Normálne sa nadýchni a spievaj!

Hoci sa klaviristka, speváčka a hudobná pedagogička Ida Kelarová pred vyše 20 rokmi usadila v Čechách, nedá sa povedať, že by obsedela na jednom mieste. Stretli sme sa v Bratislave, cez víkend už mala koncert vo Švédsku, ďalší víkend v Nemecku, potom v Holandsku a tak by sa dalo pokračovať až do Vianoc.

V Bratislave nebývate často, aký bol cieľ vašej cesty sem?

Bola som tu dojednávať sponzorské štipendium jednému nášmu chlapcovi, veľmi talentovanému huslistovi. A mali sme stretnutie s organizátormi novembrového koncertu v Starej tržnici, kde budeme vystupovať s členmi Českej filharmónie a so speváckym zborom Čhavorenge (v preklade z rómštiny to znamená Deťom, pozn. red.). Je to zbor zložený z rómskych detí zo sociálne slabých rodín, z osád, z mestských get, z rôznych častí Slovenska a Česka. Základ tvorí 40 spevákov, ale dohromady pracujeme s dvomi stovkami detí.

Pre tieto deti organizujete aj letné tábory, v ktorých sa tie nové učia pracovať nielen s hlasom, ale aj na sebe. Vo filmovom dokumente O čo ide Ide vidno, že udržať disciplínu je tam dosť náročné.

Máme nastavené prísne pravidlá. Deti vedia, že keď ich porušia, tak ich nekompromisne nasadíme na vlak a odvezieme domov.

Stáva sa to?

Zvyknú byť tak dvaja-traja, ale naposledy ich bolo až dvanásť. To bolo najviac, odkedy tábory organizujeme. Musíme to urobiť, lebo inak to narušuje program ostatných detí, ktoré na sebe chcú pracovať. Niektoré to ale nie sú schopné zvládnuť, nie sú na to pripravené, mnohé sa s pravidlami stretnú prvýkrát v živote. Na to, aby som s deťmi mohla pracovať, si musím v prvom rade vytvoriť rešpekt, bez toho to nejde.

A nerobí vám to zle, byť zlá?

Strašne.

Ako sa s tým vyrovnávate?

Niekedy to oplačem, lebo v tom momente si pripadám naozaj zlá. Ale ja tie decká milujem a chcem, aby niečo dosiahli, nikto im to tam nesmie kaziť. Koľkokrát mi to zlomí srdce, ale musím, je to obrovská zodpovednosť. Aj keď sa s nimi niekedy veľmi vytrápim, som na ne hrdá. Už tretí rok za tých sedem, čo to robím, sa mi darí, že až 80 % detí pokračuje. Sú už namotivované a môžeme s nimi dokázať veľké veci.

Čo budú robiť potom, keď od vás odídu?

Čhavorenge má cieľ motivovať deti. Majú pravidlá, že nesmú mať vymeškané hodiny v škole, nesmú prepadávať, chceme, aby študovali, alebo aby sa aspoň vyučili, zakladali funkčné rodiny a aby sa ony samy stali vzormi pre ostatné rómske deti a žili lepší a kvalitnejší život než ich rodičia.

Ako ste sa dostali k tomu, že učíte spievať?

Vôbec som netušila, že niekedy budem spievať, nieto ešte, že budem učiť spev. Po konzervatóriu som korepetovala v Divadle na provázku a rovno odtiaľ som sa vydala a presťahovala do Veľkej Británie. Mala som tam prvý sólový koncert, na ktorý som kývla, že dobre, potom som sa skoro zrútila, že čo ja budem spievať? A práve po tom koncerte sa mi začali hlásiť ľudia, že chcú, aby som ich naučila spievať tak, ako spievam ja. Vôbec som nevedela, ako a čo ich učiť, ani ako začať. Naliehali. Ja som im tvrdila, že každý vie aj tak spievať, tak prečo by som ich to mala učiť? To inak hovorím stále, aj dnes po 35 rokoch. Veď normálne sa nadýchni a spievaj! Ježiši, zhlboka sa nadýchnuť? To nás musíš naučiť.

Oni sa nevedeli nadýchnuť?

To som sa ich pýtala aj ja. Povedali, že nie, že to nie je ľahké. Zamyslela som sa, čo za problém sa za tým môže skrývať. Začalo ma to fascinovať, rozmýšľala som, ako by som im mohla pomôcť. Musela som analyzovať seba, musela som to celé prežiť, prejsť si tým sama. Vždy som spievala prirodzene a potom sa to prirodzené stalo vedomou prácou.

Nikdy ste neštudovali žiadne spevácke techniky?

Nikdy v živote. Akurát som mala muziku v tele, v duši, to bola moja výhoda.

Ako sa staráte o svoj hlas?

Nikdy som nerobila nič špeciálne. Hlas je napojený na celkovú osobnosť, je vždy taký, aká som ja. Niekedy zo začiatku mi občas hlasivky ochrapteli, ale aj tak som odspievala koncert, niekde som ten hlas zo seba vydolovala. Nikdy ma nič nezastavilo, nikdy som predstavenie nezrušila. Vždy som spievala naplno. Ľudia mi hovorili, nech sa šetrím, lebo mi hlas dlho nevydrží. Koľkokrát si na nich spomeniem, lebo dnes už mám 62 a hlas stále mám.

Ako je to možné?

Raz ma zastavil jeden foniater, či nechcem ísť k nemu, že robí výskum hlasiviek. Hovorí, pani Kelarová, ja keď vás počúvam, tak vy už by ste správne nemali ani hovoriť. Nechcete prísť k nám na výskum? Nejdem, lebo by ste mi tam ešte niečo našli.

Ako prebiehajú vaše spevácke workshopy?

Mám dýchacie cvičenia, ktoré ľuďom pomáhajú otvoriť emócie. Ja tvrdím, že tam je zakopaný pes. Tam vznikajú choroby. Ľudia sú dnes takí uzavretí do seba, že už skoro nedýchajú. Žijú v hlave, tú majú pod kontrolou, život im plynie a oni ho nežijú. Hovorím tomu prežívanie. Je rozdiel žiť a prežívať. Nežijú svoje emócie, blokujú ich, držia v sebe, a tak nevzniká priestor pre nové veci. Tým, že neplačú, vznikajú depresie, lebo smútok zadržujú, dusia sa. Najlepšie je to vyspievať, tým to uvoľnia, otvoria a začnú aj inak dýchať. V západnej kultúre je to nastavené tak, že keď niekto plače, tak nie je v poriadku, u Rómov naopak, nie je v poriadku, keď neplače.

Ľudia sa boja hnevu, na povrchu hrajú, že sú láskaví a milí, držia v sebe zlosť, z toho sú protivní, agresívni a násilní.

Podobné je to asi aj s ďalšími emóciami.

So smútkom je to ešte dobré, na to vám dnes dajú lieky. Ale s hnevom je to horšie, ten je totálny zabijak. Ľudia sa boja hnevu, na povrchu hrajú, že sú láskaví a milí, držia v sebe zlosť, z toho sú protiv­ní, agresívni a násilní. Vďaka tejto práci som presvedčená, že potlačovaná zlosť je zrelá tak na rakovinu. Ľudia by sa naozaj mali starať o svoju dušu, aby boli štastní.

Kde ste sa naučili, ako pracovať s cudzími emóciami?

Všetko je spojené s tým, čo som sama prežila. Riskla som to a sama som išla do veľkých hĺbok, preto dokážem iných ľudí doviesť tak hlboko. Inak by ma tam nepustili. Viem, čo to s nimi robí, keď niekoľko dní v temnote pracujeme na ich hneve. Nestačí sa len chvíľku vykričať, lebo tam je toho veľa nakopeného, musia to v sebe dolovať a dolovať. Keď to všetko vypustia, tak sa uzdravia. Koľkokrát si hovorím, že keby ma videl nejaký psychológ, tak ma zavrú do blázninca, lebo by si povedali, že tam sama patrím a nie, že ešte pracujem s ďalšími ľuďmi. Ale keď vidím o päť dní výsledky, tak to už je dosť silný argument na to, že to naozaj treba. V každej nemocnici by mali mať oddelenie, na ktorom nechajú ľudí vykričať a nie im dávať injekcie na utíšenie.

Fajčíte?

Bola som veľký fajčiar do svojich tridsiatich dvoch rokov, keby som nemala cigarety, tak plačem. Ale aj keď som fajčila, tak som dýchala, žila, prevetrala pľúca. Poznala som ľudí, čo fajčili a nedokázali sa ani nadýchnuť.

Čo sa stalo, že už nefajčíte?

Každý máme svoj čas. Všetko je niekde v hlave. Dospela som do momentu, že môj vnútorný hlas mi povedal: Ida, buď umrieš, alebo prestaneš fajčiť. Urobila som zásadné rozhodnutie a odvtedy nefajčím. Musela som sa zatnúť, nebolo to ľahké. Také rozhodnutie príde raz za život, keby som ho nenasledovala, prepásla by som svoj čas.

Vaši mladí speváci, tí nefajčia?

Už to nie je také, aké to bývalo. Medzi tými nad 15 rokov fajčí takých 6-7, ale u nás to nemajú dovolené, je to jedno z pravidiel. Fajčia tajne a pokiaľ ich neuvidím, tak vravím, že pre mňa jednoducho nefajčia. Tým malým to nedovolíme a prísne strážime, aby nefajčili ani tajne. Vždy vyhlasujeme súťaž o nefajčiara a motivujeme ich cenami.

Keď chodíte po osadách hľadať spevácke talenty, tam fajčí oveľa viac ľudí, aj detí, nie?

U chudobných Rómov fajčia všetci. Psychicky sú na tom tak zle, že musia. Vôbec nechápem, ako celá rodina môže fajčiť, keď je to dnes také drahé. Radšej nebudú jesť, radšej nedajú jesť deťom. Bohužiaľ, aj takých Rómov stretávam.

V podmienkach, v akých žijú, musia byť aj celkovo veľmi chorí.

V takých podmienkach by boli všetci chorí. Vždy si hovorím, kde sú hygienici, sociálni pracovníci, kde sú? Nemôžu tam tie deti takto nechať, to už nie je ani prežívanie. Moja kamarátka žije v Kanade, kam emigrovalo veľa Rómov a až tam sa teraz zisťuje, ako veľmi sú chorí. Až tam si ich konečne niekto všimol.

Možno je už aj neskoro a zostane to ako môj nesplnený sen, ale chcela by som pre rómske deti vytvoriť školu, urobiť experiment, vychovať generáciu, ktorá bude príkladom a vzorom.

Vy si svoje zdravie všímate?

Čím som staršia, tým viac si ho musím všímať. Žila som bohémsky život, kašľala na veci spojené so zdravím, pretože som bola zdravá, že áno. Ale ako človek starne, zrazu zistí, že mu už neslúži koleno, má problém so slinivkou a musí s tým niečo urobiť. Nie som človek koncentrovaný na seba, skôr opačne, stále niekomu pomáham, ale najťažšie je pomôcť sám sebe. Tak sa to teraz učím.

Preto radšej pomáhate iným?

Cítim to ako zodpovednosť, niečo tu po sebe zanechať, odovzdať ľuďom a deťom posolstvo. Nedokážem to len tak v skratke vysvetliť, ale je to veľmi spojené s rómstvom. Osemročné decko zaspieva pieseň o takej bolesti, že máme husiu kožu. Kde sa to v ňom berie? Musí sa napojiť, otvoriť a nechať to cez seba prúdiť. Nenechať sa paralyzovať strachom. Čo nás čaká, to nás čaká. Verím, že otvoriť srdce je jediná cesta k tomu, aby sa nám všetkým tu lepšie žilo. Keď je človek otvorený, je napojený a všetko funguje tak, ako má. A to má všetko spojitosť s dýchaním, lebo ak nebudem schopná nadýchnuť sa, tak nebudem schopná ani žiť – dych znamená život.

Máte popri tom všetkom čas na nejaké koníčky?

Keď mám čas, tak organizujem, to je môj voľný čas. Som manažér všetkého, sama si všetko organizujem, aj workshopy, aj koncerty, deti musia docestovať a musím ich pripraviť na výkon, aj ospravedlnenky do škôl dávam do obálok, to všetko robím sama, to mi zožerie celý čas. Jediné hobby sú v lete kvetiny na záhrade, nasadím si ich okolo seba, sadnem si pod lipu a je mi dobre. Tam je pokoj, nie sú tam ľudia, iba kvety a farby. Každé ráno si tam môžem dať kafíčko a sledovať, ktorá vykvitla a ktorá mi vädne. A úplne milujem dovolenky, teraz ideme v decembri na mesiac na Kubu. To sú také moje odpojovačky od reality, keď konečne môžem úplne vypnúť. Až vďaka môjmu mužovi som sa naučila užívať si, že celý ten mesiac nič nerobím. Hobby je všetko, čo robím, aj tá muzika, vďaka nej môžem nielen pomáhať ľuďom a odovzdávať posolstvo, ale aj sama byť zdravá, lebo všetko môžem vyspievať. Som za to vďačná, aj keď som si nevybrala úplne najľahšiu cestu.

Chceli ste to niekedy zmeniť, vydať sa na križovatke inou cestou?

Bola som na tej križovatke veľakrát a vždy ma to priviedlo späť. Na pôvodnú cestu. Viete koľkokrát! Koľkokrát som padla na kolená a musela som vstať a vravela si, do Prčic, prečo som si vybrala túto cestu, čo ak je nejaká ľahšia alebo iná? Ale vždy ma to priviedlo tu. Toto je moja cesta a tú nezmením, všetko je to osud.

Takto ste si to ale v mladosti asi nepredstavovali?

V Divadle na provázku ma bavila tá tvorivosť, ale keď som sa vydala za Walesana do Walesu, tak som bola odhodlaná byť ženou v domácnosti, vychovávať deti. Po dvoch rokoch sa mi narodila dcéra a zomrel otec a to ma naviedlo na cestu späť. Začala som zase tvoriť a to mi zostalo do dneška.

Žili ste vo Walese, v Nórsku, v Dánsku, prejazdili ste celú Škandináviu, opäť Wales, až potom ste sa vrátili do Čiech a usadili sa. Už vás nebaví kočovať?

Stále hovorím, že nás to ešte stretne a začneme niekde inde. Napokon, Vysočina je len miesto, na ktorom sme zložili veci, inak sme na cestách stále. Včera v Prahe, dnes v Bratislave, zajtra v Brne, v aute najazdíme tisícky kilometrov, kam nedôjdeme autom, tam doletíme. Občas je to únavné, ale potom máme, povedzme, tri týždne voľno, sme doma a už rozmýšľame, čo by sme zase robili. Pokiaľ nám zdravie bude slúžiť, tak cestovanie je to jediné, čo môžeme robiť.

Pôsobíte ako nebojácna žena. Máte vôbec z niečoho strach alebo nejakú fóbiu?

Nemám klaustrofóbiu, ale keď je niekde úplne malinký výťah, vždy si predstavujem, že keby sa zasekol, nemohla by som dýchať. To mám zase s tým dýchaním! Nikdy sa mi to nestalo, ale niekedy mi to príde na um, trochu spanikárim a prudko sa nadýchnem. Teta mi hovorila, že keď som bola malá a plakala som, mama jej nedovolila zobrať ma utíšiť na ruky. Jej heslo bolo – však ju nechajte plakať, bude mať silné pľúca a silný hlas.

Vôbec nechápem potrebu ľudí spievať si v sprche. Väčšina ľudí, ktorých učím spievať, si spieva len v tej sprche, lebo tam ich nikto nepočuje, nevidí…

Čo bolo vo vašom živote najťažšie?

Moment, keď zomrel otec. Tá strata bola veľmi silná, milovala som ho najviac na svete, on mi dal úplne všetko, muziku, emócie, rómstvo, všetko to krásne, čo k tomu patrí. Bola som v tom čase vo Walese, nerozlúčila som sa s ním, nepovedala mu všetko, čo som mu potrebovala povedať, nepoďakovala som mu za to, čo mi dal, na všetko už bolo neskoro. Bola som na ten smútok úplne sama a tak som začala spievať.

Vaša mama bola Moraváčka, otec bol Róm, ale skrýval to. Podľa vás ho práve to zabilo. Ako?

To sú tie emócie. Hanbil sa za to, že je Róm a ako sa hanbil, tak sa zavrel do svojej bolesti a tá ho vyžrala v chorobe. Namiesto toho, aby zabojoval, vykričal to, tak to, po tom, ako sme všetky tri dcéry odišli z domu, vzdal.

Hľadáte svoje korene?

To robím celý život. Išla som až do 12. storočia. Zistila som, že celá rodina je rómska, ale už od toho 14. storočia sa za to hanbili, nechceli nimi byť. Otec sa volal Bitto, viete koľko je Bittových a nikto sa k tomu nehlási? Na Slovensku mali Bittovci osem kaštieľov, oni vždy hovorili, že boli modrá krv, vyššia kasta. Keď sme išli s bratrancom do hĺbky, dokonca sme zistili, že mali aj svoje erby. Ale keď­že sa k tomu Bittovi nikdy nechceli hlásiť, tak po revolúcii, keď sa vracali majetky, nechali ich radšej prepadnúť. Alebo o tom nevedeli, ako ja. Je to zapeklité, lebo to napáchalo veľmi veľa zlej energie.

Čo sa vám v živote najviac podarilo?

Našla som lásku. To je veľmi dôležité, mať človeka, ktorého milujem a som s ním šťastná, jedna duša – jedno telo. Vôbec si neviem predstaviť život bez neho. To považujem za veľké šťastie, možno aj dar, ku ktorému som sa musela pretrpieť.

Máte ešte nejaké nesplnené sny?

Mne sa vždy všetky sny splnili. Všetky. Len jeden jediný nie, ale pre ten som ešte nič neurobila. Ale niekedy je to tak, že si to dáte do hlavy a ono to dozrie akoby samé. Potom sú také sny, že za nimi musíte ísť a začať na tom pracovať. Možno je už aj neskoro a zostane to ako môj nesplnený sen, ale chcela by som pre rómske deti vytvoriť školu, urobiť experiment, vychovať generáciu, ktorá bude príkladom a vzorom. Chcela by som dokázať, že tie decká sú schopné a že im každý môže závidieť. Jediné, čo potrebujú, je dobré vedenie. Od rodičov ho nemajú, lebo tí ho sami nedostali a naše školstvo im ho tiež nedáva. Ale ktovie, všetko sa ešte môže stať.

Ozaj, spievate si v sprche?

Vôbec nechápem potrebu ľudí spievať si v sprche. Väčšina ľudí, ktorých učím spievať, si spieva len v tej sprche, lebo tam ich nikto nepočuje, nevidí… Ja keď spievam, musím niečo zdeliť, potrebujem niekoho, s kým komunikujem, spievať si len pre seba, to nepotrebujem.

foto: Martin Červeňanský

Hodnotenie článku

inVitro 4/2017

Pneumológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2017 Pneumológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro