Patríte k vyvoleným, ktorým soľ krvný tlak nezvyšuje?

Sotva otvoríme dvere čakárne u lekára, hneď dostaneme poučenie, že nemáme presáľať. Platí to však aj pre nás, ktorí siahame po soľničke skôr, než jedlo ochutnáme a napriek tomu máme tlak ako bábätko?

V poslednej dobe sa stáva módou vykrádať výsledky iných, urobiť štatistiku zo štatistiky a uverejniť to ako vlastný článok. Najskôr preto, že to nie je trestné a že sa to dá robiť aj keď nemáme laboratórium či ordináciu. Dokonca na to netreba rozosielať ani žiadne dotazníky a strácať čas spovedaním probandov. Pre nás, ktorí sa na štatistiky pozeráme cez prsty, je to niečo ako klamanie si na druhú. Experti na počty sú iného názoru a hovoria tomu metaanalýza. Vraj keď je vykonaná kvalitne, má oveľa vyšší stupeň vierohodnosti než jednotlivé štúdie. Dokonca ju považujú za jeden z najsilnejších dôkazov v hierarchii vierohodnosti dôkazov v modernej medicíne. 

Metaanalýzou sa snažili výskumníci na University of Delaware získať odpoveď na otázku, či dnes bežné solenie škodí nám všetkým. Tri roky dávali dohromady kto, čo, kedy a kde o soli napísal. Neopomenuli ani práce doktorandov, ktorí svoje poznatky spísali len v národných jazykoch a ktorých dáta sa v žiadnom časopise neobjavili. Keď potom v druhom najmenšom štáte USA dali fyziológovia, kardiológovia a nefrológovia hlavy a počítače dohromady, vypadlo z nich, že sa delíme na dve skupiny. Jednej, keď začne soliť viac, sa tlak zvyšuje a, keď sa so solením pribrzdí, tak zase klesne. Týchto ľudí pomenovali ako „senzitívni na soľ“. Nám, ktorým po vysadení soli zostáva krvný tlak na stále rovnakých hodnotách, hovoria „tolerantní voči soli“. Okrem toho metaanalýza vypovedala ešte o niečom. Že aj nám, ktorí toľko „netlačíme“, sa presáľanie mstí. Nadbytok sodíka nepriaznivo ovplyvňuje cievy, srdce, obličky aj mozog. Podrobnosti prináša marcové číslo časopisu Journal of American College of Cardiology.

Vyššia hladina soli nás ohrozuje zhoršením funkcie endotelu – vnútornej výstelky ciev, ktorej bunky majú na starosti zrážanie krvných doštičiek a priľnavosť bielych krviniek. Zvýšený obsah iónov sodíka tiež znižuje pružnosť krvných kapilár a vedie k zhrubnutiu srdcového svalového tkaniva a hypertrofii, predovšetkým ľavej komory. To, že sa nám srdce zväčší, neznamená, že to rieši situáciu. Opak je pravdou. Srdce so zmnoženou svalovinou sa stáva menej poddajným a úbytok pružnosti znižuje objem čerpanej krvi. Nárast sodíkových iónov neveští nič dobré ani pre obličky. Aj malý nárast tlaku často výrazne naruší ich činnosť. Soľ ovplyvňuje aj funkcie sympatika, nervov majúcich pod palcom celý rad dôležitých vecí vrátane reakcie prezývanej „bojuj alebo uteč!“

Ak doma odstránime zo stola soľničku, bude to dobrý začiatok k náprave, ale stačiť to nebude. Soľ nám totiž chutí a v tejto našej slabosti nám výrobcovia potravín radi vychádzajú v ústrety. Soľ je totiž lacná. Taká lacná, že je lacnejšia aj ako múka... A tak približne 70 percent sodíka v našej strave pochádza z bežných potravín, akými sú chlieb, rožky, bagety, syry... Našťastie, v prírode nie je nič len čierno-biele, a tak aj vyššie dávky soli majú svoju ľudskú tvár. Pomáhajú nás chrániť pred atakom patogénov. Spomína to Jonathan Jantsch, mikrobiológ na Universitätsklinikum Regensburg v tohtoročnom čísle časopisu Cell Metabolism. Prišiel na to náhodou. Ako to už v živote chodí, tak ani zvieratá si niekedy nepadnú do noty a hryzú sa. Jantscheho partia si, našťastie, všimla to, že pohryznuté myšky mali nezvyčajne vysokú koncentráciu sodíka v koži v porovnaní s ich obratnejšími kolegyňami. Myšacie rozpory tak umožnili vznik objavu, ktorý sa dá popísať tak, že infikované miesta si telo „presoľuje“. Keď vedci svojim zverenkyniam následne nasadili diétu s vyššími dávkami soli a zisťovali, čo to s nimi urobí, vyšlo najavo, že soľ podporila aktivitu imunitných buniek zvaných makrofágy. A fungovalo to aj v praxi. Nožičky zámerne infikované ničivkou (Leishmania major) sa štvornohým dobrovoľníčkam držaným na presolenej strave hojili rýchlejšie. Je to novinka, a tak zatiaľ nie je jasné, či to, čo funguje u tvorov štvornohých, bude rovnako zaberať aj u tých vzpriamených. Avšak zrejme neurobíme chybu, keď v situáciách, keď nám nejaké tie ničivky na dovolenke v teplých krajoch budú hroziť, zaradíme do jedálnička tu a tam „slanečky“. Pesimisti tvrdia, že výskumníci z bavorského Regensburgu konečne prišli na to, prečo naše prababičky nútili naše mamičky pri bolesti hrdla kloktať slanou vodou...

Na adresu tých, ktorým by mohlo napadnúť si poznatok interpretovať po svojom, Jantsch dodáva, že „v globále“ nadbytok soli pácha na našom zdraví viac škôd ako úžitku a toho by sme sa všetci mali držať.

Soľná mozaika do seba začína zapadať aj v prípade kurióznych výskumov, ktorým sme sa nedávno smiali. Trebárs keď Julianne Holt-Lunstadová publikovala, že ženatí a vydaté majú nižší tlak než slobodní dospelí. Zistila to, keď sa jej podarilo presvedčiť partiu dobrovoľníkov nosiť tonometer 24 hodín denne. Senzory zaznamenávali krvný tlak 72-krát za deň, aj v spánku a z toho potom vzišiel bulvárom toľko medializovaný výsledok: šťastne ženatí a vydaté majú nižší krvný tlak než slobodní. Rozdiel bol pomerne výrazný, štyri mm ortuťového stĺpca, a to aj vtedy, ak za slobodnými stála silná podpora zo strany priateľov. Je dosť možné, že domáce jedlo je domáce jedlo a na vine je práve stravovanie po bistrách a krčmách, kde sa soľou nešetrí. Niektoré pramene totiž uvádzajú, že dokonca až 77 % soli, ktorú do seba dostaneme, je z hotových jedál a tzv. rýchleho občerstvenia.

Bývali doby, keď zohnať soľ nebolo jednoduché. Jej cena aj spotreba vyleteli do výšky zhruba 2 000 rokov pred Kristom, to keď sa začala vo väčšej miere používať na konzerváciu. Bola však taká vzácna, že sa používala aj ako platidlo. Ešte vojaci Rímskej ríše dostávali žold vo forme soli. Odtiaľ tiež pramení anglické slovo plat – „salary“, čo je odvodenina z latinského soľ – „sal“. Spotreba soli odvtedy rastie a neklesla ani keď sme v 19. storočí začali potraviny uchovávať v chladničkách. Soľ nám skrátka chutí. Bez soli, ako všetci vieme, to skrátka nejde. Je základom bunkovej homeostázy. K tej by u dospelých malo stačiť asi 500 miligramov na deň. Väčšina Američanov si dopraje viac než šesťkrát toľko, a to je zrejme hlavnou príčinou ich vysokého krvného tlaku.

Soľ je prirodzeným a široko užívaným antidepresívom

Ani Česká diabetologická nezostáva pozadu a varuje pred spotrebou sodíka prekračujúcou tri gramy denne, čo je 7,5 gramu kuchynskej soli. Podľa všetkého na to nedbáme a v priemere jej do seba ládujeme 15 a viac gramov. Vraj aj preto, že nemáme prehľad v čom všetkom je a že do takých počtov je potrebné zahrnúť aj sladké palacinky. Veľa nádeje na skorú zmenu k lepšiemu nedávajú ani výsledky vedcov z University of Iowa. Tí už pred časom zistili, že solenie je návykové a že nám navyše vylepšuje náladu. Na to ich priviedli potkany. Tí pri deficite chloridu sodného v potrave upúšťajú od svojich aktivít a prestávajú ich lákať aj také radovánky, akými je pre nich napríklad cucanie sladkej šťavy. Zabúdajú dokonca šliapať na páčku, ktorá v ich mozgu prostredníctvom elektródy vyvoláva príjemné pocity. To, čo za normálnych okolností vylúdi v potkaňom mozgu pocit blaha, sa pri obmedzení prísunu soli v potrave buď vôbec nekoná, alebo len na nižšom stupni. A tak soľ možno hrá významnú úlohu aj v otázkach depresií.

Náš hlad po soli vraj pramení z toho, že sme sa vyvinuli z organizmov, ktoré kedysi vznikli v slanom oceáne.
Náš hlad po soli vraj pramení z toho, že sme sa vyvinuli z organizmov, ktoré kedysi vznikli v slanom oceáne.

Náš „hlad“ po soli vraj pramení z toho, že sme sa vyvinuli z organizmov, ktoré kedysi vznikli v slanom oceáne a náš život závisí od takzvanej „sodíkovej pumpy“. Je to vlastne membránový proteínový komplex typický pre väčšinu buniek eukaryotov. Jej princíp spočíva vo využití energie intracelulárnej hydrolýzy ATP. Tou reguluje transport iónov cez membránu. Bunka tým reguluje svoj objem, ale tiež koncentráciu voľného vápnikového katiónu a membránový potenciál. Pumpa pracuje s prevodom troch sodných katiónov z vnútra bunky a dvoch draselných katiónov do bunky. Tak vzniká elektrochemický gradient na membráne a ten rozhoduje o transporte živín (glukózy, aminokyselín, fosfátov...). Utlmenie sodíkovej pumpy vedie napríklad k strate kontraktility ciev a myokardu. Dokonca ani prenos nervových vzruchov medzi mozgom a telom sa bez „soli“ nezaobíde. Pre našich nedávnych predkov, ktorí prestali byť viazaní na more a nastúpili svoju ďalšiu vývojovú etapu v prostredí horúcej Afriky, sa soľ nutne musela stať vzácnosťou, pretože tak je tam tomu dodnes. Väčšina biologických systémov však prítomnosť soli potrebuje, aby fungovala normálne a zrejme preto nás príroda obdarila chuťovým aparátom, ktorý nás o prítomnosti soli informuje. Tiež nám dala mozog, ktorý si ľahko spomenie, kam sme si odložili soľničku, podobne ako si divoké zvieratá ľahko zapamätajú, kde sú v pôde lizy. Soľ na jazyku nám aktivuje v mozgu centrá ľubovôle a začneme sa – pravdepodobne tak ako potkany – cítiť spokojne. Blaho je silným motívom a to je dôvod, prečo sa z nadmiery solenia nie sme schopní vymaniť. Niektorí vedci to prirovnávajú ku vzťahu k návykovým látkam. Podobnosť s drogovou závislosťou je aj v tom, že keď organizmu soľ odoprieme, hoci by jej mal fyziologický dostatok, dostaví sa pocit utrpenia, úzkosti a nechuť k akýmkoľvek aktivitám, skrátka „absťák“.

Aj keď patríme k tým šťastlivcom, ktorí môžu jesť aj presolené polotovary a s krvným tlakom to ani nehne, neznamená to, že nám to neškodí.Celosvetový priemer príjmu soli je u ľudí okolo 10 gramov na deň. Americký úrad kontrolujúci neškodnosť liekov a potravín (FDA) odporúča 4 gramy. Niektoré práce svedčia dokonca o tom, že skutočná potreba organizmu by mohla byť dokonca ani nie polovičná. To by sme si mali vziať k srdcu aj my, ktorým sa zdá, že nám solenie neškodí. Nemali by sme sa spoliehať na to, že všetko za nás vyriešia bruselské paragrafy. A tiež by sme sa nemali vyhovárať, že s tým nemôžeme nič robiť. Meter máme na výrobcov potravín aj na poskytovateľov služieb. Je ním naša peňaženka.


Literatúra

1. Journal of the American College of Cardiology, University of Delaware, Cell Metabolism, Jantsch et al.: "Cutaneous Na+ Storage Strengthens the Antimicrobial Barrier Function of the Skin and Boosts Macrophage-Driven Host Defense", www.cell.com/cell-metabolism/a… 1550-4131(15)00055-8 

2. Morris, M. J.; Na, E.S.; Johnson, A.K. Salt craving: The psychobiology of pathogenic sodium intake. Physiology & Behavior, 94 (5), p.709-721, Aug 2008, 2008; 94 (5): 709-721 DOI: 10.1016/j.physbeh. 2008.04.008

Hodnotenie článku

inVitro 2/2015

Všeobecné lekárstvo

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 2/2015 Všeobecné lekárstvo. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro