Prekvapujem celý život

Herec Marián Labuda ml. nerád poskytuje rozhovory, zvlášť, ak majú byť o ňom a nie o jeho práci a postavách. O cukrovke, ktorá mu v januári tohto roka zobrala otca, však hovoriť chce, dokonca sa stal tvárou programu, ktorý pomáha s osvetou o cukrovke druhého typu. Videl totiž, čo táto choroba dokáže urobiť s človekom a myslí si, že by o nej ľudia mali vedieť oveľa viac.

Stretli sme sa v kaviarni a ty si si dal len citronádu bez cukru. Prečo?

Lebo teraz je taká doba kultu tela, všetci riešia, ako vyzerajú, robia si selfíčka v posilňovni, pred zrkadlom... Nie, žartujem, v skutočnosti je to preto, lebo viem, že cukor je jed. Môj otec na cukrovku zomrel.

Dal si sa už vyšetriť, či máš aj ty zvýšený cukor?

Odhodlal som sa na vyšetrenie len minulý rok, zatiaľ to bolo v poriadku. Ale keďže cukrovku druhého typu diagnostikovali u môjho otca, keď mal 50 rokov, tak je tam pravdepodobnosť, že ju môžem dostať aj ja, už sa ku tomu veku blížim. Nechcem, samozrejme, bránim sa tomu, robím všetko pre to, aby sa to nestalo. Snažím sa obmedzovať sacharidy, mať stravu bohatú na bielkoviny, vyhýbať sa stresu, lebo to je tiež veľmi zlá vec. Hýbem sa, mám bicykel, chodím veľa pešo. Druhé auto máme len kvôli mladšiemu synovi, že ho vozím do školy a zo školy, ale už sa to preklápa, už zo školy bude chodiť sám.

Tvoj otec si životosprávu asi príliš nestrážil, že?

On sa strážil dovtedy, kým nezačal brať inzulín. Zo začiatku bol dobrým pacientom a uvedomoval si, aká nebezpečná cukrovka je. Dodržiaval pokyny lekárov, bral lieky a ako-tak si strážil stravu. Dokonca chodil aj cvičiť. Často vtipkoval, že si otvorí Cukráreň u cukrovkára. Potom však prišla tá nešťastná autohavária a nastal veľký zlom.

Aká autohavária?

V roku 2000, keď bol ešte Kňažko ministrom kultúry, išli jeho služobným vozom spolu s Milanom Lasicom do Čiech hrať Kumšt, a havarovali. Ostatní dvaja vyviazli s ľahšími zraneniami, ale otec dopadol horšie a museli mu operovať bedrový kĺb. Dovtedy bol len na tabletkách, ale vtedy mu v nemocnici povedali, že musia nasadiť aj inzulín. Dostal pero s dávkovačom a postupne upustil od diétneho režimu, pretože sa spoliehal, že inzulín za neho všetko vyrieši a on si nemusí dávať pozor. Za tých 25 rokov zvyšoval spotrebu inzulínu tak, že skončil pri konských dávkach. Nepoznám presne to dávkovanie, ale ak začínal na 25 jednotkách, tak skončil pri 500. Oči mu ako zázrakom fungovali bez problémov, ale napríklad palec na nohe sa mu hojil pol roka. Mal veľmi rád zákusky, koláčiky a iné dobroty.

Ty ale nie si veľmi na sladké.

Ale som, len viem už tú chuť kontrolovať. A nebol som kávičkár. Zistil som, že keď si dám kávu, ona tú chuť na sladké potlačí.

Máš niečo zvláštne v chladničke?

Tekvicový olej, ten je veľmi zdravý, ale ja ho mám aj rád, chutí tak orieškovo. Ten mám vždy v chladničke a potom ešte koziu žinčicu. Kupujem ju na tržnici a zalievam si ňou pravé lesné čučoriedky z Oravy. Do toho si dám ešte orechy. To mi veľmi chutí, nejem to len preto, že by to bolo zdravé a že musím. Hoci si myslím, že z kozej žinčice sa mi vyliečili bradavice na nohe.

Stretli sme sa úplne na začiatku divadelnej sezóny, mal si rušné prázdniny, bol si v Kanade, v Malage aj v Tatrách, ale už je po nich, takže na aké premiéry s tebou sa túto sezónu môžeme tešiť?

Ja už som jednu premiéru aj stihol mať. Slovenskú klasiku od Timravy Ťapákovcov v amatérskom divadle Šok zo Šale. Vedie to Viktor Vincze starší, on je veľký divadelný nadšenec. Ťapákovcov tam naštudovali už minulý rok, ale on to chcel trochu povzniesť a tak vymenil piatich amatérskych hercov za profesionálov (Majeský, Jurčová, Karnasová, Peťovský a ja). Dal nám texty, perfektne sme sa pripravili a za týždeň to zoskúšali. Ambíciou je chodiť s predstavením nielen po mestách, ale aj po dedinách, veď je to hra z dedinského prostredia.

Na profesionálnej scéne hráš momentálne v domovskej Astorke, ale aj v Aréne. Tam si zdedil úlohu po otcovi v oceňovanej monodráme o Tisovi. Tvoj otec za stvárnenie Tisa získal Dosky. Nebál si sa takej zodpovednosti a porovnávania?

Iste, mal som trému, nemôžem sa porovnávať s mojím otcom, on to začínal hrať už ako šesťdesiatročný, teda bol nielen vo veku zodpovedajúcom veku postavy Tisa, ale bol svojimi hereckými skúsenosťami už posunutý niekde inde ako ja, 42-ročný. Bola to pre mňa veľká výzva, ale podľa reakcií divákov aj kompetentných si – musím zaklopať – myslím, že som to zvládol. Je to náročná klada, hrám to raz mesačne, hodinu a 15 minút som celkom sám na javisku. A je to v archaickej slovenčine.

Fakt? To som si vôbec neuvedomila.

Poviem ti len jednu vetu. (Rýchlo deklamuje) Nesmierne veľký počet je kníh, zošitov a článkov, ktoré doteraz o škodlivých následkoch užívania alkoholu uverejnené boli, a ktoré majú za cieľ zastaviť tú ohavnú telo i dušu človeka navnivoč privádzajúcu potopu, aká sa rozlieva po svete, zastavuje mestá a dediny, ničí priemysel a hospodárstvo, trhá jemné zväzky rodinné, tupí vtip rozumu a svedomia, do skázy uvaľuje pokolenia žijúce a nakazujúc už i teraz.... a tak ďalej, to ešte nie je ani koniec jednej vety. Je toto normálna slovenčina?

Nie je. A čo robíš, keď ti vypadne text?

Je tam šepkárka, ale snažím sa, aby mi nič nevypadlo, učím sa stále, opakujem si to. A keď mi to vypadne, tak čo už? Čakám, kým mi zase niečo naskočí. Horšie to je, keď idem v kadencii, ale keď mi to vypadne pri pomalom uvažovaní o nejakej myšlienke, to sa dá zakamuflovať.

Hráš v troch divadlách, v Aréne ťa v decembri čaká ďalšia veľká úloha, v JOJ-ke ideš točiť nový seriál... Veď ty ideš z roboty do roboty!

No. Zvláštne je, že ako ten môj otec zomrel, tak sa to na mňa zosypalo. Aj dovtedy som mal dosť roboty, ale odvtedy úplne. Neviem, čím to je, a ani sa nad tým radšej nechcem zamýšľať.

A čo tvoj syn Richard, nádejný herec, tiež ide z role do role?

Áno, myslím, že nejaké divadielka hrá, hosťuje v národnom, v Ľuduse, robí dabingy a teraz dostal ponuku na nový seriál.

Ako to strážiš, aby stíhal popri tom všetkom mať aj detstvo aj sa učil do školy?

Na rozdiel odo mňa, on je šikovný a veľmi mu to páli, ide mu to. Stíha aj školu, je na bilingválnom gymnáziu, stíha aj herecké aktivity, urobil si vodičák a dnes sa sám odviezol do školy, ale musel som ešte ísť s ním, lebo má len sedemnásť. Ešte aj skejtuje, zvláda všetko, nájde si na čas aj na aktivity, aj na súkromie.

A druhý syn?

Ten má len desať, ten je futbalista. Keď je pekne, celý deň lieta vonku, deti musia mať aktivity, aby nesedeli doma s elektronickými zariadeniami – ja to volám diabolské dielo 21. storočia – to je ako magnet. Vlastne aj ja si rád sadnem k počítaču, keď mám voľno, a surfujem si informácie. Ale ja to krotím, lebo potom ma aj oči začnú štípať, viac ako hodinu pri tom nesmiem sedieť.

Tvoje detstvo bolo asi úplne iné.

Otec ma zaviezol na prázdniny do Hontianskych Nemiec k starým rodičom, vlastne cez prázdniny tam bol s nami, ale niekedy sme tam trávili víkendy aj cez školský rok. Tam som ráno vypadol a večer som sa vrátil z lesa mokrý, zablatený, špinavý, vyhladovaný a vysmädnutý.

Ako dieťa si vôbec nehrával, nechcel si byť hercom?

Nie, iba nejaké Poďte s nami a podobné televízne relácie, mňa to chytilo možno až v puberte. Vlastne to napadlo otcovi, keď ma hľadal v Hontianskych Nemciach, že aby som už večer išiel domov. Najprv počul hurónsky rehot, potom uvidel hlúčik detí a nakoniec mňa uprostred, ako tam niečo vystrájam.

Až tam si všimol tvoj talent?

Aj sused otcovi hovorieval, keď mu bolo smutno, že pošli k nám toho mladšieho, on ma vždy z depresií dostane. Keďže mi nešla ani matematika, ani fyzika, ani chémia, tak otec vymyslel, že pôjdem na konzervatórium. Potom sa mi to zapáčilo a už to išlo. Ale nikdy som herectvo nerobil preto, že by som sa chcel ukazovať. Sú dva typy hercov: takí, ktorí radi prezentujú seba a podsúvajú médiám svoje fotky a aktivity, a tí druhí, čo prezentujú iba svoju prácu. Keď niekto cudzí odo mňa chce, aby som len tak o súkromní hovoril, tak to som veľmi hanblivý človek.

Nikdy som herectvo nerobil preto, že by som sa chcel ukazovať.

A čo si potom chcel byť ako dieťa, keď nie herec?

Mal som rád zvieratá, chcel som byť poľovník, ale bez toho, že by som ich zabíjal. Iba by som ich kŕmil. Chcel som ísť do Banskej Štiavnice na lesnícku školu. A potom ma zaujímali autá, ale do motorov nič, keď sa otvorila kapota, to bola pre mňa španielska dedina. Len sa mi páčilo na nich voziť.

Okrem internetu a cukru sa ešte musíš v nejakých nerestiach strážiť?

Nie, toto mi našťastie nehrozí. Keby som nemal rodinu, to by bolo nebezpečné, lebo mám rád pivko a každý večer by som možno po predstavení trčal s kamarátmi v krčme. Ale povinnosti a rodina, to je proti alkoholizmu najlepší protiliek, teda ak máš k nej úctu a zodpovednosť, tak to funguje.

Máš z niečoho strach?

Mám, z hadov. Naozaj, neviem prečo, neviem, či som bol v minulom živote nejakým hadom zožraný alebo ma nejaký poštípal. Dokonca, aj keď to vidím v televízii, tak sa mi ježia chlpy aj vlasy, ktoré na hlave nemám. A potom mám fóbiu z ihiel. Mne keď majú brať krv, alebo mi majú niečo pichať, napríklad kalcium, musím si ľahnúť, odvrátiť tvár a hore nohy, a ešte hodnú chvíľu po injekcii zostanem ležať. Keď viem, že musím ísť na injekciu, trpím 24 hodín dopredu. Preto sa bojím aj tej cukrovky, lebo to je tiež o pichaní ihlami.

Chcel by si niečo spätne zmeniť vo svojom živote? S dnešným rozumom sa vydať inou cestou? Alebo sa všetko stalo tak, ako sa malo stať?

Použil by som citát z nášho predstavenia: tvoja otázka je tak zaujímavá, že je škoda ju kaziť odpoveďou. Ale nie, musím si poklopať, mal som šťastie na manželku, zoznámil som sa s ňou v Nitre v ľudovom muzikáli Pacho sa vracia, ona tam tancovala a ja som hral. Nič nemusím ľutovať. Jedine ak to, že som sa viac nevenoval rečiam. Ale to je tá labudovská hlava, nám reči nejdú, teda okrem syna, tomu idú perfektne. Ja sa učím angličtinu od mala a stále som na úrovni ‚intermediate‘, už by som mal byť oveľa ďalej, ale stále mám len takú krčmovú angličtinu.

V čom sa v tebe ľudia najviac mýlia?

Veľa ľudí si myslí, že nemám šancu nikdy zahrať dramatickú rolu, že som dobrý iba na tie srandy. A keď ma potom niektorí videli v Tisovi, tak povedali: Fíha, prekvapil si! 25 rokov robím divadlo a zakaždým počujem: prekvapil si! Toto mal celý život aj otec, smiali sme na tom spolu, roky rokúce počúval to isté. Prekvapujem celý život.

Čím ešte prekvapuješ ľudí?

Že som fanatik do tenisových štatistík. Každý deň mám otvorené ATP, sledujem kto je na akom mieste a body. Na Merčiaka nemám, ale vyznám sa trošku v mužskom tenise.

Len teoreticky, alebo ho aj vieš hrať?

Rekreačne ho chodím občas hrávať.

Predstav si, že by si vyhral milióny. Čo by si s nimi robil?

Ja už som si to predstavoval. Chcel by som byť dobrodinec, ale taký, ako to urobil Jean Valjean v Bedároch, že zachránil svojho zaťa a nikdy mu nepovedal, že to urobil. Chcel by som urobiť niečo dobré, ale aby to tí dotyční nevedeli, že je to odo mňa, iba by som ich chcel pozorovať, chcel by som vidieť ich radosť, nechcel by som, aby mi prejavovali vďačnosť. Inak som spokojný, mám rád svoju rodinu.

Nemáš žiadny márnotratný sen?

Nemám prehnané potreby, možno také malilinké divadielko by som založil, alebo by som si kúpil auto, v ktorom sa dajú zložiť sedačky a dá sa v ňom spať. S tým by som chodil po svete, to áno. A páčilo by sa mi mať domček pri mori alebo oceáne, večer na teraske vínko alebo pivko popíjať a pozorovať, ako zapadá slniečko do mora. Vtedy človek príde na všelijaké pravdy.

Aké napríklad?

Nedávno som napríklad došiel na to, ako môže Boh mať rád všetkých ľudí. Bol som pri mori, krásna jasná noc, odraz mesiaca cez to more sa tiahol až ku mne. Ako som sa hýbal, ten odraz išiel so mnou. Uvedomil som si, že každý jeden človek na tejto zemi má svoj odraz od toho jediného mesiačika, každý jeden, a ten chodí stále s ním. A tak je to aj s božou láskou. Mal som možno už aj dva deci vínka v sebe, ale inak by som na to neprišiel. (Smiech)

Čo bláznivé by si urobil, keby si mal neviditeľný prsteň?

Chcel by som vidieť Milana Lasicu v pyžame. Bol to celoživotný kamarát môjho otca a on raz spomínal, ako prišiel z dediny, z Hontianskych Nemiec, o tretej poobede na návštevu, a on bol ešte v pyžame. Tak ten pohľad by som chcel zažiť. Alebo by som sa chcel nepozorovane dostať do zákulisia módnej prehliadky, lebo mám rád ženskú krásu. Zašiel by som medzi topmodelky alebo modelky Victoria's Secret, tam by som si posedel. Potom by som to musel manželke nejako vysvetliť.

Začínal si v muzikáloch, to znamená, že asi vieš aj spievať.

Mal som dokonca kapelu s konzervatoristami, vymyslel som pre ňu názov Špek a jeho zeleninka, lebo oni boli všetci chudí.

Otec spieval tiež, že?

Áno, aj vydal platňu. Na hrebeni sa to volalo.

Na hrebeni hôr, ale na hrebeni na česanie?

Na česanie. Cez hrebeň sa dal ten starý mastný záchodový papier socialistický, to vydávalo dobrý zvuk.

O otcovi hovoríš tak zmierene. Už si si odsmútil jeho stratu?

S tým sa asi nikdy nedá vyrovnať. Ale dokážem pozerať jeho filmy, fotky, všetko. Sú to také vlny. Niekedy si poviem, muselo to tak byť, lebo to bola jeho vôľa, jeho cesta, to bol jeho čas. Snažím sa nahovoriť si to. Potom si spomeniem, že keď išiel po schodoch ku nám hore, tak medzi každým poschodím mal pauzu, musel som mu aj stoličku doniesť. Ale potom si ho zas predstavujem v mladosti.

Myslíš na neho často?

Skoro každý deň. Keď som hral dva týždne po otcovej smrti Tisa, normálne som cítil jeho ochrannú ruku. Ani raz som sa nepomýlil, žiadne okno, brept, nič. A to som mal najväčší strach, ako to vôbec dokážem odohrať, ale vyšiel som na javisko a išlo to ako po masle. Nech mi nikto nehovorí, že tam na druhom svete nič nie je.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 4/2018

Diabetológia

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 4/2018 Diabetológia. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro