Nebyť tých zranení, hokej je krásny!

Do dvoch metrov mu chýba pár milimetrov. Mal pred sebou mimoriadnu kariéru defenzívneho obrancu v NHL, videli v ňom druhého Zdena Cháru. Množstvo zranení a operácií ho však prinútili predčasne sa tejto budúcnosti vzdať. Má 33 rokov a vie veľa nielen o hokeji, ale aj o bolesti, fair play a o neúspechoch, ktoré sa stali odrazovým mostíkom k dnešnému šťastiu.


V tridsiatke ste skončili s aktívnou hokejovou kariérou a začali študovať policajnú školu. Polícia u Slovákov nemá podľa prieskumov veľkú dôveru. Nestretli ste sa vo svojom okolí s nepochopením?

Od svojich sedemnástich som na Slovensku nežil, nevedel som, že polícia je tu vnímaná až takýmto negatívnym spôsobom. To zisťujem až teraz, keď sa ma na to každý pýta, ale to je veľmi obmedzený pohľad. Dokonca som počul aj taký názor, že som išiel k polícii preto, že som hlúpy. To je také detinské! Tí čo najviac kričia, že policajti sú zlí, ich budú prví volať, keď sa im niečo stane. Navyše polícia to nie sú len pochôdzkári, dopravná polícia, ale aj vyšetrovatelia, kukláči...

Apropos, kukláči. Váš pôvodný plán bol dostať sa práve k nim, nie?

Áno, ale to by som potreboval byť v zbore dva roky, aby som vôbec mohol ísť na prijímačky. Dostal by som sa k nim najskôr v 35-ke. A to už je pokročilý vek, aj čo sa týka fyzickej kondície aj perspektívy, koľko by som tam mohol vydržať. Preto som prijal ponuku do Športového centra polície. Rozviazalo mi to ruky, lebo mám v náplni práce aj spoluprácu so Slovenským zväzom ľadového hokeja, kde sa venujem mladým reprezentom. Takže podarilo sa mi skĺbiť dve veci, ktoré som hľadal –
istotu do budúcna a trénerstvo.

Až z vašej knihy som sa dozvedela, že na ľade je omnoho viac rozmanitých špecializácií ako len obranca, útočník a brankár. Napríklad defenzívni obrancovia, akým ste boli i vy, bitkári, za akého vás neprávom považovali...

A nie je to podobná povrchná nevedomosť, ako pri polícii?

Isteže. Ale ja som laik. Vy ste o tom vedeli hneď, keď ste začali hrať hokej?

Ja som začal hrať hokej, keď som mal šesť rokov. O tom, ako sa hrá, som sa dozvedel až v sedemnástich v Kanade. Až tam som sa naučil, čo to vlastne obnáša byť hokejistom, profesionálom, všetky návyky, rozdiely, úlohy hráčov. U nás sa hokej berie veľmi laicky. Preto so mnou má aj staršia generácia trénerov, ktorá zo Slovenska nikdy nikam nevycestovala, problém. Nerozumejú mi. A čomu ľudia nerozumejú, to považujú za zlé. Oni ani nevedia, že nevedia. Ich pocit ukrivdenosti a nedocenenia spolu s veľkým egom je veľmi zlá a výbušná kombinácia.

Dá sa robiť vrcholový šport bez veľkého ega?

To je dobrá otázka. Ja som nikdy nemal veľké ego.

Na ľade je ego potrebné, hráč musí byť sebavedomý, prehnane sebavedomý, dokonca arogantný, hoci to znie hrozne.

No ale vy máte dva metre!

To sa nevylučuje. Na ľade je ego potrebné, hráč musí byť sebavedomý, prehnane sebavedomý, dokonca arogantný, hoci to znie hrozne. Len tak si viac dovolí s pukom, ide do súboja, nezastane, neváha, lebo to ho oberá o dôležité sekundy. Áno, sebavedomie na ľade treba. Ale mimo neho je to úplne iné. Ak by som sa správal rovnako na ľade i mimo neho, už som vo väzení. Nechal som sa vytočiť, pobil som sa, to sú veci, ktoré by som mimo ľadu nikdy nespravil.

Volali vás bitkár. Aj vaša kniha sa tak volá. Ale tvrdíte v nej, že ste vlastne neboli bitkárom.

Keď som v zámorí začínal, naozaj existovali ,bitkári‘, ktorí ani poriadne nevedeli hrať hokej. Hrali možno dve-tri minúty za zápas, keď ich nasadili na konkrétneho hráča. Byť bitkár a pobiť sa na ľade, sú dve rozdielne veci. Navyše ja som bol veľký a ešte k tomu z Európy, veľa hráčov sa chcelo pred spoluhráčmi, trénerom či manažmentom ukázať, že sa neboja najväčšieho hráča súperovho tímu. To boli dôvody mojich bitiek minimálne prvé dva roky v Kanade.

Vybrali si vás do Kanady preto, že ste veľký a budete priťahovať bitky?

Nie, vybrali si ma ako obrancu. Prvýkrát ma videli na Majstrovstvách sveta juniorov do 18 rokov v Jaroslavli v roku 2003, kde sme vyhrali strieborné medaily. Všimli si ma, že viem eliminovať aj o rok staršieho Ovečkina.

To ste mali koľko rokov?

Šestnásť.

V tom veku je o rok starší hráč veľký rozdiel.

To je obrovský rozdiel. A moja úloha bola, aby Ovečkin nedal gól. Preto si ma všimli. To dnes zdôrazňujem aj svojim chlapcom: úspešný tím produkuje úspešných hráčov. Nesnažte sa byť sebeckí, nesnažte sa len dávať góly, ak dopomôžete k úspechu tímu, tak si vás všimnú. Tréneri, manažéri či skauti NHL vedia, čo to obnáša obetovať sa pre tím, pobiť sa, zastať sa menších spoluhráčov, jednoducho pomôcť tímu zvíťaziť. Nemuseli ma tlačiť do toho, aby som sa zastal slabších, to som mal vždy v sebe.

Keď sa hráč ide biť, zahodí rukavice. Pripadá mi to trochu ako v stredoveku, akoby ste ho vyzvali na súboj. Ten druhý to musí akceptovať a dať ich dole tiež?

To je kódex bitkára. Nemal som rád zákerných a neférových hráčov, čo to nedodržiavali.

Prečo je to neférové, nedať si dole rukavice?

Hokej sa nehrá v rukavičkách.

Bez rukavíc to viac bolí?

Určite. Aj jedného aj druhého.

Ak je prirodzenou súčasťou hokeja bitka, trénovali ste box alebo bojové umenia?

Práveže nikdy, lebo ja som nebol bitkár. Bitkári to trénujú, jednoznačne, na ľade na nás skúšali rôzne chmaty. Možno som urobil chybu, že som sa na to až tak nezameriaval. Nesnažil som sa v bitkách vyhrať, ale zastať sa spoluhráča.

Prečo hneď nezasiahne rozhodca?

To je hokej. Bitka je jeho súčasťou. Toleruje sa to.

Nikdy nezasiahne?

Zasiahne, ak jeden z hráčov padne na ľad. Ak sa už nemôže brániť, mal by ten druhý prestať. To je nepísané pravidlo férového boja, aj bez rozhodcu. Ak však neprestane, lebo niekedy sa kvôli emóciám prestať nedá, čomu aj ja dobre rozumiem, tak to je úloha rozhodcu, aby zasiahol a hráč v bezmocnej pozícii nebol zranený.

Keď hovoríme o zraneniach, vy ste ich mali od príchodu do zámoria požehnane. Čo všetko to bolo?

Otras mozgu, vykĺbený členok, zväčšenú slezinu, rozídené kosti v členku, natrhnutý prsný sval, vyskočené rameno, potrhané väzy v kolenách, roztrhnutý väz v zápästí, čo je zranenie, nad ktorým žasli športoví lekári, že pri hokeji také niečo ešte nevideli. A ešte roztrhnutú medzirebrovú chrupavku.

A podstúpili ste sedem operácií!

Zápästie, členok, meniskus, prsný sval a trikrát predný krížový väz na kolenách. Slepé črevo, keď som mal šesť, ani nerátam, ani vybratie skoby z členka, či čistenie meniskov kolien. Ďalšie operácie som odmietol, aby som mohol čo najskôr znovu ísť na ľad.

Keď vám raz lekár oznámil, že nemôžete hrať, vraj ste sa rozplakali. A čo bolesť? Od bolesti ste neplakali?

Nikdy som neplakal od bolesti. Psychická trauma bola pre mňa určite bolestivejšia.

Ako sa dá vôbec hrať s fyzickou bolesťou?

Neviem, či je to adrenalín. Najbolestivejšie zranenie, čo som mal, bol určite roztrhnutý väz v zápästí, vtedy som sa bál pozrieť na ruku, lebo som si myslel, že mi bude trčať kosť, tak to bolelo. Bál som sa, že nebudem môcť pokračovať v hre. Keď som sa pozrel na ruku a žiadna kosť netrčala, tak sa mi uľavilo. To, že som mal roztrhnutý väz a po operácii budem mimo hry šesť mesiacov, som samozrejme vtedy ešte netušil.

Čím si vysvetľujete tak nezvykle veľa zranení aj na tak tvrdý šport ako je hokej? Je to výškou, osudom alebo čím?

Bol som u toľkých doktorov, špecialistov v Európe aj v Amerike, najmä s kolenami, a nikto mi nevedel povedať, prečo. Povedali, že sa mi to jednoducho stáva. Len toho bolo priveľa. A boli to strašné rany. Taký emocionálny kolotoč. Nepríjemný život.

Možno vám telo naznačovalo, že už by ste nemali hrať, lebo nevládze. A vy furt ďalej aj cez bolesť!

Ja tomu verím, že keď telo nevládze, je na tom zle, tak úrazom dá hlave najavo, že stačilo. Niečo napokon nevydrží, keď je sa to sústavne preťažuje. Neviem, či som bol preťažený psychicky alebo fyzicky, ale tie zranenia sa mi stávali nielen často a opakovane, ale aj v najnevhodnejších momentoch. A rehabilitácia po nich bola vždy veľmi dlhá, trvala mesiace.

Napríklad?

Napríklad keď mi dali šancu v Pittsburghu, v jednom z najlepších mužstiev NHL. Dostal som zmluvu hneď na začiatku júla, keď sa začínajú podpisovať noví hráči a samozrejme, že najprv idú najväčšie hviezdy. To bola obrovská dôvera. Lenže ja som bol po zranení a nemohol som až do decembra hrať. V decembri som sa konečne vystrábil, z veľkým odhodlaním nastúpil a roztrhol sa mi väz v zápästí. To boli strašné rany. Nič som s tým nemohol urobiť.

Stojí to vôbec za tie peniaze, takto sa ničiť psychicky aj fyzicky?

Nedávno som napísal na instagram, že neviem povedať, ktorý život je lepší, či ten hokejový, ktorý som žil, alebo tento, čo žijem teraz. Ľudia mi absolútne nerozumeli. Že to predsa musím vedieť! No neviem. Nebyť tých zranení, hokej je krásny. Robil som to, čo ma od detstva bavilo, to bolo predsa skvelé. Lenže potom prišli zranenia. Z jedného som sa ledva vyliečil, ledva som sa dostal do formy a znovu, ďalšie zranenie. Pripadalo mi to, ako keby som sa zrazil s vlakom, začal vstávať a z nečakanej strany prišiel ďalší vlak a znovu ma dal dole.

Ako vôbec zvládate fyzickú bolesť?

Teraz už je to okej. Ale tým, že som mal časté zranenia, po silných opiátoch, čo mi dávali v Amerike, už mi nezaberajú obyčajné tabletky. Na bolesť hlavy si musím dať minimálne Novalgin 500. Po operácii kolena v Piešťanoch, keď mi dali len Novalgin 250-ku, som sa od bolesti triasol tak, že som búchal do steny. Prišla sestrička a myslela si, že mi je zima, tak ma prikryla. Nemal som silu ani jej povedať, že mám obrovské bolesti.

Bolí vás niečo dodnes?

Pravidelne ma bolieva rameno, prsný sval, už som sa naučil žiť s chronickou bolesťou. Ale mám rovnaké nervové zakončenia ako každý človek. Keď som hrával, rozčuľovalo ma, že mi vravia: však ty si veľký, to musíš prekonať! Keď som sa sťažoval, že ma sekajú, rozhodca mi povedal, však máš dva metre, tak čo? To sa mi zdalo nefér.

Nikdy vám nikto nepovedal, že nie je dobrý nápad ísť na ľad so zlomeným členkom alebo s s otrasom mozgu?

Otras mozgu je špecifická záležitosť, na to si už teraz v NHL dávajú veľký pozor. Bolo veľmi veľa prípadov hráčov, ktorí začali mať problémy až neskôr, po kariére. Začali sa súdiť, veľa sa o tom písalo. Ale či voľakto bude hrať so zlomeným členkom, to závisí od jeho subjektívneho pocitu. Tak ja som hral s roztrhnutým prsným svalom. Doktor mi mohol povedať, že keď si to nedáš teraz zoperovať, tak už to nikdy nebudeš mať okej, ale ja som chcel hrať. Chcel som si plniť sen.

Teraz s vašou skúsenosťou, keď ste museli predčasne kvôli zraneniam ukončiť hráčsku kariéru, a vidíte mladých chalanov, že si možno tiež zarábajú na budúce zdravotné problémy, poviete im, aby sa šetrili?

Nuž, do istej miery by mali hrať aj cez bolesť. Ukázať, že sú mentálne silní, to sa cení. Najmä v tej najťažšej kategórii, kam sa chce každý dostať, v NHL. Tam si cenia, ak je hráč ochotný obetovať sa pre tím.

Čo to je obetovať sa pre tím?

Ak má niekto opuchnutú nohu a nehrozí mu amputácia, tak ten zápas ide hrať. Alebo sa hodí do strely, alebo neurobí kvôli bolesti sebeckú chybu, ktorú budú hasiť jeho spoluhráči. Kabína je v Amerike dosť iná, tvrdšia, spoluhráči by si to nedarovali, ak by niekto, kto má koňara, nehral.

Čo je to koňar?

Narazený sval. Je to veľmi bolestivé, lebo ten sval je pomliaždený, ale nič hrozné, s tým sa hrá pravidelne.

A ako tú bolesť vydrží, dá si nejaké utlmujúce lieky?

Nemôže si dať utlmujúce lieky, lebo by toho veľa nezahral. Dá si nejaké lieky od bolesti, alebo si to dá opichať.

Platia si hráči v NHL zdravotné poistenie?

To ide všetko cez klub. Klub má svojich lekárov a medikov. Mali sme pri tíme stále medika, volajú ho trainer, ktorému doktor povedal, čo s nami má robiť: toto mu ľaduj, tuto mu dávaj elektrošoky, tuto s ním cvič... Mal medicínske vzdelanie, licenciu, ale nemohol vyšetrovať, ani predpisovať lieky ako doktor. Doktor, ktorého sme mali v Atlante, sa staral spoločne o hokejistov aj o amerických futalistov. Ten ma aj operoval.

Operoval?

Bola to moja prvá operácia predného krížneho väzu. Lekár mi dal na výber. Vysvetlil mi, že sa mi bude ľahšie regenerovať, ak mi zoberie štep zo zdravého kolena a dá mi ho do zraneného. Väčšinou sa berie štep z toho poraneného kolena. Ale tým sa oslabí ešte viac. Rozhodol som sa pre tú prvú možnosť a neviem, či som spravil dobre, lebo potom sa mi aj to pôvodne zdravé koleno veľmi dlho hojilo, pichalo ma a dlho ma to prenasledovalo.

Mali ste okolo seba aj špecialistov na to, ako sa hýbať, narábať efektívne s telom, s energiou?

Najmä teraz v poslednej dobe sa stretávam so skills koučami, technickými trénermi. Ja som pracoval s trénerom, ktorý bol zameraný na korčuľovanie. Pomáhalo mi to, ale začal som neskoro, mal som už 25 rokov, to je extrémne ťažké. Vidím to aj na chalanoch, čo sú v Tipsport lige. Ak ich chcem dotlačiť do niečoho, v čom neboli od mala vychovávaní, je to ťažké. Naozaj platí, že starého psa novým kúskom nenaučíš, alebo len veľmi ťažko. S tým mal problém aj tréner reprezentácie Craig Ramsay. Vravel mi, že ich neučí ani štvrtinu toho, čo by už mali ovládať. Ale vie, že je to na nich veľa, tak uberá, ide na to pomaly a postupne.

Človek musí mať otvorenú myseľ a stále sa musí učiť.

V akom veku by sa tieto veci mali začať učiť?

V trinástich-štrnástich, keď sa začína špecializácia. Dovtedy by malo dieťa čo najviac športovať. Nielen hokej, stačí byť 3-krát do týždňa na ľade, popri tom by malo hrať tenis, floorbal, basketbal, čokoľvek, nech je tých športov čo najviac. Nech sa vyvíja ako atlét, nie ako hokejista. Až v rámci špecializácie potrebuje tréningy korčuľovania, rúk, efektívnych pohybov. Najďalej sú v tomto systéme výchovy Fíni, od nich sa učia aj Američania. Iba my stále ideme svojou cestou.

To je aká?

To mi doteraz nikto nevedel povedať, čo je to ten slovenský systém, čo je to slovenská mentalita a ako sme za posledných 15-20 rokov vychovávali hráčov. Výsledky vidíme. Akých máme hráčov a akých sme mali predtým.

Kde sa stala chyba?

Celý slovenský hokej je o 25 rokov dozadu za svetom. Veľmi presne staršiu generáciu trénerov vystihol fínsky odborník Jukka Tiikkaja: po 25 rokoch práce si myslia, že majú 25 rokov skúseností, ale oni trénujú stále to isté, čo robili prvý rok. Takže majú 25 krát jeden rok skúseností. Človek musí mať otvorenú myseľ a stále sa musí učiť.

S hokejom ste začínali v Nitre. Bola tam iná starostlivosť ako v Bratislave?

O akej starostlivosti tu hovoríme? Môj nebohý otec mi musel kupovať použité korčule za 1000 korún od kustóda a každý to prehliadal. Mali ísť na vyhodenie, a on ich predával! Nedávno ma obviňovali, že nadŕžam Nitre, lebo som jej vďačný. Za čo jej mám byť vďačný? Že okrádali mojich rodičov? Za to, že mi dali priestor a ľad? My sme si ho platili sami. Za výstroj? Nedávali mi výstroj. Hokejky? Dostal som štyri drevené hokejky, až keď som bol v doraste a pomaly odchádzal. To sa, samozrejme, bavíme o starom vedení, pevne dúfam, že to tam už takto nefunguje.

Dnes vás mnohí vďaka komentovaniu majstrovstiev sveta v televízii považujú za experta na hokej.

Som len bývalý hráč, ak mi nie­kto povie expert, zatínam zuby, je mi to proti srsti, cítim to ako urážku. Ale rozumiem, že je to marketingový ťah televízie. Predstavujem si totiž takého docenta z technickej univerzity, ktorý sa podieľa na vývoji motorov pre NASA, to je expert. Ja sa snažím v televízii hovoriť pre široké spektrum divákov, od malých detí po seniorov, ani sa len nesnažím načrieť hlbšie, to je len povrch, aby to čo najviac ľudí pochopilo.

Baví vás to?

Baví ma ozrejmovať ľuďom, ako funguje hokej. A teším sa, lebo cítim, že sa to hýbe dobrým smerom. Pozerával som prenosy, ako každý fanúšik, a to bývalo hrozné. Moji predchodcovia v pozícii „experta“ pritom učia na vysokej škole budúcich trénerov! Chápem, že sa cítia ohrození Šatanom, Ramsayom, mnou, ale ja nemám ambíciu byť trénerom seniorov.

Prečo?

Lebo to je rovnaká neistota, akú som zažíval ako hráč. Mal som dosť cestovania aj pochybností, že čo ak mi nevyjdú tri zápasy a pošlú ma dole, vymenia ma, nepodpíšu ďalšiu zmluvu... to je stály stres. Teraz, keď mi chalani volajú, či pre nich nemám nejaké angažmá, tak som veľmi spokojný, že už sa o to nemusím uchádzať. Lenže to isté je aj trénerstvo seniorov. Nevyjde mu päť zápasov a letí.

Keď ste odišli hrať do Kazachstanu, nebáli ste sa, že ak by sa vám niečo vážne stalo, skončíte v kazachstanskej nemocnici?

Na to som nikdy nemyslel. Nemyslel som na zranenia, lebo som si ich nechcel privolať, aj keď nakoniec som ich privolal tak či onak. Ale akonáhle by som začal myslieť na zranenia, tak je zo mňa ustráchaný hokejista. Ustráchaný hokejista je zlý hokejista. Do súboja sa nemôže ísť opatrne. Moja mama mi stále hovorila, buď opatrný. Ako mám byť opatrný, veď hrám hokej. Môžem byť opatrný, keď idem cez cestu.

Viete to odlíšiť?

Samozrejme, snažím sa tak aj chalanov vychovávať: na ľade je to biznis, buďte arogantní, ale ak budete takíto aj mimo ľadu, nebudeme kamaráti. Naučte sa to rozlišovať. Ja som musel ísť do súboja za každých okolností, ale nebudem šoférovať za každých okolností. To je iný svet.

Športujete dnes aspoň rekreačne?

Celý život som bol aktívny, ak by som zrazu nebol, bolo by to zlé. Už nemám ten psychický stres, keby som ešte vypol aj telo, tak by som zle dopadol. Chodím do posilky, ale teraz môj tréning vyzerá úplne inak, ako keď som športoval, to je len brnkačka.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Nemám žiadny sen, čo by sa dal kúpiť peniazmi. Tým som si už prešiel. Peniaze pre mňa neznamenajú toľko, ako pre ľudí, čo ich nikdy nemali. Viem, že ma neurobili šťastným. K životu nepotrebujem veľa. Teším sa na rodinu.

Kedy bude?

To sa dá plánovať?

Určite.

Keď na ňu budem mať čas.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku
inVitro 3/2019 Bolesť

inVitro 3/2019

Bolesť

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2019 Bolesť. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro