O tom, aká zábavná môže byť dočasná reuma

Nesmierne si užívam túto jeseň. S počasím v tomto ročnom období to však nemá nič spoločné. Ani s tým, že televízie naštartovali svoje nekonečné seriály, že kvetinky na mojom balkóne prežili úporné horúčavy, alebo že doprava v Bratislave je aj po začiatku školského roka celkom plynulá. Užívam si ju preto, lebo je zas všetko „po starom“.

Jasné, stále chodím každý tretí týždeň na Klenovu na chemoterapie a budem až do marca ďalšieho roku, ale nemám žiadne reakcie. Teda, vlastne mám, ale po tom všetkom to beriem ako celkom zábavný vedľajší účinok. Mám totiž reumu.

Môj onkológ ma na to upozornil ešte pred prvým nasadením, ale použil nejaké vznešenejšie označenie, tuším niečo ako svalovo-kostrová slabosť. Po skúsenostiach s prvou, fakt že hnusnou fázou chemoterapie som logicky očakávala, že večer po prvej aplikácii nového lieku sa budem doma skrúcať vo „svalovo-kostrových“ kŕčoch, ale, čuduj sa svete, nedialo sa vôbec nič. Ani na druhý deň a dokonca ani na piaty. A tak som na šiesty vyrazila do fitka, aby si telo znova začalo zvykať na pohyb. Znieslo to, aj sa v ňom tak ­akosi spokojne rozprúdila krv. O mesiac som si o čosi zvýšila záťaž, ale fakt že o máličko, no aj tak som mala dobrý pocit, keď som ­dostala svalovicu. Však konečne dostali aj svaly to čo treba po ­polroku onkologického vyvaľovania – pravidelný pohyb – a takto mi dávajú na známosť, že sú spokojné. Lenže svalovica ma ­neprechádzala. Po dvoch týždňoch som to už nepovažovala za dôkaz spokojnosti mojich svalov, myslela som si, že som pri cvi­čení asi niečo prehnala.

Kostrovo-svalová slabosť, pred ktorou nás onkológ varoval s dostatočným predstihom, chvalabohu, neprichádza frontálnym útokom ako žalúdočné problémy pri prvej fáze chemoterapie. Nenápadne sa vkradne do vašich svalov a kostí a robí váš život tak trochu smiešnym.

„To treba rozchodiť,“ povedala som si budovateľsky a s onkologickou kamarátkou Inezkou sme vyrazili na Pochod proti rakovine prsníka. Však akože kto už by tam mal pochodovať, keď nie my, čo túto chorobu aktuálne riešime? V Eurovei sme si kúpili ružové tričká, sadli sme si na promenáde na kávu a sledovali, ako sa formuje dav snáď dvoch tisícok ľudí pripravených vyraziť na okruh po meste.

Bez najmenších problémov sme sa veľmi rýchlo dohodli, že tento rok budú pochodovať bez nás. Obe nás boleli nohy, ruky a vlastne všetky svaly a úpony tak, že sme to bez výčitiek svedomia vzdali. Okolo nás sa dal do pohybu dlhý had ľudí pochodujúcich proti našej chorobe a my sme tam ako dve dámičky zostali nonšalantne popíjať kávu. Až tam mi Inez vysvetlila, že práve to je TÁ kostrovo-svalová slabosť, pred ktorou nás onkológ varoval s dostatočným predstihom. Chvalabohu, neprichádza frontálnym útokom ako žalúdočné problémy pri prvej fáze chemoterapie, ale takto nenápadne sa vkradne do vašich svalov a kostí a robí váš život tak trochu smiešnym. Však keď sme sa s Inez dvíhali z ­hlbokých kaviarenských sedačiek, vyzeralo to, akoby odchádzali dve reumatické dôchodkyne – niečo z toho lieku sa nám usádza vo svaloch a kĺboch. Samozrejme, len dočasne, po skončení liečby odznejú aj tieto príznaky. Zatiaľ si však musím dávať pozor aj pri obyčajnom podávaní rúk, lebo keď mi pri zoznamovaní dlaň bodro stisne nejaký urastený šuhaj, od bolesti mávam hviezdičky pred očami. Vo fitku som musela dočasne vyradiť všetky cviky, pri ktorých sa opieram o dlane a beh na páse bol pre mňa takisto neznesiteľný. Kostičky v členku hneď hlásili, že sa im to ani trochu nepáči. Tak to s Inez opäť berieme z tej pozitívnej stránky – že po sedemdesiatke budeme na skutočnú reumu vďaka tejto prechodnej už celkom slušne pripravené!

Ostatné veci zostali naozaj po starom, akoby sa medzitým nič zlé nestalo. Dokonca mám radosť z toho, čo ma ešte pred rokom hnevalo. Že čo napríklad? Napríklad taká celulitída, naozaj som si ju po roku opäť všimla, beštiu jednu neodbytnú! Alebo že si musím znova holiť nohy. Alebo že potom, čo som v najhoršom štádiu schudla na 53 kíl, sa už začínam nebezpečne blížiť k mojej pôvodnej šesťdesiatke. Ak už ale moja hlava rieši ako „problém“ celulitídu, zarastené nohy a hmotnosť, znamená to, že aj v nej je znova všetko po starom. A z toho mám radosť úplne najväčšiu.


Doplnenie autorky

V tomto blogu píšem o jeseni 2013. Svalovo-kostrové bolesti z chemoterapie, ktorú som dostávala infúzne tri mesiace každé tri týždne, odznievali veľmi dlho, ale ako nenápadne prišli, tak nenápadne aj odišli. Po polroku ma prestali bolieť zápästia, hánky aj členky a „reuma“, ktorá sa hlásila hlavne v malých kĺboch na končatinách, sa elegantne stratila. 
 

Hodnotenie článku

inVitro 3/2016

Reumatológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2016 Reumatológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro