Poruchy dýchania

Dýchanie je dôležitá životná funkcia. Keď istý známy onkológ odporúčal ako jedinú spoľahlivú prevenciu rakoviny „nejesť, nepiť a nedýchať“, práve to posledné odporúčanie môžeme považovať za pomerne limitujúce. Bez jedla vydržíte pár týždňov, bez pitia pár dní, ale bez dýchania najviac pár minút. Napriek tomu mám pocit, že si ľudia práve túto životne dôležitú funkciu s obľubou ničia, keď do priedušiek inhalujú neskutočné množstvo jedov. Priedušky sú neuveriteľne trpezlivé a tolerujú svojmu majiteľovi jeho nešetrné správanie dlhé roky, niekedy aj desaťročia, ale keď raz pohár pretečie, je zle.

Nie je to len rakovina pľúc, ktorá stúpa geometrickým radom až niekedy od sedemdesiateho roku života (hoci, samozrejme, postihuje ľudí aj v mladšom veku, častejšie fajčiarov než nefajčiarov), ale predovšetkým CHOCHP, čiže chronická obštrukčná choroba pľúc s emfyzémom, nazývaná aj rozdutie pľúc, ktorá dáva ľuďom zabrať.

Samozrejme, existuje veľké množstvo inhalátorov, ktoré majú pomôcť napuchnuté a zúžené priedušky opäť rozšíriť, s týmito inhalátormi vie však správne zaobchádzať len zlomok pacientov. Keď robili nemeckí pulmológovia prieskum, koľko pacientov používa ich inhalátory správne, dospeli k šokujúcemu číslu menej ako desať percent – mimochodom, štyri percentá pacientov nepoužívali inhalátor správne preto, lebo nezložili ochranný kryt. Ako som už spomenul, existujú stovky rôznych inhalátorov od rôznych farmaceutických firiem, ktoré sa, samozrejme, v divokom konkurenčnom boji snažia jedna druhú vytlačiť z trhu, preto vychádzajú každé dva roky nové klinické štúdie dokazujúce, ktoré inhalované látky pomáhajú najviac, raz je kortizón nenahraditeľný, o dva roky maximálne škodlivý, a o ďalšie dva roky je opäť „v móde“. V podstate je ale skoro jedno, ktorú látku pacient inhaluje, hlavné je, aby ju do priedušiek vôbec dostal. Preto mám rád komplexnejšie pomôcky, čiže inhalátory ako respimát alebo genuair, ktoré majú aj kontrolnú funkciu a pacientovi zmenou farby ukážu, že látku dostal do pľúc, teda tam, kam patrí.

Najlepšie by bolo, keby tí pacienti, ktorí behajú po svete s nesprávne používanými inhalátormi, ktoré majú skôr ako alibi, než ako liek, prestali fajčiť. To je však ťažké a niekedy aj nerealizovateľné. Mark Twain síce vyhlásil, že prestať s fajčením je najjednoduchšia vec na svete, on sám to vraj dokázal už sedemdesiatdvakrát, sú ale pacienti, ktorí to nedokážu ani raz. (V podstate ani tých 72 pokusov nie je to, čo by sme si naozaj želali.) A to ani vtedy, keď už sú závislí od kyslíka. Je logické, že kombinácia výbušného plynu, ako je kyslík, so zapálenou cigaretou nie je práve najrozumnejším činom, ale vysvetľujte to človeku, ktorý je od nikotínu závislý. Nechcel by som bývať v byte nad takým susedom, ale to si väčšinou nevyberiete. Moja žena už pár pacientov so spálenou tvárou po výbuchu kyslíka ošetrovala, legendárny bol výbuch autobusu pri evakuácii domova dôchodcov z New Orleans pri hurikánu Katrina v roku 2005. Samozrejme, v USA človek nesmie nikomu nič zakazovať, a tak evakuovaní dôchodcovia v autobuse veselo fajčili, aj keď sa s nimi viezli ich kyslíkové fľaše. Dúfam, že im ich posledná cigareta aspoň chutila. My sme mali iný prípad. Matka bývalej rakúskej političky, skoro deväťdesiatročná pani, k nám bola prijatá s dychovou nedostatočnosťou. Pani nebola dementná, vedela, že keď si cigaretu zapáli (robila to tajne, pretože jej niečo hovorilo, že to v nemocničnej izbe nie je dovolené – v podstate aj tie cigarety jej pašovala dcéra politička tajne), mala by kyslík vypnúť. A to aj robila. Keď však vypla kyslík, bola hypoxická, teda jej mozog dostával málo kyslíka. V dôsledku toho bola zmätená a horiace cigarety sme potom nachádzali všade po izbe, dokonca aj medzi matracmi jej postele. Vtedy stratil primár nervy a prominentnú pacientku, napriek tomu, že mala pripoistenie, vyhodil.

Zlyhanie dýchania je jednou z najčastejších príčin príjmu pacientov na jednotku intenzívnej starostlivosti. Dušnosť je hrozná vec, horšia než bolesť, pretože je spojená s panickou hrôzou z udusenia. Iní pacienti sú privezení v kóme, pretože im hladina oxidu uhličitého, ktorý neboli schopní vydýchať, spôsobila takzvanú narkózu týmto plynom. Príčinou je zlyhanie svalovej pumpy, proste vyčerpanie, pretože dýchanie pri ťažkej CHOCHP sa rovná námahe pri behu na maratónskej trati. Skúste niečo také robiť 24 hodín denne, sedem dní v týždni a päťdesiat dva týždňov v roku! Potom stačí malá komplikácia, ako je vírusová infekcia, a je zle. Najmä ak ste si radšej zašli do trafiky pre ďalšiu škatuľku cigariet než k lekárovi na očkovanie proti chrípke. Potom sa snažíme tento oxid uhličitý dostať z tela podporným dýchaním maskou, a keď to nepomôže, nastupuje intubácia, čiže invazívne dýchanie. Práve pacienti s pokročilou CHOCHP sú veľmi problematickí pri odvykaní od dýchacieho prístroja a niekedy od neho zostanú závislí. Potom dýchajú pomocou tracheostómie, čiže otvoru v dýchacej trubici. Verte alebo neverte, nájdu sa experti, ktorí dokážu fajčiť aj cez túto tracheostómiu.

Niekedy sa však poruchy dýchania prejavujú veľmi diskrétne. Keď ku mne do ambulancie dorazil deväťdesiatpäťročný pán s tým, že mu nechutí fajčiť, takže to vraj musí byť niečo veľmi vážne. Zistil som, že to nie je CHOCHP, ako som si myslel, ale že jeho pľúca stoja vo vode v dôsledku zlyhania srdca. Prijal som ho, začali sme s odvodňovaním. Po troch dňoch mi na vizite hovorí: „Pán doktor, myslím, že by ste ma už mohli prepustiť. Ráno som bol na balkóne si jednu vyfajčiť a ono to už ide. Už mi to zas chutí.“

Nemal som v pláne mlátiť prázdnu slamu a fajčenie mu zakazovať. Ak sa s dvadsiatimi cigaretami denne dožil svojho požehnaného veku, mal očividne dobré gény rezistentné na rakovinu, srdcové infarkty, mozgové príhody či upchávanie ciev na nohách, čo sú najčastejšie následky fajčenia. Je len málo šťastných, ktorí takéto gény dostali do vienka. Ale všetci fajčiari dúfajú, že práve oni patria do tejto malej skupinky. A úporne bojujú proti zákazu fajčenia v reštauráciách. Každý má predsa právo rozhodovať o svojom osude sám! Samozrejme len dovtedy, kým neochorie. Potom to už rád prenechá lekárovi a očakáva od neho zázraky. A tie sa nedostavia, hoci liečba rakoviny imunologickou formou stojí státisíce eur ročne – za jedného pacienta!

Nie sú to však iba cigarety. Áno, uznávam, že syndrómom spánkového apnoe netrpia len obézni jedinci, tvoria však v tejto skupine pacientov drvivú väčšinu. (Nakoniec, aj rakovinu pľúc môže dostať aj nefajčiar). Sú to ľudia, ktorí majú poruchy dýchania v spánku, buď že dýchať jednoducho zabúdajú (to sú ľudia s pokročilým zlyhaním srdca alebo terminálnou demenciou, pričom ide o takzvaný centrálny spánkový apnoický syndróm), alebo že sa im v noci uzatvárajú horné dýchacie cesty (obštrukčný typ syndrómu spánkového apnoe). V oboch prípadoch nastupujú dýchacie pauzy, ktoré sú spojené s nedostatkom kyslíka v mozgu, srdci a v ďalších orgánoch, čo sa prejavuje poruchami srdcového rytmu, zlyhávaním srdca alebo progresiou demencie. Môže dôjsť aj k náhlej smrti v spánku, pretože sa dýchacie cesty proste neotvoria, a to najmä ak si takíto pacienti doprajú pred spánkom väčšie množstvo alkoholu.

Priedušky sú neuveriteľne trpezlivé a tolerujú svojmu majiteľovi jeho nešetrné správanie dlhé roky, niekedy aj desaťročia, ale keď raz pohár pretečie, je zle.

Hlavným príznakom okrem chronickej únavy je chrápanie. Hoci sa manželka z našej spoločnej spálne už dávno odsťahovala, poslala ma už dvakrát na toto vyšetrenie. Vždy s negatívnym výsledkom. Je totiž rozdiel, či človek chrápe pravidelne rytmicky (ako ja), vtedy je to len otravné, ale nie nebezpečné, alebo chrápe nárazovo, keď sa mohutným otváracím reflexom (nazývaným arousal) otvoria dýchacie cesty, čo človeka zachráni pred udusením. My s manželkou chrápeme obaja rytmicky, problémom sa to stáva len na dovolenkách na hotelových izbách – víťazí ten, kto zaspí ako prvý. Väčšinou som to ja a odnášam si víťazstvo s odmenou kvalitného spánku, avšak napríklad v Passau pred tromi rokmi som utrpel drvivú porážku a strávil som noc na zemi v kúpeľni.

Nezabudnem na noc na chate Krederica pod Triglavom v Slovinsku. Spalo nás v jednej miestnosti dvadsaťpäť a jeden z hostí trpel extrémnym obštrukčným typom syndrómu spánkového apnoe. On nechrápal, on sa doslova dusil. V každom prípade sa mi za celú noc nepodarilo zistiť, ktorý z hostí to bol. Lôžka boli v dvoch radoch nad sebou, jeho chrápanie sa difúzne rozliehalo po celom priestore a mne sa ho nepodarilo za celú bezsennú noc (spať sa v tej miestnosti fakt nedalo) vypátrať, aby som ho poslal do spánkového laboratória na vyšetrenie, než sa raz naozaj v noci udusí.

Na Slovensku som na začiatku svojej lekárskej kariéry pôsobil v dedinke Hranovnica. O niekoľko rokov neskôr za mnou do nemocnice do ambulancie dorazila jedna z mojich bývalých pacientok. Bola to miestna klebetnica, ale inak veľmi zdvorilá a v podstate aj milá pani. Mala problém.

Problém číslo jedna bol, že bola pri debatách s ostatnými ženskými z dediny dušná, a tým pádom s nimi nedokázala držať krok, čo ju veľmi frustrovalo. Bola zvyknutá mať pri prepieraní miestnych obyvateľov hlavné slovo, a o to teraz v dôsledku svojho deficitu prišla.

Druhým problémom bol kašeľ. Stále kašľala. Už dostala od lekára troje antibiotiká, ale stále to nepomáhalo. Asi po dvadsaťminútovej anamnéze, pri ktorej som sa dozvedel o všetkých udalostiach v dedine za posledné tri roky, som zistil, že nemala nikdy teplotu a že ten kašeľ je suchý, nič nevykašliava. A navyše ju najviac trápi v noci, krátko po tom, ako zaspí, takže sa už okolo polnoci budí a potom už nemôže poriadne zaspať. Zarážalo ma, že so mnou hovorila normálnou ľudskou slovnou frekvenciou, čiže asi trikrát pomalšie, než bolo jej zvykom, a že sa medzi vetami musela nadýchnuť, čo predtým nikdy nerobila. Keď sa priznala, že musí v noci trikrát na záchod (problémy s prostatou som mohol u svojej pacientky s pokojným svedomím vylúčiť), bola diagnóza hotová. Srdcová nedostatočnosť.

Predpísal som jej diuretikum, poriadne sa vymočila a prestala kašľať. O dva týždne neskôr sa objavila v ambulancii znova. Privliekla dvadsaťpäťkilové vrece zemiakov. Ako odmenu pre pána doktora, ktorý jej tak pomohol. Vzhľadom na skutočnosť, že to vrece dovliekla pred dvere mojej ambulancie dlhou chodbou plnou užasnutých pacientov čakajúcich na ošetrenie, osobne a bez toho, aby sa zadýchala, pochopil som, že som bol úspešný a že je vyliečená. Aj tak sa človek môže tešiť z liečebného úspechu.

To ja, kým som vrece odvliekol k autu, som sa poriadne zadýchal.

Hodnotenie článku
inVitro 1/2020 Poruchy dýchania

inVitro 1/2020

Poruchy dýchania

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2020 Poruchy dýchania. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro