Najväčším sebaklamom je mesiášstvo – rozhovor s Dr. h. c. prof. MUDr. Vladimírom Krčmérym, DrSc.

Pomáha ľuďom v rozvojových krajinách a nechýbal ani medzi lekármi, ktorí liečili utečencov prichádzajúcich do Európy. Na konte má stovky zachránených afrických detí, ale aj smútok z nemohúcnosti a záchvaty malárie. ,,Dlho som sa nevedel vyrovnať s utrpením detí, s tým, že nevinní drobci umierajú. Viera mi pomáha akceptovať veci, ktorým nerozumiem,” hovorí Vladimír Krčméry, profesor medicíny a farmakológie a odborník na tropické choroby.

Ako začalo vaše pôsobenie v rozvojových krajinách?

Začalo po revolúcii mojím štipendiom vo viedenskej nemocnici Allgemeines Krankenhaus, keď som mal 31 rokov. Do Wolfstahlu som sa priviezol ráno o piatej starým „žigulákom“ a odtiaľ som vlakom cestoval do Viedne. Bol to najlepší rok môjho života. Nerobil som nič iné, len medicínu. Pracoval som po boku profesora Wolfganga Graningera, ktorý liečil Thomasa Klestila, Árpáda Göncza, Viktora Juščenka či Rudolfa Schustera. Od neho som sa veľa naučil z tropickej medicíny. V tom čase som sa dostal prvý raz do Afriky. Každý, kto pracoval na oddelení, musel – či chcel, či nechcel – ísť na istý čas do trópov. Po prvýkrát to bolo Lambarene v Gabone, kde mala klinika detašované pracovisko.

Čo ste sa tam naučili?

Diagnostiku. V trópoch sme sa vrátili k jednoduchej, holistickej medicíne. Nemali sme röntgen, ultrazvuk, ani tomograf. Len holé ruky a fonendoskop. Laboranti nám na sklíčkach ukazovali, ako vyzerá malária. Má to oveľa väčšiu výpovednú hodnotu než výsledok z laboratória na papieri, aj keď s tromi krížikmi. Pokiaľ parazity nevidíte na vlastné oči, máte sklon výsledok podceniť a pacientovi nedať potrebnú dávku, ktorá ho vylieči.

Máte veľkú rodinu. Ako sa dá byť dobrým otcom štyroch detí a s čistou hlavou sa starať o stovky afrických hladošov?

Profesor Graninger mi raz povedal: ,,Z teba nikdy nič nebude Krčméry, nikdy nebudeš profesor. Oženil si sa a to je koniec kariéry. Medicína mala byť tvoja jediná milenka. Teraz ti začne obyčajný, jednotvárny život.” Isteže mal v niečom pravdu, ale keď som sa stal profesorom, oznámil som mu, že sa pomýlil. Na druhej strane, Viedeň zo mňa urobila lekára. Profesor Graninger sa mi nadštandardne venoval. Hovoril, že chce vykompenzovať to, čo som ja som vo svojom živote pokazil, aby som nebol úplne stratený.

Nestratili ste sa, hoci na čas ste dokonca vymenili medicínu za materskú dovolenku…

Keď mi na Lekárskej fakulte z politických dôvodov nepredĺžili zmluvu a moja manželka končila vysokú školu, predsedkyňa ROH mi vybavila materskú. ,,Musíte sa zamestnať, lebo vás zatvoria ako príživníka,” prízvukovala. Lenže s posudkom nepriateľa socialistického štátu som nemohol veľmi vyskakovať. Pracoval som ako stavebný robotník, urobil som si dokonca kurz viazania bremien na žeriave. Materská dovolenka sa ukázala ako rozumné riešenie.

Bola to z núdze cnosť?

V prvom pláne áno, ale nakoniec som si tých sedem mesiacov na materskej užíval. Naučila ma vedieť sa s deťmi dohodnúť. Neskôr som zvládol aj dovolenku s tromi deťmi na Tenerife, aj plnú ambulanciu plačúcich a škriekajúcich detí v Keni.

V trópoch sme sa vrátili k jednoduchej, holistickej medicíne. Nemali sme röntgen, ultrazvuk, ani tomograf. Len holé ruky a fonendoskop.

Medicínu ste mali v rodine. Stať sa lekárom bolo jednoznačné rozhodnutie?

Hoci mama bola lekárka a otec vedec, ja som chcel študovať geografiu. Zemepis ma bavil, vyhral som aj olympiádu. Otec však rozhodol, že pôjdem na medicínu. Bol veľmi autoritatívny a keď niečo povedal, poslúchli sme. Vážili sme si ho. Aj preto, že mal veľké skúsenosti. Videl za obzor, v čase najtvrdšej normalizácie dokonca predvídal pád komunizmu. Precestoval celý svet, pracoval v Japonsku s tímom, ktorý dostal Nobelovu cenu za objavenie amikacínu. Otec pracoval aj na špičkových pracoviskách v Nemecku a v Anglicku.

Žili ste v Japonsku aj vy?

Áno, bola tam celá rodina. Po dvoch rokoch v Japonsku sme v roku 1968 odišli do USA. Otec dostal miesto na Štátnej univerzite New York. Po dvoch rokoch, keď sa Rusi z nášho územia stiahli, sme sa s mamou, bratom a sestrou vrátili. Aj preto, že starí rodičia boli chorí a mama veľmi zle znášala odlúčenie. Otec zostal v Amerike. Nechcelo sa mi do Bratislavy a keby som mohol, určite by som v USA ostal aj ja. Školský systém bol celkom iný než u nás. Žiakov motivoval a aj keby chceli ostať hlupákmi, nepodarí sa im to. Mne súdružka učiteľka v druhej triede základnej školy vravela: ,,Sprostý si a sprostý aj ostaneš…” Po čase však otec prišiel späť, aby sme kvôli nemu nemali problémy.

Vráťme sa k otcovej voľbe. Prečo padla na medicínu?

Vravel, že doktori prežijú všade. Aj vo väzení, kde si on odsedel tri roky. Doktorov potrebujú bachári, policajti aj politici. Dobrý doktor prežije aj koncentrák. Otcova emigrácia, otcovo aj strýkovo väznenie ako nepriateľov socialistického režimu mi však kazili kádrový profil pri prijímačkách na medicínu. Keďže som sa angažoval v SZM a vo Zväze Československo-sovietskeho priateľstva, prijali ma. Nikto netušil, že pod rúškom aktívneho členstva v ZČSSP sme do Ruska pašovali biblie…

S prírodovedou, ku ktorej ste mali blízko, ste sa tak ľahko rozlúčili?

Popri medicíne som chodil na prednášky Prírodovedeckej fakulty UK. Samozrejme, že načierno. Doteraz tam mám veľa priateľov. Prírodovedci vedia to, čo v čom máme my lekári medzery, ale čo sa nám môže zísť. V tropickej medicíne je totiž veľmi veľa zo životného prostredia a geografie. Mnohé ochorenia sa šíria kvôli klíme, kvôli zemskému povrchu. Obrovské množstvo chorôb, až sedemdesiat percent, prenášajú na človeka zvieratá. Horúčkou dengue, ktorú prenáša komár rodu Aedes aegypti, sa nakazí ročne 400 miliónov ľudí. Na maláriu, prenášanú komárom rodu Anopheles, ochorie ročne 600 miliónov. Nehovoriac o najnovšom víruse zika.

Niektorých pacientov skutočne nemáme čím liečiť. Voľakedy sme robili testy citlivosti na desať antibiotík, dnes ich je dvadsaťštyri. Aj tak sa stane, že baktérie sú rezistentné na všetky.

Váš život sprevádzajú aj antibiotiká. Zhodou okolností ste publikovali článok o rezistencii na amikacín, ktorým sa zaoberal aj váš otec. Ako si medicína dokáže poradiť s baktériami rezistentnými na antibiotiká? Ohrozujú nás opäť TBC a čierny kašeľ?

Výskyt rezistencie na antibiotiká sa u nás za posledných päť rokov zdvojnásobil. Obľúbené a široko používané cefalosporíny na liečbu viacerých typov infekcií, močového, ale aj dýchacieho ústrojenstva už nemusia chorým pomôcť. Väčšina baktérií E. coli sa na Slovensku obrnila aj proti fluorochinolónom na liečbu zápalov močového traktu. Niektorých pacientov skutočne nemáme čím liečiť. Voľakedy sme robili testy citlivosti na desať antibiotík, dnes ich je dvadsaťštyri. Aj tak sa stane, že baktérie sú rezistentné na všetky. Vzhľadom na vysokú úroveň dnešnej medicíny máme príliš veľa pacientov, ktorí podľahnú infekciám, na ktoré sa pred tridsiatimi rokmi nezomieralo. Antibiotiká sú voľne predajné v lekárňach a ľudia ich užívajú ako cukríky, do tela sa dostávajú aj pri konzumácii mäsa. Keďže pre farmaceutické firmy nie je vývoj nových antibiotík výhodným biznisom, pretože o dva roky už môžu byť neúčinné, riešením je návrat k zabudnutým druhom liekov na infekcie, ktoré sa už roky nepoužívali. A, samozrejme, vakcinácia.

Špecializovali ste sa na tropickú medicínu, čo je hlavná náplň Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety. Vedeli ste pred pätnástimi rokmi, keď ste školu zakladali, že tento odbor bude mať v čase utečeneckej krízy budúcnosť?

Keď som zakladal vysokú školu, chcel som sa vyhnúť duplicite už existujúcich škôl. Vybrali sme si preto také zdravotnícke programy, ktoré iné školy nerobili a nerobia. Na medicínu katastrof a tropickú medicínu sa u nás nezameriava žiadna iná vysoká škola. Nepredpokladali sme však, že raz budeme svedkami humanitárnej katastrofy takých rozmerov.

Ktorá je vaša najsilnejšia spomienka z Afriky?

Najviac so mnou zalomcoval Sudán. Obrovskou chudobou. Na vlastné oči sme videli mŕtve deti, dôsledky hladomoru. Za dvadsať rokov umrelo dva a pol milióna ľudí, z toho pol milióna v dôsledku bojových operácií. Zvyšok mal na svedomí hladomor. Človek, ktorí trpí chronickou podvýživou, nemá žiadnu imunitu. Stačí, že na neho niekto zakašle a do troch dní zomrie na infekciu. Keď sme prišli do Sudánu, chceli sme kúpiť tamojším deťom sladkosti. Predavačka nám však poradila, že ak im chceme pomôcť, nech im dáme radšej chlieb. Jedli tak hltavo, že im nosom išiel von. To mnou zatriaslo. Od predavačky sme sa dozvedeli, že poriadne jedlo nemali asi rok. Myslel som si, že keď pasú kozy, živia sa ich mäsom, ale bol som na omyle. Deti nesmú zabiť ani jedno zviera. Malé deti pijú mlieko, veľké si nalámu kôru a natrhajú zelené lístie – sukumu, ktoré uvaria v slanej a korenistej vode. Vznikne akási „špenátová“ polievka.

Ochutnali ste ju?

Je to nejedlé! Deti si kôru aj pečú a potom ju žujú. Keď som sa vrátil zo Sudánu, žena mi hovorila, že v noci plačem. Nevedel som o tom. Aj dnes sa mi v pamäti vynárajú ženy, ktoré k nám nosili mŕtve deti, aby sme ich vzkriesili. Vtedy som si uvedomil, že najväčším sebaklamom v medicíne je mesiášstvo. Isteže, na chvíľu vás tento pocit omámi. No keď rozdáte všetky lieky, ste opäť malý ako trpaslík.

Práca v teréne – či už v Afrike, alebo počas prílivu utečencov – je určite vyčerpávajúca. Čo vám pomáha, keď ste na pokraji fyzických a duševných síl?

Veľakrát sme boli vyhorení. Naposledy pred rokom, na maďarsko-rakúskom priechode pri Hegyeshalome a Nickelsdorfe. Robili sme bez prestávky desať hodín, boli sme takí unavení, že sme nevládali ani spať. Pomocnú ruku nám podal profesor Ladislav Bučko, dekan Fakulty misijnej práce a tropického zdravotníctva. Mal skúsenosť z misijnej práce so Saleziánmi na Sibíri v beznádejnom regióne Aldan, kde je po celý rok zima a v noci vám komáre nedajú spať. Vravel, že malé množstvo svätenej vody rozpustí stres a dával nám ju pred spánkom. Svätená voda je krycí názov pre pálenku. A profesor Jaroslav Bibza, detský chirurg a vincúr, nás zase zachraňoval burčiakom. Takáto terapia nám pomáhala aj psychicky – nevideli sme v prichádzajúcich utečencoch nepriateľov.

Nepriateľov? Na čo ste si museli dávať najväčší pozor?

Všetky lieky, asi päťdesiat druhov, sme museli mať rozložené na stole. Pacienti doma niečo užívali, ale nevedeli povedať názov lieku. Tak ho buď ukázali, alebo sme hľadali alternatívu. Deti utečencov si však mysleli, že sú to cukríky, a tak sme popri vyšetrovaní museli dávať pozor, aby si niečo nevzali a neotrávili sa.

Téma utečencov rozprúdila v európskej verejnosti vášne. Veľa sa hovorí o strachu z infekčných chorôb, ktorú prinášajú na náš kontinent. Sú tieto obavy oprávnené?

Nič z toho sa nepotvrdilo, čo odznelo aj na poslednom veľkom mítingu Svetovej zdravotníckej organizácie. Bolo to len strašenie politikov, ktorí chceli vyrobiť z utečencov nepriateľov. Chorých sme mali približne desať percent. Tá desatina spravidla kopíruje choroby civilizovaného sveta. Väčšina z nich nie je infekčná. Sú to stavy vyčerpania, psychické zrútenie, depresie, akútne psychózy, vysoký tlak, ischemická choroba srdca či cukrovka. Malé deti často trápia zápaly pľúc. Sýria a Irak sú krajiny s vysokým spoločenským a hygienickým štandardom, s vysokou úrovňou zdravotníctva. Rizikom sú skôr utečenci, ktorí začali prichádzať v druhej vlne – z Bangladéša, Pakistanu, Afganistanu a z východnejších krajín.

Jeden z kolegov na východe vyšetroval prítomnosť parazitov v stolici detí, ktoré prišli do tábora zo Sýrie a z Iraku. A viete čo zistil? Mali päťnásobne menej parazitov než miestna populácia.

Médiá však nejaké správy o nákaze priniesli.

Vyskytol sa len jediný prípad cholery. Aj tú si priniesol istý Holanďan z Karibiku. Objavili sa dva prípady hepatitídy A, čo je menej než výskyt u gréckeho obyvateľstva. Aj my sme robili kultivácie pacientom, ktorí mali symptómy infekčných chorôb. Nič sme však nenašli. Boli sme „smutní“, že nemáme čo publikovať. Nebolo o čom. Rovnako aj v prípade parazitov. Jeden z kolegov na východe vyšetroval prítomnosť parazitov v stolici detí, ktoré prišli do tábora zo Sýrie a z Iraku. A viete čo zistil? Mali päťnásobne menej parazitov než miestna populácia. To my sme nebezpeční pre nich!

Čo taká malária, ktorá neobišla Balkán?

Malária bola v Sýrii vyhubená, eradikovaná skôr než u nás na Slovensku. Malária je na Malte alebo na talianskom ostrove Lampedusa, ktoré zohrávajú v tranzite utečencov dôležité miesto. Na to, aby sa choroba rozšírila na Slovensku, musí byť u nás veľa chronických nosičov – ľudí, ktorí majú v krvi či v pečeni parazita, plazmódium. Potenciálnymi nosičmi môžu byť utečenci zo Somálska a z iných afrických krajín. Až štyridsať percent ich populácie má od útleho detstva v krvi plazmódium, okrem toho sú nakazení aj vírusom HIV a hepatitídou. Neprechádzajú však cez Slovensko, vyhľadávajú francúzsky hovoriace krajiny, pretože väčšina týchto ľudí pochádza z bývalých francúzskych kolónií. Vo výnimočným prípadoch sa u nás zdržia krátko a smerujú na západ.

Odhliadnuc od utečencov, akých exotických chorôb sa v čase globálneho otepľovania môžeme obávať?

Momentálne žiadnych. Keď nejakú chcete chytiť, musíte vycestovať. Pre vírus Zika stačí ísť do Brazílie, aj v Karibiku niečo ulovíte. Neustále prízvukujem, aby tehotné ženy sedeli doma. Aspoň do tretieho trimestra. Ľudstvo má iných zabijakov – také Rusko ohrozujú viac než čínske rakety. Prvým je multirezistentná tuberkulóza, ktorá sa šíri v Rusku, Bielorusku a v Kazachstane. Explózia HIV a AIDS je v Kazachstane a v Moldavsku, v Rusku dramaticky znižuje počet obyvateľov. K tomu všetkému sa v týchto krajinách ujal moci alkohol, ktorý bol za komunizmu pod akým-takým dohľadom.

Ako ste sa vy vysporiadali s maláriou?

Maláriu som dostal päťkrát. Bol som v afrických krajinách, kde je veľký výskyt tohto ochorenia. Zdroj je takmer na každom kroku a ja som bol vnímavý jedinec. Z celkového množstva ľudí, ktorí zomrú na maláriu, je zo subsaharskej Afriky až 90 percent.Je to asi 600-tisíc detí ročne. V niektorých lokalitách nepomôže ani profylaxia. Keď vás pichne tisíc komárov, malárii sa neubránite. Veľký kus práce urobili India a Indonézia, Malajzia a Singapur, kde bola malária úplne eradikovaná. Bill Gates platí každej africkej žene dvakrát do roka trojdňovú antimalaritickú profylaxiu. Spolu s americkým magnátom a filantropom Warrenom Buffettom rozdajú ročne toľko liekov ako Svetová banka. To sú svätí ľudia. Ale vráťme sa k malárii, vďaka ktorej už menej cestujem. Koncentrujem sa viac na výskum tropických chorôb u nás a terén prenechávam nášmu tropickému tímu, ktorý funguje už vyše desať rokov pri Vysokej škole sv. Alžbety. Táto nezisková organizácia sa skladá zo zdravotníkov, lekárov a sociálnych pracovníkov, ktorí pôsobia v Afrike, v Ázii, v Amerike.

Čo vás dnes robí šťastným?

Odpoviem slovami lekára Ladislava Strattmana Bathányiho, ktorý raz dostal rovnakú otázku. Pozrite, tu v peňaženke ju mám vystrihnutú z novín. Povedal to veľmi jednoducho: „Keď vidím, že moji pacienti sú šťastní.“ Chcel by som sa k tomu priblížiť. Z úst tohto očného chirurga to neznelo ako fráza. Medzi vojnami, v čase, keď bola najväčšia bieda, pracoval ako lekár – dobrovoľník v Rakúsku, založil nemocnicu v Kitsee. Aj ja mám dobrý pocit, keď vyliečim pacienta alebo keď mi moja doktorandka zavolá a povie, že z nápadu, ktorý som jej vnukol, vznikla kvalitná publikácia, za ktorú dostala medzinárodnú cenu. Tiež ma potešilo, keď mi zavolal fotograf a režisér Ivan Holub, že fotka z nášho projektu svätej Alžbety v Burundi vyhrala cenu Grand Prix v súťaži Slovak Press Photo.

Keby nebolo evanjelia, stále by som plakal. Môj kolega – onkológ, ktorému postupne zomreli všetky deti s leukémiou, lebo voľakedy neboli cytostatiká, sa odnaučil smiať. Ja sa ešte zasmejem.

Myslíte tú fotografiu, ktorá zachytáva skupinu pygmejských detí v južnom Burundi, ktoré prežívajú len vďaka tomu, že v rámci slovenského nutričného programu dostanú raz denne najesť?

Presne tak. Deti ticho čakajú, kým sa rozdá jedlo a mlčky ho jedia. Neodídu, kým obrovskú porciu nezjedia.

Čo tie deti majú na tanieri?

Jedlo, ktoré získavame vďaka našej akcii Kozy pre Afriku. Každý týždeň kúpime jednu kozu, zabijeme ju, udusíme ju, až kým sa mäso nerozpadne na sedemdesiat častí. Tie dávame deťom s ryžou. Jedia rukami, pretože v živote nevideli príbor. Pocit, keď vidíme tie deti jesť, sa nedá ničím nahradiť. To je šanca, že sa nedostaneme do večného zatratenia, že z neho máme šancu ujsť.

Poháňa vás strach?

Strach má v mojom živote zmysel. Chráni ma pred niektorými skutkami. Dokonalé duše, svätí to nepotrebujú. Ja mám od svätosti ďaleko. Som dedinský sedliak so slabosťami, ktoré si ani neviete predstaviť. Fenomén strachu mi bráni padnúť na úplné dno. Okolo mňa je veľa dobrého vína, no strach z alkoholizmu mi nedovolí piť do nemoty. Vidím nejakú peknú ženu a diabol mi našepkáva – skús, či nie je lepšia ako tá tvoja. Takéto vyskúšanie však môže znamenať, že prídem o svoju dušu. A keď celý svet získate a svojej duši uškodíte, na čo je to dobré?

Rozmýšľali ste o tom, kde by ste boli, keby ste nemali vieru?

Ak by som nebol veriaci, vysporiadať sa s niektorými pokušeniami by bolo ťažšie. To, že stále žijem v usporiadanom manželstve, že nechodím po rozvodových konaniach a nedohadujem sa kvôli deťom, nie je moja zásluha, ale zásluha žien, ktorými som bol obklopený. Žiadna ma nechcela rodine ukradnúť. Jeden predstavený kapucínskej rehole povedal, že ak žena chce, zvedie aj biskupa. Takú som, našťastie, nestretol. Anjeli strážni ma chránili. Viera mi pomáha akceptovať veci, ktorým nerozumiem. Dlho som sa nevedel vyrovnať s utrpením detí, s tým, že nevinní drobci umierajú, pretože sa nevieme podeliť. Nebolo lietadlo, nerobil sa tzv. AirDrop, teda vyhadzovanie potravinovej pomoci, pretože buď neprišli potraviny, alebo sa piloti opili. Keby nebolo evanjelia, stále by som plakal. Môj kolega – onkológ, ktorému postupne zomreli všetky deti s leukémiou, lebo voľakedy neboli cytostatiká, sa odnaučil smiať. Ja sa ešte zasmejem.

foto: Ladislav Rybár a archív VŠZaSP sv. Alžbety

Hodnotenie článku

inVitro 1/2017

Infektológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2017 Infektológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro