Pri pľúcach mám rúčku od kufra

V januári roku 2011 utrpela herečka Zuzana Fialová spolu s kolegom Ľubošom Kostelným vážne zranenia pri samovražednom teroristickom útoku na moskovskom letisku Domodedovo. Porozprávali sme sa s ňou, ako to vtedy bolo a čo bolo potom, aj o tom, prečo je dôležité v živote spomaliť a urobiť si čas na pozorovanie toho, ako sa na zemi pária električky.

Mala si niekedy taký úraz, že by si skončila na urgente?

Nie, lebo sa snažím sústrediť. Od malička športujem, robila som lyžovanie, neskôr freeridové lyžovanie, tam som sa naučila sústrediť a nepadať. Sústrediť sa, keď chodím, sústrediť sa, keď behám. Myslím si, že keď je človek prítomný v tom okamihu, v ktorom koná danú činnosť, a myšlienky mu neutečú do minulosti alebo do blízkej budúcnosti, tak by sa mu nemalo nič stať.

No ale v Moskve, pri útoku samovražedných atentátnikov ti ani to sústredenie nepomohlo. Ako to vtedy bolo?

Práve sme prileteli, už sme boli po vybavení, len som čakala, kým si Ľubko vyberie peniaze z bankomatu.

Čo sa ti stalo?

Tlaková vlna ma vymrštila, dopadla som o niekoľko metrov ďalej. Mala som otras mozgu, rozmliaždené koleno, štyri kúsky kovu v tele a rozstrelené ucho. V tej chvíli som nevedela určiť rozsah zranení, lebo napríklad ucho veľmi krváca, na hlave som mala aj kúsky tkanív, mozgu, lebiek aj s vlasmi iných ľudí. Z pravej strany vedľa pľúc mi vytekalo veľa krvi, tam mám najväčší kus kovu tesne pri pľúcach.

Vraj si si sama zariadila odvoz do nemocnice.

Vedela som, že potrebujem čo najskôr zastaviť to silné krvácanie. Tak som išla najprv dovnútra na letisko, kde som tušila, že by mal byť letiskový lekár. Ale keď som videla, akými ťažkými prípadmi sa zaoberá – bez rukavíc – tak som odtiaľ odišla, nenechala som sa ošetriť. Uvedomila som si, kde sa nachádzam, v ktorej krajine, že hrozba AIDS-u aj iných chorôb ako je žltačka je reálna.

Neviem si predstaviť, že by to mne v takej chvíli vôbec napadlo.

Tam boli ľudia bez nôh, bez rúk, to bolo veľmi masakrálne na prvý pohľad, tá hrozba infekcie človeku napadne okamžite.

A to si celý čas chodila po svojich? S rozmliaždeným kolenom? Veď si potom štyri mesiace nosila ortézu!

Áno. Adrenalín je veľmi silná vec. V tej chvíli som nevedela, že neviem chodiť. (Smiech). Potom som si vzala sanitku. Už tam nejaké boli a ukecala som ich. To bolo prvýkrát, kedy sa mi ruština zišla okrem Puškinovho pamätníka. Zo všetkých zranených som bola v nemocnici druhá.

Prvý bol kto?

Taxikár, ktorý sa odviezol sám. Ležal vedľa mňa na izbe, tak sme si to potom porozprávali. To, že som v tej chvíli reagovala veľmi racionálne, mi asi zachránilo život, lebo možno ešte pol litra krvi a už by môj organizmus skolaboval.

Nasledovala dlhá jazda do nemocnice. Stále si bola pri vedomí?

Spätne som si uvedomila, čo som to riadila z takej maličkej miestnosti v mojom mozgu, ktorú som si promptne vykachličkovala na bielo. Nehovorím to vôbec zo srandy, bola to záchranná vizualizácia, ktorú som si požičala z filmu Muži v čiernom, kde taký malý ufonec riadil veľkú postavu z jeho hlavy. Sedela som v tej maličkej bielej miestnosti, kde som nepustila ani pocity, ani vnemy, ani nič, tak som to odriadila až do nemocnice, kde som potom blažene odpadla, keď som už ležala na lôžku.

Ruské nemocnice asi nie sú najpríjemnejší zážitok.

Neviem to posúdiť, ale nemôžem sa na nič sťažovať. Aj pre nich to bola asi výnimočná situácia, myslím si, že kvôli obetiam toho útoku tam stiahli naozaj špičkových špecialistov. Pri takých výbuchoch vznikajú v podstate vojnové zranenia, myslím, že tam povolali na konzultácie aj vojenských chirurgov. Preto zo mňa ani nevytiahli tie veci. Môj lekár usúdil, že bude lepšie neotvárať cesty, ktorými mi do tela rýchlo vnikol kus kovu, aby sa nezačal posúvať bližšie k pľúcam. A asi mal pravdu, opúzdrilo sa mi to v tele a nerobí mi to nijaké problémy.

Ty to máš stále v sebe?

Áno. Len je to také neromantické, lebo začínam mať podozrenie, že to, čo mám pri pľúcach, je kúsok rúčky môjho kufra. (Smiech). Takže toto je môj jediný dramatický kontakt s urgentom. Pamätám si, ako nado mnou stálo päť-šesť špecialistov, pretože nevedeli rozsah poškodenia mozgu. Súčasne mi robili ucho, lebo však som ho mala napoly, a pekne mi ho zošili.

Robil ti to plastický chirurg?

To neviem, lebo niečo mi dali, takže som sa len pýtala, či to prežijem, po anglicky aj po rusky. To jediné som chcela vedieť, lebo v tej operačke bolo plno nahých ľudí na stoloch, bez zástien, a oni išli od jedného k druhému. Asi fakt robili špičkovú robotu. Kontrolovali mi reakcie, zároveň mi zašívali ucho a tak ďalej. Všetky veci, čo som mala na sebe, rozstrihali, to išlo dole, pri takomto útoku ide všetko na rozbor, či tam nie je tkanivo z iných ľudí, možno aj z toho teroristu.

Takže žiadne bizarné zážitky s osobitosťami ruského zdravotníctva?

Dobre, tak boli tam aj bizáry. Keď zistili, že zatiaľ nie som v ohrození života, tak ma poslali do nejakého prístroja, ktorý ma mal celú preskenovať. Oblečenú len v anjeličkovi ma niesli do inej budovy cez zasnežený brezový hájik dvaja sanitári na nosítku. Boli tak ožratí, že ma vykýblili do trojmetrového snehového záveja. Zdalo sa mi aj v tom stave tak rizikové ľahnúť si naspäť na to nosítko, ktoré vajatalo v ich rukách, že som chytila stojan s infúzkou a spýtala sa: kudá? Šliapali predo mnou a ja za nimi s tou infúzkou v ruke. Cez tie záveje som to sama odkráčala a až tam som konečne odpadla.

Pamätám si, ako nado mnou stálo päť-šesť špecialistov, pretože nevedeli rozsah poškodenia mozgu.

Kde si sa prebudila?

Prvú noc som ležala na JIS-ke, s ľuďmi, z ktorých mnohí zomreli, ale bolo to tak absurdné, že mozog v rámci nejakej ochrany prestal vnímať detaily toho celého. Lebo každý detail sám osebe bol príliš dramatický, to by sa nedalo psychicky uniesť. Tak si asi povedal, vieš čo, niekedy inokedy si to prejdeme. Teraz si oddýchni.

A prebrali ste si to?

S tým mozgom? Ó áno, snažila som sa k tomu pristupovať zodpovedne a išla som potom v Bratislave ku psychiatrovi riešiť posttraumatické stavy.

Mala si traumu?

Nemala. Je to hrozné, ale on mi povedal, že som ten typ, ktorý si to postupne vyplaví v umení, pomaly sa tá záklapka bude otvárať a takýmto zdravším spôsobom sa mi to celé dá do poriadku.

A dalo sa? Keď si na letisku, nebojíš sa?

Nie, to je moje najobľúbenejšie miesto na svete. Najlepšie sa cítim v lietadle a na letisku. Za stresujúcejšie považujem, keď mám zapnutý telefón a neustále odo mňa niekto niečo chce. To sú jediné miesta, kde sa cítim v takom zvláštnom časopriestore a mám chvíľu iba pre seba.

Tak sedíš a chodíš do lesa, pozeráš húsenice a električky ako sa pária. Kedy si naposledy videla, ako sa pária električky? Keď si mala štyri roky?

Nebojíš sa podozrivých ľudí s kufríkom či s batohom?

Ale tak sa nedá žiť! Tak sa mi nechce žiť. Veľa cestujem, veľa času som v Londýne, cítim sa tam úplne bezpečne. Je pravda, že prvý, druhý deň si dávam pozor na veľkých uliciach ako Regent alebo Oxford Street, aby som išla tvárou k autám a vedela zareagovať, keby sa niektoré rozhodlo vychýliť na chodník. A na semafore stojím za tou semaforovou tyčkou, aby bolo niečo medzi mnou a autami. Ale taká uvedomelá som tak prvý deň, potom na to zabudnem.

Prečo práve Londýn?

Tam som šťastná, tam som spokojná, tam mám veľa stimulov, inšpirácie. Upokojuje ma, že aj iní ľudia majú ten druh temperamentu ako ja, môžem si medzi nimi trošku oddýchnuť, lebo doma sa cítim zrýchlená voči ostatným.

Kedy ráno vstávaš?

Päť päťdesiat je môj momentálny rekord.

To máš od malička?

Nie. Odkedy som urobila v štyridsiatke taký životný refreš. Definitívne som prestala piť akýkoľvek alkohol, začala som pravidelne športovať, tak sa mi toto stalo.

Kríza stredného veku?

Asi. Prestala som pracovať.

Urobila si si sabatikal? To by som aj ja potrebovala!

Každý to potrebuje. Môžeme to bagatelizovať, ale myslím si, že najčastejšie choroby v súčasnosti sú psychické choroby a sú to choroby podmienené stresom. Myslím si, že je povinnosťou každého človeka, ktorý len trošičku dokáže logisticky manažovať svoj život, aby do štyridsiatky nazbieral odvahu a peniaze, aby sa mohol zamyslieť nad prvou polovicou života. Netreba na to veľa peňazí.

Čo všetko si vtedy robila?

Nič, veď o to išlo.

No ale čo to bolo to nič?

Nič je proste nič. Ráno vstaneš a nerozmýšľaš nad tým, čo budeš robiť, lebo ty nebudeš robiť jednoducho nič. Tak sedíš a chodíš do lesa, pozeráš húsenice a električky ako sa pária. Kedy si naposledy videla, ako sa pária električky? Keď si mala štyri roky? Veď dole už ani nechodíme, furt sme hore, vyrástli sme od zeme vysoko. Zrazu som si uvedomila, koľko som sa nebola pozrieť dole na zem, tam je hmyzu a vecí a také úplne hovadiny. Detaily. Už mi chýbali detaily v živote. Aj v literatúre. Už som čítala rýchlosťou natočeného filmu, že som si už len vizualizovala príbeh. Potom som zase začala vnímať spojenia slov. Detaily v prírode, vo výtvarnom umení. Začala som maľovať.

Aj vystavuješ?

Nemám potrebu. Aj keď niekoľkí ľudia z výtvarného prostredia videli moje obrazy a vyvíjajú na mňa tlaky týmto smerom.

Keď sabatikal skončil, nenaskočila si na pôvodný pracovný rytmus?

Vedome som to začala obmedzovať. Povedala som si, že nechcem byť slávna, to je celé omyl, to je pasca, pozor. Nechcem živiť svoje ego. Chcem iba radostne pracovať, robiť iba to, z čoho mám skutočnú radosť. Aj  keď to bude ťažké, aj keď to je výzva, ale malo by to sýtiť môj intelekt a nie ego.

Ako to vyzerá prakticky. Čo teraz robíš?

Teraz som mala premiéru v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. A som stále členom SND.

Ako to? Veď ty si zo SND odišla po nejakej afére, keď si zabudla prísť na predstavenie, lebo si bola na lyžovačke, nie?

Ale veď ja už som odišla päťkrát. Dávam výpovede ako Elizabeth Taylor uzatvára manželstvá. Ja si nemyslím, že tam musím robiť, keď sa mi nepáči alebo keď sa im nepáči. Potom to vždy zase nejako spojíme. Veď ja som v národnom v podstate od sedemnástich.

Čo telka?

V telke sme teraz dotočili seriál. Volá sa Delukse, chceli sme ho urobiť tak anglicky, až monty-pythonovsky. Bolo to herecky veľmi namáhavé, nie je to ten typ seriálu, že si sadneme za stôl a prirodzene rozprávame a takto si odtočíme deň. Dreli sme sa tam ako kone. Hrám charakter, ktorý som robila prvýkrát, tak som sa s ním trošku mordovala na začiatku, kým som to poskladala. Je to taká správňačka, taká tá od mala. Išla som úplne proti sebe, naozaj. A začal ma strašne bolieť chrbát, až potom som si uvedomila, že charakter postavy mi priniesol iné držanie tela.

Keď nerobíš, nečítaš a ani nemaľuješ, čo najradšej robíš?

Pekné veci. Záhradu. Mám aj paradajky, aj hrášok, jednu uhorku a jeden melón.

Prečo len jeden?

Neviem presne, či sa u mňa bude melónom dariť, tak som skúsila. Lebo uhorky a cukiny sú výborné, darí sa hroznu aj levanduliam, tie sú obrie.

Toto máš tiež až po štyridsiatke alebo celoživotne?

Som z vinohradníckej rodiny, babička a dedko boli kulaci, potom boli znárodnení, aj tak sme muklovali celý život na vinohrade a odovzdávali úrodu račianskemu vinohradníckemu závodu. Od malička som vo vinohrade.

Nezískala si k tomu odpor?

Nie, získala som životnú filozofiu. Náš račiansky vinohrad bol 14-árový, do kopca, mali sme sedem riadkov a bolo nás sedem žien. My sme strihali a muži na krosnách to nosili dole do prešu. U nás sa nastupovalo do šichty od šiestich rokov. Dostala som nožnice a kýbeľ a rozplakala sa, to nemalo konca dohora. Bola som menšia ako ten krík. Babka hovorí: Zuzanko, neplač, pozeraj len po ten ďalší kríček. A to je veľmi dobrá životná filozofia. Takto kukáš len po ďalší kríček a zrazu si hore.

U nás sa nastupovalo do šichty od šiestich rokov. Dostala som nožnice a kýbeľ a rozplakala sa, to nemalo konca dohora. Bola som menšia ako ten krík. Babka hovorí: Zuzanko, neplač, pozeraj len po ten ďalší kríček.

Vraj ti dali rodičia japonskú výchovu.

Áno, to bol experiment. Momentálne sa mu venuje veľa rodičov, v socializme to bolo nevídané a neslýchané, môj otec bol vždy nevídaný, neslýchaný. Donútil mamu, aby ma vychovávala úplne inak ako sestru. Mohla som robiť čokoľvek, aby sa vo mne formovala kreativita, fantázia, radosť z objavovania. A to naozaj mal z Japonska. Nič nezakazovať.

Toto je japonská výchova?

Do piatich rokov. Potom má nastúpiť tvrdá internátna výchova. Keď je kreatíva rozvinutá, mal by nastúpiť systém, do ktorého sa ona uzavrie, aby bola aj pracovitosť veľmi výkonná. Ale u nás nenastúpila druhá fáza. (Smiech) To nie je moja chyba, ja som obeťou tohto pokusu. Na druhú fázu rodičia nemali vôľu, ani jeden ani druhý. Ich bavila tá prvá, že ma nemuseli dávať spávať, hovoriť dojedz a tak. A to som si potom ťažko odmakala, až keď sa mi narodil syn a potrebovala som nejakú disciplínu.

Dovtedy si bola úplne nesystematická?

To sa nedá povedať, veď pracujem od štrnástich rokov. Vždy ma to ťahalo k herectvu, chodila som do dramatického krúžku v Pionierskom paláci. Prvý film som točila na Kolibe, Bitkári plní snov. Potom som už ako pätnásť-šestnásťročná točila Najdúcha pre STV s Karolom Zacharom.

Nikdy si nechcela byť niečo iné ako herečka?

Nie. Vlastne, chcela som byť biochemička a tou chcem byť aj do dnešného dňa. To by bolo to, čo by ma bavilo. Bola som jednotkárka, ale biochémia ma nezaujala v škole. Zaujala ma pri knižke Zdeny Frýbovej Z neznámych dôvodov.

To nebola kniha pre deti.

Od malička som čítala dospelé knihy, nemali sme doma detské knihy. Naši to neuznávali. Frýbová písala o československej biochémii, ktorá bola v tom čase na svetovej úrovni, to som predtým netušila. Boli tam veľmi zaujímavé veci o molekulárnej biológii, tam som našla jeden zo svojich najväčších vzorov v živote, objaviteľa deoxyribonukleovej kyseliny Jamesa D. Watsona, ktorého som si potom vystrihla zo Smeny na nedeľu. Až kým som nezistila, že on aj jeho kolega Francis Crick ten objav ukradli žene, Rosalind Franklinovej. Moje vzory sa rozpadli, ale to som zistila až v dospelosti. Biochémia je taká moja 13. komnata, to ma fascinuje.

Išla by si to ešte aj študovať?

Nie, je to iba môj koníček. Ale nútim biochemikov, aby sa so mnou kamarátili. Jeden z mojich známych je aj pán profesor Kováč a poznám aj jeho nasledovníkov.

Čo si s nimi naposledy preberala?

Marek Mentel sa mi snažil vysvetliť vznik života v podmorských hlbinách. Teória vzniku života pri black smokers ma zatiaľ zaujala najviac. Martina Neboháčová zabíja vzácne hodiny svojho času aj tým, že sa mi snaží vysvetliť, ako sa naše bunky snažia udržať si svoju DNA intaktnú, na čo prichádzajú tak pomaly, že to stíham aj ja sledovať. Celkom zábavné je aj zisťovať, ako sa proteín v bunke rozhoduje, kam pôjde, ak má viac než jednu cieľovú značku. To je bohovské! A na čítanie odporúčam najnovšiu knižku profesora Ladislava Kováča O zmysle ľudského života.

Zaoberáš sa zmyslom ľudského života, spomalila si, zdravo žiješ, nepiješ, ale stále fajčíš cigarety!

Som brutálny nízkotlakár a ráno mám, že: káva, druhá káva, cigareta. Potom začnem fungovať vo svojom zrýchlenom režime. Určite sa to dá nahradiť, že by som si v tom polodebilizme dala tenisky a išla behať, asi po piatich minútach by som bola asi tam, kde s tou kávou a cigaretou, ale bojím sa, že by som do tých päť minút spadla a zlomila si nohu. Môj doktor sa ma pýta, no tak čo, mŕtva Zuza? Na takej úrovni mám tlak.

Ja mám tlak zvýšený.

No lebo ste všetci neurotici. Všetci moji kamaráti majú zvýšený tlak až tak, že na to berú lieky. Ale však stačí trochu schudnúť, trochu sa ukľudniť, trochu športovať. Mám pocit, že som s tým hrozne vypiekla, keď som si dala ten sabatikal. Tam som vyhrala druhú polovicu života. Že som nešla ďalej v stereotypoch, ktoré začnú zvyšovať tlak. Človek nemôže robiť stále to isté, čo v dvadsiatke.

Máš vôbec z niečoho strach?

Mala som arachnofóbiu. Išla som do klietky s tarantulami. Lebo som súťažko, hej? A už nebola arachnofóbia. Takže som zistila, že so všetkými fóbiami sa dá zaobchádzať. Psychiater Péter Hunčík mi vtedy po atentáte povedal, že všetky strachy sú len strach zo smrti, ktorý sme si zafarbili na niečo iné. Aj skúsenosťou z úmrtia blízkych ľudí, ktorú už v tomto veku človek má, začínam mať ten strach zo smrti čoraz menší. Kedysi to bola taká hradba obrovská, ktorá stála medzi mnou a smrťou, a, samozrejme, aj po skúsenosti v Moskve som zistila, že to je vlastne len taká dymová clona, žiadna hradba. A že sa toho netreba vôbec báť. Lebo nemôžeš sa báť niečoho, čo nemôžeš zmeniť. Toto prijímam ako fakt, aj svoje strachy prijímam ako fakt a nepoužívam ich. Keď sa niečoho bojím, tak to rovno urobím.

foto: Boris Németh

Hodnotenie článku

inVitro 3/2018

Urgentná medicína

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2018 Urgentná medicína. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro