Nemý ako ryba

Tiež to máte vo zvyku hovoriť? Potom treba čítať ďalej, aby ste v diskusiách neboli za... No povedzme „cisára pána“.

Niežeby to bola cesta hodná nasledovania, ale vojny sú motorom technického pokroku a občas sa k tomu pridajú aj znalosti z biológie. Po tom, čo Japonské cisárstvo 7. decembra 1941 pripravilo Námorníctvo Spojených štátov amerických v lagúne ostrova Oahu na Havaji o väčšinu tichomorskej flotily, vybavili Američania svoje prístavy bójami s hydrofónmi a pobrežia vysadili akustickými mínami. Nastali nečakané problémy. Obsluhy pri odposluchoch miatli rozmanité zvuky, aj keď po nepriateľských lodiach a ponorkách nebolo ani chýru ani slychu. A míny, tie im vybuchovali jedna za druhou. Dnes už vďaka tomu vieme, že prevažná väčšina oplutvených stvorení nielenže počuje, ale tiež vydáva zvuky a z nich zostavuje niečo ako slová. O piesňach vráskavcov, šíriacich túžby oceánom na vzdialenosti viac než štyridsiatich kilometrov, sa učia už žiaci na základnej škole a vedia, že tak ako u nás, aj v ich svete každoročne frčia nové hity. Menej sa už vie o sleďom cvrlikaní a o tom, ako si zvukom tak trochu ako morzeovkou posielajú odkazy „zmeniť smer“, „zhŕknuť sa do húfu“ alebo „pozor nebezpečenstvo, rozpŕchnuť sa“. Odborníkom sa začína dariť lúštiť delfíniu cvakaciu a pískaciu reč. Tí, čo sledujú reláciu Davida Attenborougha, vedia, že zvukom spolu komunikujú aj sardinky. A tak by nás nemalo už ani prekvapiť, keď nám na návšteve predvedú, ako nemé tváre v akváriu začnú na písknutie tancovať. Respektíve preberú sa z letargie a začnú hľadať niečo pod zub. Zostáva už len rybárska latinčina. Aj v tej má sluch svoje miesto. Tak napríklad ako úžasne sa kapry chytajú pomocou tigrieho orecha, zemnej mandle, prípadne šachora. Presnejšie Cyperus esculentus. Asi v tom hrajú úlohu aj zvuky vydávané pri ich požieraní. Plaviacim sa naokolo to znie ako rajská hudba konzumácie obľúbených ulitníkov a odtiaľ už na navodenie davovej psychózy žravosti, keď ryby berú ako o preteky, nie je ďaleko.

Čím ryby počujú, keď nemajú uši?

No predsa postrannou čiarou, odpovie väčšina opýtaných. Bude to ale „tesne vedľa“. Jednak by sme mali vedieť, že už sa tomu nehovorí postranná čiara, ale prúdový orgán. Je to trochu mätúce, pretože to zvádza k predstave, že tým ryby merajú napätie vo vode. Napriek tomu označenie istú logiku má. Pod postrannou čiarou, vlastne prúdovým orgánom, rozumieme kanálik vyplnený riedkym slizom. Ten v ňom vibruje v súlade s vonkajším vlnením vody a dráždi výrastky senzorických buniek, ktoré sú v zhlukoch na dne kanálika. Ich vzrušenie prenáša blúdivý nerv do predĺženej miechy a odtiaľ vo forme elektrických impulzov putuje do mozgu. Stavbou to síce pripomína sluchové ústrojenstvo, ale slúži to len na zachytávanie nízkofrekvenčného vlnenia. Väčšinou len medzi 1 – 25 Hz. Je to teda skôr akýsi rybí šiesty zmysel, ktorý šupináčov informuje o smere pohybu okolitej vody a ako plávať, aby sa čo najmenej nadreli. V kalnej vode a za tmy im to z odrazených vĺn zase dovoľuje vyčítať aj kam treba uhnúť, aby do niečoho nenarážali. Presnejšie teda ide o nadstavbu sluchu. K tomu naozajstnému rybiemu sluchu (s veľkým rozsahom) majú uši. A sú medzi nimi aj takí borci, ktorí počujú kmitočet 13 000 Hz.

Ryby uši majú, ale kde?

Zrejme všetky ryby majú uši, dokonca aj primitívne mihule, ktoré vlastne rybami nie sú. Ich uši sú párové a majú v nich aj endolymfu. Na rozdiel od nás v nich mávajú otolity. To je dobré vedieť, pretože podľa nich ľahko určíte vek ulovenej ryby. Hovorí sa im kostičky, aj keď sú to malé ploché útvary z uhličitanu vápenatého. Majú letokruhy, podobné ako na kmeňoch stromov. Tmavšie prúžky sa tvoria v čase hojnosti (v lete), svetlé sú odrazom dôb chudobných (zím).

Rybie vnútorné ucho je uložené v lebke po stranách zadného mozgu a tvorí ho bludisko troch vačkov a trojica na seba kolmých chodbičiek. Podľa toho, kam na výstelku vačkov začne otolit tlačiť, ryba spozná, či už napríklad nie je bruchom nahor. Zatiaľ čo my máme kladivko, strmienok a nákovku, ryby majú šíp, hviezdičku a kamienok. Ich ucho ale nemá lalôčik, ani nie je napojené na stredné ucho. Najskôr preto, že by im do nich tiekla špinavá voda a nemali by si ho čím vyčistiť, ani ako sa poškrabať. Zvukové vlny sa im do stredného ucha dostávajú cez lebečnú kosť. Vzruchy z citlivých buniek dráždených chvením otolitov sú potom klasicky vedené sluchovým nervom do mozgu. Jeden z mála rozdielov teda je, že ryby často počujú zvuky aj s takým vysokým kmitočtom, na ktorý sú naše uši krátke.

Rybiu reč poznali už starí Gréci

Len si ju vysvetľovali tak nejako po svojom. Odysseus musel pri plavbe z Itaky posádke zalepiť uši voskom a sám sa priviazať ku sťažňu, aby nepodľahol spevu morských víl. Neskúsený lodník spevu sirén len ťažko odolal a potom rozbil loď o skaliská. Nebolo to ďaleko od pravdy, keď uvážime, že rybie húfy sa rady zdržujú práve v okolí útesov.

Človek počuje frekvenciu približne v rozmedzí 20 Hz až 20 kHz. Za mlada aj mierne nad 20 kHz. S pribúdajúcim vekom nám to ale všetko tak nejako klesá a bežne komunikujeme na frekvencii 200 až 800 Hz. Niektoré morské ryby tiež využívajú pásmo 800 – 1 250 Hz, čo sa v dobe bez naftových motorov dalo v drevenej rezonujúcej lodi asi počuť celkom dobre. A tak je možné, že legendy o sirénach má na svedomí rybie hašterenie.

Nie k všetkým rybám trea pristupovať ako k tichošľapkám. Sú medzi nimi aj „hlucháne“. U nás sú to napríklad šťuky, pstruhy a ostrieže. Kapor ale medzi ne nepatrí. Naopak. Jeho ucho je napojené na vzduchový mechúr a ten robí jeho sluch obzvlášť vycibreným. S istým zveličením sa dá povedať, že tak, ako je v našich končinách zvykom, to posledné, čo väčšina z našich kaprov vo svojom živote počuje, je „narodil sa Kristus Pán“ či koledy s prianím bohatej úrody, hojnosti dobytka v chlieve, všetkého dobrého a zdravia.

Typická štruktúra uhličitanu vápenatého v rybích sluchových kostičkách je nahradená inou kryštalickou formou. Tým ryby prichádzajú o polovicu svojho sluchu.

Tormey Reimerová, University of Melbourne

Z úst povolaných často počúvame, že hromadením oxidu uhličitého v atmosfére sa ho bude viac rozpúšťať vo vode a tvoriť sa slabá kyselina uhličitá. Kyslejšia voda má rozpúšťať rybám ich sluchové kostičky a majú hluchnúť. Karasy, ktorým Američania vodu okysľovali, si ale postavili hlavu a s touto teóriou nespolupracujú. Otolity v ich vnútorných ušiach nie sú v kyslom prostredí menšie. Sú väčšie a o viac ako polovicu ťažšie než u rýb za bežných podmienok. Majú aj vyššiu hustotu. Globálne oteplené ryby v Miami vďaka tomu mali sluch o polovicu jemnejší (citlivejší) a zvýšil sa im aj rozsah vnímaných frekvencií.

Austrálčania ale v najnovšom čísle časopisu Scientific Reports tvrdia opak. Kolektívu Tormey Reimerovej z University of Melbourne vyšiel minulý týždeň článok, podľa ktorého ryby predsa len hluchnú. Citlivosť sluchu im klesá o polovicu a na vine sú práve spomínané otolity. Netýka sa to, našťastie, všetkých rýb. Len tých odchovávaných na farmách. Práve im zistili desaťkrát častejšie deformity ich ušných kostičiek. Najskôr vedci odhalili príčinu, prečo z miliárd umelo odchovaných lososích drobcov, ktoré sa každoročne vypúšťajú do riek, prežíva desať až dvadsaťkrát menej než tých z prirodzených podmienok.

Príčina chybných otolitov u rýb z fariem Nórska, Kanady, Škótska, Čile a Austrálie zatiaľ nie je známa. Isté je zatiaľ len to, že globálne otepľovanie a CO2 v tom prsty nemá. Príčinu by bolo dobré zistiť čo najskôr, pretože inak rad našich programov záchrany bude ďalej žalostne neefektívny a vysádzanie hluchých rýb do mora bude iba vyhadzovaním peňazí do vetra.

 

Hodnotenie článku

inVitro 2/2016

Otorinolaryngológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2016 Otorinolaryngológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro