všade má dnes organizácia projekty a s akým zameraním?

SKCH má rozvojové a humanitárne projekty na Slovensku, v Afrike, Ázii, Amerike a Európe.Prostredníctvom Adopcie na diaľku podporuje vzdelávanie detí v Indii, Albánsku, vo Vietname, na Haiti, Ugande, v Kazachstane a na Ukrajine.

Ako sa môžu dobrovoľníci zapojiť do vašich projektov? 

Aktuálne výzvy na dobrovoľnícku pomoc sú zverejnené na stránke www.charita.sk. Iniciatíve dobrovoľníkov však nekladieme žiadne prekážky, a tak nás môžu osloviť aj priamo a napísať na info@charita.sk.

Ako vyzerá prípravný kurz pred misiou?

Keď je dobrovoľník vybraný z prihlásených kandidátov, nasleduje odborná príprava, ktorá mu poskytne potrebné informácie o projekte a o činnostiach, ktoré bude vykonávať. Súčasťou prípravy je priblíženie miestnej kultúry a mentality, vysvetlenie spôsobu presunu na miesto dobrovoľníckeho pobytu, predstavenie miestneho personálu a opis aktivít, za ktoré bude dobrovoľník zodpovedný. Okrem logistickej prípravy podáme dobrovoľníkovi informácie ohľadom očkovania, momentálnej situácii v projekte a prejdeme si riziká, ktoré konkrétna služba v projekte prináša.

Dostávajú dobrovoľníci aj nejaký honorár?

Slovenská katolícka charita hradí každému svojmu dobrovoľníkovi spiatočnú letenku, všetky očkovania spojené s misiou a výdavky na ubytovanie a stravu počas misie. Okrem toho dobrovoľník dostáva vreckové, ktorého výška sa určuje na základe krajiny, v ktorej pôsobí.

 

Hodnotenie článku

inVitro 2/2016

Otorinolaryngológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2016 Otorinolaryngológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro