Neurologické prejavy endokrinných porúch – rozhovor s MUDr. Františkom Jurčagom, MPH

Pýtame sa primára Neurologickej kliniky SZU, MUDr. Františka Jurčagu.

Neurológia a endokrinológia sú ako lekárske odbory na prvý pohľad dosť vzdialené. Ako to vnímate vy z pohľadu klinického lekára?

Neurológia a endokrinológia sú odbory, ktoré spolu veľmi úzko súvisia, dokonca hovoríme o neuroendokrinnom systéme. Zatiaľ čo úlohou endokrinného systému je kontrola a regulácia vnútorného prostredia, nervový systém má hlavne riadiacu funkciu na najvyššej úrovni – riadi všetky orgány. Činnosť týchto mechanizmov je prepojená aj v klinickej praxi. Na jednej strane sú endokrinné žľazy riadené nervovým systémom a na strane druhej ovplyvňujú hormóny produkované endokrinnými žľazami nervový systém – preto môže viesť zvýšená alebo znížená produkcia hormónov k poruche nervového systému, prípadne k poruche rôznych orgánov.

Ako neurológ ste sa v praxi určite stretli s pacientmi, ktorí trpeli neodhalenou rozvinutou endokrinnou poruchou, súčasne však mali výraznú neurologickú symptomatiku, ktorá lekára v diferenciálno-diagnostickom postupe zmiatla. Aké vysoké je podľa vás percento týchto pacientov? Sú to skôr ženy alebo muži?

Často sa stretávame s pacientami, ktorí majú na prvý pohľad markantnú neurologickú alebo psychiatrickú symptomatiku, čo niekedy lekára pomýli. Môže ísť dokonca o pacientov, ktorí majú kvalitatívne alebo kvantitatívne poruchy vedomia až po úroveň kómy. Mierne pritom prevažujú ženy, keďže ako klinickí neurológovia sa najčastejšie stretávame s poruchou štítnej žľazy, ktorá sa vyskytuje viac u žien. Hypofunkcia štítnej žľazy sa môže prejavovať úzkosťou alebo depresiou, nespavosťou, únavou, svalovou slabosťou a stuhnutosťou, myalgiami, syndrómom karpálneho tunela, neznášanlivosťou chladu, prípadne poruchami pamäti až pseudodemenciou. Hypertyreóza, čiže zvýšená funkcia štítnej žľazy, je pomerne časté ochorenie, ktoré postihuje približne 1 % populácie. Najčastejšou príčinou jej vzniku je autoimunitný zápal štítnej žľazy. V neurologickej praxi sa často stretávame s asociáciou ochorení štítnej žľazy s inými autoimunitne podmienenými ochoreniami, ako je myasténia gravis alebo sclerosis multiplex. Pacient je pri hypertyreóze v hypermetabolickom stave, napriek dostatočnému príjmu potravy chudne, býva prítomný svalový tras, potenie, svalová slabosť, únava, poruchy spánku, koncentrácie, podráždenosť, zmeny nálad až depresívne, respektíve manické stavy.

Poruchy ktorých endokrinných žliaz – okrem spomínanej štítnej žľazy – sa ešte zvyknú prejavovať aj neurologickou symptomatológiou?

Ďalšou veľmi častou endokrinnou poruchou s neurologickou symptomatikou, s ktorou sa stretávame, je diabetes mellitus. Menej často myslíme na hypoparatyreózu, ktorá vzniká najčastejšie sekundárne ako komplikácia po operácii štítnej žľazy a odstránení prištítnych teliesok. Následná hypokalcémia sa prejavuje zvýšenou nervosvalovou dráždivosťou. V ľahšej forme sa stretávame s parestéziami končatín a latentnou tetániou (pozit. Chvostekov fenomén), pri závažnejšom priebehu pacientov trápia bolestivé svalové kŕče, najčastejšie karpopedálne, svalová stuhnutosť, parestézie končatín a okolo úst.

Aké sú najčastejšie neurologické prejavy endokrinných porúch?

Vyššie som spomínal diabetes, s ktorým sa stretávame pomerne hojne a práve s týmto ochorením súvisí veľmi častý neurologický prejav, ktorým je diabetická neuropatia. V našich končinách je to popri alkoholovej neuropatii najčastejšie sa vyskytujúca neuropatia. Stretávame sa aj s tzv. kraniálnymi neuropatiami. Je to porucha najmä tretieho a šiesteho hlavového nervu, ktorá zapríčiňuje narušenie okulomotoriky a dvojité videnie, tento stav sa však pri správnej liečbe upraví v priebehu troch až šiestich mesiacov.

Vývoj v oblasti skúmania príčin ochorení mozgu rýchlo napreduje a dnes sa ukazuje, že za mnohými neurologickými diagnózami nachádzame aj rôzne poruchy hormónov a proteínov, ktorých laboratórna diagnostika sa postupne udomácňuje aj na našom trhu, hoci stále nepatrí k rutinnej praxi. Mohli by ste spomenúť zopár takýchto diagnóz a parametrov, pomocou ktorých možno tieto diagnózy stanoviť?

V súvislosti s tým si spomínam na prípad zo Švédska, kde sa po očkovaní proti vírusu H1N1 začali množiť prípady narkolepsie, stavy záchvatovo sa objavujúcej spavosti. Objavila sa tak nová klinická jednotka, ktorá potvrdila, že je dôležité neustále vyvíjať nové markery a parametre, pomocou ktorých môžeme stanovovať diagnózu. Narkolepsia sa napríklad dáva do súvislosti s nedostatkom hypokretínu (orexínu), ktorý sa tvorí v hypotalame a pôsobí aktivačne na monoamínové neuróny udržujúce stav bdelosti. Čo sa týka poruchy hormónov, možno spomenúť menej známe – ale veľmi zaujímavé – ochorenie, ktorým je Hashimotova encefalopatia. Väčšinou sa prejavuje poruchou vedomia, epileptickými kŕčmi, prípadne sú prítomné iné neuropsychiatrické prejavy, ktoré môžu vyústiť do kómy až smrti. Zákernosťou je, že pri tomto ochorení môže byť normálna hladina hormónov, ochorenie je však v skutočnosti podmienené tvorbou protilátok proti štítnej žľaze. Mali sme pacientku s týmto ochorením, ktorá bola hospitalizovaná na KAIM pre rozvoj kómy nejasnej etiológie. Potvrdila sa Hashimotova encefalopatia a po imunosupresívnej liečbe sa stav upravil. Na poruchu funkcie žliaz s vnútorným vylučovaním je dôležité myslieť pri rôznych neurologických prejavoch, keď výsledky vyšetrení (EEG, CT, MRI...) neobjasňujú príčinu ochorenia jednoznačne. Relatívne často prichádzajú aj pacienti s prejavmi slabosti alebo epileptickými záchvatmi a majú závažnú formu hyponatrémie, ktorá môže byť takisto zapríčinená hormonálnou poruchou. Vtedy je nutné spolupracovať v rámci diferenciálnej diagnostiky s endokrinológom a zistiť príčinu poruchy – či je hyponatrémia navodená iatrogénne – napríklad diuretikami – alebo centrálnou endokrinnou poruchou.

Poznanie nových príčin neurologických ochorení si vyžiada aj úpravu lekárskych oprávnení indikovať viaceré laboratórne vyšetrenia, ktoré dnes neurológ indikovať nemôže. Aké kroky v tomto smere vyvíja Slovenská neurologická spoločnosť?

Slovenská neurologická spoločnosť, samozrejme, sleduje trendy a dá sa povedať, že v posledných rokoch nastali veľké pokroky aj v stanovovaní laboratórnych parametrov, akými sú rôzne protilátky, hormóny či genetické vyšetrenia. Napríklad protilátky proti aquaporínu 4 pri diagnostike neuromyelitis optica, protilátky pri autoimunitných encefalitídach (anti-NMDAR, anti-CASPR2, anti-LGI1, anti-AMPAR) a iné, ktoré uľahčujú diagnostiku aj menej častých neurologických ochorení. Samozrejme, rozširovanie diagnostiky o ďalšie markery nezávisí iba od pokroku vo svetovom výskume, ale aj od finančných možností nášho zdravotníctva a technických možností pracovísk, ktoré by dané testy realizovali.

 

 

Hodnotenie článku

inVitro 4/2014

Endokrinológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2014 Endokrinológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro