Ošúp, prevar, ugriluj, alebo to nejedz! – rozhovor s cestovateľom Ľubošom Fellnerom

V afrických kmeňoch ho poznajú ako šamana z Európy. Keď sa niekde nalodí, jeho prvá návšteva je kapitán a doktor. Vyše dvadsať rokov cestuje po svete a aj keď už v zdravotníctve nepracuje, robí často expedičného lekára. Dúfa, že tomuto povolaniu sa raz vráti jeho zaslúžená úcta ako za čias Martina Kukučína. Ľuboš Fellner.

Dohodnúť si rozhovor s Ľubošom Fellnerom nie je vôbec jednoduché. Ak nie je v pralese, ktorý nepokrýva žiaden mobilný operátor, tak raz dvihne telefón pri Antarktíde, potom na Marshallových ostrovoch a o týždeň na Tajvane. Ale keď sa ozve a povie, že o mesiac bude v Bratislave k dispozícii, tak o mesiac určite budeme spolu sedieť v Mestskom pivovare na obede, kde si môže opäť dať niečo také chutné a našské, ako je segedínsky guláš.

Keď už sme sa stretli pri jedle, začnime rovno pri ňom. Nebojíš sa na cestách hocičo zjesť? 

Držím sa starých koloniálnych pravidiel: ošúp to, prevar to, ugriluj to, alebo to nejedz. Ale za tie roky už viem, kam mám ísť, do ktorých reštaurácií. Zjem hocičo, keď to upravujú predo mnou. Jedol som už hady, potkany, cvrčky, dikobrazy aj varené líčka z opice. Bolo to v strednej Afrike v ústí rieky Ebola, vošli sme veľmi hladní do najlepšej reštaurácie, objednali, zaplatili a oni že zajtra dovidenia, na koľkú to majú pripraviť? Jediné, čo mali v ten deň hotové, bola upečená opičia hlava bez kože, hrozné to bolo, dal som si to s veľkým odporom, ale hlad bol silnejší. Chutilo mi. Vravel som si, že takto nejako musí chutiť aj ľudské mäso. 

Niekde sa vraj ako najväčšia lahôdka pre najváženejších hostí ponúka surový opičí mozog. Opicu rozzúria, odseknú vrchnú časť lebky a teplý obed sa podáva. To si skúsil? 

Viem, že sa to robí, ale nikto mi to ešte neponúkol. Ani by som to nejedol, vraj práve z toho je AIDS. 

Podľa čoho vonku spoznáš, ktorá reštaurácia je dobrá a žiadne tráviace komplikácie nehrozia? 

To vidno už na prvý pohľad: reštaurácia musí byť plná. To totiž znamená, že majú rýchly obrat. Ak tam nikto nie je, jedlo nemusí byť čerstvé a v rozvojových krajinách často nefungujú chladničky. V Himalájach si dávam pozor, tam musia väčšinu jedla importovať. Alebo na Marshallových ostrovoch, odkiaľ som sa teraz vrátil, tam nie je ani jedna krava. To znamená, že si tam nedám hovädzie, lebo to museli doviezť. Ani mlieko, to je z Austrálie, tri mesiace po záruke. Polovica obchodov je vyhradená pre veci po záruke, dlho trvá, pokiaľ tam niečo dovezú. Všade treba jesť, čo je miestne, na ostrovoch sú to ryby, kokosové orechy. Mimochodom, teraz som tam prvýkrát v živote jedol rybu, ktorú som si sám ulovil. Volá sa wahoo, má vyše 20 kíl, jedli sme ju surovú, sašimi, mňam. 

Máš tri deti a často cestujú s tebou, berieš ich aj pod stan. Ako sa stravujú tie?  

Trojročná dcéra zje všetko, rovnako ako štrnásťročný syn. Ale druhá dcéra, trinásťročná, nezje vôbec nič, len bryndzové halušky, segedín a stejk. Aj v Carltone si vypýtala segedín. Nemali ho! Deti nikdy žiadne problémy so stravou ani trávením nemali, sú zvyknuté jesť hocičo. Občas to len majú popletené, ako napríklad thajský štipľavý šalát z papáje „som-tam“ alebo polievku „tom-jam“. Keď boli malé, mysleli si podľa názvu a aj preto, že sme to doma často pripravovali, že to je slovenské jedlo, a tak ho bez problémov zjedli. 

Si rovnako odolný ako tvoje deti?

Nebývam chorý vôbec, je to možno tým, že behám. Ani exotické choroby som nikdy nemal, a to mám zlú imunitu, bol som malý chorľavý astmatik. Mám sennú nádchu na naše bežné rastliny, ale v Afrike mi nikdy nič nie je. Keď človek vie, ako sa má správať, je veľká šanca, že neochorie, prevencia je najdôležitejšia, keď už sa to kašle, lekári veľmi nepomôžu. 

A čo trávenie? 

Nemám dobrý žalúdok. Najväčšie problémy som zažil na prvých cestách, teraz sa už nič nedeje. V Indii som bol 42-krát, všetkým som si už prešiel, všetkým sa už nakazil. Akoby som bol zaočkovaný. Ale moje prvé zážitky boli tristné. Keď človek musí cestovať a má potiaže s trávením, musí brániť motoriku čriev, napríklad Imodiom. To síce nelieči, ale pomôže vydržať dlhý presun v autobuse. Lenže ja som v Indii išiel miestnou linkou dva dni, došli na mňa tlaky, nemohol som ani vstať a utekať za šoférom, aby zastal. Všetci ostatní Tibeťania na tom neboli lepšie, celý život jazdia na jakoch a zrazu na staré kolená autobus. Povracaný bol celý. Do toho ja. Keď sme konečne zastali, vybehol som hneď za autobus. U nás sú takéto veci tabu, človek sa ide skryť, ale tam sa na mňa všetci vrátane šoféra prišli pozrieť, všetci so mnou ten problém prežívali. 

Vyskúšal si niekedy miestne liečiteľské praktiky? 

V Kašmíre som mal dlhodobé gastroenterologické problémy a vybral som už na to všetko, endiaron, antibiotiká, dva týždne som sa liečil európskou medicínou. Bol som zničený, hotový, úplne. Vo vrchoch som sa stretol s indickou armádou. Ich major, pán Činapa, vyzeral veľmi hlúpo, vôbec som mu nedôveroval a on mi hovorí, ja ťa vyliečim. Major! A chcel ma liečiť homeopatikami! 

Neveríš im? 

S výchovou môjho otca? Môj otec je fyzikálny chemik, ktorého zábavou je matematika. Svet je pochopiteľný, skladá sa z atómov, liečivej látky je v homeopatiku menej ako avogadrovo číslo. V tom mám jasno. Toho majora som ani nechcel počúvať. Ale dal mi tri guľôčky, také menšie tik-taky, a hovorí, ďalšie tri zoberieš o pol hodiny, ďalšie o trištvrte a o hodinu ti nič nebude. Do hodiny výsledok? Do toho idem! Za hodinu, hodinu a pol mi fakt nič nebolo. Vysvetľujem si to ako zhodu okolností, že práve zabrali všetky tie normálne lieky, ale odvtedy, napriek skepse, predsa len viac chápem, že niektoré veci akosi fungujú a zrejme je to viac než placebo. 

A čo ľudoví liečitelia, šamani? 

Keď s Pygmejmi chodím po lese, mne sa zdá každý strom rovnaký, ale oni vedia, čo funguje, toto je pygmejská viagra, toto proti kašľu, toto na popáleniny. V Thajsku zas vedia, že na štipnutie rajou funguje limetka, tá kyslosť neutralizuje jed. Všade majú svoje metódy a ja sa s nimi rád zoznamujem. V Afrike navštevujem šamanov jednotlivých kmeňov a dlho sa s nimi rozprávam. Na hraniciach severného a južného Sudánu bola šamanka, ktorá lieči ľudí a zároveň privoláva dážď. Dážď kúsok od Sahary znamená život. Vedela, že som šaman z Európy, že nech ju vyliečim, lebo ju bolí brucho a zuby, nemôže jesť mäso, obľúbenú lahôdku. Bola veľmi otvorená, nehrala sa, že je viac ako ja. Hoci s nami bol aj zubár, veľa sa s tým nedalo urobiť. Väčšinou rozdávame tabletky, žlté, b-komplex, a ružové, ibuprofen, to zaberie na bolesť. 

A čo dážď? Videl si ju privolať ho? 

To som chcel, na oplátku, aby urobila, keď to vie. Myslel som si, že spraví obetu, tance, ale ona nie je hlúpa. Dážď? No čo si?! To ja robím len v dažďovej sezóne! V suchej sezóne to je podobné ako privolávať u nás sneh v auguste. Ľudia majú svoj džob a v tom sa vyznajú. 

Aj ty si mal svoj džob, v ktorom si sa vyznal. Prečo si odišiel od medicíny k podnikaniu a cestovaniu. Nebavilo ťa to? 

Naopak. Po atestácii z internej medicíny som robil na kardiochirurgii na intermediálnom oddelení, kde sme sa starali o zoperovaných pacientov, ktorých k nám presunuli z JIS-ky. Bola to veľmi intenzívna robota, bavila ma. Dokonca som chvíľu uvažoval aj o gastroenterológii. Páči sa mi, že je to invazívna metóda, niečo medzi internou a chirurgiou, ktorá je založená na najmodernejšej technike a tá sa veľmi rýchlo vyvíja. Interná je oproti tomu trochu nudná, dáš tabletku a čakáš, či zaberie, musíš sa spoľahnúť, že ju pacient poctivo berie. Tu môžeš operačne okamžite aj pomôcť. Najviac sa mi však páčili nočné služby na pohotovosti na Kramároch, tam doviezli všetko. Hocičo. To som miloval, to bola skutočná medicína. Medicína sa na škole učí strašne teoreticky, ako študentovi sa mi to všetko zlievalo, nerozlišoval som, že niektoré prípady sú ako škodovka a iné ako atómové auto, nechápal som, že ako lekár sa najčastejšie budem zaoberať tou škodovkou. Až nočné ma to naučili a ja som chcel slúžiť stále viac. 

Kde sa tam vzalo cestovanie?

Lekár bol v mojich očiach vždy vzdelaný človek, ktorý má veľa záujmov, polyhistor, niečo ako Kukučín. Zaujíma sa o umenie, kultúru, veľa číta, a chce spoznávať svet. Taký som chcel byť aj ja. Takže keď prišla možnosť cestovať, chcel som to využiť. Ale nebola tu žiadna taká cestovka, všetko sme si museli zariadiť sami. Sadli sme si do Mamuta a rozhodli sa, že pôjdeme do Portugalska. Moja motivácia založiť cestovku bolo teda spoznávanie, nie mať peknú veľkú kanceláriu. 

Keď človek vie, ako sa má správať, je veľká šanca, že neochorie.

Nemohol si robiť oboje, byť lekárom aj cestovateľom? 

Mohol, nerátal som však s tým, že ma to až tak chytí. Možno to bolo aj tým, že som na začiatku omylom vyrazil do náročných krajín, v ktorých bola vojna, tým pádom žiadni turisti, totálna exotika. Zažil som prechod zo zeleného Kašmíru, kde sú ľudia ako z Hodvábnej cesty, do tibetského Ladaku. Za dva dni som prešiel autobusom cez sedlá, ale bola to taká zmena, akoby som preletel pol sveta. Ďalšia krajina bola Barma, takto podľa mňa muselo vyzerať Thajsko pred 50 rokmi. Strašili ma, odhovárali, že ma tam zabije vojenská junta, ale tam som stretol tých najmilších ľudí na svete. Sú to prísni budhisti, každý chlapec ide do kláštora, je jedno z akej rodiny, vyholia ho dohola a ráno ide po žobraní. Keď nevyžobre za hrsť ryže, nemá čo jesť. Aj chlapec z bohatej rodiny sa tak naučí, čo to znamená byť odkázaný na pomoc druhých. To si každý tak zapamätá, že potom aj on pomáha ďalej. 

Cestovka sa asi začala rozrastať. 

A už toho bolo toľko, že by som sa nedokázal naplno venovať medicíne. Riaditeľ mi chcel dať neplatené voľno, ale prišlo mi to voči ostatným kolegom nečestné. Keď už to bolo neúnosné, dal som výpoveď. Všetci mi hovorili, neblbni, dobre si sa učil, raz môžeš byť primár. Ale svet ma očaril viac.

Neľutuješ?  Už nikdy sa nechceš k liečeniu vrátiť? 

Nikdy nehovor nikdy. Skúsený starý lekár, to je stále môj ideál. Skôr však vidím priestor pre biznis. Viem si predstaviť malú kvalitnú nemocnicu, podobne ako je Bubo. Teda menšia cestovka, ktorá robí up-market. Záleží nám na kvalite, nemusíme znižovať latku, vieme, že klient si za to vie zaplatiť. Nie posh, ale kvalitná slušná nemocnica. To by som chcel. Cítim, že pomaly nastáva tá doba, aj keď všetci spolužiaci – lekári ma odhovárajú. Pokiaľ máme v ústave, že zdravotníctvo je zadarmo, je to tu všetko príliš socialistické. Dnes spoločenské uznanie robia peniaze, všetci kamaráti architekti a právnici sa majú lepšie ako lekári. Preto veľa lekárov, čo poznám, stagnovalo, a akoby zhrublo. Pacient musí cítiť, že lekár má o neho záujem, a takí sa musia znovu presadiť. 

Veríš tomu? 

Doktori sú všade na svete veľmi váženou societou. Keď niekde poviem, že som riaditeľ cestovnej kancelárie, biznismen, to nikoho nezaujíma, som nula. Ale keď poviem, že som doktor, to vždy zaberie, byť lekárom je všade vážené zmysluplné povolanie, je to poslanie pomáhať ľuďom. Veľmi by som chcel, aby na Slovensku opäť zavládli časy, keď sa lekárom vráti ich postavenie a vážnosť. Verím tomu, že prichádzajú.

Foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 2/2014

Gastroenterológia a hepatológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2014 Gastroenterológia a hepatológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro