NEVIEME A NECHCEME PODAŤ PRVÚ POMOC

Article image

S pánom docentom Dobiášom, ktorého si väčšina pamätá ako charizmatického záchranára s bielou bradou z kultovej relácie 112, sme sa stretli v jeho kabinete na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Popri záchranárstve totiž na Katedre urgentnej zdravotnej starostlivosti učí budúcich lekárov i záchranárov. Bavili sme sa hlavne o záchranárstve a o Slovenskom Červenom kríži, keďže v októbri 2013 sa stal jeho prezidentom.

Ako sa stal z primára záchranár

Docent Dobiáš spoznal záchranku ešte v 70. rokoch, keď pracoval ako anestéziológ na Kramároch v Bratislave a táto práca mu okamžite učarovala. „Záchranky boli vtedy súčasťou anestéziologického oddelenia a nikto sa ma nepýtal, či chcem alebo nechcem. Primár oddelenia povedal, že od pondelka ideme štyria mladí na záchranku a bolo. Pol roka som teda robil iba záchranku a potom som sa vrátil na oddelenie, ale keďže sa mi v záchranke zapáčilo, naďalej som mával tak dve-tri služby mesačne,“ vysvetľuje Viliam Dobiáš. 

V roku 1979 sa však stal primárom anestéziologického oddelenia novootvorenej NsP Ministerstva vnútra – súčasná Nemocnica Svätého Michala – a sanitka išla na dlhé roky bokom. „Pamätám si, že som vtedy záchranku pustil z hlavy, pretože možnosť stáť pri zakladaní nového anestéziologického oddelenia bola veľmi lákavá. A musím povedať, že na tú dobu sme vybudovali veľmi moderné oddelenie, ktorému som šéfoval celých 16 rokov. Potom som mal pocit, že som vyhorený, odišiel som a stal som sa generálnym sekretárom Slovenského Červeného kríža (SČK), čo je najvyššia profesionálna funkcia.“ O tri roky neskôr – v roku 1998 – bol však po sneme a po voľbe nových dobrovoľníkov do vedúcich funkcií prepustený. „Po tých 3 rokoch na kríži som sa už nechcel vracať do nemocnice, a tak som šiel rovno na záchranku. Takže od roku 1998 robím záchranku na plný úväzok.“

Od roku 2000 začal záujem o urgentnú medicínu rásť

Zatiaľ čo dnes je práca profesionálneho záchranára uznávaná, v minulosti to tak nebolo a do záchranky sa dostávali prevažne „problémoví“ lekári. A to isté platilo dokonca aj o anestéziológoch. „Nie je žiadnym tajomstvom, že kedysi boli na anestéze vždy voľné miesta. Keď bol nejaký prepitý chirurg, ktorému sa už triasli ruky, v rámci nemocnice ho preradili na anestéziologické oddelenie. V 70. rokoch teda robilo na anestéze veľa takých lekárov, ktorí sa nevedeli nikde inde uplacírovať. Mne sa však anestéziológia veľmi páčila a po promócii som si hľadal miesto vyslovene tam. A v záchranke to bolo podobne, išli tam doktori, ktorých inde nechceli, s ktorými sa ťažko vychádzalo. Okolo roku 2000 sa to však začalo meniť a zrazu bolo stále viac mladých lekárov, ktorým učarovala urgentná medicína. V tom období išla záchranka kvalitou hore,“ vysvetľuje docent Dobiáš.

Naši zdravotnícki záchranári – nelekári majú nebývalé kompetencie

Dnes máme na Slovensku 185 posádok rýchlej zdravotníckej pomoci (RZP) s dvomi zdravotníckymi záchranármi a 92 posádok rýchlej lekárskej pomoci (RLP), v ktorých je okrem dvoch zdravotníkov aj lekár. „Čo sa týka lekárov v záchranke, sú dva základné typy. Takí, ktorí robia urgentnú medicínu na plný úväzok ako ja a takí, ktorí robia napríklad na chirurgii alebo na internom a z pasie prídu na 3-4 služby mesačne.“ O tom, či pôjde na výjazd posádka s lekárom, rozhoduje operačné stredisko na základe informácií od volajúceho. „RLP chodia k potenciálne závažnejším prípadom, keď sú uvádzané bolesti na hrudníku, sťažené dýchanie a podobne, ale dnes sa to už vyrovnáva. Naši zdravotnícki záchranári – bakalári síce nie sú lekári, ale majú nebývalé kompetencie. Môžu samostatne vyšetrovať pacienta, stanoviť diagnózu, podať asi 25 druhov liekov a po konzultácii s lekárom môžu rozhodnúť, či bude pacient prevezený do nemocnice, alebo ostane doma. Funguje to takto už asi 7 alebo 8 rokov.“

Dramatické prípady tvoria asi iba desatinu výjazdov

Keď v roku 2006 bežala relácia 112, zdalo sa, že záchranári majú najhoršiu prácu na svete. Agresívnych alkoholikov a narkomanov striedali nebezpeční výtržníci. Podľa Viliama Dobiáša je však realita úplne iná. „Väčšina prípadov sú staré smutné babičky, ktoré televízia, samozrejme, vystrihávala. Drsné výjazdy tvoria asi iba 10 %. Nehovoriac o tom, že dnes si niekto zadrie centimetrovú triesku a už volá sanitku. Zavolali nás už aj kvôli kliešťovi alebo krvácaniu z nosa. Práve preto som pred dvoma rokmi vydal knihu Volali ste záchranku?. Do tejto knihy som dal aj unudených starých ľudí alebo manželské konflikty, keď mala manželka doma 20 rokov opilca, ktorý ju bil a jedného dňa jej manžel strelil takú po papuli, že si oškrel hánky. Manželka zavolala sanitku a keď som prišiel a začal zisťovať, čo sa vlastne stalo, tak sa ma žena opýtala, či by sme manžela nemohli zobrať na protialkoholické liečenie.“

Drsné výjazdy tvoria asi iba 10 %. Nehovoriac o tom, že dnes si niekto zadrie centimetrovú triesku a už volá sanitku.

Hoci Viliam Dobiáš vraví, že v ňom viac rezonujú smutnejšie prípady, keď nemohol pomôcť, v spomínanej knihe je množstvo vtipných hlášok, ktoré si údajne zapisoval 2 roky. „Jedna kapitola je venovaná napríklad náhlym úmrtiam, pri ktorých pozostalí reagujú často úplne odveci. Spomínam si na manželku 82-ročného pána, ktorý náhle umrel v kresle. Vysvetlil som jej, že zrejme dostal infarkt a že je mi to ľúto, ale pre neho je v podstate fajn, že netrpel. A ona na to, že mu práve nachystala jogurt s müsli, že to mal tak rád a kto to teraz zje. (Smiech.) Alebo jedna 40-ročná dcéra, ktorej náhle umrel otec. Po čase sa rozhovorila, že je to hrozné, pred pol rokom umrela mama, pred dvoma mesiacmi im zomrel pes, pred týždňom pokapali králiky a teraz otec. (Smiech.) Samozrejme, za normálnych okolností by to na jednu úroveň nedávala, ale v tom šokovom stave človek nedokáže racionálne premýšľať,“ vysvetľuje Dobiáš.

Aj z najobyčajnejšieho pacienta môže byť rarita

Podľa slov docenta Dobiáša je na práci záchranára najťažšie nepodľahnúť rutine, hoci ako sám hovorí, zatiaľ čo iných to ubíja, jeho to fascinuje. „Predstavte si, že idete k starej panej, ku ktorej chodievate päťkrát do mesiaca a viete, že k nej chodia aj iné posádky a roky jej nič vážne nie je. Napriek tomu ju musíte vždy poctivo vyšetriť, lebo čo ak práve teraz niečo nie je v poriadku, hoci ste ju vyšetrovali pred troma dňami,“ hovorí Viliam Dobiáš.

Niekedy sa však práve z toho najmenej zaujímavého pacienta stane raritný prípad. Pán docent si spomína na výjazd spred roka, keď ich sestričky z jedného domova dôchodcov zavolali k pacientke, ktorá v posteli na chvíľu stratila vedomie. „Prišli sme tam, vyšetril som ju, urobil som EKG a nič som nenašiel, ale keďže tam bola porucha vedomia a ošetrovateľka v domove pôsobila dôveryhodne, tak som radšej pacientku zobral do nemocnice. Vyšetril ju neurológ, urobil jej CT, ale tiež nič nenašiel. To bol prvý výjazd.“ Asi o 10 dní, keď mal pán docent opäť službu, ho k tejto pacientke zavolali znovu. „Cestou do domova mi záchranári zreferovali, že tam za tých 10 dní boli trikrát, vždy išlo o poruchu vedomia, ale nikdy nič nenašli ani oni, ani na neurológii. Prišiel som tam teda dohromady piatykrát a zasa nič. Pani bola plne orientovaná a nemala žiadne ťažkosti. Napriek tomu sme ju opäť podrobne vyšetrili, zapli sme EKG a v momente, keď sa ma záchranári pýtali, či už môžu odlepiť elektródy, sa EKG na chvíľu zastavilo a nabehla rovná čiara. Ani sme nestihli začať s resuscitáciou a EKG sa znovu rozbehlo. Vďaka tejto náhode sme mali na EKG zachytenú diagnózu a pani išla na implantáciu kardiostimulátora. Takíto pacienti chodia niekedy ku kardiológovi aj dva roky a ten nič nenájde,“ hovorí Viliam Dobiáš o úžasnej náhode.

Slovenské posádky túto súťaž už viackrát vyhrali, prípadne obsadili medailové pozície, čo znamená, že sme porovnateľní s kýmkoľvek na svete.

Naši záchranári sú porovnateľní s kýmkoľvek na svete

Pán docent Dobiáš je okrem toho inštruktorom záchranárov a porotcom na medzinárodných súťažiach. A podľa jeho slov patria naši profesionálni záchranári k najlepším na svete. „Najväčšia medzinárodná súťaž záchranárov funguje v Česku, Američania ju neoficiálne volajú majstrovstvá sveta. Každý rok tam býva okolo 100 záchranárskych posádok zo 16 až 20 krajín. Tradične chodievajú Američania a Kanaďania, minulý rok sme mali prvýkrát Austráliu, tento rok príde prvý raz Nový Zéland. Stabilne chodia aj Japonci, Nemci, Švajčiari, Poliaci i Rakúšania. Slovenské posádky túto súťaž už viackrát vyhrali, prípadne obsadili medailové pozície, čo znamená, že sme porovnateľní s kýmkoľvek na svete,“ prezrádza pán docent.

Slováci však prvú pomoc podať nevedia a dokonca ani nechcú

Pri otázke, ako je na tom so „záchranárstvom“ široká verejnosť, sa úsmev pána docenta vytráca. „V rámci Červeného kríža sme raz robili prieskum, keď sme na ceste nasimulovali autonehodu. Robili sme to v 5 okresoch a zo štatistiky vyšlo, že pri nehode zastavilo iba 10 % okoloidúcich áut, a aj z tých 10 % bol len v každom druhom aute niekto, kto by vedel podať prvú pomoc. To znamená, že 10 % chce a 5 % vie.“ Problém vidí hlavne v nízkom povedomí o význame prvej pomoci. „Videl som viacero sociálnych experimentov zo zahraničia, keď nasimulovali náhlu nevoľnosť a bezvedomie. V USA zasiahli okoloidúci v priebehu minúty a v Rusku sa prvý človek zastavil po 15 minútach. Bohužiaľ, stále máme bližšie k tomu Rusku. V USA veľmi pomohol Zákon milosrdného samaritána, ktorý zaviedol Bill Clinton. V Amerike sa súdi každý s každým, ale podľa tohto zákona ten, kto podá prvú pomoc, nie je trestne stíhateľný.

Situácia by sa mala zlepšiť vďaka projektu Krajina záchrancov, v ktorom sa má verejnosť naučiť základné princípy prvej pomoci online. Za týmto projektom stojí práve docent Dobiáš. „S nápadom prišla jedna známa, ktorú som kedysi školil v prvej v pomoci a ktorej som spomínal, že veľa ľudí nevie podať prvú pomoc. Projekt vznikol v spolupráci so spoločnosťou Pfizer, ktorá hľadala vhodný spôsob, ako sa prezentovať mimo farmakologického priemyslu. Prvý rok do toho išli obrovské peniaze, Česká televízia nám natočila videá, renomovaná firma nám urobila štruktúra e-learningu, urobila sa premakaná webstránka, aplikácia pre smartfóny a výsledok môžete posúdiť sami. Začína sa to rozbiehať a tento rok asi urobíme znova prieskum, koľko ľudí chce a vie podať prvú pomoc. Už by to mohlo byť lepšie, hoci vo februári to boli ešte len 3 roky, odkedy kampaň beží a zo zahraničia vieme, že podobné projekty prinášajú prvé výsledky až o 5 rokov.“ vysvetlil pán docent.

Prezidentovanie SČK prinieslo nové výzvy

V októbri 2013 bol pán docent Dobiáš zvolený za prezidenta SČK. Hoci je členom SČK už od prvého ročníka na lekárskej fakulte a v minulosti bol dokonca 3 roky generálnym sekretárom SČK, do prezidentovania sa mu pôvodne veľmi nechcelo. „Predo mnou bola prezidentkou dve funkčné obdobia pani doktorka Kobzová, ktorá už ďalej nemohla a mala pocit, že som vhodný typ. Mnohí ma zažili ešte ako generálneho sekretára a keďže som sa venoval prvej pomoci ako dobrovoľník, tak som školil dosť veľa ľudí a prvá pomoc je v kríži jednou z kľúčových aktivít, takže ma poznali na celom Slovensku. Okrem toho som bol vďaka relácii 112 už aj mediálne známy. Ja som to najskôr odmietal, ale potom sa pani doktorka spriahla s mojou manželkou, takže som musel súhlasiť. (Smiech.) Samozrejme, bol som aj rád, som tu dlhé roky a mám k SČK veľmi blízky vzťah.

Záchranári, ale aj mnohí lekári robia chybu v tom, že berú úmrtie pacienta osobne, ako ich vlastnú prehru.

oci pán docent so sebe vlastným humorom poznamenáva, že v stanovách je uvedená iba povinnosť zastupovať SČK navonok, takže ako prezident nič viac nemusí, chcel by činnosť SČK viac spopularizovať. „Problém je však v tom, že naša činnosť nie je mediálne atraktívna. V Bratislave máme napríklad denné stacionáre pre hendikepované deti, rodičia ich ráno dovezú a po práci si pre ne prídu. Deti tam majú profesionálnych pedagógov, zaujímavé aktivity, stravu. Denné stacionáre máme aj pre dôchodcov, okrem toho prevádzkujeme domovy dôchodcov s nepretržitou prevádzkou, domovy pre týrané ženy, máme vývarovne, ale to nezaujíma ani noviny, ani televíziu,“ hovorí Dobiáš.

Dobrovoľníci SČK pomáhali aj v rámci imigrantskej krízy vo Viedni a v Nickelsdorfe. „Išlo hlavne o ošetrovanie zranení, poskytovanie psychosociálnej pomoci a mali sme aj niekoľko pôrodov. Radi by sme sa angažovali aj v humanitárnych misiách v zahraničí, ale na to nemáme dostatok financií. Bohatšie červené kríže, ktorých majetok vrátane vlastnej nemocnice nebol v 50. rokoch znárodnený tak ako u nás, majú v zahraničí aj stovky dobrovoľníkov.

Jeden nesplnený sen

Hoci pán docent v rámci profesionálnej kariéry dosiahol viac než dosť, aj tak má jeden nesplnený sen. „Rád by som vybudoval výcvikové stredisko pre profesionálnych záchranárov, ale aj pre nezdravotníkov z Červeného kríža. Niečo podobné je vo Viedni. Majú tam miestnosť kde je 4 metre vysoké lešenie s miešačkou, je tam byt s obývačkou, kúpeľňou a záchodom, takže tam môžu trénovať rôzne situácie, napríklad keď niekto odpadne na záchode. Majú tam auto, ktoré je možné všelijako otáčať a simulovať vyslobodzovanie ľudí. Okrem toho sa tam dá nastaviť rôzne osvetlenie, od úplnej tmy až po oslepujúce slnečné žiarenie. Pri simulácii dopravnej nehody sa dajú nastaviť zvuky premávky, trúbenie a podobne. Je to veľmi realistické. Ale to je asi skôr sen, pretože buď by som musel vyhrať jackpot, alebo nájsť veľmi štedrého sponzora.“

Rád by som vybudoval výcvikové stredisko pre profesionálnych záchranárov, ale aj pre nezdravotníkov z Červeného kríža. Niečo podobné je vo Viedni.

V závere rozhovoru sa s pánom docentom vraciame k záchranke. Kto sa s Viliamom Dobiášom stretol, ten vie, že hoci ako záchranár videl viac utrpenia a bolesti než väčšina ľudí, napriek tomu pôsobí spokojne a vyrovnane. Jeho recept je pritom pomerne prostý. „Myslím si, že nielen záchranári, ale aj mnohí lekári robia chybu v tom, že berú úmrtie pacienta osobne, ako ich vlastnú prehru, pretože tomu nedokázali zabrániť. Moja vyrovnanosť vyplýva asi z toho, že som veriaci, som si vedomý hraníc lekárskej vedy a s pokorou prijímam neodvratnosť niektorých stavov,“ uzatvára pán docent Dobiáš.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2016

Onkológia

Prinášame vám jubilejné, desiate číslo časopisu inVitro s hlavnou témou Onkológia. Opäť v ňom môžete nájsť množstvo praktických a zaujímavých informácií. Dočítate sa napríklad o zhubných…

author

Mgr. Jozef Kaščák

Všetky články autora