PACIENT NIE JE TOVAR – ROZHOVOR S HERCOM RICHARDOM STANKEM

Article image

Doobeda skúšal v SND, skúška sa pretiahla ďaleko cez obed, takže len cigareta a fotenie pre náš časopis, hneď na to ďalšia skúška na druhom konci Bratislavy, večer verejná generálka v SND. Len profík dokáže dať v taký deň s absolútnym pokojom ešte aj rozhovor. Herec Richard Stanke.

Kedy ráno vstávate?

Niekedy aj o piatej, o šiestej. Závisí to od toho, či sú generálkové týždne alebo niečo točím.

Neprekáža vám to?

Prekáža, musím potom niekde ten chýbajúci spánok dobehnúť. Keď v noci nespím minimálne šesť hodín, som na druhý deň rozbitý.

Dokážete večer po všetkých tých vypätých emóciách rýchlo zaspať?

Po predstavení mi to trvá ešte dve-tri hodiny, pozriem si film, niečo si prečítam, alebo dám vaňu. Vaňa a cesnak je na mňa veľmi dobré uspávadlo.

Aby ste uhrali tie dlhé, niekedy aj štvorhodinové predstavenia, musíte mať poriadnu kondičku. Ako si ju udržiavate?

V lete bicyklovanie, plávanie, ale nemám rád kúpaliská, hlavu na hlave, radšej si zaplávam v jazere, kde je otvorený priestor. Do telocvične chodím vždy pred skúškou v divadle, mám to kúsok od neho. Vyzerá to, že už som na cvičení trochu závislý. Už som na to tak zvyknutý, že keď vynechám, tak mi to chýba. Keď si totiž zacvičím, úplne inak fungujem, aj čo sa týka hlavy, aj tela, je to iný štart do dňa.

A to koľkokilové činky dvíhate?

Neviem, ale musím cítiť, že som vyvinul nejakú silu. Keď po čase vidím, že už mi to ide ľahko, tak si pridávam závažia.

Máte už na bruchu tehličky?

Mám, jednu veľkú. (Smiech.)

Nejaké ďalšie pravidelné rituály?

Dávam si ráno olej z tekvicových semiačok. Lyžičku. Už niekoľko rokov. Mne to chutí a aj mi to robí dobre na žalúdok. Povedali mi, že je to celkom zdravé. Snažím sa totiž kvázi zdravšie jesť. Rád nakupujem kvalitné potraviny, alebo idem na trh, oči jedia, nakúpim bez rozmyslu a večer zistím, že to ani nemám šancu zjesť a musím to rozdať.

Športujete, snažíte sa zdravo stravovať, ale hneď ako sme vyšli von pred divadlo, ste si zapálili cigaretu!

Cigarety sú moja jediná závislosť. Snažím sa jej zbaviť, ale nedarí sa mi.

Nepomáhajú ani tie nové odpudivé obrázky?

Vyberám si také, ktoré mi nevadia.

Napríklad?

Že fajčenie v tehotenstve škodí plodu alebo že spôsobuje impotenciu, tam aj ten obrázok je taký mierumilovný.

Pred časom ste mi na otázku, aké veci by ste zachraňovali, keby u vás horelo, odpovedali, že tašku, v ktorej máte najdôležitejšie veci: kľúče, karty, mobil a Ibalgin. Často ho užívate?

Z liekov najčastejšie. Niekedy ma zvykne bolieť hlava.

No ale nedávno zverejnili dánsky výskum, že práve Ibalgin zvyšuje riziko infarktu o 31 %.

Fakt? Tak to som nevedel! Veď ale neberiem to každý týždeň.

Ste poslušný pacient?

Som.

A aký máte vzťah k lekárom?

Dobrý, v podstate. Ako ku ktorým.

Prečo? Máte nejakú zlú skúsenosť?

Osobne nie, ale poznám prípady ľudí, keď sa k nim lekári nezachovali taktne, citlivo. Pacient nie je tovar. Niekedy mi chýba individuálny, osobný prístup lekára.

Už ste niekedy nejakého lekára hrali?

Iba riaditeľa nemocnice.

A bola to kladná postava?

Kladno-záporná. Najprv bol zlý na svojich podriadených, ale potom sa zamiloval do ťažko chorej pacientky a zrazu bol veľmi citlivý.

Ako ste sa vlastne dostali k herectvu?

Recitovával som a bavilo ma to. Bol som dosť živé dieťa, rád som čítal nahlas, aj prózu. No a raz nám pani učiteľka Strelecká prečítala papier, čo prišiel do školy, že je možnosť ísť na konkurz Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, tak som tam išiel, celkom sám, bol som dosť samostatné dieťa. Nahrávali sme v družine rozhlasové hry, mávali sme hodiny herectva, režiséri si tam chodili vyberať deti do svojich hier aj do filmov.

Nikdy ste o inej ako hereckej kariére ani neuvažovali?

Uvažoval. Bol som rok na žurnalistike.

Vy ste chceli byť novinárom?

No, skôr som nechcel ísť na vojnu, lebo na herectvo ma na prvýkrát nezobrali. Ale písaval som na gymnáziu do študentského časopisu, mali sme študentské rádio…

Ako je možné, že ste sa nedostali na herectvo hneď? Boli ste detská herecká hviezda, v tom čase vás museli už všetci pedagógovia na VŠMU poznať, nie?

Poznali, ale tam bolo treba mať aj všelijaké politické body, neboli to len talentovky. Navyše to vždy závisí aj od osobných sympatií a výbere pedagóga, ktorý práve otvára ročník. V podstate som bol rád, že som sa do toho predchádzajúceho ročníka nedostal.

Prečo?

Lebo ďalší rok som sa dostal k Milošovi Pietorovi, Ďurovi Slezáčikovi a Ivanovi Letkovi. Boli sme posledný ročník Miloša Pietora. Bol to úžasný človek, osobnosť a pre nás všetkých vzor, že ho stačilo len počúvať a nasávať vedomosti.

Mal som to šťastie stretnúť sa s najlepšími českými aj slovenskými umelcami, velikánmi, vačšina z nich boli pokorní a skromní ľudia.

Od malička ste zažívali stretnutia so slávou, popularitou. To musela byť ťažká puberta.

Moje okolie, našťastie, vždy dohliadalo na to, aby som tomu neprepadol. Za tie roky som veľakrát videl, aké je to všetko podenkové a nič neznamenajúce. Skôr ma aj dnes pobaví, keď tomu niekto prepadne a uverí. Mal som to šťastie stretnúť sa s najlepšími českými aj slovenskými umelcami, velikánmi, vačšina z nich boli pokorní a skromní ľudia. Neviem, či to bola životná múdrosť, ale ja, čím som starší, tým viac si uvedomujem, že pokora je dôležitá a nielen v tomto povolaní. Ale to neznamená, že sa má človek podceňovať, to nemám rád.

Kedy ste sa naposledy na niečo tešili tak, že ste nevedeli ani dospať do rána?

Asi keď som išiel do Ameriky do San Francisca. Už niekoľko dní predtým som bol nervózny, aby sme v poriadku doleteli, zvládli všetky prestupy. Náš syn Vojtíšek bol vtedy s mamou na Berkley a nevidel som ho tri či štyri mesiace, veľmi som sa na neho tešil.

Spomenuli ste syna. Bulvár o vás rád píše a zaujíma sa o vaše súkromie. Nedávno som sa dočítala, že s partnerom uvažujete o ďalšom dieťati, ale že to nechávate na osud. To ste ako mysleli?

Musím to uviesť na pravú mieru. Ja som žiadny rozhovor o týchto témach nikomu neposkytol a ani neposkytnem, pretože to je moje súkromie a nemám potrebu deliť sa o to s verejnosťou.

No ale to vyšlo ako rozhovor s vami osobne.

Veď práve. Tu o nejakej žurnalistickej etike a morál­ke niektorých ľudí z týchto plátkov nebudem ani hovoriť. Použili útržky starých rozhovorov, ktoré som robil aj niekoľko rokov dozadu a k tomu si vypočuli niekde nejaký rozhovor a dovolili si to napísať, ako keby to bol rozhovor priamo so mnou. Potom som telefonoval so šéfredaktorom jedného plátku a on tvrdil, že je to bežná prax. Takže o mojom súkromí som pre bulvár žiadny rozhovor neposkytol.

Tak mi aspoň prezraďte svoj názor na umelé oplodnenie. Keby vás nejaká kamarátka poprosila, aby ste jej darovali spermie, urobili by ste to?

Daroval by som, prečo nie? Aj už nejaké také ponuky boli… Ale asi by som váhal, uprednostňujem osobný kontakt. V každom prípade to neodsudzujem. Ak má nejaká žena alebo dvojica túžbu vychovávať dieťa a prirodzenou cestou to nejde, nič proti tomu nemám.

Teraz ste mali v SND premiéru Elít, čo ďalšie vás v blízkej dobe čaká?

V SND začíname s nemeckým režisérom z Berlína Tilmannom Köhlerom skúšať hru Valérie Šulcovej a Romana Olekšáka Rodáci. Potom už budú prázdniny. Cez tie by som mal
točiť v Prahe seriál.

Dovolenkovať sa nechystáte vôbec?

Ale áno, každý rok chodíme spolu veľa rodín a kamarátov, veľká partia do Grécka. Pri mori nevydržím ležať na pláži, máme požičané autá, chodíme po rôznych miestach, nájdeme dobrú pláž, kaviareň, reštauráciu. Mestské zvyklosti spojíme s morom a príjemným prostredím.

Divadlo máte v Bratislave, rodinu v Brne, často točíte v Čechách, hráte so zájazdovým divadlom aj s Loutkovým divadlom Československo… Nie je únavné byť stále na cestách?

Cestujem veľmi rád a šoférovanie je pre mňa vyslovene relax. Pustím si muziku, alebo sa učím, opakujem si texty.

Nepozeráte na cestu?!

Jasné, pozerám, ale niekedy sa pozriem aj do scenára, ten sedí vedľa. Auto mením pomerne často, v podstate každé tri-štyri roky. Milujem vôňu nového auta, niekto by mohol urobiť taký parfum! Keby mi niekto pred 15 rokmi povedal, že budem namotaný na nové autá a budem sledovať všelijaké vychytávky, bol by som prekvapený. Keď idem do servisu na garančnú prehliadku a tam sú nové modely, hneď mi to v hlave šrotuje.

Nespravodlivosť a očividné klamstvo ma vie rozčúliť. Niekedy sa dokážem až tak rozohniť, že sa mi rozbúcha srdce. Trvá mi niekoľko hodín, kým sa upokojím.

V detstve ste sa s akými autíčkami hrávali?

Prvého Ježiška, ktorého registrujem, som dostal angličáky, to bola vtedy vzácnosť, mám s tým spojené krásne spomienky. Najobľúbenejšie bolo hasičské auto, čo mi otec doniesol zo Švajčiarska. Aj som chcel byť vodič rušňa alebo električky. Keď som dostal bicykel, hral som sa, že som električka. Chodil som po uliciach a zastavoval, susedia nechápali, prečo na tom rohu tak dlho stojím. Ja som ale čakal, kým nastúpia ľudia! Aj som potom zacinkal na zvončeku. Snažil som sa aj odbáčať ako električky, facinovalo ma, ako idú rovno, a zrazu sa vytočia.

Vraj neznášate nedele.

Ako študent som ich neznášal. Bola to taká predzvesť nového týždňa, v pondelok už bolo treba ísť do školy, bol to pre mňa taký mŕtvy deň. Minule sme sa zastavili v jednom malom moravskom mestečku, kde boli otvorené len dve cukrárne. Pripomenulo mi to tie časy, keď v televízii nič nešlo okrem filmov pre pamätníkov, všetko bolo pozatvárané, v cukrárni už poobede neboli zákusky, keď doniesli nanuky, to bola šialená radosť. V kinách dávali len nejaké ruské filmy a naozaj sa dalo len ísť do prírody. Padla na mňa tieseň. Teraz našťastie môžem sadnúť do auta a ísť do hociktorej krajiny v Európe, nájsť si to, čo mi vyhovuje.

Teraz chcú niektorí poslanci znovu pozatvárať obchody nielen cez najväčšie sviatky, ale každú nedeľu.

Dúfam, že to nebude mať dlhé trvanie a nechajú na ľuďoch, nech sa rozhodnú sami. Nech ich nepodceňujú, že to sami nedokážu. Sú to dospelí ľudia a každý sám zváži, či chce ísť nakupovať alebo do prírody. Direktívne nariadenia mi pripadajú absurdné a pripomínajú mi totalitu. Diktovať človeku, či má ísť do kostola alebo na prechádzku alebo zbierať gaštany, je pre mňa neprijateľné a hrozné. Riadiť človeku voľný čas, to čo je?

Zdá sa, že na veci verejné máte vyhranený názor. V parlamente ste dokonca nedávno predniesli veľmi angažovanú reč k mečiarovým amnestiám. Nechystáte sa náhodou aj do reálnej politiky?

Už pri protestoch okolo Gorily som cítil, že toto je zásadná vec, nemlčať a žiadať, aby sa veci vyšetrili, lebo kým sa to všetko neočistí, neuzavrie, tak sa to svinstvo bude len kopiť a nové generácie sa budú rodiť do tohto marazmu.

Znamená to, že politiku aktívne sledujete?

Áno, veď keď chcem žiť v tejto krajine, chcem, aby sa to tu zlepšilo, musím prejaviť aj ja nejakú aktivitu a niečo pre to urobiť. Ak sa niekto od toho odcvakne, nemá potom čo nadávať a sťažovať sa. Nespravodlivosť a očividné klamstvo ma vie rozčúliť. Niekedy sa dokážem až tak rozohniť, že sa mi rozbúcha srdce. Trvá mi niekoľko hodín, kým sa upokojím. Ale ak je to naozaj niečo zásadné, hoci sa na to snažím zabudnúť, niekde v podvedomí mi to zostane.

foto: Boris Németh, Ľuboš Pilc

Informačný list
invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2017

Reprodukčná medicína

Letné vydanie nášho časopisu inVitro prináša bohatý objem informácií zo sveta reprodukčnej medicíny. Aj v tomto čísle nájdete okrem odborných textov zaoberajúcich sa problematikou neplodnosti,…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora